Základňa
Laboratórny technik v bielom skafandri, s kuklou a rúškom na hlave opúšťa dekontaminačnú miestnosť a pomaly prichádza k inému pracovníkovi ktorý v sklenenej banke práve izoloval číru tekutinu, banku uzavrel kúskom vaty a a pokladá ju na stôl.
„Tak ako to vyzerá?“ Pýta sa starší laboratórny technik, ktorý práve prišiel.
Mladý technik, ktorý práve dokončil svoju prácu odpovedá: „Celkom sľubne, práve sme izolovali poslednú zložku, zajtra sa môže začať s výrobou plynu.“
„To rád počujem, urobte očistu a oddýchnite si, zajtra nás čaká veľký deň!“ hovorí nadšene starší laboratórny technik a odíde skontrolovať údaje v počítači.
„...takže budete zajtra prevelený na Mesačnú základňu v Mori pokoja. Dúfam že budete spokojný, pretože to nie je až tak pokojné miesto,“ pousmial sa nad svojím žartom doktor Holden.
„To mi nevadí, dlho som čakal na tuto chvíľu. Už je to doba čo som bol na Mesiaci,“ odpovie pokojne inžinier Beljajev. Potom doktor aj inžinier vstanú a podajú si ruky „Dúfam že sa vám v našej spoločnosti bude páčiť a prajem vám čo najviac úspechov a čo najmenej nehôd, aj keď vám by sa nič nemalo stať,“ povie upokojujúco doktor.
„Áno viem, počul som o vašom triumfe v obore tvorby umelých živočíchov. Vážne sú takí inteligentní ako ľudia?“
„Zo začiatku nie, ale potom ako sme ich zdokonaľovali áno. Poďte, pozývam vás na kávu neďaleko odtiaľto je výborná kaviareň, tam vám poviem podrobnosti o nich,“ Ako povedal doktor, tak aj urobili. Obidvaja opustili doktorovu pracovňu ktorú zdobí mnoho diplomov a ocenení.
Po chvíli sa ocitli mimo budovy, na ulici ako vždy bolo rušno. Množstvo ľudí idúc si svojim smerom, či už z práce alebo do práce, alebo za inými svojimi povinnosťami. Aerobusy premávali v pravidelných intervaloch na sekundu presne a auta na fotónový pohon bezhlučne prelietavali nad ich hlavami okolo kužeľovitých mrakodrapov, vyzerajúc ako keby boli len zo skla.
Ďaleko od mrakodrapov na predmestí mesta, sídli firma Chemical & Biological Military Industries a.s odkiaľ dvojica práve vyšla do neďalekej malej kaviarne, ktorú navštevovali väčšinou zamestnanci spoločnosti CBMI. Doktor Holden otvoril dvere a posunkom naznačil aby mladý inžinier Beljajev vstúpil ako prvý. Interiér kaviarne nevyzeral zaujímavo, iba zastarane zariadenie ktoré ešte hádam poznalo tretiu svetovú vojnu a ktoré sa tu miešalo s architektúrou z novodobého dneška. V pozadí hrala inštrumentálna hudba zo 60 rokov 20. storočia, ktorá bola čoraz populárnejšia. Dvojica sa posadila za stôl oproti sebe a objednala si kávu.
„Takže ako to je s tými... ako im hovoríte?“ začal Beljajev aby prelomil ticho
„Crux, tak sa volá ich druh,“ doplnil ho Holden a pokračoval, „ Potom sú poddruhy ako napríklad Chloros, tento druh si výborne vedie v plynom zamorených priestoroch, potom tu máme Leukos, Coniortos a tak ďalej. Všetky druhy môžu robiť to isté, bez ohľadu na ich určenie. Ale niektorí si jednoducho v danom prostredí dokážu poradiť lepšie a rýchlejšie,“ Čašníčka im doniesla kávu a Holden prestal aby počkal kým neodíde.
„A ako ich rozlišujete?“ spýtal sa ho Beljajev so značným záujmom.
„Zafarbením srsti a vzormi na ich srsti. Každý druh ma iné sfarbenie, napríklad taký Leukos má čierne pruhy a biele sfarbenie,“ odpovedal stručne Holden.
„To je vážne zaujímavé, moc informácii o nich nemám a ak mám pracovať s neznámym druhom, musím vedieť o nich všetko. Sú nebezpeční ?“
„Nie, vyvinuli sme ich ako pomoc pri upratovaní po chemických katastrofách a iných nebezpečných činnostiach, ľahko ich spoznáte. Majú veľmi štíhlu postavu, výrazne veľké uši, mohutný chvost a je to akýsi hybrid vyvinutý z cicavcov. “ odpovie Holden a usrkne si z kávy.
„To je zaujímavé a čím sa živia?“ pýta sa Beljajev, sypúc si trochu cukru do svojej kávy.
„Ponúkame im na smrť odsúdených väzňov,“ spokojne si odpije z kávy Holden.
Beljajevovi sa na chvíľu spraví nevoľno a rýchlo si upije z kávy, „To je hrozné. Trpia tí ľudia?“
„Áno, veľmi, ale s takýmito ľuďmi nie je radno prejavovať súcit, sú to vrahovia, násilníci a odporcovia ľudských práv!“
Beljajev pomaly popíja svoju kávu, hudba v kaviarni pomaly dohráva, a potom si uvedomí že vlastne sa nechce zhovárať o cruxoch, ale o svojej práci.
„Chcem sa spýtať, aká bude presne moja úloha na základni?“ Povie Beljajev a položí šálku na stôl.
„Nič náročného, budete asistovať doktorovi Wozniakovi. Ten vás zasvätí do programu a vlastne aj do samotného projektu Kaskada. Všetko podrobnejšie sa dozviete na mieste.“ Doktor Holden sa vtom pozrie na hodinky. „Tak to vyzerá že vás budem musieť opustiť, mám ďalšiu schôdzu spojenú s byrokraciou, však to chápete,“ pousmeje sa a vstane.
Beljajev tiež prudko vstane a podá Holdenovi ruku „Rád som vás spoznal, keď budem na mieste tak vás skontaktujem. Dasvi..Dovidenia!“ opravil rýchlo svoj ruský pozdrav a s Holdenom sa rozlúčil.
Nasledujúci deň strávil Beljajev vo svojej hotelovej izbe, kde si balil veci a pripravoval sa na štart. Ten má nastať presne za 7 hodín, takže sa celkom ponáhľa aby stihol svoj let na kozmodróme.
„Dobrý večer, cestujem na Mesiac. Tu je letenka,“ povie Beljajev pracovníčke kozmodrómu za pultom a podá jej letenku. Pracovníčka bez slova letenku zoberie a letenku vo forme hliníkovej karty vloží do pristroja z ktorého sa ozvu rôzne zapípnutia. To prístroj laserom vypaľuje dierky a zvisle čiarky na presne určene miesto na karte a zároveň údaje ukladá do počítača. Potom sa karta sama vysunie a pracovníčka podá letenku Beljajevovi.
„Vaše sedadlo je v sekcii 1a, pod označením E2,“ povie a znova sa zahľadí do počítača. Beljajev poďakoval a vstúpil do chodby, ktorá ho zaviedla až ku kozmoplánu. Interiér bol veľmi moderne zariadený, s pohodlnými sedadlami ktoré pohlcujú preťaženie. Beljajev si našiel svoje miesto, pripútal sa a začal si čítať magazín. Po pár minútach sa ozval ženský hlas z interkomu:
„Prosíme cestujúcich, aby všetky voľne pohybujúce sa osobné predmety pripútali alebo uložili do úložného priestoru v sedačkách pred vami, za chvíľu štartujeme. Ďakujem.“
Beljajev okamžite schoval magazín a v tom si všimol že sedí v kozmopláne úplne sám. Obzrie sa za seba a vidí iba prázdne miesta. Udivený si povzdychne a pripraví sa na štart. A tu náhle kozmoplán akceleroval obrovskou rýchlosťou vďaka elektromagnetickému katapultu. Fotónové motory sa spustili spolu s pomocnými raketovými motormi na kovový vodík a kozmoplán letí nadsonickou rýchlosťou do vesmíru. Beljajev medzitým cíti iba slabý tlak na hrudi ktorý pozvoľna povolí až napokon ustane, ale to už naňho začne pôsobiť antigravitacia. Z okna chvíľu sleduje modrú Zem, ale potom si uvedomí že cesta bude trvať 3 hodiny a tak sa snaží trochu pospať si. Medzitým letušky vo svojich elektromagnetických topánkach, ktoré ich udržiavajú na zemi, si chystajú večeru, ktorá vyzerá ako želé a podľa príchute sú oddelene na tácke. Keďže majú iba jedného cestujúceho, ktorý spí, venujú sa svojim záležitostiam.
Asi hodinu pred pristátím letuška pomaly prišla k spiacemu Beljajevovi nad ktorým sa vznášal balíček žuvačiek. Letuška ich zobrala a dala ich do inžinierovho náprsného vrecka, potom ho jemným zatrasením po ramene vzbudila.
„Za hodinu pristávame, chcete si pred tým trochu zajesť?“ spýtala sa ho krásna blondínka.
Beljajev sa usmial a pretrel si oči, „Samozrejme, dám si stejk so zemiakmi a džús,“ povie spokojne a sleduje ako letuška odchádza pripraviť mu večeru. Príprava nebola vôbec náročná, tácku s jedlom pokrýval plastikový obal ktorý po ohriatí v špeciálnej mikrovlnke letuška odtrhla. Beljajevovi za pár minút doniesla večeru, do ktorej sa schuti pustil vidličkou z plexiskla. Kozmoplán medzitým vykonával posledný približovací manéver pri ktorom sa spomalí a navedie na obežnú dráhu Mesiaca.
Beljajev akurát včas dovečeral keď zaznel signál na prípravu pred pristaním. O pár okamihov neskôr kozmoplán vstúpil do atmosféry Mesiaca, kde si to namieril rovno na pristávaciu dráhu v Mori pokoja. Inžinier si všimol obrovského komplexu na Mesiaci, ktorý sídlil neďaleko letiska, a udivene sa pozeral na polguľovité strieborno - biele budovy spojené chodbami.
„Rýchlosť 900 km/h, spustiť spomaľovacie trysky na 3 sekundy,“ hovorí kapitán co-pilotovi, ten rozkaz poslúchne. Medzitým kapitán naviaže spojenie s vežou „Tu Andromeda 841, čakáme na povolenie na pristátie.“
„Trysky spustene, korekcia náklonu o 5 stupňov,“ povie co-pilot.
„Pristátie máte povolene, pristávajte na dráhu A2,“ ozve sa z rádia.
„Vysunúť podvozok.“
Co-pilot stlačí patričné tlačidlo na spustenie podvozku „Podvozok vysunutý a zaistený,“ povie co-pilot.
V nasledujúcich okamihoch kozmoplán ľahko pristál v Mori pokoja. Inžinier sa odpútal od sedadla a vydal sa ku vchodu, kde mu letuška otvorila dvere.
„Dúfam že sa vám náš let páčil, prajeme príjemný zvyšok dňa,“ rozlúčila sa s ním letuška. Beljajev jej poďakoval a odišiel svojou cestou. Letisková hala bola skoro prázdna, bolo tam len veľmi málo ľudí, ktorí čakali na svoj let a dvaja zamestnanci čo vytierali podlahu. Inžinier si chcel akurát prenajať skafander a polopásové vozidlo keď ho náhle niekto chytil za rukáv jeho sivého saka. Beljajev sa prudko otočil a uvidel hnedovlasého mladíka.
„Zdravím! Volám sa Ian Stewenson a mám vás doviesť na základňu,“ povedal Ian a podali si ruku.
„Myslel som si že ma bude niekto čakať, dlho ste čakali?“ hovorí Beljajev obliekajúc si skafander.
„Ani nie, aspoň som si dal kávu a prečítal noviny lebo v laboratóriách vôbec nie je na toto čas,“ povie ticho Ian nasadzujúc si helmu. Po chvíli má helmu aj Beljajev.
„Skúška spojenia raz, dva, tri“ hovorí do interkomu v prilbe Beljajev.
„Počujem vás jasne a zreteľne pán Beljajev, môžme ísť“
Obidvaja nastúpia do lunomobilu a cez pretlakovú komoru vyjdú mimo letiskovú budovu. Cestu pre lunomobily tvoril iba vyjazdený mesačný prach, čo úplne stačilo pre premávku ľahkých vozidiel. Cesty lemovali bezpečnostné obrubníky z betónu a oceľových pásov, aby sa nestalo že lunomobil vyjde z cesty do voľnej mesačnej krajiny, kde by mohol zapadnúť. Cesta do strediska nebola dlhá, čo bolo len dobré, keďže jazda bola nudná. Po chvíli už bolo vidno obrovskú budovu v tvare polgule a Ian zabočil k veľkým dverám ktoré sa otvorili. Lunomobil pomaly vstúpil do vnútra pretlakovej komory a dvere za ním sa zavreli. Komora bola okamžite pretlakovaná a napustená kyslíkom.
