Genetické prekvapenie
Podvečer v jednej z budov obsahujúcich laboratóriá bolo takmer ticho. Teda až na jedno z nich, z ktorého sa ozval mužský hlas: „Šéf nás prehodí cez okno, ak toto nevyjde. Materiál na vzorky je ešte aj príliš nebezpečný, než aby sme ho mohli len tak nosiť cez mesto. A ešte aj ako bonus šéf nechce zvýšiť zabezpečenie. Čo mu preskočilo?“ „Nie. Do tohto výskumu sme zainvestovali všetky pridelené peniaze od Ministerstva a ešte aj z našich vlastných peňaženiek. Nemáš sa prečo zbytočne stresovať. Tiež mám obavy, aby drak neutiekol,“ ozval sa po chvíli až píliš vysoký ženský hlas. „Aha. Ako mu chceš vysvetliť, prečo nemáme výsledky testov DNA, hoci na tom robíme viac ako pol roka?“ zavrčal výrazne nespokojný genetický doktor. „Lebo nám chýba ďalší supervýkonný počítač, ktorý by to celé urýchlil minimálne dvojnásobne. Sotva som ho presvedčila, aby kúpil ďalšie dva procesory a takt nastavil na maximálny výkon,“ ukončila diskusiu vedkyňa. O hodinu neskôr zadali do systému zvyšné údaje a vzorky, nechali ho pracovať a odišli domov.
O týždeň neskôr získali kompletné výsledky. Pri následnej analýze sa obaja tvárili ako malé deti na ihrisku v novom pieskovisku a so všetkými hračkami sveta. „Takže... Kosti sú podobné tým vtáčím, no napriek tomu sú veľmi ľahké a pevné... Svaly a organizmus dostatočne vyvinuté... Je to krásna mladá dospelá dračica. Tie gény určené pre krídla a kosti by sa mohli dať využiť na krídla pre ľudí. Ďalšia alebo už aj táto generácia?“ poznamenala spokojná vedkyňa. „Testy budú na súčasnej aj budúcej generácii a potom uvidíme, čo ďalej. Nevieme, koľko séra alebo niečo podobného získame,“ poznamenal kolega.
Ďalšie vzorky krvi a kostí na sérum získali z dračice veľmi rýchlo. Spala. Keď začali robiť prípravu, boli mierne nervózni. Nevedeli, čo majú čakať. Behom nasledujúcich štyroch dní sa im podarilo izolovať gény na krídla, ľahké kosti a silnejšie svaly na chrbte a pripravili sérum do desiatich injekcií. „Komu dáme prvé dve dávky?“ zaujímala sa doktorka Dominika. „Nám dvom. Keby niečo, máme k dispozícii trochu doktorandov na praxi o poschodie nižšie,“ odvetil doktor Ramzes. Dominika kývla hlavou.
Chvíľu trvalo, než si aplikovali sérum, ktoré dostalo názov Dračí let. Obliekli sa, poznačili údaje a zničili použité striekačky a ihly. „Ako sa cítiš?“ vyzvedala Dominika. „Normálne. Necítim akékoľvek zmeny. Ako dlho budeme čakať na prípadné zmeny? A ako sa cítiš ty?“ odvetil Ramzes s nenápadným úsmevom. „Nič. Ako keby nikto nič nepoužil. Počkáme do Pondelku a potom... Uvidíme, čo ďalej,“ vzdychla si Dominika. Napriek faktu, že doktoráty získali pred necelými dvoma rokmi, v ich vekovej kategórii do tridsaťpäť rokov patrili k tým najlepším.
Víkend prebehol, ako keby sa nič nedialo. Teda, aspoň jeho väčšina, kedy obaja vedci odpočívali a niekoľkokrát si zavolali, či nenastali akékoľvek zmeny. To, že boli unavený, bolo normálne. Mali za sebou takmer celý náročný projekt. Robili ho sami, nakoľko boli ostatní kolegovia príliš vyťažení vlastnými výskumami, prednáškami na univerzitách, opravovaním nekonečnej zásoby seminárnych a záverečných prác a publikačnou aktivitou. Doktorandi sa starali o korektúry článkov a projekty do škôl v rámci praxe, na ktoré je náročné zohnať špecifické technológie a ešte náročnejšie niektoré chemikálie a vzorky.
