Duchovní příživnice
„Už zase škola... To ako vážne mám ísť do ústavu pre malomocných a slintavých degešov napchatých steroidmi a testosterónom?“ vzdychla si potichu šestnásťročná Jennifer. Zase mala tie jej všetkými nenávidené depresie. Prekážali im tak, že sa jej vyhýbali, len čo ju zbadali. Vyučovanie nejako pretrpela, no po príchode do domova batoh hodila niekam do kúta v izbe a sadla si ku stolu. Necelú minútu zazerala do okna, ako keby mala pohľadom zavraždiť Donalda Trumpa, než si zobrala denník a čierne pero a začala písať:
Drahý denníček,
dnes som mala zase nudný deň v škole. Ešte aj spolužiaci, ktorí majú permanentne sexuálne a úchylné narážky, držali hubu a nechali ma ako tučnú starú ropuchu sedieť na prameni. Z vyslovene trápneho skúšania na Dejepise z obdobia Márie Terézie (ona ako vážne existovala???), som dostala trojku. Veď na čo by som sa mala učiť niečo, čo aj tak nikdy v živote nepožijem?
Jediná zaujímavá vec, ktorá stojí za zmienku, je veľmi zvláštny sen, ktorý sa mi opakoval posledné dve alebo tri noci. Bola som červená dračica s nádhernými troma zlatými pruhmi od hlavy po koniec chvosta a krásnymi dlhými krídlami. Nepamätám si presne, čo všetko som robila, no... Raz som letela na dokonale krásnu lúku, kde som sa hrala s... No, to bude určite hlúposť... S dračím kráľom. Naozaj netuším, ako sa mi mohla takáto prvotriedna kravina snívať. Naozaj som už tak na hlavu, že mi ide rupnúť v bedně?
Tvoja prekrásna milovaná Jennifer.
Niekoľko nasledujúcich dní sa tak trápila depresiami, že ju zobral jej najlepší kamarát Jack ku psychiatrovi Rogerovi. So sebou mala zviazanú kópiu denníku do modrej hrebeňovej väzby. Sedenie bolo zaplatené vopred. Po Jackovom odchode a odovzdaní denníku psychiatrovi Jennifer nevedela, čo má robiť a hovoriť.
Roger si po chvíľke neskutočne nahlas vypukal prsty na rukách a krk a poznamenal: „Keby to bolo na mne, súčasnú mládež by som bez ohľadu na okolnosti a zdravie poslal do armády aspoň na päť rokov. Vôbec sa neviete správať a vaše pseudoproblémy... Tak rád by som ich mal.“ „Nechápem,“ zareaguje prekvapene Jennifer čakajúc, že jej pomôže a nie nadávanie a vyhrážky armádou. „Viete, čo? Serte na to, odtrpíme si toto sedenie a nikdy sa už nemusíme stretnúť, blbečku.“
Psychiater sa pousmial: „Ako myslíte, slečna dokonalá. Chcel som vám pomôcť.“ „Ako?! Armádou?! Ste normálny?“ zareve na neho slečna. „Nie. Išlo mi len o to, aby som vás vyprovokoval k činu,“ pousmeje sa lekár. Jennifer ostala v tvári ako rajčina. Nič také nečakala.
Niekoľko sedení využili na analýzu denníku, pričom psychiater si vyznačil predovšetkým tie zvláštne sny. Boli až príliš podozrivo často, než aby to bolo len niekoľko snov s rovnakou témou za krátke obdobie. „To je naozaj zvláštne... Takto divný prípad som nemal doteraz... Nesedí mi to na žiadnu duševnú poruchu a ani na príznaky... A netuším, či pomôže hypnóza.“
Prvé tri sedenia s hypnózou nič dôležité neukázali. Potvrdili sa len sny, o ktorých Jennifer písala v denníku a pridala niekoľko detailov. Roger bol z toho mierne nervózny. Netušil, čo si o tom má myslieť. Počas štvrtého sedenia začala Jennifer rozprávať jeden zo svojich snov...
Sotva dvanásťročná dračica znova letela za otcom. Tvárila sa ako niekto, kto nikdy nič nespravil, no opak bol pravdou. Deň predtým sa pohádala s jedným z učiteľov. Nechcelo sa jej trénovať lietanie napriek dlhým krídlam a pomerne silnému talentu. Bola aj nesmierne drzá a arogantná.
