DragoN Drači amulet
DRAGONIA
Dračí Amulet
KAPITOLA I
Stretnutie
Volám sa Narvil a narodil som sa v osade Krantenmoor a prežil som toho veľa. Chcem vám porozprávať jeden príbeh. Príbeh o hŕstke hrdinov ktorí zachránili náš svet. Stalo sa to pred 40 rokmi a všetko to začalo tu v mojom domove. Bol som ešte mladý no práve som mal 18 rokov. S priateľmi Lukom a Hannom sme sa vybrali na trhovisko. Dohodli sme sa že kto ukradne najvzácnejšiu vec tak bude kráľom na celí deň a mi mu budeme robiť sluhov. Však poznáte to mladý a plný rozbúrených hormónov, proste sme hodne toho vymýšľali. Nie raz sme sa takto dostali do riadnych problémov.
Toho dňa bol nádherné slnečné počasie. Na trhovisku bolo veľa ľudí a hlučno. Ja, Luk a Hann sme sa rozdelili každý na inú stranu. Mali sme dohodnuté že o hodinu sa stretneme pri našom strome za osadou. Ja som sa rozhodol že sa pokúsim ukradnúť nejaký náhrdelník veril som že to mám vyhraté. Lebo nikto si netrúfol okradnúť kupca Mafona. Bol do vysoký chlap s mohutnými rukami a hrozivo vyzerajúcou tvárou. Vlasy mal plavé priam biele, ktoré mu siahali až po lopatky. Tvár mal kamennú skoro ako bez života. Okolo krku mu visel nejaký amulet nikto nevie odkiaľ pochádzal ale bol nádherný. Cez oko mal rovnú jazvu po nejakom boji. Nikto sa ale nedozvedel s kým a kde sa to stalo. Vie sa len že to bolo už dávno keď bol mladým a povráva sa že bol žoldnierom. Nikto ale naozaj nevie kým bol okolo jeho minulosti bolo veľa nejasností. Nebol zhovorčivý a bol samotár. Zarábal si na živobytie tím že vyrábal amulety a šperky.
No možno som bol moc trúfalým a odvážnym, alebo žeby hlúpym? No ale jednu vec nezapriem tým že som sa rozhodol okradnúť Mafona som si predurčil svoj osud.
Trhovisko bolo zaplnené všade okolo vyváňalo všakovaké dobré jedlo. Ľudia na seba vykrikovali a snažili sa z obchodníkov získať nižšie ceny a naopak obchodníci sa zas snažil za tovar získať viac než mohli získať. Pomaly som sa vkrádal pomedzi stánky a blížil som sa k vytúženej koristi. Pomaly a snažiac sa aby ma nespozoroval nikto som sa doplížil k Mafonovmu stánku. Ten sa akurát venoval jednému zákazníkovi a bol zabraný do zjednávania ceny že nevnímal čo sa deje okolo. No aspoň som si to s prv myslel ale bola to moja osudová chyba. Chmatol som jenu retiazku ktorá visela na kraji stola. Bola zo zlata a s príveskom z rubínu. Venoval som sa tomu aby som nenarobil žiadny hluk že som si nevšimol že Mafon už nebol pri stánku ale stál za mnou. Keď som mal náhrdelník v ruke otočil som sa a rozbehol. V tom som vrazil do mohutne stavaného Mafona a odrazil som sa od neho. Mrštilo ma o zem a ja vydesený som začal pomaly plazivo odstupovať od Mafona. Pozeral som sa pritom na neho a celí som sa od strachu triasol. Vedel som že je so mnou koniec že ma asi zabije. Mafon mal stále na tvári kamenný výraz, chvíľku tam stál a pozeral na mňa. V očiach som mu nevidel hnev ale ani kľud. Nedalo sa to opísať. Nevedel som čo si myslí a čo hodlá urobiť. Po chvíle sa pomaly pohol ku mne.
Ako som tak ustupoval ucítil som bolesť v hlave. Udrel som sa o Mafonou stánok ktorí bol z dreva. Už som nemal kam ujsť bol som v pasci. Mafon sa stále približoval a ja som už videl svoj koniec. Vtom z ničoho nič som od strachu zdvihol pred seba ten náhrdelník smerom k Mafonovy a vykríkol som. „Pane, Pane tu vraciam vám to, nechcel som ospravedlňujem sa ja prosím nezabíjajte ma.“. Vtom zrazu Mafon ostal stuhnutý stáť. Najprv som nevedel čo sa stalo, potom som si všimol že amulet Mafona začal slabo pulzovať zeleným svetlom. Pozrel som sa do tvare Mafona a všimol som si v jeho očiach prekvapenie. Po chvíľke otriasol hlavou a zohol sa ku mne. Jednou rukou ma zdrapil za rameno a postavil ma. Kľakol si ku mne a začal si ma poriadne obzerať. Stále mal kamennú tvár, ale v očiach mu akoby zažiaril plameň života. Už neboli také chladné ale plné zvedavosti. Ako ma tak sledoval nedokázal som sa pohnúť, strach ma prikoval. Stal som tam bez hnutia akoby mi nohy skameneli.