Nedeľný podvečer a noc boli o to zaujímavejšie. Dominika s Ramzesom išli spať výrazne skôr. Ostalo im zle od žalúdka, čo pripisovali výrazne zvýšenému tlaku a stresu. To netušili, čo ich čaká za prekvapenie a čo v čom je ich výskum zradný a zákerný. V Pondelok ráno si zmeny nevšimli, nakoľko sa osprchovali, než išli spať. Žili sami. Na ulici prešlo sotva jedno auto, ak vôbec. Do práce zvykli chodiť okolo pol šiestej, kedy ulice boli prázdne tesne predtým, čo sa situácia menila o šiestej. Vrátnikovi bola ich zmena ukradnutá. Bol zvyknutý na podstatne väčšie zvláštnosti, než na ľudí s dračou hlavou, chvostom a krídlami.
„Sakra!“ zahrešili obaja pri pohľade na to, čo sa im stalo, vo veľkom zrkadle nad pracovným stolom. „Hmmmm... A to nás ešte čaká osem ďalších ľudí. Ako to vysvetlíme?“ zafunela Dominika. „Nehoda v laboratóriu alebo to, čo sa stalo naozaj. Iné možnosti nie sú,“ zareagoval Ramzes, poznačili si s kolegyňou všetky zmeny, uložili ich a začali hľadať nové testovacie subjekty. Behom pár hodín našli dvanásť ľudí, no štyria z nich ponuku odmietli s tým, že do tak šialeného experimentu nepôjdu živí ani mŕtvi. Zvyšní sa nechali presvedčiť, ako aj v prípade detí ich rodičia, hoci to nebolo najjednoduchšie. Deti boli vo veku okolo dvanásť až pätnásť rokov, takže dokázali pomerne rýchlo pochopiť, čo sa od nich chce
a očakáva.
O dva dni sa stretli vybraní traja dospelí vo veku okolo dvadsaťdeväť rokov
a tínedžeri. Boli mierne nervózni. Hoci súhlasili s testami, báli sa. Nechceli len tak prísť
o rodinu, domov a zdravie. Firma mala pripravené odškodnenie a ospravedlnenie pre
najhoršie prípady. Nechceli riskovať viac, než musia.
Pred začatím testov prišiel Ramzes. Pri prvom pohľade na neho jedna zo slečien prekvapene povedala: „Tak toto z nás bude? Husté. Vždy som chcela byť dračica, hoci
môžem aj umrieť.“ „To som rád. Prebiehať to bude podobne, ako u bežného lekára, len s tým rozdielom, že sa tom lepšom prípade premeníte alebo ostanete ľudia a v tom horšom... Môžete utrpieť ujmu na zdraví alebo zomrieť. Zariadili sme vám chodbu s ubytovaním, nakoľko tu pre bezpečnosť všetkých zostanete. Dané sérum vám aplikujeme vo forme injekcie,“
vysvetľoval Ramzes. Po krátkej príprave im ho aplikoval pomerne rýchlo a bezbolestne.
Premena nastala o tridsaťšesť hodín. Všetci išli spať behom desiatich minút. Tínedžerov okrem únavy boleli hlava a brucho. Boli z toho podráždení, no zaspali takmer okamžite. Spánok mali mierne nepokojný, no nezobudili sa.
Ráno po premene ich Ramzes s Dominikou skontrolovali a poslali domov. Cestou bola
skupina polodrakov nezvyčajná pre okoloidúcich, ktorí si ich fotili a nahrávali. Informácie o nich sa dostali do bulváru, ktorý z toho spravil až príliš veľkú kauzu, než vyšiel oficiálny dvanásťstranový článok s podrobnými popismi od Dominiky a Ramzesa, kde vysvetľujú, o čo presne ide v danom výskume.