Otec jej flegmatickým tónom oznámil: „Ak sa toto ešte raz zopakuje, pôjdeš do sveta
ľudí ako obyčajný človek. Spomienky aj schopnosti budeš mať potlačené a nebudeš mať
akékoľvek výhody navyše.“ Mladej dračici to bolo úplne jedno. Stačilo jej zahrať dva týždne divadlo, že sa zmenila a potom mohla pokračovať v predchádzajúcom správaní sa.
Keď Jennifer dopovedala sen, zbledla viac ako stena v psychiatrovej kancelárii.
„Hmmm... Zaujímavé. Veľmi zaujímavé. Keby som sa o takéto veci nezaujímal, prekvapilo by ma to. Doteraz som nemal podobný prípad. Budeme musieť spraviť ešte minimálne dve alebo tri hypnózy, aby sme si boli istí, čo ďalej robiť. Súhlasíš?“ poznamenal Roger pokojne. „Áno,“ kývla hlavou slečna. Musela zistiť pravdu.
Nasledujúce dve sedenia ukázali len staršie potlačené spomienky. Výhodou bolo
pochopenie, ako sa Jennifer cíti a ako jej pomôcť. Spolu s denníkom a diskusiami vylúčil psychiater množstvo duševných chorôb. „Páčila by sa ti liečba depresií tak, že by sme postupne uvoľňovali spomienky, ktoré by sme analyzovali?“
„Určite. Začínam chápať, prečo som mala tie depresie a prečo som ťahala energiu zo
svojou okolia viac, než to robia ostatní,“ usmievala sa Jennifer. Jasne dávala najavo
upokojenie sa. Jej posledný zápis v denníku, ktorý doniesla naposledy, bo veľmi pozitívny.
Drahý denníček,
konečne začínam rozumieť tým depresiám. Škoda, že som nevyhľadala pomoc skôr.
Jackovi som poďakovala včera večer cez Facebook za dotiahnutie cvokárovi. Za tých
niekoľko sedení mi pomohol viac, než predtým všetci dokopy. Ak sa podarí, budem sa snažiť zistiť viac tých spomienok, keď už mám tú pomoc. Prečo nie? Keby to bolo možné, budem si tie spomienky niekam zapisovať tak, aby ich videl maximálne len môj psychiater. Nechcem o tom hovoriť komukoľvek inému. Nerada by som bola za väčšieho hlupáka, než už som. Začala som hrávať šach, hoci zatiaľ len cez internet. Síce sa zatiaľ len učím, no baví ma to.
Budúci týždeň si možno nechám spraviť dredy. Jack aj Roger si myslia, že mi zmena vzhľadu prospej.
Tvoja prekrásna milovaná Jennifer.
Po návrate do Detského domova si Jennifer spravila úlohy do školy, pripravila
materiály na prezentáciu o prezidentovi Richardovi Nixonovi a išla spať. Ostalo jej trochu zle. Vôbec ju to neprekvapilo. V škole mali dosť veľa povinností, chodila na terapie a musela aj riešiť nejaké nezhody so spolubývajúcou.
V ten večer, ako prišla spolubývajúca do izby, dostala Jennifer zástavu srdca. Denisa
jej poskytla prvú pomoc, zavolala záchranku a o situácii informovala vychovávateľov.