„V poriadku pane, môžeme vystúpiť a vyzliecť si skafander,“ povie Ian vystupujúc z vozidla a okamžite si dáva prilbu dole. To isté spraví aj Beljajev a skafandre aj s helmami uložia do špeciálnej skrine ktorá ich dekontaminuje.
„Takže, pán Beljajev, teraz vás zavediem k doktorovi Wozniakovi, ten vás zasvätí do projektu a potom vám ukážeme kde budete ubytovaný. Nečakajte luxus, všetko je spravené tak aby to bolo čo najjednoduchšie a najúčinnejšie a tak isto robte aj vašu prácu,“ hovorí Ian a pri tom kráčajú po čiernom koberci. Chodba bola celá biela. Čo bolo zaujímavé, nebola rovná, čo naznačovalo že sa nachádzajú na okraji budovy. Napokon zabočia vľavo do chodby, ktorá je azda najdlhšia akú Beljajev videl. Ian zavrel dvere a zapol zelený gombík na stene. Čierny koberec sa v tú chvíľu dal do pohybu, čo malo za príčinu že Beljajev skoro spadol.
„Viem, zo začiatku sa na to ťažko zvyká, ale potom je to celkom sranda,“ zazubí sa Ian nechávajúc sa unášať kobercom k výťahu.
„Zaujímavá vec, už som o nej počul a na veľtrhu technológií ju aj videl v prevádzke,“ hovorí Beljajev a zvedavo skúma dvere ktoré míňajú po ceste. Koberec zastaví v chvíli keď sú obidvaja pred dvermi od výťahu a Ian stlačí gombík na jeho spustenie. Dvere sa otvoria a dvojica nastúpi. Výťah ich vynesie až na samotný vrchol polgule.
„Tak, a sme tu,“ vystúpi a následne ukáže vpravo. “ Choďte do tých dverí s hliníkovým pásom ja vás tu počkám.“
Beljajev trochu nervózny kráča k dverám a na stene zbadá interkom ktorý zapne a začne doň hovoriť „Dobrý deň, volám sa Beljajev...“
V tom ho hrubý mužský hlas preruší, „Samozrejme, poďte ďalej !“ Dvere sa v tej chvíli bezhlučne odsunú a Beljajev vstúpi do kruhovej pracovne ktorá sa interiérom trochu odlišovala. V pracovni boli predovšetkým predmety také aké sa nájdu aj na Zemi v každom starožitníctve. Samozrejme dominantu v miestnosti mal červený koberec a masívny čierny stôl na ktorom bol počítač, niekoľko papierov a samozrejme rodinná fotka. Vskutku v pracovni bola konečne k videniu nejaká dekadencia, keďže väčšina zariadenia v miestností v budove bola navrhnutá na to aby bola čo najúčinnejšia a najjednoduchšia.
„Veľmi rád vás konečne vidím, pán Wozniak!“ Hovorí Beljajev podávajúc ruku staršiemu pánovi, ktorý už vzhľadovo vyzerá že už má niečo za sebou.
„Áno, to aj ja. Už som vás čakal,“ povie a tiež si podá si s nim ruku „prosím posaďte sa, pán Beljajev.“
Inžinier sa posadí a hovorí: „Musím priznať že som si pracovisko predstavoval trochu inak. Netušil som že je to tu až tak pokrokové.“
Doktor Wozniak sa so záujmom pozrie do otvorenej zložky ignorujúc to, čo práve povedal Beljajev „Vy máte ako vidím ruské korene. Je to tak, pán Andrej Archipovič Beljajev?“
„Áno, samozrejme rodina je z Ruska. Ja som tam aj vyštudoval, ale potom som prišiel do Ameriky, kde som sa dozvedel o tejto pre mňa výhodnej ponuke.“
„To je výborné, sme radi z medzinárodnej spolupráce hlavne s Ruskom. Viete aj napriek tomu že vojna skončila má veľa ľudí tú smiešnu paranoju. Ja osobne v tom vidím pokrok, a ten treba rozvíjať!“ Vtom Doktor vstal a otočil sa smerom k oknu, kde mal výhľad na povrch Mesiaca a samotnú Zem. „Len si spomeňte na rok 2015, kedy v takzvanom Európskom parlamente ktorý sa prehlasoval za pokrokovú inštitúciu a kde sa diskutovalo o rôznych zaujímavých veciach ako napríklad o klonovanom mäse, je škoda že práve paranoja zbrzdila tento vývoj ktorý by mohol vyriešiť hladomor a hromadnú imigráciu vo svete. Vtedy si ešte politici, ktorí zastupujú ľudí, hovorili že to je pre zvieratá utrpenie a ak sa môžu klonovať zvieratá, tak aj ľudia. No a dnes si dávame sekanú z klonovaného hovädzieho a dokonca klonujeme ľudské orgány na lekárske účely. Nuž, na chybách sa musíme učiť ! A pokrok treba podporiť, nech už je akýkoľvek,“ vášnivo rečnil doktor Wozniak.
„To máte určite pravdu pán Wozniak, ten rok bol veľmi zlý pre nás Rusov, a aj nasledujúca vojna, ktorá sa ukázala napokon ako zbytočná. Ja som ju síce nezažil, ale nanešťastie sme o tejto téme mali niekoľko hodín na eventerologií* a môžem priznať, aj keď si myslíte že ľudia potláčali pokrok, boli to hlavne ich vodcovia čo mali takýto názor. Obyčajný človek bol vždy pokrokový.“
„A to bol jeden z dôvodov prečo zanikol parlament. Ľudia teraz môžu slobodne objavovať a keďže neexistujú peniaze ako kedysi, majú prakticky neobmedzené možnosti. Len si to predstavte, pán Archipovič, keby takýto systém existoval už v roku 2015!“
„To áno, viem si to predstaviť. Tajga by nebola rádioaktívna a môj prapradedo by nezomrel tak mladý,“ Vtedy sa obidvaja odmlčali a doktor Wozniak sa posadil na svoje miesto.
„Máte myšlienky podobné tým mojim, a to sa mi páči. A je na vás vidieť že sa o prácu zaujímate, len ste stále zvedavý o čo ide, však?“
Inžinier prikývne, „Áno, už od začiatku mi nikto o výskume prakticky nič nepovedal. Viem akurát zopár podrobností o cruxoch, ale tým to končí.“
Doktor sa usmeje, „No áno, s cruxami sa vám bude robiť veľmi dobre, len dúfam že nemáte alergiu na srsť,“ zasmeje sa a pokračuje, „Ale každopádne, ide o jeden armádny projekt s krycím názvom Kaskada. Ide o výskum špeciálneho plynu ktorý bude udržiavať bdelosť vojakov a ktorý prakticky odstráni strach a bolesť, čiže nejde o bojový plyn ako taký ale o podporný prostriedok pre vojsko.“
„To znie veľmi zaujímavo, skoro ako z nejakého sci-fi,“ hovorí zaujato Beljajev
„Práveže to už bude realita. Za pár dní budeme pripravený otestovať prvú vzorku, len treba kvapalinu premeniť na plyn v špeciálnom chemickom reaktore a to bude vaša práca.“
„Už sa nemôžem dočkať. Samotná predstava existencie takej veci je neuveriteľná a budem rád ak na tom budem môcť pracovať.“
*pozn. autora : slovo znamená doslova udalosť v zemi, z lat. event a terra, náhrada za archaizmus -dejepis.
„V tom prípade vitajte v našej rodine. Dnes vám dáme pokoj, oddýchnite si od cesty a Ian vám ukáže kde sa nachádza jedáleň a iné sociálne zariadenia, taktiež bude váš asistent
a pomôže vám sa začleniť sa do kolektívu. Dúfam že sa vám tu bude páčiť, máte na mňa nejaké otázky?“ Usmeje sa doktor a položí si ruky do lona.
Beljajev chvíľu rozmýšľal, až napokon povedal: „Viete na Zemi koluje taký vtip, že More pokoja nie je až tak pokojné. Môžete mi ho vysvetliť?“
„Tak, tu je vaša izba pán Beljajev. Jedáleň som vám ukázal a aj sprchy, takže to by bolo všetko. Zajtra ráno o 6:00 prídem k vám,“ povie Ian a inžinier prikývne. V momente ako Ian odišiel zavrel dvere a ľahol si na posteľ vo svojej izbe, kde rozhodne chýbalo všetko dekadentné. Bola tu iba posteľ, kovová stolička, kovový stôl a dvere ktoré vedú na záchod. Inžinier zaspal hneď po tom ako si ľahol.
Na druhý deň presne o 6:00 zabúchal na dvere Ian, „Pane už je čas vstávať!“
V tom sa prudko otvorili dvere a v nich stál už oblečený a pripravený inžinier „Čo bláznite, takto hulákať ako bača z Kazachstanu!“
„Prepáčte ja som si myslel že ešte spíte.“
„Som hore už od piatej, môj milý. Vojenský režim, kolega ! Tak a kde teraz ?“
„Poďte so mnou, zavediem vás na vaše pracovisko.“ Povie Ian a znovu stlačí tlačidlo ktoré aktivuje kobercový pás a ktorý ich zavedie až pred výťahové dvere. Výťahom zídu až do prízemia, kde cez jednu veľkú chodbu premávajú malé vozíky na elektrický pohon ktorými sa zamestnanci prepravujú. Na jeden dvojica nasadla a Ian ho naštartoval. Cesta bola pomerne dlhá ale Beljajev si dal záležať aby si ju zapamätal.
„Nabudúce už budete chodiť sám pane, ja vás tu už budem čakať presne o 6:30,“ hovorí Ian svojmu kolegovi.
„Jasne, v poriadku, ale je to celkom dlhá cesta.“
„To áno ale čo narobíte, pracovisko je zámerne oddelené od ubytovacích a zaškolovacích miest.“
Po chvíli cesty prišli na miesto, kde z vozidla vystúpili. Ian otvorili dvere ktoré ich zaviedli do úzkej chodby s mnohými dverami. Zastavili sa až pri jedných na ktorých bol nápis -Velín chemického reaktora-. Obaja vstúpili a neveľká miestnosť Beljajeva ohúrila, veľké pulty s mnohými tlačidlami, na stenách obrazovky popisujúce stav reaktora a priamy kamerový prenos z reaktorovej haly.
„Tak toto je vaše kráľovstvo pán Beljajev. Vy budete mať na starosť sekciu A ,“ ukázal na pravú časť pultu „a ja tuto sekciu B. Sekcia C je záložný systém pri vysadení jednej alebo druhej sekcie. Myslím že vám netreba viac hovoriť.“
„Áno, mne je všetko jasné, na reaktoroch už dlhu dobu pracujem a nejeden som pomohol navrhnúť,“ hovorí inžinier a pristúpi k svojej sekcii. „Kedy začneme?“
Ian sa pozrie na hodinky „Už za chvíľu, pozrite sa už idú,“ povie a ukáže na obrazovky z kamier.“
„Takže látka je už pripravená na vstrekovanie?“ hovorí starší laboratórny technik Morin.
Mladší technik sa pozrie na pracovníkov v ochrannom odevu a plynových maskách ako schádzajú po rebríku z reaktora dole „Áno, pripravená, môžeme začať.“
„Výborne, vypracte priestor, ideme na to!“ zakričí Morin na ostatných, na čo začnú všetci rýchlo opúšťať halu.
Vo velíne sa náhle rozozvučí interkom, „Všetko je hotové, začnite zahrievaciu fázu !“
„A ide sa na vec,“ povie Ian a spolu s Beljajevom si nasadia slúchadlá s mikrofónmi a začnú stláčať niekoľko niekoľko tlačidiel.
„Zapínam EEC, tlak normálny, teplota 35 stupňov Celzia, čo hovorí telemetria, Ian?“
Ian pozrie na obrazovku kde sú rôzne údaje „V poriadku, všetko ako má byť.“
„Výborne, aktivujem selénové chladenie a zapínam obvody KLM 1 a 2,“pokračuje v hlásení Beljajev.
„Zapínam čerpadlo a otváram ventily, protinámrazový systém aktivovaný.“
„Zvyšujem tlak, aktivujem ochranný uzol MLOK, všetko je v poriadku, pokračujeme ďalej,“ neprestáva hlásiť stredisku Beljajev, „Ian, skontroluj činnosť ionizačného zariadenia a aktivuj ho.“
„Ionizačný systém TR-0 je funkčný a aktivovaný za 3-2-1,“ Vtom sa rozoznie počítač s telemetriou a začne chrliť informácie o činnosti
„Spúšťam zahrievacie články SAFIR a elektromagnetické filtre EMR 1,2 a 3. Činnosť obvodu KLM v norme.“
V tej chvíli do tmavej miestností vstúpi Morin, avšak dvojica si ho nevšíma. Morin ticho zavrie a sleduje ich z neďalekého rohu. Miestnosť je osvetlená iba obrazovkami a núdzovým osvetlením.
„Pane, máme tu menšiu výchylku v okruhu 13 A-0“
Beljajev okamžite pozrie údaje a ako keby jeho ruky ovládal niekto iný začal automaticky stláčať tlačidlá a aktivovať rôzne systémy na odstránenie problému.