Malfon sa po chvíľke vyrovnal a na tvári sa mu ukázal náznak úsmevu. Nechápal som čo sa deje on sa predsa ešte nikdy ani trochu neusmial stále mal ten istý výraz tváre akoby z kameňa vytesaný. Nakoniec sa zas zohol ku mne a povedal „Chlapče, chlapče kto ťa to učil? Kradnúť za bieleho dňa a dokonca tak nepozorne.“ Nerozumel som ja som čakal že začne po mne kričať a že ma ubije. Ale po chvíľke mlčania pokrútil hlavou na náznak nesúhlasu a začal. „No čo mám teraz s tebou spraviť, v skutočnosti by si si zaslúžil poriadny výprask ale vzhľadom na to že môj priateľ mi vravel že nie si normálny chlapec že v tebe je niečo viac.“. Udivene som sa na neho pozeral a nerozumel som tomu čo mi rozpráva. Vtom som sa odvážil prehovoriť. „Priateľ? Aký priateľ?“ No predsa môj dračí amulet.“ Prehovoril Mafon. Pozeral som sa ešte viac udivene a dodal som. „Dračí? O takom amulete som ešte nepočul.“ Mafon sa usmial viac ale stále to ešte nebolo úplne usmiatie ale bolo to dosť na to ako som bol zvyknutý. Však jeho sa vidieť usmiateho bolo nemožné. Potom sa znovu vztýčil a pokračoval v rozhovore. „No o Dračích amuletoch málokto vie ale o tom ti nebudem rozprávať tu ak chceš vedieť niečo viac zastav sa o desiatej pri mojom stánku.“. Nechápavo som ostal stáť a prikývol som hlavou na súhlas. A nasilu som sa usmial. „Tu vraciam vám to čo som vám ukradol a moc sa ospravedlňujem.“. Podával som mu na dlani náhrdelník. Mafon sa pousmial a ruku mi privrel. „Nechaj si ho, to budeš mať za to aby si sa dnes večer zastavil za mnou. Potrebujem s tebou rozprávať.“ Otočil sa a odkráčal k svojmu stánku. Nechápal som čo sa stalo ale mal som volnú cestu a akoby ma niekto naháňal utekal som ako o život.
KAPITOLA II
Mafonou príbeh
Utekal som až za mesto. Keď som bol z mesta von zastavil som sa a dýchal som rýchlo. Ledva som lapal po dychu tak som si sadol aby som si na chvíľku odpočinul. Roztvoril som dlaň a vydeľ som v ňom lesknúci zlatý náhrdelník. Usmial som sa a v duchu som si pomyslel. Prežil som a mám korisť. Určite som vyhral.
Po chvíľke som vstal, už som konečne dýchal kľudne. Vybral som sa k nášmu stromu a dúfal že Luk a Hann tam už budú aby som sa mohol pochváliť korisťou. Došiel som k stromu ktorý stál uprostred poľa. Bol hodne starý a hodne mohutný stál tu už hodne dlhú dobu a pamätal si určite veľa. Luk a Hann sedeli už na najnižšom konári a netrpezlivo pohupovali nohami. Keď som došiel otočili sa na mňa a Luk prehovoril. „Kde si bol už tu čakáme hodne dlho na teba.“ Po chvíľke uvažovania som prehovoril. „Ale mal som trošku problémy ale zvládol som to.“ Kamaráti zoskočili zo stromu a prikrčili ku mne. „Tak čo aký je tvoj úlovok?“ popýtal sa Hann. „No podarilo sa mi ukradnúť tento zlatý náhrdelník a čo vy?“ Zdvihol som ruku a otvoril dlaň s náhrdelníkom. Kamaráti ostali s údivom pozerať na náhrdelník a po chvíli sa zvedavosťou naplnený Hann spýtal. „To ako sa ti podarilo? Však okradnúť Mafona je nemožne?“ Ďalej sa udivene pozerali na náhrdelník. „No mal som velikánske šťastie asi som šikovný.“ Pousmial som sa ale nechcel som im viac povedať o tom ako ma chytil a čo mi povedal. Aj tak by tomu neverili. „No ako vidíme tak si vyhral. Mne sa podarilo ukradnúť len dve klobásy a chleba a Lukovy sa podarilo ukradnúť pár perníkov.“ Prehovoril Hann s jasným smútkom v hlase.
No stalo sa to čo som si želal vyhral som a prekonal som priateľov. Nakoniec ma obsluhovali a plnili všetky priania ktoré som im nariadil. Slnko začalo zapadať a ja som si spomenul na to čo mi Mafon povedal. Aby som sa o desiatej zastavil na tržnici u jeho stánku. Nevedel som sa rozhodnúť či mám alebo nemám ísť. Veď ešte stále som sa bál a nevedel som čo zamýšľal so mnou. Nakoniec som sa rozhodol že to risknem a že pôjdem za ním. Aj keď som stále mal strach vydal som sa na trhovisko.