Tma. Jennifer sa preberie. Zo začiatku si nič nevšimne, no o asi minútu začuje akési
hlasy. Ide za nimi. Postupne, ako pribúda svetlo, si mladá dračica všimne zmeny. „Odkedy som dračica? A čo sa stalo?“ „Len si neprežila v ľudskom svete,“ zareaguje drak, ktorý sa náhle pri nej zjaví. „Nechápem,“ poznamená Jennifer. „V ľudskom svete si bola za trest. Pôvodne mal trvať do konca tvojho života, no... Náš vládca sa zmiloval, keď videl tvoju snahu o zmenu,“ pousmial sa drak. „Aha...“ pousmiala sa Jennifer s mierne nechápavým výrazom. „Teraz si na hranici, kedy sa môžeš rozhodnúť, či zostaneš tu alebo sa vrátiš ku svojim,“ pokračoval vo vysvetľovaní starší drak. „Páčia sa mi obe predstavy,“ nadýchne sa Jennifer a obzrie si svoje dračie telo. Páčilo sa jej. Pri pohľade na draka poznamenala: „Čo ďalej?“
Drahý denníček,
dnes som mala zase nudný deň v škole. Ešte aj spolužiaci, ktorí majú permanentne sexuálne a úchylné narážky, držali hubu a nechali ma ako tučnú starú ropuchu sedieť na prameni. Z vyslovene trápneho skúšania na Dejepise z obdobia Márie Terézie (ona ako vážne existovala???), som dostala trojku. Veď na čo by som sa mala učiť niečo, čo aj tak nikdy v živote nepožijem?
Jediná zaujímavá vec, ktorá stojí za zmienku, je veľmi zvláštny sen, ktorý sa mi opakoval posledné dve alebo tri noci. Bola som červená dračica s nádhernými troma zlatými pruhmi od hlavy po koniec chvosta a krásnymi dlhými krídlami. Nepamätám si presne, čo všetko som robila, no... Raz som letela na dokonale krásnu lúku, kde som sa hrala s... No, to bude určite hlúposť... S dračím kráľom. Naozaj netuším, ako sa mi mohla takáto prvotriedna kravina snívať. Naozaj som už tak na hlavu, že mi ide rupnúť v bedně?
Tvoja prekrásna milovaná Jennifer.
Niekoľko nasledujúcich dní sa tak trápila depresiami, že ju zobral jej najlepší kamarát Jack ku psychiatrovi Rogerovi. So sebou mala zviazanú kópiu denníku do modrej hrebeňovej väzby. Sedenie bolo zaplatené vopred. Po Jackovom odchode a odovzdaní denníku psychiatrovi Jennifer nevedela, čo má robiť a hovoriť.
Roger si po chvíľke neskutočne nahlas vypukal prsty na rukách a krk a poznamenal: „Keby to bolo na mne, súčasnú mládež by som bez ohľadu na okolnosti a zdravie poslal do armády aspoň na päť rokov. Vôbec sa neviete správať a vaše pseudoproblémy... Tak rád by som ich mal.“ „Nechápem,“ zareaguje prekvapene Jennifer čakajúc, že jej pomôže a nie nadávanie a vyhrážky armádou. „Viete, čo? Serte na to, odtrpíme si toto sedenie a nikdy sa už nemusíme stretnúť, blbečku.“
Psychiater sa pousmial: „Ako myslíte, slečna dokonalá. Chcel som vám pomôcť.“ „Ako?! Armádou?! Ste normálny?“ zareve na neho slečna. „Nie. Išlo mi len o to, aby som vás vyprovokoval k činu,“ pousmeje sa lekár. Jennifer ostala v tvári ako rajčina. Nič také nečakala.
Niekoľko sedení využili na analýzu denníku, pričom psychiater si vyznačil predovšetkým tie zvláštne sny. Boli až príliš podozrivo často, než aby to bolo len niekoľko snov s rovnakou témou za krátke obdobie. „To je naozaj zvláštne... Takto divný prípad som nemal doteraz... Nesedí mi to na žiadnu duševnú poruchu a ani na príznaky... A netuším, či pomôže hypnóza.“
Prvé tri sedenia s hypnózou nič dôležité neukázali. Potvrdili sa len sny, o ktorých Jennifer písala v denníku a pridala niekoľko detailov. Roger bol z toho mierne nervózny. Netušil, čo si o tom má myslieť. Počas štvrtého sedenia začala Jennifer rozprávať jeden zo svojich snov...
Sotva dvanásťročná dračica znova letela za otcom. Tvárila sa ako niekto, kto nikdy nič nespravil, no opak bol pravdou. Deň predtým sa pohádala s jedným z učiteľov. Nechcelo sa jej trénovať lietanie napriek dlhým krídlam a pomerne silnému talentu. Bola aj nesmierne drzá a arogantná.