„Zapínam okruh ALF a znižujem tlak v reaktore. Tu velín, hlásim že reaktor je pripravený!“
Tento krát sa hlas z interkomu neozve, avšak ozve sa z neďalekého rohu: „Tak začnite chlapci!“
Obidvaja sa prekvapene obzreli za seba ale potom sa začali rýchlo venovať svojej úlohe.
„V poriadku, začíname vstrekovať, tlak je ustálený na 50 mega , teplota 40 stupňov a zvyšujeme, aktivujem pomocný okruh MKS.“
„Už sa to odparuje,“ hovorí ticho Ian s rukou prikrytou na mikrofóne.
Beljajev len prikývne a pokračuje v sledovaní reaktora. Po hodine funkcie už začala ukončovacia fáza a reaktor už spotrebovával posledné množstvo látky.
„Teplota 80 stupňov, tlak 46,32,20! Tlak! Prudko sa znižuje! Otváram bezpečnostné ventily a znižujem teplotu!“ Vtom nastal v reaktore prudký podtlak a s vysokou teplotou sa začalo vnútro z ľahkých chemicky odolných zliatin deformovať a taviť. Vrch reaktoru sa v jednu chvíľu začal prebárať do seba, až jednoducho implodoval.
„Nemám žiadnu odozvu zo senzorov KL-1,2, a RF-4,3, čo sa to krucinál deje?!“
„Sú roztavené ! Aktivujem ochranné chladenie dusíkom a núdzovo vypínam reaktor !“ Povie Beljajev a strhne plombu z kovového puzdra ktoré chráni spínač na spustenie ochranného systému, následné ho stlačí a z obrazovky priameho prenosu vidia už len stúpajúci dusíkový mrak. Telemetria sa odmlčí, všetko ukazuje na to že reaktor je už nefunkčný.
„Chlapci, okamžite do masiek, to je rozkaz!“ Povie Morin a rýchlo odíde z velína. V miestnosti velína boli plechové skrine kde sú uložené ochranne masky a obleky. Za malú chvíľu už v nich boli oblečení a čakali na ďalšie inštrukcie.
„Čo sa to stalo?! Zasa blbnú na velíne!“ Hovorí rozrušene vedúci chemikov Makarov.
„Oni na vine nie sú, bol som tam a viedli si výborne. Osobne ich odporučím na povýšenie! Tak si dávajte pozor na ústa, pán Ivanovič!“ Povedal výhražne Morin a pozrel sa na dvoch mladých laborantov, „A vy dvaja, pošlite tam cruxov nech ten bordel upracú!“
„Ale pane, teraz sú tam žeravé výpary.“
„Tak tam choďte vy!“ odsekol Morin a odišiel.
O pár chvíľ neskôr sa už prvá skupina cruxov zložených z troch Chlorosov, štyroch Leukosov a piatich Coniortosov rýchlo blížila k reaktoru, aby ho odkontaminovali a pripravili na odbornú opravu.
„Pozri Andreji Archipoviči tu máš tých cruxov čo si chcel tak moc vidieť !“ Upozornil ho Ian a ukázal na obrazovky. Cez priezor plynovej masky pozorne sledoval prácu týchto zaujímavých tvorov a po pár okamihoch už aj videl v akom zamorenom prostredí pracujú. Už niekoľkým začalo byť nevoľno a dávali to najavo zvracaním krvi, ich farebná srsť sa zmenila do krvava, a nakoniec sa väčšine rozpustili oči a padli chrčiaci buď na zem alebo do samotného reaktora, kde ich kyseliny rozpustili. Čo ho však zarážalo boli ľudia v špeciálnych oblekoch ktorí dávali rozkazy týmto tvorom a cruxovia bez akejkoľvek známky emócie pokračovali v práci. A tak keď niektorý umrel, vystriedal ho ďalší a tak to pokračovalo až do večera kedy už Beljajev aj s Ianom dostali príkaz sňať si masky a oblek. V ten večer bol Beljajev zničený, ako po fyzickej stránke tak aj po duševnej a ako včera tak aj dnes spadol do postele a zaspal.
„Tak, kde si myslíte že bol chyba, pán Morin?“ Vedúci laboratórnych technikov sedel nervózne v pracovni doktora Wozniaka, ten stál ako vždy pri okne s rukami za chrbtom.
„Chyba bola vo vypúšťacom ventile, z neznámych príčin sa predčasne otvoril a počítač to neregistroval. Ale mame aj dobrú správu, plyn M sa podarilo pripraviť. Je bezpečne uskladnený,“ povie Morin a zapáli si cigaretu.
„Aspoň niečo sa vašej skupine podarilo. Reaktor sa vyradí už ho nebude potreba. Aj tak bol zastaraný.“
„Takže mám opravy zastaviť?“
„Samozrejme, reaktor demontujte a súčiastky dôkladne dekontaminujte,“ doktor sa posadí a ukáže na dvere, „Môžete ísť.“
„Áno pane!“ prudko vstane a odíde.
V tom istom čase už bol inžinier Beljajev na odchode z jedálne a pri tom si čítal magazín. Akurát chcel zabočiť do pravej chodby, keď tu náhle do niečoho vrazil a skoro spadol. V tej chvíli mu vypadol z ruky magazín a on zbadal do čoho vlastne nechtiac vrazil. Bol to crux.
„Prepáčte, moja chyba!“ začal sa ospravedlňovať. Avšak počas svojho pobytu na základni si všimol že sa cruxom nikto neospravedlňuje. Aj keď za chybu mohli ľudia, vždy sa im iba povedalo -Dávaj pozor ty beštia!- alebo podobné agresívne poznámky.
Crux sa postavil a podal inžinierovi magazín, „To bola moja chyba, nemáte dôvod sa ospravedlňovať!“ odpovedal crux s dunivým hlasom.
„Hlúposti! Ja som čítal magazín a nedával pozor pred seba. Ako sa vlastne voláte?“
„Nemám meno, len označenie Chloros 358. Už musím ísť,“ povedal tým strašidelným dunivým hlasom ktorý Beljajev ešte nikdy nepočul a odišiel svojou cestou. Beljajev chvíľu stál na mieste a rozmýšľal, potom sa aj on vybral do laboratorií.
„Zdravím ťa Andrej, som rád že si prišiel medzi nás,“ hovorí nadšene doktor Wozniak a pokračuje, „pán Morin vás navrhol na povýšenie, počul som že ste sa vo velíne predviedli.“
„To bola maličkosť, s takými vecami musím jednoducho rátať.“
„Ste moc skromný, ale to povýšenie dostanete!“ povie a odíde preč.
Beljajev si všimol že uprostred laboratória sa nachádza kontajner v tvare hranolu a po bokoch z neho vytŕčali kamery a fotoaparáty, z druhej strany boli pripojene zväzky hadíc. „Čo sa bude diať?“ spýtal sa jedného technika v bielom plášti.
„Pokus s plynom M, za chvíľu začíname. Chcete to sledovať?“ odpovie mu technik.
„Jasne, som zvedavý ako to dopadne. Kto je dobrovoľník?“
„Dobrovoľník? Žiadnych nepotrebujeme, máme cruxov,“ odpovie stručne technik a vtom Beljajev zbadal ako troch Lithosov vedú do komory.
„V poriadku, začneme. Poďte za mnou sledovať to budeme cez kamery,“ povie technik a odvedie Beljajeva k monitoru, kde sa nachádza aj riadiace centrum. Tam už na obrazovkách je vidno ako traja Lithosovia sedia za stolom a vykonávajú jednoduché operácie.
„Čo to robia?“ Spýta sa technika Beljajev.
„Bežné činnosti pri ktorých treba používať rozum. Tak zaznamenávame celkovú činnosť ich mozgu, majú totiž v hlavách čip ktorý posiela impulzy do nášho počítača a ten vyhodnocuje ich psychický a zdravotný stav. Nerobia nič zložité, iba stláčajú tlačidla ktoré majú rozličný tvar. Vždy keď sa pred nimi ukáže geometricky útvar ako trojuholník tak musia stlačiť tlačidlo ktoré vyzerá ako trojuholník,“ vysvetlí technik a pozorne sleduje dianie na obrazovke. Beljajev so založenými rukami napäto čaká čo sa stane.
Prešla už jedna hodina a reakčný čas medzi ukázaním geometrického tvaru na obrazovke a stlačením tlačidla sa podstatne skrátil, až na toľko že vedeli dopredu aký symbol sa ukáže. Tento fakt veľmi zaujal vedcov a v experimente pokračovali. Po ďalšej hodine jeden z troch Lithosov zrazu z ničoho nič prestal reagovať, iba sedel a ako zhypnotizovaný pozeral na symbol na monitore. Vtom začal kričať druhý Lithos, prudko vstal až odhodil stoličku a začal búchať do steny. Ostatní dvaja mlčali a zatiaľ čo jeden iba ticho sedel, tretí si robil aj naďalej svoju úlohu akoby sa nič nestalo.
Ani po ďalšej hodine neprestal druhý Lithos kričať a od zúrivosti si tentokrát vytrhal srsť z tela všade kam dosiahol. Vtedy sa postavili zvyšní Lithosovia a vrhli sa na toho druhého, z ničoho nič ho začali hrýzť a trhať. Krv a vnútornosti boli po celej miestnosti. Prvý Lithos vstal a so zakrvavenými tlapami rozmazal krv po všetkých objektívoch kamier v miestnosti a dokonca aj na tých ktoré boli skryté.
„Bljať ! Čo sa to deje?!“ vykríkol Beljajev šokovaný tým čo videl, „Okamžite skončite experiment!“ kričal na vedcov a pracovníkov.
„Nie! Vy tu nie ste vedúci! Ja tu velím, a hovorím že pokračujeme. V miestnosti máme ešte mikrofóny,“ hovorí Makarov a zvýši hlas na všetkých mikrofónoch, avšak žiadny zvuk už nebolo počuť. Meracie prístroje však ukazovali že prvý aj tretí Lithos ešte stále žijú.
Ticho trvalo celú noc a Beljajev sa vyspal na stoličke v riadiacom centre. Náhle ho však zobudil zlý sen a celý spotený vstal a šiel sa pozrieť na monitory. V centre bol iba mladý neznámy vedec ktorý si niečo zapisoval.
„Nejaká zmena?“ Spýta sa Beljajev mladého vedca, to ho však naľakalo tak, až pustil pero na zem.
„Bože, to mi nerobte!“ hovorí chytajúc sa za hruď mladý vedec.
Beljajev zdvihne jeho pero, „Prepáčte, nechcel som vás vystrašiť.“
„To je v poriadku, pýtali ste sa čo nové? Bohužiaľ nič, po celú dobu sú ticho.“
„Čo to znamená?“
„Neviem, asi sa dostali do tranzu alebo šoku, uvidíme čo bude ďalej. Každopádne pokus nejde podľa plánu,“ hovorí s obavami.
„Je to fiasko, to vám hovorím!“ hovorí Bejlajev podráždene.
Po niekoľkých hodinách už bola celá skupina vedcov hore a sledovala dianie v laboratóriu. Nakoniec sa rozhodlo že zastavia prívod plynu M a do komory napustia kyslík. Ani nie po pár minútach začali Lithosovia kričať a dožadovali sa pôvodného plynu.
„Nie ! Pokračujte v odvetrávaní a napúšťaní kyslíka do komory!“ znel rozkaz od Makarova.
Lithosovia neprestali kričať a tak sa vedci rozhodli pridať do kyslíka uspávací plyn, ten však nezaberal a len potvrdzoval že plyn M je až moc účinný. Potom ako bola atmosféra v komore obnovená, vyvŕtali malú dierku do steny komory a pomocou fibroskopu preskúmali dianie vo vnútri komory. To čo videli ich zhrozilo. Druhý Lithos ležal na zemi roztrhaný na kúsky, prvý a tretí sedeli na zemi a kričali.
„Tu už niet žiadnej pomoci,“ povie Makarov a dá znamenie vojakom aby otvorili komoru a ukončili experiment. Dvaja vojaci komoru otvoria a so samopalmi postrieľajú pokusné vzorky. V tom nastalo ticho, štekot samopalov aj krik Cruxov prestal.
Po bližšom ohliadnutí tiel bolo zistene že prvý Lithos mal otvorenú brušnú dutinu ktorú si pravdepodobne otvoril sám. Srsť bola násilne vytrhaná na viacerých miestach aj s pokožkou. Drápy boli vylámané. U tretieho Lithosa bolo zaznamenané na pravej ruke vytrhnuté mäso až do kosti, s najväčšou pravdepodobnosťou sa začal pojedať sám aj napriek bohatým zásobám jedla a vody v komore. Taktiež aj u neho bolo spozorované vytrhanie si srsti a vylámané drápy.
