Osud Podbralanky
Pod vysokými bralami husto porastenej hory sa raz rozprestierala jedna osada. Volali ju Podbralanka. Ľudia v nej žili v miery až do času, kedy sa v horách usídlil čierny zmej. Ľuďom začal miznúť dobytok, ba aj polia menil na popol. Čím ďalej tým horšie bolo a začali miznúť aj ľudia vrátane žien a detí. Raz do Podbralanky prišiel z inej neďalekej osady posol so správou.
- Posiela ma náš vladyka s prosbou o pomoc. Nedávno sa v hore usídlil čierny bes a spôsobuje nám škody, ba aj ľudí už zahubil.
- Nuž drahý priateľu – odpovedal mu vladyka Podbralanky – aj my máme rovnaké ťažkosti. Ale dobre si prišiel, bo aj my sme chceli požiadať o spojenectvo okolité usadlosti.
- Vrátim sa teda späť, že súhlasíte. Opatrujte sa teda. – posol neotáľal a vydal sa rovno do svojej osady.
Lenže jedna vec bola spojiť sily a druhá vec zistiť kde v horách má zmej brloh. Z osád boli teda vyslaní stopári a lovci, každý do inej hory, aby brloh našli. Aj niekoľko dní sa túlali horou, kým našli nejakú stopu. Raz to bola vypálená lúka, inokedy roztrhaná a ohorená zver alebo aj stopy odtlačené v mäkkom blate. Boli aj taký, čo sa s ním stretli, no papuľa plná zubov bolo to posledné čo videli.
V hore nad Podbralankou žila aj jedna vedma. Vo veľmi dávnej minulosti k nej chodievali ľudia, aby ju prosili o radu alebo nejaký odvar. Bolo to ale veľmi dávno a o vedme sa hovorili už len povesti, no tie len málo kto poznal. Keby ľudia na ňu nezabudli, určite by im ešte pomohla. Jeden z vyslaných lovcov ju pri hľadaní zmeja stretol.
- Čo v tejto hore robí mladá deva ako ty? Čo nevieš, že ti tu nebezpečie hrozí?
- A čo v hore robí taký mladý junák ako ty? Čo nevieš, že si s tou sekerou môžeš úblížiť? – strieľala si z lovca. – Žijem tu už veľa rokov a nič sa mi nestalo.
- Ale to sa môže zmeniť. V hore sa usídlil bes a ničí všetko čo mu príde do cesty! Poď ty so mnou! Odvediem, ťa do bezpečia.
- Nemusíš si robiť starosti. – usmiala sa na neho milo – O čiernom zmejovi viem už dlho a viem si s ním poradiť.
- Akoto? – čudoval sa lovec.
- Žijem v tejto hore už mnoho vekov a tvojim ľuďom som celý čas pomáhala, keď ma o to požiadali. Vždy som ich mala rada a rada som im aj pomáhala, kým na mňa nezabudli.
- Neverím, že si vedmou. Sú to len rozprávky. Radšej ma poslúchni, prosím. – naliehal lovec.
- Viem si poradiť aj sama. Ale si milý, že sa ma snažíš zachrániť, no naozaj to nie je potrebné.
- Pre mňa za mňa. Tak si tu teda zostaň! Ale prejdú ťa srandy keď sa pred teba ten zmej postaví! – mávol nad ňou rukou a pokračoval v ceste.
- So sekerou zmeja neskolíš. – stihla mu ešte zakričať.
Lovec čoskoro brloh našiel a vrátil sa do Podbralanky, kde sa dozvedel, že bol jediným, kto sa z hory vrátil. Nikto nevedel čo a stalo s ostatnými, čo mali tento úkol splniť, no myslelo sa na najhoršie. Mladý lovec vyrozprával všetko čo videl.
- V hore som stretol aj mladú devu. Tvrdila, že je vedmou.
- Nemožné! – čudoval sa vladyka.
- Tiež neverím tým povestiam. Ale vravela, že v hore žije už dlhší čas a vraj si dokáže s besom poradiť aj sama. No nech je to už ako chce, je to veľmi zvláštne, že tam vôbec bola.
- Určite sa pomiatla. Nebola by prvou. Mnoho dievčin, čo kvôli besovi stratili milého, prišlo o rozum.
Správa o mieste, kde sa brloh nachádza, zanedlho dorazila do ostatných osád. Do dvoch dní prišli do Podbralanky posily zo všetkých osád. Len z jednej skupiny mocných chlapov docválalo na koňoch len niekoľko.