Dračica, z ktorej získali vzorky, odišla. Nikto z výskumníkov ju tajne na pokyn riaditeľa pustil. Nikto nevie, kam zmizla. Tých niekoľko článkov, fotografií a vidí, ktoré sa objavili na internete, v televízii a novinách, čítal a videl takmer každý. Napriek úsiliu
miestnych polície ju nikto nenašiel. S polodrakmi sa stalo niečo podobné. Jedného dňa tiež niekam zmizli a nebolo ich možné skontaktovať a nájsť. Na povrch sa vynorili otázky: Kam a ako odišli? Vrátia sa niekedy? A môžu za to „zákerné“ dračie gény alebo len ľudská zvedavosť?
O týždeň neskôr získali kompletné výsledky. Pri následnej analýze sa obaja tvárili ako malé deti na ihrisku v novom pieskovisku a so všetkými hračkami sveta. „Takže... Kosti sú podobné tým vtáčím, no napriek tomu sú veľmi ľahké a pevné... Svaly a organizmus dostatočne vyvinuté... Je to krásna mladá dospelá dračica. Tie gény určené pre krídla a kosti by sa mohli dať využiť na krídla pre ľudí. Ďalšia alebo už aj táto generácia?“ poznamenala spokojná vedkyňa. „Testy budú na súčasnej aj budúcej generácii a potom uvidíme, čo ďalej. Nevieme, koľko séra alebo niečo podobného získame,“ poznamenal kolega.
Ďalšie vzorky krvi a kostí na sérum získali z dračice veľmi rýchlo. Spala. Keď začali robiť prípravu, boli mierne nervózni. Nevedeli, čo majú čakať. Behom nasledujúcich štyroch dní sa im podarilo izolovať gény na krídla, ľahké kosti a silnejšie svaly na chrbte a pripravili sérum do desiatich injekcií. „Komu dáme prvé dve dávky?“ zaujímala sa doktorka Dominika. „Nám dvom. Keby niečo, máme k dispozícii trochu doktorandov na praxi o poschodie nižšie,“ odvetil doktor Ramzes. Dominika kývla hlavou.
Chvíľu trvalo, než si aplikovali sérum, ktoré dostalo názov Dračí let. Obliekli sa, poznačili údaje a zničili použité striekačky a ihly. „Ako sa cítiš?“ vyzvedala Dominika. „Normálne. Necítim akékoľvek zmeny. Ako dlho budeme čakať na prípadné zmeny? A ako sa cítiš ty?“ odvetil Ramzes s nenápadným úsmevom. „Nič. Ako keby nikto nič nepoužil. Počkáme do Pondelku a potom... Uvidíme, čo ďalej,“ vzdychla si Dominika. Napriek faktu, že doktoráty získali pred necelými dvoma rokmi, v ich vekovej kategórii do tridsaťpäť rokov patrili k tým najlepším.
Víkend prebehol, ako keby sa nič nedialo. Teda, aspoň jeho väčšina, kedy obaja vedci odpočívali a niekoľkokrát si zavolali, či nenastali akékoľvek zmeny. To, že boli unavený, bolo normálne. Mali za sebou takmer celý náročný projekt. Robili ho sami, nakoľko boli ostatní kolegovia príliš vyťažení vlastnými výskumami, prednáškami na univerzitách, opravovaním nekonečnej zásoby seminárnych a záverečných prác a publikačnou aktivitou. Doktorandi sa starali o korektúry článkov a projekty do škôl v rámci praxe, na ktoré je náročné zohnať špecifické technológie a ešte náročnejšie niektoré chemikálie a vzorky.
Nedeľný podvečer a noc boli o to zaujímavejšie. Dominika s Ramzesom išli spať výrazne skôr. Ostalo im zle od žalúdka, čo pripisovali výrazne zvýšenému tlaku a stresu. To netušili, čo ich čaká za prekvapenie a čo v čom je ich výskum zradný a zákerný. V Pondelok ráno si zmeny nevšimli, nakoľko sa osprchovali, než išli spať. Žili sami. Na ulici prešlo sotva jedno auto, ak vôbec. Do práce zvykli chodiť okolo pol šiestej, kedy ulice boli prázdne tesne predtým, čo sa situácia menila o šiestej. Vrátnikovi bola ich zmena ukradnutá. Bol zvyknutý na podstatne väčšie zvláštnosti, než na ľudí s dračou hlavou, chvostom a krídlami.