Druhý Lithos dopadol najhoršie, podľa záznamu si začal vytrhávať srsť a hlasno kričať. Potom mu jeho vlastní spolupracovníci začali vytrhávať z tela orgány a následne ich pojedať. Druhý Lithos zomrel na zadusenie krvou. Jeho ostatky boli v miestnosti rozhádzané a to tak že hlava ostala na podlahe v miestnosti v celku, trup bol rozpáraný, takže tenké črevo, časť pľúc a pečene ostali na mieste. Srdce, obličky a väčšia časť pľúc sa nenašla, svalstvo na brušnej dutine taktiež chýbalo. Predné aj zadne končatiny boli ohlodané až do kosti. Všetky ostatky tiel po obhliadnutí a zdokumentovaní boli okamžite spálené.
Beljajev ležal na posteli a snažil sa zabudnúť na to čo videl v komore ale aj na to čo počul. Trápilo ho svedomie že s jeho pomocou bol vyrobený ten hrozný plyn. Po chvíli úvah sa snažil zaspať, ale po hodine to vzdal a rozhodol sa odísť do jedálne pre kávu.
„Je to neúspech, ja viem, ale musíme pokračovať. Nikto sa o tomto nemusí dozvedieť,“ hovorí doktor Wozniak Morinovi.
„Ale keď Makarov je tak nekompetentný!“ nazlostene povie Morin a zapáli si, „Ten idiot to mal hneď ako začali toho cruxa požierať ukončiť!“
„To chce pokoj, pán Morin. Makarov je výborný vedec a budeme ho ešte potrebovať,“ povie pokojne Wozniak a posadí sa do kresla. „Myslím že ak sa do plynu M pridá viac tetrahydrochloramínu tak by mali byť nežiaduce účinky potlačené.“
V tú istú dobu ako si bol Beljajev pre kávu do jedálne a ako sa zhováral doktor Wozniak s Morinom, začala v laboratóriu kde boli uskladnené posledné zvyšky plynu M udalosť ktorá celé dianie zmení. V nerezovej tlakovej nádobe začala unikať chladiaca kvapalina priamo do skvapalneného plynu M. Každá malá kvapka chladiacej látky prispievala k chemickej premene plynu M, o tom však nemal nikto tušenie.
Asi o piatej ráno začali traja chemici pripravovať látku na syntézu s tetrahydrochloramínom. Z hlavnej nádoby, kde bol uskladnený plyn M bolo pripojené medené potrubie ktoré viedlo do malého chemického reaktoru kde ma syntéza nastať a potom plyn po syntéze prepraviť rovno do prichystaných tlakových fliaš. To všetko znelo tak jednoducho že chemici nezapli kontrolný systém plynu a začali rovno s dodávkou plynu do potrubia. Avšak kvôli chemickej zmene plynu M ktorá nastala zlúčením kovových solí z chladiacej látky bol plyn výbušný pri styku so vzduchom.
„V poriadku, môžeme začať, potrubie je pripojené, látka pripravená, otváram hlavnú nádobu,“ povie chemik a to bolo posledné čo povedal. Vzduch ktorý ostal v potrubí sa zmiešal so zmeneným plynom M a následne vybuchol. Nádoba sa rozletela a ostré črepiny sa zaborili do tiel troch vedcov ktorých tlaková vlna odhodila. Výbuch rozboril deliacu stenu s chodbou. To by však nebolo to najhoršie, ako to že plyn sa po prudkom zahriati začal rozpínať a unikať všade. V celej budove nastal chemický poplach ktorý vzbudil Beljajeva doteraz spiaceho na jedálenskom stole s nedopitou kávou. Chemici a technici v bielych plášťoch pobehovali po chodbách a všade bola počuť siréna.
„Zasa cvičenie ! Že si ani na Mesiaci nedajú s tým pokoj,“ povie si pre seba, vstane, zívne a pomaly odíde do svojej izby. Chodba na ktorej bol bola prázdna. Nevenoval však tomu pozornosť a vošiel do svojej izby skadiaľ si zobral komunikátor a svoje cennosti. Mysliac si že ide o cvičenie odchádza rýchlym krokom do pretlakovej haly, avšak po ceste narazí na Iana.
„Ahoj, tiež sa moc neponáhľaš ako vidím!“ hovorí mu Beljajev pár metrov od neho. Ian sa na neho pozrie, vycerí zuby a rozbehne sa za ním. Beljajev prekvapený tím čo vidí stuhol na mieste kde ho Ian zrazí na zem snažiac mu vytrhnúť kus mäsa z tváre. Beljajev sa vzpiera a snaží sa ho držať od neho čo najďalej. Nemôže sa ani pohnúť, keďže na ňom Ian leží a ruky sú jediné ktoré ma voľné. Nakoniec sa mu podarí palcami vypichnúť Ianovi oči, toho však ani na chvíľu nezastavilo a pokračoval snažiac sa dostať k jeho tvári, v tom však prudko cukne a v kŕči ostane ležať na ňom. Keď Beljajev zaostrí svoj zrak, zbadá cruxa s požiarnou sekerou v ruke. Crux bol na chlp presný a ostrým koncom sekery presne zaťal do hlavy nakazeného Iana.
Beljajev mlčky zhodil zo seba mŕtvolu a vstal, „Ja tomu nerozumiem, on sa chcel do mňa zahryznúť! Veď sme sa poznali, preboha!“ hovorí rozrušene Beljajev a pozrie sa na cruxa.
„Došlo k havárií, nádoba s plynom M vybuchla,“ povie stručne crux a už chcel odisť keď ho Beljajev chytil za ruku.
„Počkajte, ja vás poznám vy ste Chloros 358!“
„Áno, vaše pozorovacie schopnosti sú síce úžasné, ale teraz je potreba prežiť. Poďte so mnou,“ povie Chloros, prehodí si sekeru cez plece a odíde. Chvíľu ešte neveriacky Beljajev pozerá na mŕtveho Iana a potom sa rozbehne za cruxom.
„Musím sa odtiaľto dostať! Toto nevyzerá dobre!“
„Samozrejme, keď došlo k úniku toho vášho plynu. Čo navrhuješ?“
„No dostať sa k prechodovej komore kde sú zaparkovane lunomobily.“ Vtom ako to dopovedal zhasli všade svetlá, „Super, a sme bez energie,“ skonštatuje Beljajev.
„To nič, ja dokážem vidieť v tme. Chyť sa môjho chvosta, viem kde sú prenosné lampy.“
Beljajev sa neochotne chytí chvosta, ktorí mali cruxovia netradične veľký, a zrýchleným krokom putujú temnými chodbami. Keďže nefungovali pásy na pohyb, chodbami trvala cesta dlhšie než si myslel. Po chvíli napokon crux zastaví a Beljajev skoro do Chlorosa vrazí.
„Už sme tu,“ povie Chloros a vylomí sekerou zamknuté dvere. V miestnosti sa nachádzalo rôzne náradie a medzi nimi aj prenosné lampáše. Jeden Chloros zoberie a zapne. Tmavú miestnosť rozžiari svetlo ktoré ukáže krvavú linku na stene ktorá smeruje na nakazeného člena stráže. V okamihu ako zistili že nie sú sami, sa na nich rozbehol a crux mu uštedril sekerou presne mierenú ranu medzi oči takou silou až mu jedno oko vypadlo. Nakazený sa zvalil na zem do kaluže tmavej krvi.
„Ja to stále nechápem, čo sa tu stalo?“ pýta sa zmätený a vystrašený inžinier
„Plyn M zmenil svoje chemické zloženie pravdepodobne vplyvom kovových solí. Ale mám aj dobrú správu. Plyn sa v týchto chvíľach natoľko rozptýlil, že už nie je nebezpečný.“
„Ako to všetko vieš ?“
Chloros si ukáže na ňufák, „Všetko cítim, každú chemickú zmenu v ovzduší aj na míle ďaleko.“
„To je výborne, cítiš aj nakazených?“
„Nie, ale počujem,“ odpovie Chloros a podíde k dverám.
„Takže teraz by som sa rád dostal k lunomobilom, pôjdeš so mnou?“
„Budem musieť, sám by si to nedokázal. Možno nájdeme aj ďalších.“ Odpovie, prehodí si sekeru cez rameno a inžinier si zoberie od strážnika striebornú laserovú pištoľ ktorú mal za opaskom. Lúč prenosného lampáša osvietil temnú chodbu. Ticho prerušoval len zrýchlený inžinierov dych. V diaľke sa náhle objavili tri postavy a Beljajev na nich namieril. Chloros ho však zarazil.
„To sú naši,“ povie a zamáva, trojica sa začala približovať a Beljajev zbadal že ide o ďalších cruxov.
„A hele, hele, hele! Koho to tu máme!“ hovorí nadšene crux s bielo-čiernym sfarbením.
„Naša úžasná tristopäťdesiatosmička!“ usmeje sa sivo-zelený crux.
„A dokonca má aj spoločnosť...ľudskú! Ty sa teda nezdáš!“ zaškerí sa sivo-modrý crux.
„No tak chlapi, kľud. Toto je inžinier Beljajev. Pán Beljajev, toto je Leukos 666, Lithos 412 a Kuanos 787,“ ukazuje postupne inžinierovi trojicu cruxov.
„Rád vás spoznávam,“ povie nesmelo.
„Hele, on má zmysel pre humor!“ povie Leukos ukazujúc na Beljajeva.
Chloros ho však ignoruje a povie „Skadiaľ idete? Je to tam špatné?“
„No to závisí podľa toho ako si predstavuješ pojem špatne,“ povie s úsmevom Kuanos a Lithos pokračuje, „ Pred chvíľou sme utiekli nejakým nakazeným, síce smerujú sem ale zabíjať ich je celkom sranda. Chceli sme tu na nich...“ Vtom ho preruší Beljajev.
„Čože ? Oni idú sem?!“
Leukos ho potľapká po pleci „Klídek jo, strýček Chloros sa o teba postará,“ V tom všetci traja až na Chlorosa vyprsknú od smiechu, čím na seba upozornili a o chvíľu už štyria cruxovia s chuťou trhali zubami a drápmi čo im prišlo pod tlapy. Beljajev za tú dobu nestihol ani raz vystreliť a len v kúte stál a snažil sa nedívať na ten masaker. Nakoniec však neodolal a sledoval ich pri práci. Po chvíli sa mu to nakoniec aj zapáčilo.
„Myslím že potrebujete sprchu a to hneď!“ hovorí s úsmevom Beljajev štyrom cruxom ktorí mali kožuch premočený od krvi.
„Hovorí ten čo sa od strachu skoro pos...“
Chloros preruší Leukosa, „Ticho!“ Všetci so vzpriamenými ušami počúvali to čo Beljajev nepočul.
„Sú nad nami, ideme!“ Povie Leukos a všetci sa rozbehnú po chodbe. Beljajev ich nasleduje a aj keď sa chcel čo najskôr dostať preč z tohto miesta, nakoniec ho adrenalín natoľko vzrušil že sa tešil na ďalšie stretnutie ktoré netrvalo dlho. Beljajev v úzkej chodbe strieľal do nakazených, nerozlišoval kto je kto. Zamieriť na hlavu a vystreliť, to je všetko a práve túto prácu vykonával poctivo.
„Náš človiečik sa nejako rozbesnil,“ doberal si Lithos inžiniera.
„Nechcel si ísť stadiaľto preč?“ spýtal sa ho Chloros.
„Chcel, ale niekto musí upratať, nie?“ povedal s nepatrným úsmevom nabíjajúc svoju zbraň.
„Myslím že ešte nie je koniec,“ povie Chloros a v tej chvíli sa na konci chodby objavila ďalšia skupina nakazených ktorá bola omnoho väčšia a v tej chvíli sa začali približovať k skupine.
„Krucinál, je ich veľa, poď rýchlo sem!“ povie Lithos Beljajevovi a vyrazil dvere do opusteného laboratória.
„Nie, zdržím ich!“ Kričí Beljajev strieľajúc do davu, to však netušil že z temného kúta sa naňho pozerá ďalší nakazený ktorý sa vyrúti a skôr než zareagovali ostatní uhryzne Beljajeva do krku. V tej chvíli upustí zbraň a od šoku nestihne ani vykríknuť, to už však Chloros spacifikoval nakazeného jednou ranou do zátylku a bezvládne telo sa spolu s Beljajevom zvalí na zem. Cruxovia neváhajú a zatiaľ čo Leukos a Chloros odtiahli Beljajeva do laboratória, ostatný dvaja sa pustili do veľkej skupiny nakazených ktorá už bola neďaleko dverí od miestnosti v ktorej ležal inžinier škaredo krvácajúc z krku.
„Tak s týmto som nerátal, za chvíľu vykrvácam. Aká smola, nebudem vedieť ako to celé dopadne,“ hovorí celkom pokojne bledý inžinier, hlavu mu podopiera Chloros a bez známky emócie ho počúva.