Dorazil som tam ešte niečo pred desiatou ale Mafon ma už očakával. Stále mal ten divý úsmev na tvári. Nevedel som čo sa deje a čo vlastne odo mňa chce. Prišiel som k nemu a on bez slov podhrnul záves do jeho príbytku a rukou mi ukázal aby som vošiel do vnútre. Chvíľku som tam stál a nechápajúc som na neho hľadel. Po chvíľke som sa odhodlal a vošiel som do vnútre. Mal to tam jednoducho ale elegantne zariadené v krbe plápolal ohník a pri ňom stáli dve kreslá. Mafon zastrel záves a prešiel ku krbu kde sa posadil do kresla. „No poď mladíku posaď sa a neboj sa nič sa ti nestane.“ Rázom prehovoril na mňa a rukou mi pritom ukázal na oproti stojacemu kreslu. Nesmelo som sa usadil do kresla a pozrel na Mafona. Ten bol akoby ponorený do myšlienok a rozmýšľal ako začne.
„Takže mladíku aké je vlastne tvoje meno.“ Zrazu prehovoril. „Volám sa Narvil Hadenský.“ Predstavil som sa mu a on pokračoval. „Mňa už zrejme poznáš som Mafon Hedegard, a som zlatník no aspoň teraz kedy si som bol zručným bojovníkom ktorý patril do klanu Draka DarNa`Ta. Ten amulet čo nosím je darom od mocného draka ktorý obdaroval len pár oddaných bojovníkov. Ten amulet má veľkú magickú silu a dokáže privolať Draka DarNa`Ta keď ho bude potreba. Nesmie sa použiť na páchanie zla a len v prípade keď je to naozaj nutné. Cez tento amulet môžeme komunikovať s ním a on mi povedal aby som ta presvedčil aby si prišiel. Ucítil v tebe zvláštnu moc, moc ktorá ešte v tebe spí ale on ju vycítil. Požiadal aby som ta učil bojovať a ak budeš pripravený doviedol ta k nemu. Má pre teba dôležitú úlohu ale viac ti zatiaľ nemôžem povedať. Ak sa rozhodneš a budeš chcieť rád ta budem učiť ale všetko závisí na tebe. Osud si ta vybral a osud ti dal do vienka vzácny dar. Ja ta môžem naučiť ako ho ovládnuť a využiť. Tak ako sa rozhodneš?“ Pozeral som na neho z údivom a zároveň s nechápavosťou. Nerozumel som čo ja ako mám s Drakmi aká skrytá vlastnosť? Chvíľu som na neho zíral ale po chvíľke som prehovoril. „Aký Draci? Však oni sú len legendy. A prečo ja však som len normálny chlapec?“
Mafon sa pousmial a pokračoval „Drací nie sú legendy ale skutočnosť sú to staré a mocné bytosti ktoré pred činia mudrcov svojimi skúsenosťami i múdrosťou. Sú to ochrancovia svetla a celého ľudstva. Mnohý ktorí im mohli slúžiť i ako ja sme boli hrdý na to že sme boli ti vyvolený ale ty si niečo viac. Na ramenách nesieš viac než by normálny človek dokázal uniesť a zvládnuť. Aj keď zatiaľ o tom ani netušíš onedlho na to prídeš.“ Na chvíľku sa odmlčal a naklonila sa aby priložil drevo do krbu. Potom sa otočil a pozrel na mňa. V tvári mal stále ten prapodivný úsmev. „Tak ako rozhodol si sa? Chceš sa dozvedieť viac? Chceš aby som ta učil?“ V hlave som mal mnoho otázok ale musím priznať niečo ma vo vnútri nútilo aby som prijal jeho ponuku a zvedavosť mi nedovolila odmietnuť. Sklonil som hlavu a pravil. „Takže súhlasím, nie som si istý s tím ale rozhodol som sa že to podstúpim ale rád by som vedel niečo viac o vás a o Drakoch.“
Mafon sa pousmial a prikývol hlavou na súhlas. „V poriadku takže budeš chodiť každý deň za mnou od dvanástej a budem ta učiť všetkému čo budeš potrebovať. Ostatné sa postupom času dozvieš a budem ti rozprávať o všetkom čo budem predpokladať že sa ti zíde a budeš potrebovať. Teraz choď a vyspi sa nech zajtra budeš pripravený na prvý tréning. Takže ta budem očakávať o dvanástej.“ Týmito slovami skončil postavil sa a odkráčal k vchodu a odhrnul záves. Potom mi ukázal aby som odišiel a ja som sa postavil a odišiel som domou. Keď som si ľahol do postele stále som rozmýšľal o tom čo ma čaká a čo sa dozviem. Strašne som bol zvedavý čo sa dozviem o Drakoch. Potom som zaspal.
KAPITOLA III
Prvý tréning
Na druhý deň som sa zobudil skoro ráno. Vyliezol som z postele a šiel som k oknu. Otvoril som okenice a pozrel von. Bolo krásne ráno akurát slnko vychádzalo na oblohu. Obloha bola do červena ožarovaná a pomaly sa menila v oranžovú až modrú farbu. Zhlboka som sa nadýchol a pobral som sa k nádobe s vodou. Umyl som si tvár a obliekol som sa. Vybehol som von nakŕmiť zvieratá čo sme chovali a vyčistiť chlievy. Zrazu som počul z domu ako volá na mňa matka „Narvile poď sa najesť!“ Ihneď som skončil s robotou a zbehol som do vnútra. Už som bol hladný ako vlk, tak som sadol za stôl a schmatol som do ruky krajec chleba a klobásku. Bol som tak hladný že som zjedol dve celé klobásy a tri krajce chleba.