„Sakra!“ zahrešili obaja pri pohľade na to, čo sa im stalo, vo veľkom zrkadle nad pracovným stolom. „Hmmmm... A to nás ešte čaká osem ďalších ľudí. Ako to vysvetlíme?“ zafunela Dominika. „Nehoda v laboratóriu alebo to, čo sa stalo naozaj. Iné možnosti nie sú,“ zareagoval Ramzes, poznačili si s kolegyňou všetky zmeny, uložili ich a začali hľadať nové testovacie subjekty. Behom pár hodín našli dvanásť ľudí, no štyria z nich ponuku odmietli s tým, že do tak šialeného experimentu nepôjdu živí ani mŕtvi. Zvyšní sa nechali presvedčiť, ako aj v prípade detí ich rodičia, hoci to nebolo najjednoduchšie. Deti boli vo veku okolo dvanásť až pätnásť rokov, takže dokázali pomerne rýchlo pochopiť, čo sa od nich chce
a očakáva.
O dva dni sa stretli vybraní traja dospelí vo veku okolo dvadsaťdeväť rokov
a tínedžeri. Boli mierne nervózni. Hoci súhlasili s testami, báli sa. Nechceli len tak prísť
o rodinu, domov a zdravie. Firma mala pripravené odškodnenie a ospravedlnenie pre
najhoršie prípady. Nechceli riskovať viac, než musia.
Pred začatím testov prišiel Ramzes. Pri prvom pohľade na neho jedna zo slečien prekvapene povedala: „Tak toto z nás bude? Husté. Vždy som chcela byť dračica, hoci
môžem aj umrieť.“ „To som rád. Prebiehať to bude podobne, ako u bežného lekára, len s tým rozdielom, že sa tom lepšom prípade premeníte alebo ostanete ľudia a v tom horšom... Môžete utrpieť ujmu na zdraví alebo zomrieť. Zariadili sme vám chodbu s ubytovaním, nakoľko tu pre bezpečnosť všetkých zostanete. Dané sérum vám aplikujeme vo forme injekcie,“
vysvetľoval Ramzes. Po krátkej príprave im ho aplikoval pomerne rýchlo a bezbolestne.
Premena nastala o tridsaťšesť hodín. Všetci išli spať behom desiatich minút. Tínedžerov okrem únavy boleli hlava a brucho. Boli z toho podráždení, no zaspali takmer okamžite. Spánok mali mierne nepokojný, no nezobudili sa.
Ráno po premene ich Ramzes s Dominikou skontrolovali a poslali domov. Cestou bola
skupina polodrakov nezvyčajná pre okoloidúcich, ktorí si ich fotili a nahrávali. Informácie o nich sa dostali do bulváru, ktorý z toho spravil až príliš veľkú kauzu, než vyšiel oficiálny dvanásťstranový článok s podrobnými popismi od Dominiky a Ramzesa, kde vysvetľujú, o čo presne ide v danom výskume.
Dračica, z ktorej získali vzorky, odišla. Nikto z výskumníkov ju tajne na pokyn riaditeľa pustil. Nikto nevie, kam zmizla. Tých niekoľko článkov, fotografií a vidí, ktoré sa objavili na internete, v televízii a novinách, čítal a videl takmer každý. Napriek úsiliu
miestnych polície ju nikto nenašiel. S polodrakmi sa stalo niečo podobné. Jedného dňa tiež niekam zmizli a nebolo ich možné skontaktovať a nájsť. Na povrch sa vynorili otázky: Kam a ako odišli? Vrátia sa niekedy? A môžu za to „zákerné“ dračie gény alebo len ľudská zvedavosť?