V tom sa ozve Leukos: „Je tu ešte možnosť prežiť, ale nie ako človek. Stačí povedať a prežiješ ako crux.“
„To riziko som momentálne ochotný podstúpiť, dnes sa mi nechce ešte zomrieť,“ povie chrčiac keďže sa mu do hrtanu dostala krv ktorú začne vzápätí vykašliavať, „ale nech to spraví Chloros, horšie to už aj tak byť nemôže.“
Beljajev si bol vedomý čo robí. Aj za cenu toho že už nebude človek, chcel ešte žiť. Leukos prikývne a v tej chvíli ho Chloros uhryzne do ramena. Uhryznutie Beljajev necítil keďže ho trápila bolesť rany na krku, to sa však čoskoro zmenilo a zatiaľ čo Leukos odišiel pomôcť so zabíjaním, začal sa inžinier pomaly meniť.
Bol to veľmi bolestivý proces pri ktorom zabudol že aj nejaké zranenie má. Po chvíli sa rana na krku zacelila a na mieste vyrastá srsť. Jeho postava sa zväčšila a zmohutnela. Kúsky oblečenia a ľudskej kože začali z neho odpadávať spolu s krvou na dlážku. Na prstoch mu vyrástli drápy a jeho genitálie a zuby mu odpadli. Celé to trvalo nejakú chvíľu. Premenu doprevádzalo skučanie a rev, vo svojich bývalých častiach tela sa v kŕčoch zvíjal nový crux. Chloros ho medzitým sledoval s úškľabkom na tvári.
Ticho. To bolo počuť v celej miestnosti aj budove. Nakazení už neskučali a Beljajev už nereval. Unavený bývalý inžinier a človek pomaly vstal a oprášil sa od svinstva ktoré mal na srsti.
„Ako vidím, niekto sa už cíti ako v novej koži,“ skonštatuje Leukos a Lithos vybuchne od smiechu.
„Myslím že by sme mali ešte vyčistiť 5. a 6. poschodie,“ povie Kuanos a spolu s Lithosom sa odoberú preč.
Leukos si premeriava nového cruxa ktorý je sfarbený do červena s olivovozelenými pruhmi po celom tele a veľkým chvostom ktorý by vzbudil pozornosť mnohých ľudí aj zvierat. Leukos sa pousmeje a tiež odíde z laboratória. V miestnosti je teraz len Chloros a crux-inžinier.
„Mám taký pocit že sa ti to začína páčiť, však Humanos 1?“
Na svoje nove meno okamžite zareaguje a s úsmevom povie, „Samozrejme, môj milý zvrhlý Chloros a teraz poď, ideme sa naobedovať,“ Pri odchode sa spolu chytia za ruky.
Vtom náhle pri dverách zazvoní telefón, dvojica sa zastaví. Humanos chvíľu váha ale nakoniec ho zdvihne a povie, „Haló? “
Z linky sa ozve rozrušený hlas ktorý patril Wozniakovi, pravdepodobne volal zo svojej kancelárie, „Je...je tam niekto nažive?“
V tej chvíli linku Humanos položí a Chloros sa spýta: „Kto to bol?“
„Ale, iba ďalší adept na cruxa,“ hovorí uškŕňajúc sa pri tom.
Koniec
„Tak ako to vyzerá?“ Pýta sa starší laboratórny technik, ktorý práve prišiel.
Mladý technik, ktorý práve dokončil svoju prácu odpovedá: „Celkom sľubne, práve sme izolovali poslednú zložku, zajtra sa môže začať s výrobou plynu.“
„To rád počujem, urobte očistu a oddýchnite si, zajtra nás čaká veľký deň!“ hovorí nadšene starší laboratórny technik a odíde skontrolovať údaje v počítači.
„...takže budete zajtra prevelený na Mesačnú základňu v Mori pokoja. Dúfam že budete spokojný, pretože to nie je až tak pokojné miesto,“ pousmial sa nad svojím žartom doktor Holden.
„To mi nevadí, dlho som čakal na tuto chvíľu. Už je to doba čo som bol na Mesiaci,“ odpovie pokojne inžinier Beljajev. Potom doktor aj inžinier vstanú a podajú si ruky „Dúfam že sa vám v našej spoločnosti bude páčiť a prajem vám čo najviac úspechov a čo najmenej nehôd, aj keď vám by sa nič nemalo stať,“ povie upokojujúco doktor.
„Áno viem, počul som o vašom triumfe v obore tvorby umelých živočíchov. Vážne sú takí inteligentní ako ľudia?“
„Zo začiatku nie, ale potom ako sme ich zdokonaľovali áno. Poďte, pozývam vás na kávu neďaleko odtiaľto je výborná kaviareň, tam vám poviem podrobnosti o nich,“ Ako povedal doktor, tak aj urobili. Obidvaja opustili doktorovu pracovňu ktorú zdobí mnoho diplomov a ocenení.
Po chvíli sa ocitli mimo budovy, na ulici ako vždy bolo rušno. Množstvo ľudí idúc si svojim smerom, či už z práce alebo do práce, alebo za inými svojimi povinnosťami. Aerobusy premávali v pravidelných intervaloch na sekundu presne a auta na fotónový pohon bezhlučne prelietavali nad ich hlavami okolo kužeľovitých mrakodrapov, vyzerajúc ako keby boli len zo skla.
Ďaleko od mrakodrapov na predmestí mesta, sídli firma Chemical & Biological Military Industries a.s odkiaľ dvojica práve vyšla do neďalekej malej kaviarne, ktorú navštevovali väčšinou zamestnanci spoločnosti CBMI. Doktor Holden otvoril dvere a posunkom naznačil aby mladý inžinier Beljajev vstúpil ako prvý. Interiér kaviarne nevyzeral zaujímavo, iba zastarane zariadenie ktoré ešte hádam poznalo tretiu svetovú vojnu a ktoré sa tu miešalo s architektúrou z novodobého dneška. V pozadí hrala inštrumentálna hudba zo 60 rokov 20. storočia, ktorá bola čoraz populárnejšia. Dvojica sa posadila za stôl oproti sebe a objednala si kávu.
„Takže ako to je s tými... ako im hovoríte?“ začal Beljajev aby prelomil ticho
„Crux, tak sa volá ich druh,“ doplnil ho Holden a pokračoval, „ Potom sú poddruhy ako napríklad Chloros, tento druh si výborne vedie v plynom zamorených priestoroch, potom tu máme Leukos, Coniortos a tak ďalej. Všetky druhy môžu robiť to isté, bez ohľadu na ich určenie. Ale niektorí si jednoducho v danom prostredí dokážu poradiť lepšie a rýchlejšie,“ Čašníčka im doniesla kávu a Holden prestal aby počkal kým neodíde.
„A ako ich rozlišujete?“ spýtal sa ho Beljajev so značným záujmom.
„Zafarbením srsti a vzormi na ich srsti. Každý druh ma iné sfarbenie, napríklad taký Leukos má čierne pruhy a biele sfarbenie,“ odpovedal stručne Holden.
„To je vážne zaujímavé, moc informácii o nich nemám a ak mám pracovať s neznámym druhom, musím vedieť o nich všetko. Sú nebezpeční ?“
„Nie, vyvinuli sme ich ako pomoc pri upratovaní po chemických katastrofách a iných nebezpečných činnostiach, ľahko ich spoznáte. Majú veľmi štíhlu postavu, výrazne veľké uši, mohutný chvost a je to akýsi hybrid vyvinutý z cicavcov. “ odpovie Holden a usrkne si z kávy.
„To je zaujímavé a čím sa živia?“ pýta sa Beljajev, sypúc si trochu cukru do svojej kávy.
„Ponúkame im na smrť odsúdených väzňov,“ spokojne si odpije z kávy Holden.
Beljajevovi sa na chvíľu spraví nevoľno a rýchlo si upije z kávy, „To je hrozné. Trpia tí ľudia?“
„Áno, veľmi, ale s takýmito ľuďmi nie je radno prejavovať súcit, sú to vrahovia, násilníci a odporcovia ľudských práv!“
Beljajev pomaly popíja svoju kávu, hudba v kaviarni pomaly dohráva, a potom si uvedomí že vlastne sa nechce zhovárať o cruxoch, ale o svojej práci.
„Chcem sa spýtať, aká bude presne moja úloha na základni?“ Povie Beljajev a položí šálku na stôl.
„Nič náročného, budete asistovať doktorovi Wozniakovi. Ten vás zasvätí do programu a vlastne aj do samotného projektu Kaskada. Všetko podrobnejšie sa dozviete na mieste.“ Doktor Holden sa vtom pozrie na hodinky. „Tak to vyzerá že vás budem musieť opustiť, mám ďalšiu schôdzu spojenú s byrokraciou, však to chápete,“ pousmeje sa a vstane.
Beljajev tiež prudko vstane a podá Holdenovi ruku „Rád som vás spoznal, keď budem na mieste tak vás skontaktujem. Dasvi..Dovidenia!“ opravil rýchlo svoj ruský pozdrav a s Holdenom sa rozlúčil.
Nasledujúci deň strávil Beljajev vo svojej hotelovej izbe, kde si balil veci a pripravoval sa na štart. Ten má nastať presne za 7 hodín, takže sa celkom ponáhľa aby stihol svoj let na kozmodróme.
„Dobrý večer, cestujem na Mesiac. Tu je letenka,“ povie Beljajev pracovníčke kozmodrómu za pultom a podá jej letenku. Pracovníčka bez slova letenku zoberie a letenku vo forme hliníkovej karty vloží do pristroja z ktorého sa ozvu rôzne zapípnutia. To prístroj laserom vypaľuje dierky a zvisle čiarky na presne určene miesto na karte a zároveň údaje ukladá do počítača. Potom sa karta sama vysunie a pracovníčka podá letenku Beljajevovi.
„Vaše sedadlo je v sekcii 1a, pod označením E2,“ povie a znova sa zahľadí do počítača. Beljajev poďakoval a vstúpil do chodby, ktorá ho zaviedla až ku kozmoplánu. Interiér bol veľmi moderne zariadený, s pohodlnými sedadlami ktoré pohlcujú preťaženie. Beljajev si našiel svoje miesto, pripútal sa a začal si čítať magazín. Po pár minútach sa ozval ženský hlas z interkomu:
„Prosíme cestujúcich, aby všetky voľne pohybujúce sa osobné predmety pripútali alebo uložili do úložného priestoru v sedačkách pred vami, za chvíľu štartujeme. Ďakujem.“
Beljajev okamžite schoval magazín a v tom si všimol že sedí v kozmopláne úplne sám. Obzrie sa za seba a vidí iba prázdne miesta. Udivený si povzdychne a pripraví sa na štart. A tu náhle kozmoplán akceleroval obrovskou rýchlosťou vďaka elektromagnetickému katapultu. Fotónové motory sa spustili spolu s pomocnými raketovými motormi na kovový vodík a kozmoplán letí nadsonickou rýchlosťou do vesmíru. Beljajev medzitým cíti iba slabý tlak na hrudi ktorý pozvoľna povolí až napokon ustane, ale to už naňho začne pôsobiť antigravitacia. Z okna chvíľu sleduje modrú Zem, ale potom si uvedomí že cesta bude trvať 3 hodiny a tak sa snaží trochu pospať si. Medzitým letušky vo svojich elektromagnetických topánkach, ktoré ich udržiavajú na zemi, si chystajú večeru, ktorá vyzerá ako želé a podľa príchute sú oddelene na tácke. Keďže majú iba jedného cestujúceho, ktorý spí, venujú sa svojim záležitostiam.
Asi hodinu pred pristátím letuška pomaly prišla k spiacemu Beljajevovi nad ktorým sa vznášal balíček žuvačiek. Letuška ich zobrala a dala ich do inžinierovho náprsného vrecka, potom ho jemným zatrasením po ramene vzbudila.
„Za hodinu pristávame, chcete si pred tým trochu zajesť?“ spýtala sa ho krásna blondínka.
Beljajev sa usmial a pretrel si oči, „Samozrejme, dám si stejk so zemiakmi a džús,“ povie spokojne a sleduje ako letuška odchádza pripraviť mu večeru. Príprava nebola vôbec náročná, tácku s jedlom pokrýval plastikový obal ktorý po ohriatí v špeciálnej mikrovlnke letuška odtrhla. Beljajevovi za pár minút doniesla večeru, do ktorej sa schuti pustil vidličkou z plexiskla. Kozmoplán medzitým vykonával posledný približovací manéver pri ktorom sa spomalí a navedie na obežnú dráhu Mesiaca.
Beljajev akurát včas dovečeral keď zaznel signál na prípravu pred pristaním. O pár okamihov neskôr kozmoplán vstúpil do atmosféry Mesiaca, kde si to namieril rovno na pristávaciu dráhu v Mori pokoja. Inžinier si všimol obrovského komplexu na Mesiaci, ktorý sídlil neďaleko letiska, a udivene sa pozeral na polguľovité strieborno - biele budovy spojené chodbami.
„Rýchlosť 900 km/h, spustiť spomaľovacie trysky na 3 sekundy,“ hovorí kapitán co-pilotovi, ten rozkaz poslúchne. Medzitým kapitán naviaže spojenie s vežou „Tu Andromeda 841, čakáme na povolenie na pristátie.“
„Trysky spustene, korekcia náklonu o 5 stupňov,“ povie co-pilot.
„Pristátie máte povolene, pristávajte na dráhu A2,“ ozve sa z rádia.