Žil som sám z mamou a ja som jej pomáhal ako som len mohol len nevedel som že ako jej vysvetlím že musí odísť skorej ako inokedy a že to nebude len na dnes. Strčil som ruku do vrecka a nahmatal som náhrdelník čo som sa snažil ukradnúť Mafonovy. Spomenul som si na to čo sa stalo a taktiež o čom mi rozprával. Bol som tak plný nedočkavosti a zvedavosti že som zabudol na to že sa ku mne prihovára matka. Bola to krásna žena aj na svoj pokročilý vek mala modré velikánske oči, vlasy mala tmavo čiernej farby aj keď už niektoré pramienky boli zošednuté. Postavu mala stále štíhlu a nie jeden starší mládenec sa po nej pozrel. Otec mi zomrel keď som bol ešte nemluvňa ta že si ho ani len nepamätám. Ale matka mi o ňom rozprávala že bol roľníkom. „Narvil!“ zakričala na mňa matka keď si všimla že nevnímam. Nebol to zlostný výkrik len hlasite zvolala moje meno. Otočil som sa k nej a pohliadol som jej do očí. Usmievala sa na mňa, viem mala ma moc rada bol som jej jediný syn a jediný blízky pri nej. Aj ja som ju mal rád ale račej som jej nikdy nepovedal čo sme s priateľmi stvárali. „Ano Matka?“ som po chvíľke prehovoril. “Zabehni na trh ha chod mi zohnať Múku a mlieko. Potrebujem napiecť koláče prídu k nám hostia.“ Matka sa pousmiala a dala mi do ruky dve zlatky. Neboli sme moc bohatou rodinou ale ani sme netrpeli hladom. Matka zdedila celí statok i s celkom slušným majetkom po smrti môjho otca.
Postavil som sa od stolu a ako som sa otočil Matka na mňa ešte zavolala „A zabudla som prines od Tety Adriany košík jahôd. A ponáhľaj sa prosím.“ Na súhlas som prikývol hlavou a rozbehol som sa na trhovisko. Bežal som úplne z voľne a moc som sa nenáhlil. Po ceste som stretol Hanna a Luka ako som tak okolo nich bežal zamávali sme si na pozdrav. Z diaľky sa ozývalo ich kričanie „Narvile večer sa stretneme pri našom strome hneď ako zapadne za horizont.“ Pri behu som zdvihol na chvíľu ruku nad hlavu ako náznak súhlasu. Dorazil som na trhovisko a spomalil som krok. Bolo tu dosť ľudí a všade bolo počuť ako sa dohadujú. Pri tom hluku sa nedalo ani rozoznať kto čo hovorí. Akurát som prechádzal okolo Mafonoveho stánku ale on tam nebol. Pomyslel som si že či sa mu to len včera nezdalo ale keď strčil ruku do kapsy a ucítil náhrdelník hneď ho prešla predstava o tom že by sa mu to len zdalo.
Nakúpil som všetko o čo ma matka poprosila a vydal som sa domou. Dal som jej nákup a poprosil ju či môžem už odísť von. Matka prikývla a ja som sa vydal naspäť na trhovisko. Už sa blížilo k dvanástej hodine keď som dorazil k Mafonovmu stánku. Nevidel som tam nikoho. Mafon ma asi nečaká som si pomyslel. V tom ako som sa otočil a chcel odísť som počul zozadu Mafonou hlas. „Chlapče kamže si sa to vybral? No však poď ďalej.“ Otočil som sa a videl som Mafona ako sa na mňa usmieva a pravou rukou držal záves u dverách. „No tak pod a nestoj tam ako socha.“ Popohnal ma Mafon. Vošiel som dnu a Mafon pustil záves a kráčal za mnou. „Takže chlapče posaď sa ja ti zatiaľ donesiem teplí čaj.“ Posadil som sa a Mafon zmizol vo vedľajšej miestnosti. O chvíľu sa vrátil aj s dvoma kovovými pohármi s ktorých išla para. Jeden mi podal a sadol si do druhého kresla oproti mne. Upil si s čaju a bez slov si ma obzeral. Takto to trvalo ešte pár minút až nakoniec odložil pohár na stolík ktorí mal postavení pri kresle. „Takže chlapče už si niekedy držal v rukách nejakú zbraň, alebo si niekedy skúšal trénovať šerm?“ Spustil na mňa Mafon. Ja s nechápavým pohľadom som pokrútil hlavou pretože v živote ma ani nenapadlo že sa ma niekto na takéto niečo opíta. V živote som žiadnu sečnú zbraň okrem sekery s ktorou som rúbal drevo nemal v ruke. Bol som celí život vychovávaný mojou Matkou a tá bola obyčajná roľníčka o zbraniach nič nevedela. „V poriadku teraz poď za mnou.“ Náhle sa postavil a ja som sa postavil s ním. Ukazoval mi aby som išiel smerom k druhej miestnosti. Prešli sme cez kuchyňu kde bol východ na zadný dvor. Išli sme do dvoru a tam ma zastavil. „Takže ako prvé ta začnem učiť základy šermu.“ Otočil sa a vydal sa k stojanu kde mal pozavesované meče rôznych velikostí a tvarou.
