Světlo ve tmě
Ťažká dopravná nehoda na diaľnici. Zrazili sa štyri osobné autá s dvoma kamiónmi pri predbiehaní. Druhý kamionista si na poslednú chvíľu zmyslel predbiehať kolegu. Zabudol však skontrolovať spätná zrkadlá a uvedomiť si, že vezie dvadsaťpäť ton čerstvého bukového dreva. Kolega pred ním mal sotva napoly plný náves. Ako začal druhý kamionista zrýchľovať a presúvať sa do ľavého pruhu, vpálil do neho vodič s červeným SUV. Aj keď sa snažil zabrzdiť, skončil zakliesnený v návese v rýchlosti stodvadsať kilometrov za hodinu. Na mieste zomrel. Bohužiaľ, traja ďalší skončili podobne, aj keď mali neskutočné množstvo šťastia. Najhoršie skončil sotva šestnásťročný Edmund. Ťažké poranenia lebky a zlomená chrbtica boli takmer nezlučiteľné zo životom.
O chvíľu bolo počuť sirény všetkých záchranných zložiek. Niektorým už neboli po-moci. Zomreli na mieste. Edmund, zranený spolujazdec, bol zachránený medzi prvými. Počas leteckého prevozu do nemocnice omdlel, no ešte stále dýchal. Lekári mu poskytli prvú pomoc.
Dračia ríša. Oslava osemnástych narodenín princa Jacka. Sála v hrade bola vyzdobená jednoducho. Prišlo len niekoľko najbližších členov rodiny a štyria najdôležitejší predstavitelia susedných kráľovstiev. Kým sa všetci bavili počas voľnejšej chvíle, spadol do prostriedku miestnosti mladý biely drak s párom zlatých rohov na hlave. Sotva sa postavil a nadýchol, už boli pri ňom stráže. Odvádzali ho do väzenia v podzemí pomerne veľkého hradu. Bolo vidieť, že ničomu nerozumie a bojí sa.
Počas nasledujúceho dňa prišiel za Edmundom princ s dvoma vyšetrovateľmi. Po predstavení sa a úvodnej inštruktáži dostal mladší drak prvú otázku: „Kto si a prečo si vletel na oslavu bez ohlásenia?“ „Som Edmund Artes a netuším, ako som sa ocitol vo vašom kráľovstve. A prečo som drak,“ zareagoval mierne nervózny mladík. Bál sa, čo s ním bude. „Klameš! Určite patríš medzi zvedov!“ zahučal jeden z vyšetrovateľov. Princ s druhým dospelým drakov sa na daného vyšetrovateľa nechápavo pozreli. „Neklamem. Len som išiel domov s otcom a nejako som sa ocitol tu,“ snažil sa brániť Edmund. Aj keď mu neverili a vy-žiadali si všetko, čo väzeň vedel, sotva sa dozvedeli o niečo viac a odišli. Poslali mu trochu jedla a čistej vody.
O štyri dni navštívil Edmunda Jack. Tváril sa neutrálne. Nikto netušil, čo robil princ od výsluchu. Asi po minúte pokojne poznamenal: „Nakoľko stále nie sme si úplne istí tvojou vinou či nevinou, Edmund a ukázal si sa ako poslušný väzeň, rozhodli sme sa presunúť ťa k bežným väzňom. Tam aspoň budeš mať pokoj a čas na rozmyslenie si, čo nám ešte povieš.“ Edmund len kývol hlavou.
Napriek presunu do lepšej časti väznice mladý väzeň povedal len o niečo málo viac in-formácií. Vysvetlil svoj život a zopakoval, ako sa dostal na oslavu, no nič viac nevedel. „Čo s tebou...?“ zauvažoval princ.
V dobe medzi vypočúvaniami mladík sotva odpočíval a uvažoval nad vlastným živo-tom, čo spravil dobre a čo zle. Bol smutný. Aj keď nerozumel udalostiam od nehody, dúfal, že sa situácia nejako vysvetlí a bude môcť odísť.
Sotva prešiel týždeň, než sa Edmundovi dračia realita zdala akási príliš iná. Všetko bolo iné, no stále rovnaké. Nevedel prísť na to, čo sa deje a prečo. Na zemi všimol mobil, ktorý používal necelý mesiac. Keď si však ľahol na pelech a pozrel sa na miesto výskytu telefónu, nebol tam. Myslel si, že sa mu to zdalo od únavy. Bohužiaľ, daná situácia sa opakovala ešte trikrát - druhý a tretí prípad bol, keď seba videl ako mladého blonďavého chalana s mierne zhrbeným chrbtom. Posledný prípad bol, keď sa videl v nemocnici na lôžku s obviazaným takmer celým telom.
Keď o desať minút zaspal, v hlave sa mu ozvala otázka: „Kto si?“ „Ja? Len obyčajný sluha,“ zareagoval Edmund v duchu. „Naozaj, kto si? Lebo určite nie si len obyčajný dračí sluha,“ pokračoval hlas. „Netuším teda. Nikdy som nebol niečím výnimočný. Dokonca v škole som patril k priemerným študentom,“ odvetil mladý drak. „Chceš to teda vedieť? Kto naozaj si?“ navrhol neznámy hlas. „Áno,“ súhlasil Edmund. Hlas mu ukázal celý život v podobe človeka a draka.
„Nechápem. Prečo mi ukazuješ môj život?“ nerozumel Edmund. Videl všetky svoje
úspechy, zlyhania, šťastné aj zlé zážitky, výlety a dovolenky s rodinou a zo školy. „Aby si videl to, kým si sa stal. Tá nehoda bola len nešťastná zhoda okolností a nepozornosť vodiča nákladiaku s drevom,“ povedal hlas veľmi pokojne. „Kto si ty?“ začal sa zaujímať mladý drak. „Ty vieš, kto som. Som ty, ale zároveň nie som. Tvorím tvoju súčasť, no stojím bokom. Sprevádzam ťa, no rozhodnutia robíš ty. Každý ma nazýva inak. Už vieš, kto som?“ poznamenal hlas. „Nie,“ smutne odpovedal Edmund. „Nevadí. Budeš mať šancu zistiť to, no musíme teraz urobiť ešte jednu vec,“ dodal hlas pokojne.
Premiestnili sa do tmy. Vedľa Edmunda - draka stál Edmund - človek. Ten však mal
vyrovnaný chrbát a kratšie blonďavé vlasy učesané dozadu. „Teraz máš šancu vybrať si život. Buď skončíš ako človek, ktorý síce sotva prežije a bude na roky na vozíku, alebo ako drak. Voľba je len na tebe. Stačí si len vybrať a rozbehnúť sa oproti svetlu,“ odvetil hlas a odniekiaľ sa objavilo biele svetlo. Hlas už len dodal: „Nech si už vyberieš ktorúkoľvek z podôb, všetko si budeš pamätať. Druhá podoba, či už budeš človek alebo drak, zmizne. A nezabudni zistiť, kto si ty a kto som ja, hlas. Ako dlho ti to potrvá, je len a len na tebe. Nezabudni, všetko máš vo svojich rukách alebo na svojich krídlach. Veľa šťastia.“ Potom sa už hlas napriek prosbám o zotrvanie neozval.
Čo bude ďalej? Ako sa Edmund rozhodne? Všetko je len v tvojich rukách.