„Vysunúť podvozok.“
Co-pilot stlačí patričné tlačidlo na spustenie podvozku „Podvozok vysunutý a zaistený,“ povie co-pilot.
V nasledujúcich okamihoch kozmoplán ľahko pristál v Mori pokoja. Inžinier sa odpútal od sedadla a vydal sa ku vchodu, kde mu letuška otvorila dvere.
„Dúfam že sa vám náš let páčil, prajeme príjemný zvyšok dňa,“ rozlúčila sa s ním letuška. Beljajev jej poďakoval a odišiel svojou cestou. Letisková hala bola skoro prázdna, bolo tam len veľmi málo ľudí, ktorí čakali na svoj let a dvaja zamestnanci čo vytierali podlahu. Inžinier si chcel akurát prenajať skafander a polopásové vozidlo keď ho náhle niekto chytil za rukáv jeho sivého saka. Beljajev sa prudko otočil a uvidel hnedovlasého mladíka.
„Zdravím! Volám sa Ian Stewenson a mám vás doviesť na základňu,“ povedal Ian a podali si ruku.
„Myslel som si že ma bude niekto čakať, dlho ste čakali?“ hovorí Beljajev obliekajúc si skafander.
„Ani nie, aspoň som si dal kávu a prečítal noviny lebo v laboratóriách vôbec nie je na toto čas,“ povie ticho Ian nasadzujúc si helmu. Po chvíli má helmu aj Beljajev.
„Skúška spojenia raz, dva, tri“ hovorí do interkomu v prilbe Beljajev.
„Počujem vás jasne a zreteľne pán Beljajev, môžme ísť“
Obidvaja nastúpia do lunomobilu a cez pretlakovú komoru vyjdú mimo letiskovú budovu. Cestu pre lunomobily tvoril iba vyjazdený mesačný prach, čo úplne stačilo pre premávku ľahkých vozidiel. Cesty lemovali bezpečnostné obrubníky z betónu a oceľových pásov, aby sa nestalo že lunomobil vyjde z cesty do voľnej mesačnej krajiny, kde by mohol zapadnúť. Cesta do strediska nebola dlhá, čo bolo len dobré, keďže jazda bola nudná. Po chvíli už bolo vidno obrovskú budovu v tvare polgule a Ian zabočil k veľkým dverám ktoré sa otvorili. Lunomobil pomaly vstúpil do vnútra pretlakovej komory a dvere za ním sa zavreli. Komora bola okamžite pretlakovaná a napustená kyslíkom.
„V poriadku pane, môžeme vystúpiť a vyzliecť si skafander,“ povie Ian vystupujúc z vozidla a okamžite si dáva prilbu dole. To isté spraví aj Beljajev a skafandre aj s helmami uložia do špeciálnej skrine ktorá ich dekontaminuje.
„Takže, pán Beljajev, teraz vás zavediem k doktorovi Wozniakovi, ten vás zasvätí do projektu a potom vám ukážeme kde budete ubytovaný. Nečakajte luxus, všetko je spravené tak aby to bolo čo najjednoduchšie a najúčinnejšie a tak isto robte aj vašu prácu,“ hovorí Ian a pri tom kráčajú po čiernom koberci. Chodba bola celá biela. Čo bolo zaujímavé, nebola rovná, čo naznačovalo že sa nachádzajú na okraji budovy. Napokon zabočia vľavo do chodby, ktorá je azda najdlhšia akú Beljajev videl. Ian zavrel dvere a zapol zelený gombík na stene. Čierny koberec sa v tú chvíľu dal do pohybu, čo malo za príčinu že Beljajev skoro spadol.
„Viem, zo začiatku sa na to ťažko zvyká, ale potom je to celkom sranda,“ zazubí sa Ian nechávajúc sa unášať kobercom k výťahu.
„Zaujímavá vec, už som o nej počul a na veľtrhu technológií ju aj videl v prevádzke,“ hovorí Beljajev a zvedavo skúma dvere ktoré míňajú po ceste. Koberec zastaví v chvíli keď sú obidvaja pred dvermi od výťahu a Ian stlačí gombík na jeho spustenie. Dvere sa otvoria a dvojica nastúpi. Výťah ich vynesie až na samotný vrchol polgule.
„Tak, a sme tu,“ vystúpi a následne ukáže vpravo. “ Choďte do tých dverí s hliníkovým pásom ja vás tu počkám.“
Beljajev trochu nervózny kráča k dverám a na stene zbadá interkom ktorý zapne a začne doň hovoriť „Dobrý deň, volám sa Beljajev...“
V tom ho hrubý mužský hlas preruší, „Samozrejme, poďte ďalej !“ Dvere sa v tej chvíli bezhlučne odsunú a Beljajev vstúpi do kruhovej pracovne ktorá sa interiérom trochu odlišovala. V pracovni boli predovšetkým predmety také aké sa nájdu aj na Zemi v každom starožitníctve. Samozrejme dominantu v miestnosti mal červený koberec a masívny čierny stôl na ktorom bol počítač, niekoľko papierov a samozrejme rodinná fotka. Vskutku v pracovni bola konečne k videniu nejaká dekadencia, keďže väčšina zariadenia v miestností v budove bola navrhnutá na to aby bola čo najúčinnejšia a najjednoduchšia.
„Veľmi rád vás konečne vidím, pán Wozniak!“ Hovorí Beljajev podávajúc ruku staršiemu pánovi, ktorý už vzhľadovo vyzerá že už má niečo za sebou.
„Áno, to aj ja. Už som vás čakal,“ povie a tiež si podá si s nim ruku „prosím posaďte sa, pán Beljajev.“
Inžinier sa posadí a hovorí: „Musím priznať že som si pracovisko predstavoval trochu inak. Netušil som že je to tu až tak pokrokové.“
Doktor Wozniak sa so záujmom pozrie do otvorenej zložky ignorujúc to, čo práve povedal Beljajev „Vy máte ako vidím ruské korene. Je to tak, pán Andrej Archipovič Beljajev?“
„Áno, samozrejme rodina je z Ruska. Ja som tam aj vyštudoval, ale potom som prišiel do Ameriky, kde som sa dozvedel o tejto pre mňa výhodnej ponuke.“
„To je výborné, sme radi z medzinárodnej spolupráce hlavne s Ruskom. Viete aj napriek tomu že vojna skončila má veľa ľudí tú smiešnu paranoju. Ja osobne v tom vidím pokrok, a ten treba rozvíjať!“ Vtom Doktor vstal a otočil sa smerom k oknu, kde mal výhľad na povrch Mesiaca a samotnú Zem. „Len si spomeňte na rok 2015, kedy v takzvanom Európskom parlamente ktorý sa prehlasoval za pokrokovú inštitúciu a kde sa diskutovalo o rôznych zaujímavých veciach ako napríklad o klonovanom mäse, je škoda že práve paranoja zbrzdila tento vývoj ktorý by mohol vyriešiť hladomor a hromadnú imigráciu vo svete. Vtedy si ešte politici, ktorí zastupujú ľudí, hovorili že to je pre zvieratá utrpenie a ak sa môžu klonovať zvieratá, tak aj ľudia. No a dnes si dávame sekanú z klonovaného hovädzieho a dokonca klonujeme ľudské orgány na lekárske účely. Nuž, na chybách sa musíme učiť ! A pokrok treba podporiť, nech už je akýkoľvek,“ vášnivo rečnil doktor Wozniak.
„To máte určite pravdu pán Wozniak, ten rok bol veľmi zlý pre nás Rusov, a aj nasledujúca vojna, ktorá sa ukázala napokon ako zbytočná. Ja som ju síce nezažil, ale nanešťastie sme o tejto téme mali niekoľko hodín na eventerologií* a môžem priznať, aj keď si myslíte že ľudia potláčali pokrok, boli to hlavne ich vodcovia čo mali takýto názor. Obyčajný človek bol vždy pokrokový.“
„A to bol jeden z dôvodov prečo zanikol parlament. Ľudia teraz môžu slobodne objavovať a keďže neexistujú peniaze ako kedysi, majú prakticky neobmedzené možnosti. Len si to predstavte, pán Archipovič, keby takýto systém existoval už v roku 2015!“
„To áno, viem si to predstaviť. Tajga by nebola rádioaktívna a môj prapradedo by nezomrel tak mladý,“ Vtedy sa obidvaja odmlčali a doktor Wozniak sa posadil na svoje miesto.
„Máte myšlienky podobné tým mojim, a to sa mi páči. A je na vás vidieť že sa o prácu zaujímate, len ste stále zvedavý o čo ide, však?“
Inžinier prikývne, „Áno, už od začiatku mi nikto o výskume prakticky nič nepovedal. Viem akurát zopár podrobností o cruxoch, ale tým to končí.“
Doktor sa usmeje, „No áno, s cruxami sa vám bude robiť veľmi dobre, len dúfam že nemáte alergiu na srsť,“ zasmeje sa a pokračuje, „Ale každopádne, ide o jeden armádny projekt s krycím názvom Kaskada. Ide o výskum špeciálneho plynu ktorý bude udržiavať bdelosť vojakov a ktorý prakticky odstráni strach a bolesť, čiže nejde o bojový plyn ako taký ale o podporný prostriedok pre vojsko.“
„To znie veľmi zaujímavo, skoro ako z nejakého sci-fi,“ hovorí zaujato Beljajev
„Práveže to už bude realita. Za pár dní budeme pripravený otestovať prvú vzorku, len treba kvapalinu premeniť na plyn v špeciálnom chemickom reaktore a to bude vaša práca.“
„Už sa nemôžem dočkať. Samotná predstava existencie takej veci je neuveriteľná a budem rád ak na tom budem môcť pracovať.“
*pozn. autora : slovo znamená doslova udalosť v zemi, z lat. event a terra, náhrada za archaizmus -dejepis.
„V tom prípade vitajte v našej rodine. Dnes vám dáme pokoj, oddýchnite si od cesty a Ian vám ukáže kde sa nachádza jedáleň a iné sociálne zariadenia, taktiež bude váš asistent
a pomôže vám sa začleniť sa do kolektívu. Dúfam že sa vám tu bude páčiť, máte na mňa nejaké otázky?“ Usmeje sa doktor a položí si ruky do lona.
Beljajev chvíľu rozmýšľal, až napokon povedal: „Viete na Zemi koluje taký vtip, že More pokoja nie je až tak pokojné. Môžete mi ho vysvetliť?“
„Tak, tu je vaša izba pán Beljajev. Jedáleň som vám ukázal a aj sprchy, takže to by bolo všetko. Zajtra ráno o 6:00 prídem k vám,“ povie Ian a inžinier prikývne. V momente ako Ian odišiel zavrel dvere a ľahol si na posteľ vo svojej izbe, kde rozhodne chýbalo všetko dekadentné. Bola tu iba posteľ, kovová stolička, kovový stôl a dvere ktoré vedú na záchod. Inžinier zaspal hneď po tom ako si ľahol.
Na druhý deň presne o 6:00 zabúchal na dvere Ian, „Pane už je čas vstávať!“
V tom sa prudko otvorili dvere a v nich stál už oblečený a pripravený inžinier „Čo bláznite, takto hulákať ako bača z Kazachstanu!“
„Prepáčte ja som si myslel že ešte spíte.“
„Som hore už od piatej, môj milý. Vojenský režim, kolega ! Tak a kde teraz ?“
„Poďte so mnou, zavediem vás na vaše pracovisko.“ Povie Ian a znovu stlačí tlačidlo ktoré aktivuje kobercový pás a ktorý ich zavedie až pred výťahové dvere. Výťahom zídu až do prízemia, kde cez jednu veľkú chodbu premávajú malé vozíky na elektrický pohon ktorými sa zamestnanci prepravujú. Na jeden dvojica nasadla a Ian ho naštartoval. Cesta bola pomerne dlhá ale Beljajev si dal záležať aby si ju zapamätal.
„Nabudúce už budete chodiť sám pane, ja vás tu už budem čakať presne o 6:30,“ hovorí Ian svojmu kolegovi.
„Jasne, v poriadku, ale je to celkom dlhá cesta.“
„To áno ale čo narobíte, pracovisko je zámerne oddelené od ubytovacích a zaškolovacích miest.“
Po chvíli cesty prišli na miesto, kde z vozidla vystúpili. Ian otvorili dvere ktoré ich zaviedli do úzkej chodby s mnohými dverami. Zastavili sa až pri jedných na ktorých bol nápis -Velín chemického reaktora-. Obaja vstúpili a neveľká miestnosť Beljajeva ohúrila, veľké pulty s mnohými tlačidlami, na stenách obrazovky popisujúce stav reaktora a priamy kamerový prenos z reaktorovej haly.
„Tak toto je vaše kráľovstvo pán Beljajev. Vy budete mať na starosť sekciu A ,“ ukázal na pravú časť pultu „a ja tuto sekciu B. Sekcia C je záložný systém pri vysadení jednej alebo druhej sekcie. Myslím že vám netreba viac hovoriť.“
„Áno, mne je všetko jasné, na reaktoroch už dlhu dobu pracujem a nejeden som pomohol navrhnúť,“ hovorí inžinier a pristúpi k svojej sekcii. „Kedy začneme?“
Ian sa pozrie na hodinky „Už za chvíľu, pozrite sa už idú,“ povie a ukáže na obrazovky z kamier.“
„Takže látka je už pripravená na vstrekovanie?“ hovorí starší laboratórny technik Morin.