- Tristo hromových strieľ mu do zadku pálilo, besovi odpornému! Nad ránom nás prepadol, keď sme osadu opúšťali... – jednému z jazdcov sa natisli slzy do očí. – Iba my sme prežili. Naše domovy sú obrátené v popol!
Vladykovi Podbralanky ich prišlo ľúto, ale nemohli sa zdržovať. Trebalo konať! Vydali sa teda priamo do hory na miesto, o ktorom hovoril lovec, že tam videl onen besov brloh. Nasmeroval teda chlapov kam sa vydať, že on si musí ešte odskočiť. Veľmi sa mu páčila deva, ktorá bola k nemu milá. Chcel ju zachrániť, aj keď si myslel, že sa pomiatla. Lenže na mieste, kde predtým stála jej chatrč, bolo len spálenisko. Lovec klial na besa a chcel devu pomstiť. Ešte stihol dobehnúť skupinu, keď už boli takmer pred brlohom, v ktorom sa práve prebral čierny zmej.
- Čo tu chce toľko človečiny? Practe sa preč, bo inak uvidíte jak s vami zatočím!
- Nie odporný besu! Dosť bolo! My teraz zatočíme s tebou! – skríkol na neho jeden z vladykov a rovno sa na neho vrhli.
Zmej sa rozzúril, že ho nenechajú oddychovať, a zdalo sa, že sa trošku zväčšil. Chlapi nevedeli, či sa im to len nezdalo, že bol menší keď bol v brlohu, ale skutočne, čím viac do neho sekali, tým bol väčší, ba hrozivejší. S rastúcou zlosťou rástli aj jeho rohy a drápy.
- Chlapi! Musíme sa stiahnuť bo inak ho takto neskolíme! – Podbraliansky vladyka volal na mužov.
- To nejde! Stretneme sa v Náve len čo sa mu chrbtom otočíme!
Bojovali teda ďalej, bo šlo o všetko. Zmej bol už ale ozrutný. Zdalo sa, ako keby ho rany na tele posilňovali.
- Ja som ničiteľ! Som vaša skaza! Vy ste nikto! Len červy hodné spopolnenia! – zhrmel zmej a vychrlil na mužov plamene tak mocné, ako by prúdili zo samotných zemských hĺbok.
Prežilo len niekoľko mužov. Zbierali sa zo zeme, aby mohli pokračovať v boji. V tom priletel iný zmej, no tento bol bielej farby a nepôsobil tak hrozivo. Bola to biela saň, ktorá v hore žila už mnoho vekov. Ľudia ju poznali ako vedmu. Pomáhala im, kým na ňu nezabudli a nezačali ju považovať za vymyslenú postavu z povestí starých mám. Biela saň mala rada všetko živé a bolo jej jedno kto aký je. Mala rada ľudí, ale aj zmeja a nechcela aby si takto ďalej škodili. Zmeja teda objala a ten sa začal zmenšovať. Náruč bielej sane ho upokojovala. Mladý lovec nevedel, že to je oná dievčina, a tak využil príležitosť a zmejovi zasadil smrteľnú ranu a ten skapal. Saň ale ostala zhrozená z činu lovca. Zmeja mala nie len rada, ale aj ho milovala a verila, že sa všetko môže ešte na dobre obrátiť. Žialila a začala černať.
- Chlapi! Rýchlo sa chytajte zbrane a porátajme sa aj s tým druhým besom skôr než tak urobí on s nami! – zvolal lovec a prvý zaťal do sani.
Saň sa len tak, tak spamätala z útoku. Pozrela sa hlboko do lovcových očí. Pripomínali mu oči devy, do ktorej bol zamilovaný a myslel si, že ju zmej zožral. Prikázal chlapom aby prestali útočiť. Mysleli si, že sa pomiatol, no ona sa premenila na onú vedmu. Až vtedy uverili, že vedma je skutočná.
Ako to bolo ďalej už nik presne nevie ale povráva sa, že útočníkom odpustila, ba dokonca za ňou znovu začali chodiť osadníci a prosili ju o pomoc, či o radu, a rada im vždy vyhovela. Niektoré povedačky zas tvrdia, že si lovca dokonca vzala za muža. Iný ale hovoria, že úplne sčernala, pretože chlapi do nej rúbali aj naďalej a už keď bola takmer mŕtva, povstala ako zúrivá čierna saň. Vraj to je dôvod, prečo Podbralanka a ostatné osady sú už minulosťou. Nuž, nie nadarmo sa hovorí, že čo dáš to dostaneš.