Dračí Amulet
KAPITOLA I
Stretnutie
Volám sa Narvil a narodil som sa v osade Krantenmoor a prežil som toho veľa. Chcem vám porozprávať jeden príbeh. Príbeh o hŕstke hrdinov ktorí zachránili náš svet. Stalo sa to pred 40 rokmi a všetko to začalo tu v mojom domove. Bol som ešte mladý no práve som mal 18 rokov. S priateľmi Lukom a Hannom sme sa vybrali na trhovisko. Dohodli sme sa že kto ukradne najvzácnejšiu vec tak bude kráľom na celí deň a mi mu budeme robiť sluhov. Však poznáte to mladý a plný rozbúrených hormónov, proste sme hodne toho vymýšľali. Nie raz sme sa takto dostali do riadnych problémov.
Toho dňa bol nádherné slnečné počasie. Na trhovisku bolo veľa ľudí a hlučno. Ja, Luk a Hann sme sa rozdelili každý na inú stranu. Mali sme dohodnuté že o hodinu sa stretneme pri našom strome za osadou. Ja som sa rozhodol že sa pokúsim ukradnúť nejaký náhrdelník veril som že to mám vyhraté. Lebo nikto si netrúfol okradnúť kupca Mafona. Bol do vysoký chlap s mohutnými rukami a hrozivo vyzerajúcou tvárou. Vlasy mal plavé priam biele, ktoré mu siahali až po lopatky. Tvár mal kamennú skoro ako bez života. Okolo krku mu visel nejaký amulet nikto nevie odkiaľ pochádzal ale bol nádherný. Cez oko mal rovnú jazvu po nejakom boji. Nikto sa ale nedozvedel s kým a kde sa to stalo. Vie sa len že to bolo už dávno keď bol mladým a povráva sa že bol žoldnierom. Nikto ale naozaj nevie kým bol okolo jeho minulosti bolo veľa nejasností. Nebol zhovorčivý a bol samotár. Zarábal si na živobytie tím že vyrábal amulety a šperky.
No možno som bol moc trúfalým a odvážnym, alebo žeby hlúpym? No ale jednu vec nezapriem tým že som sa rozhodol okradnúť Mafona som si predurčil svoj osud.
Trhovisko bolo zaplnené všade okolo vyváňalo všakovaké dobré jedlo. Ľudia na seba vykrikovali a snažili sa z obchodníkov získať nižšie ceny a naopak obchodníci sa zas snažil za tovar získať viac než mohli získať. Pomaly som sa vkrádal pomedzi stánky a blížil som sa k vytúženej koristi. Pomaly a snažiac sa aby ma nespozoroval nikto som sa doplížil k Mafonovmu stánku. Ten sa akurát venoval jednému zákazníkovi a bol zabraný do zjednávania ceny že nevnímal čo sa deje okolo. No aspoň som si to s prv myslel ale bola to moja osudová chyba. Chmatol som jenu retiazku ktorá visela na kraji stola. Bola zo zlata a s príveskom z rubínu. Venoval som sa tomu aby som nenarobil žiadny hluk že som si nevšimol že Mafon už nebol pri stánku ale stál za mnou. Keď som mal náhrdelník v ruke otočil som sa a rozbehol. V tom som vrazil do mohutne stavaného Mafona a odrazil som sa od neho. Mrštilo ma o zem a ja vydesený som začal pomaly plazivo odstupovať od Mafona. Pozeral som sa pritom na neho a celí som sa od strachu triasol. Vedel som že je so mnou koniec že ma asi zabije. Mafon mal stále na tvári kamenný výraz, chvíľku tam stál a pozeral na mňa. V očiach som mu nevidel hnev ale ani kľud. Nedalo sa to opísať. Nevedel som čo si myslí a čo hodlá urobiť. Po chvíle sa pomaly pohol ku mne.
Ako som tak ustupoval ucítil som bolesť v hlave. Udrel som sa o Mafonou stánok ktorí bol z dreva. Už som nemal kam ujsť bol som v pasci. Mafon sa stále približoval a ja som už videl svoj koniec. Vtom z ničoho nič som od strachu zdvihol pred seba ten náhrdelník smerom k Mafonovy a vykríkol som. „Pane, Pane tu vraciam vám to, nechcel som ospravedlňujem sa ja prosím nezabíjajte ma.“. Vtom zrazu Mafon ostal stuhnutý stáť. Najprv som nevedel čo sa stalo, potom som si všimol že amulet Mafona začal slabo pulzovať zeleným svetlom. Pozrel som sa do tvare Mafona a všimol som si v jeho očiach prekvapenie. Po chvíľke otriasol hlavou a zohol sa ku mne. Jednou rukou ma zdrapil za rameno a postavil ma. Kľakol si ku mne a začal si ma poriadne obzerať. Stále mal kamennú tvár, ale v očiach mu akoby zažiaril plameň života. Už neboli také chladné ale plné zvedavosti. Ako ma tak sledoval nedokázal som sa pohnúť, strach ma prikoval. Stal som tam bez hnutia akoby mi nohy skameneli.