Mladší technik sa pozrie na pracovníkov v ochrannom odevu a plynových maskách ako schádzajú po rebríku z reaktora dole „Áno, pripravená, môžeme začať.“
„Výborne, vypracte priestor, ideme na to!“ zakričí Morin na ostatných, na čo začnú všetci rýchlo opúšťať halu.
Vo velíne sa náhle rozozvučí interkom, „Všetko je hotové, začnite zahrievaciu fázu !“
„A ide sa na vec,“ povie Ian a spolu s Beljajevom si nasadia slúchadlá s mikrofónmi a začnú stláčať niekoľko niekoľko tlačidiel.
„Zapínam EEC, tlak normálny, teplota 35 stupňov Celzia, čo hovorí telemetria, Ian?“
Ian pozrie na obrazovku kde sú rôzne údaje „V poriadku, všetko ako má byť.“
„Výborne, aktivujem selénové chladenie a zapínam obvody KLM 1 a 2,“pokračuje v hlásení Beljajev.
„Zapínam čerpadlo a otváram ventily, protinámrazový systém aktivovaný.“
„Zvyšujem tlak, aktivujem ochranný uzol MLOK, všetko je v poriadku, pokračujeme ďalej,“ neprestáva hlásiť stredisku Beljajev, „Ian, skontroluj činnosť ionizačného zariadenia a aktivuj ho.“
„Ionizačný systém TR-0 je funkčný a aktivovaný za 3-2-1,“ Vtom sa rozoznie počítač s telemetriou a začne chrliť informácie o činnosti
„Spúšťam zahrievacie články SAFIR a elektromagnetické filtre EMR 1,2 a 3. Činnosť obvodu KLM v norme.“
V tej chvíli do tmavej miestností vstúpi Morin, avšak dvojica si ho nevšíma. Morin ticho zavrie a sleduje ich z neďalekého rohu. Miestnosť je osvetlená iba obrazovkami a núdzovým osvetlením.
„Pane, máme tu menšiu výchylku v okruhu 13 A-0“
Beljajev okamžite pozrie údaje a ako keby jeho ruky ovládal niekto iný začal automaticky stláčať tlačidlá a aktivovať rôzne systémy na odstránenie problému.
„Zapínam okruh ALF a znižujem tlak v reaktore. Tu velín, hlásim že reaktor je pripravený!“
Tento krát sa hlas z interkomu neozve, avšak ozve sa z neďalekého rohu: „Tak začnite chlapci!“
Obidvaja sa prekvapene obzreli za seba ale potom sa začali rýchlo venovať svojej úlohe.
„V poriadku, začíname vstrekovať, tlak je ustálený na 50 mega , teplota 40 stupňov a zvyšujeme, aktivujem pomocný okruh MKS.“
„Už sa to odparuje,“ hovorí ticho Ian s rukou prikrytou na mikrofóne.
Beljajev len prikývne a pokračuje v sledovaní reaktora. Po hodine funkcie už začala ukončovacia fáza a reaktor už spotrebovával posledné množstvo látky.
„Teplota 80 stupňov, tlak 46,32,20! Tlak! Prudko sa znižuje! Otváram bezpečnostné ventily a znižujem teplotu!“ Vtom nastal v reaktore prudký podtlak a s vysokou teplotou sa začalo vnútro z ľahkých chemicky odolných zliatin deformovať a taviť. Vrch reaktoru sa v jednu chvíľu začal prebárať do seba, až jednoducho implodoval.
„Nemám žiadnu odozvu zo senzorov KL-1,2, a RF-4,3, čo sa to krucinál deje?!“
„Sú roztavené ! Aktivujem ochranné chladenie dusíkom a núdzovo vypínam reaktor !“ Povie Beljajev a strhne plombu z kovového puzdra ktoré chráni spínač na spustenie ochranného systému, následné ho stlačí a z obrazovky priameho prenosu vidia už len stúpajúci dusíkový mrak. Telemetria sa odmlčí, všetko ukazuje na to že reaktor je už nefunkčný.
„Chlapci, okamžite do masiek, to je rozkaz!“ Povie Morin a rýchlo odíde z velína. V miestnosti velína boli plechové skrine kde sú uložené ochranne masky a obleky. Za malú chvíľu už v nich boli oblečení a čakali na ďalšie inštrukcie.
„Čo sa to stalo?! Zasa blbnú na velíne!“ Hovorí rozrušene vedúci chemikov Makarov.
„Oni na vine nie sú, bol som tam a viedli si výborne. Osobne ich odporučím na povýšenie! Tak si dávajte pozor na ústa, pán Ivanovič!“ Povedal výhražne Morin a pozrel sa na dvoch mladých laborantov, „A vy dvaja, pošlite tam cruxov nech ten bordel upracú!“
„Ale pane, teraz sú tam žeravé výpary.“
„Tak tam choďte vy!“ odsekol Morin a odišiel.
O pár chvíľ neskôr sa už prvá skupina cruxov zložených z troch Chlorosov, štyroch Leukosov a piatich Coniortosov rýchlo blížila k reaktoru, aby ho odkontaminovali a pripravili na odbornú opravu.
„Pozri Andreji Archipoviči tu máš tých cruxov čo si chcel tak moc vidieť !“ Upozornil ho Ian a ukázal na obrazovky. Cez priezor plynovej masky pozorne sledoval prácu týchto zaujímavých tvorov a po pár okamihoch už aj videl v akom zamorenom prostredí pracujú. Už niekoľkým začalo byť nevoľno a dávali to najavo zvracaním krvi, ich farebná srsť sa zmenila do krvava, a nakoniec sa väčšine rozpustili oči a padli chrčiaci buď na zem alebo do samotného reaktora, kde ich kyseliny rozpustili. Čo ho však zarážalo boli ľudia v špeciálnych oblekoch ktorí dávali rozkazy týmto tvorom a cruxovia bez akejkoľvek známky emócie pokračovali v práci. A tak keď niektorý umrel, vystriedal ho ďalší a tak to pokračovalo až do večera kedy už Beljajev aj s Ianom dostali príkaz sňať si masky a oblek. V ten večer bol Beljajev zničený, ako po fyzickej stránke tak aj po duševnej a ako včera tak aj dnes spadol do postele a zaspal.
„Tak, kde si myslíte že bol chyba, pán Morin?“ Vedúci laboratórnych technikov sedel nervózne v pracovni doktora Wozniaka, ten stál ako vždy pri okne s rukami za chrbtom.
„Chyba bola vo vypúšťacom ventile, z neznámych príčin sa predčasne otvoril a počítač to neregistroval. Ale mame aj dobrú správu, plyn M sa podarilo pripraviť. Je bezpečne uskladnený,“ povie Morin a zapáli si cigaretu.
„Aspoň niečo sa vašej skupine podarilo. Reaktor sa vyradí už ho nebude potreba. Aj tak bol zastaraný.“
„Takže mám opravy zastaviť?“
„Samozrejme, reaktor demontujte a súčiastky dôkladne dekontaminujte,“ doktor sa posadí a ukáže na dvere, „Môžete ísť.“
„Áno pane!“ prudko vstane a odíde.
V tom istom čase už bol inžinier Beljajev na odchode z jedálne a pri tom si čítal magazín. Akurát chcel zabočiť do pravej chodby, keď tu náhle do niečoho vrazil a skoro spadol. V tej chvíli mu vypadol z ruky magazín a on zbadal do čoho vlastne nechtiac vrazil. Bol to crux.
„Prepáčte, moja chyba!“ začal sa ospravedlňovať. Avšak počas svojho pobytu na základni si všimol že sa cruxom nikto neospravedlňuje. Aj keď za chybu mohli ľudia, vždy sa im iba povedalo -Dávaj pozor ty beštia!- alebo podobné agresívne poznámky.
Crux sa postavil a podal inžinierovi magazín, „To bola moja chyba, nemáte dôvod sa ospravedlňovať!“ odpovedal crux s dunivým hlasom.
„Hlúposti! Ja som čítal magazín a nedával pozor pred seba. Ako sa vlastne voláte?“
„Nemám meno, len označenie Chloros 358. Už musím ísť,“ povedal tým strašidelným dunivým hlasom ktorý Beljajev ešte nikdy nepočul a odišiel svojou cestou. Beljajev chvíľu stál na mieste a rozmýšľal, potom sa aj on vybral do laboratorií.
„Zdravím ťa Andrej, som rád že si prišiel medzi nás,“ hovorí nadšene doktor Wozniak a pokračuje, „pán Morin vás navrhol na povýšenie, počul som že ste sa vo velíne predviedli.“
„To bola maličkosť, s takými vecami musím jednoducho rátať.“
„Ste moc skromný, ale to povýšenie dostanete!“ povie a odíde preč.
Beljajev si všimol že uprostred laboratória sa nachádza kontajner v tvare hranolu a po bokoch z neho vytŕčali kamery a fotoaparáty, z druhej strany boli pripojene zväzky hadíc. „Čo sa bude diať?“ spýtal sa jedného technika v bielom plášti.
„Pokus s plynom M, za chvíľu začíname. Chcete to sledovať?“ odpovie mu technik.
„Jasne, som zvedavý ako to dopadne. Kto je dobrovoľník?“
„Dobrovoľník? Žiadnych nepotrebujeme, máme cruxov,“ odpovie stručne technik a vtom Beljajev zbadal ako troch Lithosov vedú do komory.
„V poriadku, začneme. Poďte za mnou sledovať to budeme cez kamery,“ povie technik a odvedie Beljajeva k monitoru, kde sa nachádza aj riadiace centrum. Tam už na obrazovkách je vidno ako traja Lithosovia sedia za stolom a vykonávajú jednoduché operácie.
„Čo to robia?“ Spýta sa technika Beljajev.
„Bežné činnosti pri ktorých treba používať rozum. Tak zaznamenávame celkovú činnosť ich mozgu, majú totiž v hlavách čip ktorý posiela impulzy do nášho počítača a ten vyhodnocuje ich psychický a zdravotný stav. Nerobia nič zložité, iba stláčajú tlačidla ktoré majú rozličný tvar. Vždy keď sa pred nimi ukáže geometricky útvar ako trojuholník tak musia stlačiť tlačidlo ktoré vyzerá ako trojuholník,“ vysvetlí technik a pozorne sleduje dianie na obrazovke. Beljajev so založenými rukami napäto čaká čo sa stane.
Prešla už jedna hodina a reakčný čas medzi ukázaním geometrického tvaru na obrazovke a stlačením tlačidla sa podstatne skrátil, až na toľko že vedeli dopredu aký symbol sa ukáže. Tento fakt veľmi zaujal vedcov a v experimente pokračovali. Po ďalšej hodine jeden z troch Lithosov zrazu z ničoho nič prestal reagovať, iba sedel a ako zhypnotizovaný pozeral na symbol na monitore. Vtom začal kričať druhý Lithos, prudko vstal až odhodil stoličku a začal búchať do steny. Ostatní dvaja mlčali a zatiaľ čo jeden iba ticho sedel, tretí si robil aj naďalej svoju úlohu akoby sa nič nestalo.
Ani po ďalšej hodine neprestal druhý Lithos kričať a od zúrivosti si tentokrát vytrhal srsť z tela všade kam dosiahol. Vtedy sa postavili zvyšní Lithosovia a vrhli sa na toho druhého, z ničoho nič ho začali hrýzť a trhať. Krv a vnútornosti boli po celej miestnosti. Prvý Lithos vstal a so zakrvavenými tlapami rozmazal krv po všetkých objektívoch kamier v miestnosti a dokonca aj na tých ktoré boli skryté.
„Bljať ! Čo sa to deje?!“ vykríkol Beljajev šokovaný tým čo videl, „Okamžite skončite experiment!“ kričal na vedcov a pracovníkov.
„Nie! Vy tu nie ste vedúci! Ja tu velím, a hovorím že pokračujeme. V miestnosti máme ešte mikrofóny,“ hovorí Makarov a zvýši hlas na všetkých mikrofónoch, avšak žiadny zvuk už nebolo počuť. Meracie prístroje však ukazovali že prvý aj tretí Lithos ešte stále žijú.
Ticho trvalo celú noc a Beljajev sa vyspal na stoličke v riadiacom centre. Náhle ho však zobudil zlý sen a celý spotený vstal a šiel sa pozrieť na monitory. V centre bol iba mladý neznámy vedec ktorý si niečo zapisoval.
„Nejaká zmena?“ Spýta sa Beljajev mladého vedca, to ho však naľakalo tak, až pustil pero na zem.
„Bože, to mi nerobte!“ hovorí chytajúc sa za hruď mladý vedec.