Otec jej flegmatickým tónom oznámil: „Ak sa toto ešte raz zopakuje, pôjdeš do sveta
ľudí ako obyčajný človek. Spomienky aj schopnosti budeš mať potlačené a nebudeš mať
akékoľvek výhody navyše.“ Mladej dračici to bolo úplne jedno. Stačilo jej zahrať dva týždne divadlo, že sa zmenila a potom mohla pokračovať v predchádzajúcom správaní sa.
Keď Jennifer dopovedala sen, zbledla viac ako stena v psychiatrovej kancelárii.
„Hmmm... Zaujímavé. Veľmi zaujímavé. Keby som sa o takéto veci nezaujímal, prekvapilo by ma to. Doteraz som nemal podobný prípad. Budeme musieť spraviť ešte minimálne dve alebo tri hypnózy, aby sme si boli istí, čo ďalej robiť. Súhlasíš?“ poznamenal Roger pokojne. „Áno,“ kývla hlavou slečna. Musela zistiť pravdu.
Nasledujúce dve sedenia ukázali len staršie potlačené spomienky. Výhodou bolo
pochopenie, ako sa Jennifer cíti a ako jej pomôcť. Spolu s denníkom a diskusiami vylúčil psychiater množstvo duševných chorôb. „Páčila by sa ti liečba depresií tak, že by sme postupne uvoľňovali spomienky, ktoré by sme analyzovali?“
„Určite. Začínam chápať, prečo som mala tie depresie a prečo som ťahala energiu zo
svojou okolia viac, než to robia ostatní,“ usmievala sa Jennifer. Jasne dávala najavo
upokojenie sa. Jej posledný zápis v denníku, ktorý doniesla naposledy, bo veľmi pozitívny.
Drahý denníček,
konečne začínam rozumieť tým depresiám. Škoda, že som nevyhľadala pomoc skôr.
Jackovi som poďakovala včera večer cez Facebook za dotiahnutie cvokárovi. Za tých
niekoľko sedení mi pomohol viac, než predtým všetci dokopy. Ak sa podarí, budem sa snažiť zistiť viac tých spomienok, keď už mám tú pomoc. Prečo nie? Keby to bolo možné, budem si tie spomienky niekam zapisovať tak, aby ich videl maximálne len môj psychiater. Nechcem o tom hovoriť komukoľvek inému. Nerada by som bola za väčšieho hlupáka, než už som. Začala som hrávať šach, hoci zatiaľ len cez internet. Síce sa zatiaľ len učím, no baví ma to.
Budúci týždeň si možno nechám spraviť dredy. Jack aj Roger si myslia, že mi zmena vzhľadu prospej.
Tvoja prekrásna milovaná Jennifer.
Po návrate do Detského domova si Jennifer spravila úlohy do školy, pripravila
materiály na prezentáciu o prezidentovi Richardovi Nixonovi a išla spať. Ostalo jej trochu zle. Vôbec ju to neprekvapilo. V škole mali dosť veľa povinností, chodila na terapie a musela aj riešiť nejaké nezhody so spolubývajúcou.
V ten večer, ako prišla spolubývajúca do izby, dostala Jennifer zástavu srdca. Denisa
jej poskytla prvú pomoc, zavolala záchranku a o situácii informovala vychovávateľov.
Tma. Jennifer sa preberie. Zo začiatku si nič nevšimne, no o asi minútu začuje akési
hlasy. Ide za nimi. Postupne, ako pribúda svetlo, si mladá dračica všimne zmeny. „Odkedy som dračica? A čo sa stalo?“ „Len si neprežila v ľudskom svete,“ zareaguje drak, ktorý sa náhle pri nej zjaví. „Nechápem,“ poznamená Jennifer. „V ľudskom svete si bola za trest. Pôvodne mal trvať do konca tvojho života, no... Náš vládca sa zmiloval, keď videl tvoju snahu o zmenu,“ pousmial sa drak. „Aha...“ pousmiala sa Jennifer s mierne nechápavým výrazom. „Teraz si na hranici, kedy sa môžeš rozhodnúť, či zostaneš tu alebo sa vrátiš ku svojim,“ pokračoval vo vysvetľovaní starší drak. „Páčia sa mi obe predstavy,“ nadýchne sa Jennifer a obzrie si svoje dračie telo. Páčilo sa jej. Pri pohľade na draka poznamenala: „Čo ďalej?“