Malfon sa po chvíľke vyrovnal a na tvári sa mu ukázal náznak úsmevu. Nechápal som čo sa deje on sa predsa ešte nikdy ani trochu neusmial stále mal ten istý výraz tváre akoby z kameňa vytesaný. Nakoniec sa zas zohol ku mne a povedal „Chlapče, chlapče kto ťa to učil? Kradnúť za bieleho dňa a dokonca tak nepozorne.“ Nerozumel som ja som čakal že začne po mne kričať a že ma ubije. Ale po chvíľke mlčania pokrútil hlavou na náznak nesúhlasu a začal. „No čo mám teraz s tebou spraviť, v skutočnosti by si si zaslúžil poriadny výprask ale vzhľadom na to že môj priateľ mi vravel že nie si normálny chlapec že v tebe je niečo viac.“. Udivene som sa na neho pozeral a nerozumel som tomu čo mi rozpráva. Vtom som sa odvážil prehovoriť. „Priateľ? Aký priateľ?“ No predsa môj dračí amulet.“ Prehovoril Mafon. Pozeral som sa ešte viac udivene a dodal som. „Dračí? O takom amulete som ešte nepočul.“ Mafon sa usmial viac ale stále to ešte nebolo úplne usmiatie ale bolo to dosť na to ako som bol zvyknutý. Však jeho sa vidieť usmiateho bolo nemožné. Potom sa znovu vztýčil a pokračoval v rozhovore. „No o Dračích amuletoch málokto vie ale o tom ti nebudem rozprávať tu ak chceš vedieť niečo viac zastav sa o desiatej pri mojom stánku.“. Nechápavo som ostal stáť a prikývol som hlavou na súhlas. A nasilu som sa usmial. „Tu vraciam vám to čo som vám ukradol a moc sa ospravedlňujem.“. Podával som mu na dlani náhrdelník. Mafon sa pousmial a ruku mi privrel. „Nechaj si ho, to budeš mať za to aby si sa dnes večer zastavil za mnou. Potrebujem s tebou rozprávať.“ Otočil sa a odkráčal k svojmu stánku. Nechápal som čo sa stalo ale mal som volnú cestu a akoby ma niekto naháňal utekal som ako o život.
KAPITOLA II
Mafonou príbeh
Utekal som až za mesto. Keď som bol z mesta von zastavil som sa a dýchal som rýchlo. Ledva som lapal po dychu tak som si sadol aby som si na chvíľku odpočinul. Roztvoril som dlaň a vydeľ som v ňom lesknúci zlatý náhrdelník. Usmial som sa a v duchu som si pomyslel. Prežil som a mám korisť. Určite som vyhral.
Po chvíľke som vstal, už som konečne dýchal kľudne. Vybral som sa k nášmu stromu a dúfal že Luk a Hann tam už budú aby som sa mohol pochváliť korisťou. Došiel som k stromu ktorý stál uprostred poľa. Bol hodne starý a hodne mohutný stál tu už hodne dlhú dobu a pamätal si určite veľa. Luk a Hann sedeli už na najnižšom konári a netrpezlivo pohupovali nohami. Keď som došiel otočili sa na mňa a Luk prehovoril. „Kde si bol už tu čakáme hodne dlho na teba.“ Po chvíľke uvažovania som prehovoril. „Ale mal som trošku problémy ale zvládol som to.“ Kamaráti zoskočili zo stromu a prikrčili ku mne. „Tak čo aký je tvoj úlovok?“ popýtal sa Hann. „No podarilo sa mi ukradnúť tento zlatý náhrdelník a čo vy?“ Zdvihol som ruku a otvoril dlaň s náhrdelníkom. Kamaráti ostali s údivom pozerať na náhrdelník a po chvíli sa zvedavosťou naplnený Hann spýtal. „To ako sa ti podarilo? Však okradnúť Mafona je nemožne?“ Ďalej sa udivene pozerali na náhrdelník. „No mal som velikánske šťastie asi som šikovný.“ Pousmial som sa ale nechcel som im viac povedať o tom ako ma chytil a čo mi povedal. Aj tak by tomu neverili. „No ako vidíme tak si vyhral. Mne sa podarilo ukradnúť len dve klobásy a chleba a Lukovy sa podarilo ukradnúť pár perníkov.“ Prehovoril Hann s jasným smútkom v hlase.
No stalo sa to čo som si želal vyhral som a prekonal som priateľov. Nakoniec ma obsluhovali a plnili všetky priania ktoré som im nariadil. Slnko začalo zapadať a ja som si spomenul na to čo mi Mafon povedal. Aby som sa o desiatej zastavil na tržnici u jeho stánku. Nevedel som sa rozhodnúť či mám alebo nemám ísť. Veď ešte stále som sa bál a nevedel som čo zamýšľal so mnou. Nakoniec som sa rozhodol že to risknem a že pôjdem za ním. Aj keď som stále mal strach vydal som sa na trhovisko.
