Tvorba - Texty

Človek sám pán tvorstva, zborí aj tie najkrásnejšie horstvá.
Horký nárek nás drakov, keď vidíme,
kedysi čisté jazerá, teraz plné čiernych fľakov.
Človek živých tvorov vrah, zlaté siene mení v prach!

Moje srdce sa raduje a moja duša plesá.
Keď ďalší ničomník v čierne bahno klesá!
Človek už nie pánom tvorov,
už čochvíľa bude iba dirigent pohrebných zborov.

Z radosťou naplním sa ukrutnou zlobou,
z ktorou prekazím koncert týchto zborov!
Ktorý démon preklial tento svet?
Prečo tu už viac svetla niet?

Vypil by som všetku ich krv,
útok skôr než ich dopadol by prv.
Rád stanem sa vrahom vlahou!
Riskujem aj z kožou drahou.

Moje srdce zožiera ľútosť,
no moju myseľ živý krutosť!
Nejeden človek nepochopil slová tejto básne!
Jej zmysel vyznieva však jasne!

Kým ja píšem tieto rími, orgován tu kvitne!
Avšak raz niekto príde a veselo ho vytne!
Sedím tu a roním slzy od ľútosti, zlosti.
Však ja ich raz chytím a dolámem im kosti!

Pred očami smrť mám stále.
Z nervami to mám na mále!
Smútok vylieči iba čas.
A tak čakám, či ešte nájdem sveta krás?

No tak ľahko stratiť sa môže dňa jas,
pamätajte smrť je vždy blízko nás.
No tá pre ktorú vznikla táto báseň bola nezaslúžená!
Úbohá duša súžená!

Posledný riadok, báseň končí, no hnev sa z duše nestráca!!!