- Posiela ma náš vladyka s prosbou o pomoc. Nedávno sa v hore usídlil čierny bes a spôsobuje nám škody, ba aj ľudí už zahubil.
- Nuž drahý priateľu – odpovedal mu vladyka Podbralanky – aj my máme rovnaké ťažkosti. Ale dobre si prišiel, bo aj my sme chceli požiadať o spojenectvo okolité usadlosti.
- Vrátim sa teda späť, že súhlasíte. Opatrujte sa teda. – posol neotáľal a vydal sa rovno do svojej osady.
Lenže jedna vec bola spojiť sily a druhá vec zistiť kde v horách má zmej brloh. Z osád boli teda vyslaní stopári a lovci, každý do inej hory, aby brloh našli. Aj niekoľko dní sa túlali horou, kým našli nejakú stopu. Raz to bola vypálená lúka, inokedy roztrhaná a ohorená zver alebo aj stopy odtlačené v mäkkom blate. Boli aj taký, čo sa s ním stretli, no papuľa plná zubov bolo to posledné čo videli.
V hore nad Podbralankou žila aj jedna vedma. Vo veľmi dávnej minulosti k nej chodievali ľudia, aby ju prosili o radu alebo nejaký odvar. Bolo to ale veľmi dávno a o vedme sa hovorili už len povesti, no tie len málo kto poznal. Keby ľudia na ňu nezabudli, určite by im ešte pomohla. Jeden z vyslaných lovcov ju pri hľadaní zmeja stretol.
- Čo v tejto hore robí mladá deva ako ty? Čo nevieš, že ti tu nebezpečie hrozí?
- A čo v hore robí taký mladý junák ako ty? Čo nevieš, že si s tou sekerou môžeš úblížiť? – strieľala si z lovca. – Žijem tu už veľa rokov a nič sa mi nestalo.
- Ale to sa môže zmeniť. V hore sa usídlil bes a ničí všetko čo mu príde do cesty! Poď ty so mnou! Odvediem, ťa do bezpečia.
- Nemusíš si robiť starosti. – usmiala sa na neho milo – O čiernom zmejovi viem už dlho a viem si s ním poradiť.
- Akoto? – čudoval sa lovec.
- Žijem v tejto hore už mnoho vekov a tvojim ľuďom som celý čas pomáhala, keď ma o to požiadali. Vždy som ich mala rada a rada som im aj pomáhala, kým na mňa nezabudli.
- Neverím, že si vedmou. Sú to len rozprávky. Radšej ma poslúchni, prosím. – naliehal lovec.
- Viem si poradiť aj sama. Ale si milý, že sa ma snažíš zachrániť, no naozaj to nie je potrebné.
- Pre mňa za mňa. Tak si tu teda zostaň! Ale prejdú ťa srandy keď sa pred teba ten zmej postaví! – mávol nad ňou rukou a pokračoval v ceste.
- So sekerou zmeja neskolíš. – stihla mu ešte zakričať.
Lovec čoskoro brloh našiel a vrátil sa do Podbralanky, kde sa dozvedel, že bol jediným, kto sa z hory vrátil. Nikto nevedel čo a stalo s ostatnými, čo mali tento úkol splniť, no myslelo sa na najhoršie. Mladý lovec vyrozprával všetko čo videl.
- V hore som stretol aj mladú devu. Tvrdila, že je vedmou.
- Nemožné! – čudoval sa vladyka.
- Tiež neverím tým povestiam. Ale vravela, že v hore žije už dlhší čas a vraj si dokáže s besom poradiť aj sama. No nech je to už ako chce, je to veľmi zvláštne, že tam vôbec bola.
- Určite sa pomiatla. Nebola by prvou. Mnoho dievčin, čo kvôli besovi stratili milého, prišlo o rozum.
Správa o mieste, kde sa brloh nachádza, zanedlho dorazila do ostatných osád. Do dvoch dní prišli do Podbralanky posily zo všetkých osád. Len z jednej skupiny mocných chlapov docválalo na koňoch len niekoľko.