Dorazil som tam ešte niečo pred desiatou ale Mafon ma už očakával. Stále mal ten divý úsmev na tvári. Nevedel som čo sa deje a čo vlastne odo mňa chce. Prišiel som k nemu a on bez slov podhrnul záves do jeho príbytku a rukou mi ukázal aby som vošiel do vnútre. Chvíľku som tam stál a nechápajúc som na neho hľadel. Po chvíľke som sa odhodlal a vošiel som do vnútre. Mal to tam jednoducho ale elegantne zariadené v krbe plápolal ohník a pri ňom stáli dve kreslá. Mafon zastrel záves a prešiel ku krbu kde sa posadil do kresla. „No poď mladíku posaď sa a neboj sa nič sa ti nestane.“ Rázom prehovoril na mňa a rukou mi pritom ukázal na oproti stojacemu kreslu. Nesmelo som sa usadil do kresla a pozrel na Mafona. Ten bol akoby ponorený do myšlienok a rozmýšľal ako začne.
„Takže mladíku aké je vlastne tvoje meno.“ Zrazu prehovoril. „Volám sa Narvil Hadenský.“ Predstavil som sa mu a on pokračoval. „Mňa už zrejme poznáš som Mafon Hedegard, a som zlatník no aspoň teraz kedy si som bol zručným bojovníkom ktorý patril do klanu Draka DarNa`Ta. Ten amulet čo nosím je darom od mocného draka ktorý obdaroval len pár oddaných bojovníkov. Ten amulet má veľkú magickú silu a dokáže privolať Draka DarNa`Ta keď ho bude potreba. Nesmie sa použiť na páchanie zla a len v prípade keď je to naozaj nutné. Cez tento amulet môžeme komunikovať s ním a on mi povedal aby som ta presvedčil aby si prišiel. Ucítil v tebe zvláštnu moc, moc ktorá ešte v tebe spí ale on ju vycítil. Požiadal aby som ta učil bojovať a ak budeš pripravený doviedol ta k nemu. Má pre teba dôležitú úlohu ale viac ti zatiaľ nemôžem povedať. Ak sa rozhodneš a budeš chcieť rád ta budem učiť ale všetko závisí na tebe. Osud si ta vybral a osud ti dal do vienka vzácny dar. Ja ta môžem naučiť ako ho ovládnuť a využiť. Tak ako sa rozhodneš?“ Pozeral som na neho z údivom a zároveň s nechápavosťou. Nerozumel som čo ja ako mám s Drakmi aká skrytá vlastnosť? Chvíľu som na neho zíral ale po chvíľke som prehovoril. „Aký Draci? Však oni sú len legendy. A prečo ja však som len normálny chlapec?“
Mafon sa pousmial a pokračoval „Drací nie sú legendy ale skutočnosť sú to staré a mocné bytosti ktoré pred činia mudrcov svojimi skúsenosťami i múdrosťou. Sú to ochrancovia svetla a celého ľudstva. Mnohý ktorí im mohli slúžiť i ako ja sme boli hrdý na to že sme boli ti vyvolený ale ty si niečo viac. Na ramenách nesieš viac než by normálny človek dokázal uniesť a zvládnuť. Aj keď zatiaľ o tom ani netušíš onedlho na to prídeš.“ Na chvíľku sa odmlčal a naklonila sa aby priložil drevo do krbu. Potom sa otočil a pozrel na mňa. V tvári mal stále ten prapodivný úsmev. „Tak ako rozhodol si sa? Chceš sa dozvedieť viac? Chceš aby som ta učil?“ V hlave som mal mnoho otázok ale musím priznať niečo ma vo vnútri nútilo aby som prijal jeho ponuku a zvedavosť mi nedovolila odmietnuť. Sklonil som hlavu a pravil. „Takže súhlasím, nie som si istý s tím ale rozhodol som sa že to podstúpim ale rád by som vedel niečo viac o vás a o Drakoch.“
Mafon sa pousmial a prikývol hlavou na súhlas. „V poriadku takže budeš chodiť každý deň za mnou od dvanástej a budem ta učiť všetkému čo budeš potrebovať. Ostatné sa postupom času dozvieš a budem ti rozprávať o všetkom čo budem predpokladať že sa ti zíde a budeš potrebovať. Teraz choď a vyspi sa nech zajtra budeš pripravený na prvý tréning. Takže ta budem očakávať o dvanástej.“ Týmito slovami skončil postavil sa a odkráčal k vchodu a odhrnul záves. Potom mi ukázal aby som odišiel a ja som sa postavil a odišiel som domou. Keď som si ľahol do postele stále som rozmýšľal o tom čo ma čaká a čo sa dozviem. Strašne som bol zvedavý čo sa dozviem o Drakoch. Potom som zaspal.
KAPITOLA III
Prvý tréning
Na druhý deň som sa zobudil skoro ráno. Vyliezol som z postele a šiel som k oknu. Otvoril som okenice a pozrel von. Bolo krásne ráno akurát slnko vychádzalo na oblohu. Obloha bola do červena ožarovaná a pomaly sa menila v oranžovú až modrú farbu. Zhlboka som sa nadýchol a pobral som sa k nádobe s vodou. Umyl som si tvár a obliekol som sa. Vybehol som von nakŕmiť zvieratá čo sme chovali a vyčistiť chlievy. Zrazu som počul z domu ako volá na mňa matka „Narvile poď sa najesť!“ Ihneď som skončil s robotou a zbehol som do vnútra. Už som bol hladný ako vlk, tak som sadol za stôl a schmatol som do ruky krajec chleba a klobásku. Bol som tak hladný že som zjedol dve celé klobásy a tri krajce chleba.
Žil som sám z mamou a ja som jej pomáhal ako som len mohol len nevedel som že ako jej vysvetlím že musí odísť skorej ako inokedy a že to nebude len na dnes. Strčil som ruku do vrecka a nahmatal som náhrdelník čo som sa snažil ukradnúť Mafonovy. Spomenul som si na to čo sa stalo a taktiež o čom mi rozprával. Bol som tak plný nedočkavosti a zvedavosti že som zabudol na to že sa ku mne prihovára matka. Bola to krásna žena aj na svoj pokročilý vek mala modré velikánske oči, vlasy mala tmavo čiernej farby aj keď už niektoré pramienky boli zošednuté. Postavu mala stále štíhlu a nie jeden starší mládenec sa po nej pozrel. Otec mi zomrel keď som bol ešte nemluvňa ta že si ho ani len nepamätám. Ale matka mi o ňom rozprávala že bol roľníkom. „Narvil!“ zakričala na mňa matka keď si všimla že nevnímam. Nebol to zlostný výkrik len hlasite zvolala moje meno. Otočil som sa k nej a pohliadol som jej do očí. Usmievala sa na mňa, viem mala ma moc rada bol som jej jediný syn a jediný blízky pri nej. Aj ja som ju mal rád ale račej som jej nikdy nepovedal čo sme s priateľmi stvárali. „Ano Matka?“ som po chvíľke prehovoril. “Zabehni na trh ha chod mi zohnať Múku a mlieko. Potrebujem napiecť koláče prídu k nám hostia.“ Matka sa pousmiala a dala mi do ruky dve zlatky. Neboli sme moc bohatou rodinou ale ani sme netrpeli hladom. Matka zdedila celí statok i s celkom slušným majetkom po smrti môjho otca.
Postavil som sa od stolu a ako som sa otočil Matka na mňa ešte zavolala „A zabudla som prines od Tety Adriany košík jahôd. A ponáhľaj sa prosím.“ Na súhlas som prikývol hlavou a rozbehol som sa na trhovisko. Bežal som úplne z voľne a moc som sa nenáhlil. Po ceste som stretol Hanna a Luka ako som tak okolo nich bežal zamávali sme si na pozdrav. Z diaľky sa ozývalo ich kričanie „Narvile večer sa stretneme pri našom strome hneď ako zapadne za horizont.“ Pri behu som zdvihol na chvíľu ruku nad hlavu ako náznak súhlasu. Dorazil som na trhovisko a spomalil som krok. Bolo tu dosť ľudí a všade bolo počuť ako sa dohadujú. Pri tom hluku sa nedalo ani rozoznať kto čo hovorí. Akurát som prechádzal okolo Mafonoveho stánku ale on tam nebol. Pomyslel som si že či sa mu to len včera nezdalo ale keď strčil ruku do kapsy a ucítil náhrdelník hneď ho prešla predstava o tom že by sa mu to len zdalo.
Nakúpil som všetko o čo ma matka poprosila a vydal som sa domou. Dal som jej nákup a poprosil ju či môžem už odísť von. Matka prikývla a ja som sa vydal naspäť na trhovisko. Už sa blížilo k dvanástej hodine keď som dorazil k Mafonovmu stánku. Nevidel som tam nikoho. Mafon ma asi nečaká som si pomyslel. V tom ako som sa otočil a chcel odísť som počul zozadu Mafonou hlas. „Chlapče kamže si sa to vybral? No však poď ďalej.“ Otočil som sa a videl som Mafona ako sa na mňa usmieva a pravou rukou držal záves u dverách. „No tak pod a nestoj tam ako socha.“ Popohnal ma Mafon. Vošiel som dnu a Mafon pustil záves a kráčal za mnou. „Takže chlapče posaď sa ja ti zatiaľ donesiem teplí čaj.“ Posadil som sa a Mafon zmizol vo vedľajšej miestnosti. O chvíľu sa vrátil aj s dvoma kovovými pohármi s ktorých išla para. Jeden mi podal a sadol si do druhého kresla oproti mne. Upil si s čaju a bez slov si ma obzeral. Takto to trvalo ešte pár minút až nakoniec odložil pohár na stolík ktorí mal postavení pri kresle. „Takže chlapče už si niekedy držal v rukách nejakú zbraň, alebo si niekedy skúšal trénovať šerm?“ Spustil na mňa Mafon. Ja s nechápavým pohľadom som pokrútil hlavou pretože v živote ma ani nenapadlo že sa ma niekto na takéto niečo opíta. V živote som žiadnu sečnú zbraň okrem sekery s ktorou som rúbal drevo nemal v ruke. Bol som celí život vychovávaný mojou Matkou a tá bola obyčajná roľníčka o zbraniach nič nevedela. „V poriadku teraz poď za mnou.“ Náhle sa postavil a ja som sa postavil s ním. Ukazoval mi aby som išiel smerom k druhej miestnosti. Prešli sme cez kuchyňu kde bol východ na zadný dvor. Išli sme do dvoru a tam ma zastavil. „Takže ako prvé ta začnem učiť základy šermu.“ Otočil sa a vydal sa k stojanu kde mal pozavesované meče rôznych velikostí a tvarou.