- Tristo hromových strieľ mu do zadku pálilo, besovi odpornému! Nad ránom nás prepadol, keď sme osadu opúšťali... – jednému z jazdcov sa natisli slzy do očí. – Iba my sme prežili. Naše domovy sú obrátené v popol!
Vladykovi Podbralanky ich prišlo ľúto, ale nemohli sa zdržovať. Trebalo konať! Vydali sa teda priamo do hory na miesto, o ktorom hovoril lovec, že tam videl onen besov brloh. Nasmeroval teda chlapov kam sa vydať, že on si musí ešte odskočiť. Veľmi sa mu páčila deva, ktorá bola k nemu milá. Chcel ju zachrániť, aj keď si myslel, že sa pomiatla. Lenže na mieste, kde predtým stála jej chatrč, bolo len spálenisko. Lovec klial na besa a chcel devu pomstiť. Ešte stihol dobehnúť skupinu, keď už boli takmer pred brlohom, v ktorom sa práve prebral čierny zmej.
- Čo tu chce toľko človečiny? Practe sa preč, bo inak uvidíte jak s vami zatočím!
- Nie odporný besu! Dosť bolo! My teraz zatočíme s tebou! – skríkol na neho jeden z vladykov a rovno sa na neho vrhli.
Zmej sa rozzúril, že ho nenechajú oddychovať, a zdalo sa, že sa trošku zväčšil. Chlapi nevedeli, či sa im to len nezdalo, že bol menší keď bol v brlohu, ale skutočne, čím viac do neho sekali, tým bol väčší, ba hrozivejší. S rastúcou zlosťou rástli aj jeho rohy a drápy.
- Chlapi! Musíme sa stiahnuť bo inak ho takto neskolíme! – Podbraliansky vladyka volal na mužov.
- To nejde! Stretneme sa v Náve len čo sa mu chrbtom otočíme!
Bojovali teda ďalej, bo šlo o všetko. Zmej bol už ale ozrutný. Zdalo sa, ako keby ho rany na tele posilňovali.
- Ja som ničiteľ! Som vaša skaza! Vy ste nikto! Len červy hodné spopolnenia! – zhrmel zmej a vychrlil na mužov plamene tak mocné, ako by prúdili zo samotných zemských hĺbok.
Prežilo len niekoľko mužov. Zbierali sa zo zeme, aby mohli pokračovať v boji. V tom priletel iný zmej, no tento bol bielej farby a nepôsobil tak hrozivo. Bola to biela saň, ktorá v hore žila už mnoho vekov. Ľudia ju poznali ako vedmu. Pomáhala im, kým na ňu nezabudli a nezačali ju považovať za vymyslenú postavu z povestí starých mám. Biela saň mala rada všetko živé a bolo jej jedno kto aký je. Mala rada ľudí, ale aj zmeja a nechcela aby si takto ďalej škodili. Zmeja teda objala a ten sa začal zmenšovať. Náruč bielej sane ho upokojovala. Mladý lovec nevedel, že to je oná dievčina, a tak využil príležitosť a zmejovi zasadil smrteľnú ranu a ten skapal. Saň ale ostala zhrozená z činu lovca. Zmeja mala nie len rada, ale aj ho milovala a verila, že sa všetko môže ešte na dobre obrátiť. Žialila a začala černať.
- Chlapi! Rýchlo sa chytajte zbrane a porátajme sa aj s tým druhým besom skôr než tak urobí on s nami! – zvolal lovec a prvý zaťal do sani.
Saň sa len tak, tak spamätala z útoku. Pozrela sa hlboko do lovcových očí. Pripomínali mu oči devy, do ktorej bol zamilovaný a myslel si, že ju zmej zožral. Prikázal chlapom aby prestali útočiť. Mysleli si, že sa pomiatol, no ona sa premenila na onú vedmu. Až vtedy uverili, že vedma je skutočná.
Ako to bolo ďalej už nik presne nevie ale povráva sa, že útočníkom odpustila, ba dokonca za ňou znovu začali chodiť osadníci a prosili ju o pomoc, či o radu, a rada im vždy vyhovela. Niektoré povedačky zas tvrdia, že si lovca dokonca vzala za muža. Iný ale hovoria, že úplne sčernala, pretože chlapi do nej rúbali aj naďalej a už keď bola takmer mŕtva, povstala ako zúrivá čierna saň. Vraj to je dôvod, prečo Podbralanka a ostatné osady sú už minulosťou. Nuž, nie nadarmo sa hovorí, že čo dáš to dostaneš.