Beljajev zdvihne jeho pero, „Prepáčte, nechcel som vás vystrašiť.“
„To je v poriadku, pýtali ste sa čo nové? Bohužiaľ nič, po celú dobu sú ticho.“
„Čo to znamená?“
„Neviem, asi sa dostali do tranzu alebo šoku, uvidíme čo bude ďalej. Každopádne pokus nejde podľa plánu,“ hovorí s obavami.
„Je to fiasko, to vám hovorím!“ hovorí Bejlajev podráždene.
Po niekoľkých hodinách už bola celá skupina vedcov hore a sledovala dianie v laboratóriu. Nakoniec sa rozhodlo že zastavia prívod plynu M a do komory napustia kyslík. Ani nie po pár minútach začali Lithosovia kričať a dožadovali sa pôvodného plynu.
„Nie ! Pokračujte v odvetrávaní a napúšťaní kyslíka do komory!“ znel rozkaz od Makarova.
Lithosovia neprestali kričať a tak sa vedci rozhodli pridať do kyslíka uspávací plyn, ten však nezaberal a len potvrdzoval že plyn M je až moc účinný. Potom ako bola atmosféra v komore obnovená, vyvŕtali malú dierku do steny komory a pomocou fibroskopu preskúmali dianie vo vnútri komory. To čo videli ich zhrozilo. Druhý Lithos ležal na zemi roztrhaný na kúsky, prvý a tretí sedeli na zemi a kričali.
„Tu už niet žiadnej pomoci,“ povie Makarov a dá znamenie vojakom aby otvorili komoru a ukončili experiment. Dvaja vojaci komoru otvoria a so samopalmi postrieľajú pokusné vzorky. V tom nastalo ticho, štekot samopalov aj krik Cruxov prestal.
Po bližšom ohliadnutí tiel bolo zistene že prvý Lithos mal otvorenú brušnú dutinu ktorú si pravdepodobne otvoril sám. Srsť bola násilne vytrhaná na viacerých miestach aj s pokožkou. Drápy boli vylámané. U tretieho Lithosa bolo zaznamenané na pravej ruke vytrhnuté mäso až do kosti, s najväčšou pravdepodobnosťou sa začal pojedať sám aj napriek bohatým zásobám jedla a vody v komore. Taktiež aj u neho bolo spozorované vytrhanie si srsti a vylámané drápy.
Druhý Lithos dopadol najhoršie, podľa záznamu si začal vytrhávať srsť a hlasno kričať. Potom mu jeho vlastní spolupracovníci začali vytrhávať z tela orgány a následne ich pojedať. Druhý Lithos zomrel na zadusenie krvou. Jeho ostatky boli v miestnosti rozhádzané a to tak že hlava ostala na podlahe v miestnosti v celku, trup bol rozpáraný, takže tenké črevo, časť pľúc a pečene ostali na mieste. Srdce, obličky a väčšia časť pľúc sa nenašla, svalstvo na brušnej dutine taktiež chýbalo. Predné aj zadne končatiny boli ohlodané až do kosti. Všetky ostatky tiel po obhliadnutí a zdokumentovaní boli okamžite spálené.
Beljajev ležal na posteli a snažil sa zabudnúť na to čo videl v komore ale aj na to čo počul. Trápilo ho svedomie že s jeho pomocou bol vyrobený ten hrozný plyn. Po chvíli úvah sa snažil zaspať, ale po hodine to vzdal a rozhodol sa odísť do jedálne pre kávu.
„Je to neúspech, ja viem, ale musíme pokračovať. Nikto sa o tomto nemusí dozvedieť,“ hovorí doktor Wozniak Morinovi.
„Ale keď Makarov je tak nekompetentný!“ nazlostene povie Morin a zapáli si, „Ten idiot to mal hneď ako začali toho cruxa požierať ukončiť!“
„To chce pokoj, pán Morin. Makarov je výborný vedec a budeme ho ešte potrebovať,“ povie pokojne Wozniak a posadí sa do kresla. „Myslím že ak sa do plynu M pridá viac tetrahydrochloramínu tak by mali byť nežiaduce účinky potlačené.“
V tú istú dobu ako si bol Beljajev pre kávu do jedálne a ako sa zhováral doktor Wozniak s Morinom, začala v laboratóriu kde boli uskladnené posledné zvyšky plynu M udalosť ktorá celé dianie zmení. V nerezovej tlakovej nádobe začala unikať chladiaca kvapalina priamo do skvapalneného plynu M. Každá malá kvapka chladiacej látky prispievala k chemickej premene plynu M, o tom však nemal nikto tušenie.
Asi o piatej ráno začali traja chemici pripravovať látku na syntézu s tetrahydrochloramínom. Z hlavnej nádoby, kde bol uskladnený plyn M bolo pripojené medené potrubie ktoré viedlo do malého chemického reaktoru kde ma syntéza nastať a potom plyn po syntéze prepraviť rovno do prichystaných tlakových fliaš. To všetko znelo tak jednoducho že chemici nezapli kontrolný systém plynu a začali rovno s dodávkou plynu do potrubia. Avšak kvôli chemickej zmene plynu M ktorá nastala zlúčením kovových solí z chladiacej látky bol plyn výbušný pri styku so vzduchom.
„V poriadku, môžeme začať, potrubie je pripojené, látka pripravená, otváram hlavnú nádobu,“ povie chemik a to bolo posledné čo povedal. Vzduch ktorý ostal v potrubí sa zmiešal so zmeneným plynom M a následne vybuchol. Nádoba sa rozletela a ostré črepiny sa zaborili do tiel troch vedcov ktorých tlaková vlna odhodila. Výbuch rozboril deliacu stenu s chodbou. To by však nebolo to najhoršie, ako to že plyn sa po prudkom zahriati začal rozpínať a unikať všade. V celej budove nastal chemický poplach ktorý vzbudil Beljajeva doteraz spiaceho na jedálenskom stole s nedopitou kávou. Chemici a technici v bielych plášťoch pobehovali po chodbách a všade bola počuť siréna.
„Zasa cvičenie ! Že si ani na Mesiaci nedajú s tým pokoj,“ povie si pre seba, vstane, zívne a pomaly odíde do svojej izby. Chodba na ktorej bol bola prázdna. Nevenoval však tomu pozornosť a vošiel do svojej izby skadiaľ si zobral komunikátor a svoje cennosti. Mysliac si že ide o cvičenie odchádza rýchlym krokom do pretlakovej haly, avšak po ceste narazí na Iana.
„Ahoj, tiež sa moc neponáhľaš ako vidím!“ hovorí mu Beljajev pár metrov od neho. Ian sa na neho pozrie, vycerí zuby a rozbehne sa za ním. Beljajev prekvapený tím čo vidí stuhol na mieste kde ho Ian zrazí na zem snažiac mu vytrhnúť kus mäsa z tváre. Beljajev sa vzpiera a snaží sa ho držať od neho čo najďalej. Nemôže sa ani pohnúť, keďže na ňom Ian leží a ruky sú jediné ktoré ma voľné. Nakoniec sa mu podarí palcami vypichnúť Ianovi oči, toho však ani na chvíľu nezastavilo a pokračoval snažiac sa dostať k jeho tvári, v tom však prudko cukne a v kŕči ostane ležať na ňom. Keď Beljajev zaostrí svoj zrak, zbadá cruxa s požiarnou sekerou v ruke. Crux bol na chlp presný a ostrým koncom sekery presne zaťal do hlavy nakazeného Iana.
Beljajev mlčky zhodil zo seba mŕtvolu a vstal, „Ja tomu nerozumiem, on sa chcel do mňa zahryznúť! Veď sme sa poznali, preboha!“ hovorí rozrušene Beljajev a pozrie sa na cruxa.
„Došlo k havárií, nádoba s plynom M vybuchla,“ povie stručne crux a už chcel odisť keď ho Beljajev chytil za ruku.
„Počkajte, ja vás poznám vy ste Chloros 358!“
„Áno, vaše pozorovacie schopnosti sú síce úžasné, ale teraz je potreba prežiť. Poďte so mnou,“ povie Chloros, prehodí si sekeru cez plece a odíde. Chvíľu ešte neveriacky Beljajev pozerá na mŕtveho Iana a potom sa rozbehne za cruxom.
„Musím sa odtiaľto dostať! Toto nevyzerá dobre!“
„Samozrejme, keď došlo k úniku toho vášho plynu. Čo navrhuješ?“
„No dostať sa k prechodovej komore kde sú zaparkovane lunomobily.“ Vtom ako to dopovedal zhasli všade svetlá, „Super, a sme bez energie,“ skonštatuje Beljajev.
„To nič, ja dokážem vidieť v tme. Chyť sa môjho chvosta, viem kde sú prenosné lampy.“
Beljajev sa neochotne chytí chvosta, ktorí mali cruxovia netradične veľký, a zrýchleným krokom putujú temnými chodbami. Keďže nefungovali pásy na pohyb, chodbami trvala cesta dlhšie než si myslel. Po chvíli napokon crux zastaví a Beljajev skoro do Chlorosa vrazí.
„Už sme tu,“ povie Chloros a vylomí sekerou zamknuté dvere. V miestnosti sa nachádzalo rôzne náradie a medzi nimi aj prenosné lampáše. Jeden Chloros zoberie a zapne. Tmavú miestnosť rozžiari svetlo ktoré ukáže krvavú linku na stene ktorá smeruje na nakazeného člena stráže. V okamihu ako zistili že nie sú sami, sa na nich rozbehol a crux mu uštedril sekerou presne mierenú ranu medzi oči takou silou až mu jedno oko vypadlo. Nakazený sa zvalil na zem do kaluže tmavej krvi.
„Ja to stále nechápem, čo sa tu stalo?“ pýta sa zmätený a vystrašený inžinier
„Plyn M zmenil svoje chemické zloženie pravdepodobne vplyvom kovových solí. Ale mám aj dobrú správu. Plyn sa v týchto chvíľach natoľko rozptýlil, že už nie je nebezpečný.“
„Ako to všetko vieš ?“
Chloros si ukáže na ňufák, „Všetko cítim, každú chemickú zmenu v ovzduší aj na míle ďaleko.“
„To je výborne, cítiš aj nakazených?“
„Nie, ale počujem,“ odpovie Chloros a podíde k dverám.
„Takže teraz by som sa rád dostal k lunomobilom, pôjdeš so mnou?“
„Budem musieť, sám by si to nedokázal. Možno nájdeme aj ďalších.“ Odpovie, prehodí si sekeru cez rameno a inžinier si zoberie od strážnika striebornú laserovú pištoľ ktorú mal za opaskom. Lúč prenosného lampáša osvietil temnú chodbu. Ticho prerušoval len zrýchlený inžinierov dych. V diaľke sa náhle objavili tri postavy a Beljajev na nich namieril. Chloros ho však zarazil.
„To sú naši,“ povie a zamáva, trojica sa začala približovať a Beljajev zbadal že ide o ďalších cruxov.
„A hele, hele, hele! Koho to tu máme!“ hovorí nadšene crux s bielo-čiernym sfarbením.
„Naša úžasná tristopäťdesiatosmička!“ usmeje sa sivo-zelený crux.
„A dokonca má aj spoločnosť...ľudskú! Ty sa teda nezdáš!“ zaškerí sa sivo-modrý crux.
„No tak chlapi, kľud. Toto je inžinier Beljajev. Pán Beljajev, toto je Leukos 666, Lithos 412 a Kuanos 787,“ ukazuje postupne inžinierovi trojicu cruxov.
„Rád vás spoznávam,“ povie nesmelo.
„Hele, on má zmysel pre humor!“ povie Leukos ukazujúc na Beljajeva.
Chloros ho však ignoruje a povie „Skadiaľ idete? Je to tam špatné?“
„No to závisí podľa toho ako si predstavuješ pojem špatne,“ povie s úsmevom Kuanos a Lithos pokračuje, „ Pred chvíľou sme utiekli nejakým nakazeným, síce smerujú sem ale zabíjať ich je celkom sranda. Chceli sme tu na nich...“ Vtom ho preruší Beljajev.
„Čože ? Oni idú sem?!“
Leukos ho potľapká po pleci „Klídek jo, strýček Chloros sa o teba postará,“ V tom všetci traja až na Chlorosa vyprsknú od smiechu, čím na seba upozornili a o chvíľu už štyria cruxovia s chuťou trhali zubami a drápmi čo im prišlo pod tlapy. Beljajev za tú dobu nestihol ani raz vystreliť a len v kúte stál a snažil sa nedívať na ten masaker. Nakoniec však neodolal a sledoval ich pri práci. Po chvíli sa mu to nakoniec aj zapáčilo.
„Myslím že potrebujete sprchu a to hneď!“ hovorí s úsmevom Beljajev štyrom cruxom ktorí mali kožuch premočený od krvi.
„Hovorí ten čo sa od strachu skoro pos...“
Chloros preruší Leukosa, „Ticho!“ Všetci so vzpriamenými ušami počúvali to čo Beljajev nepočul.
„Sú nad nami, ideme!“ Povie Leukos a všetci sa rozbehnú po chodbe. Beljajev ich nasleduje a aj keď sa chcel čo najskôr dostať preč z tohto miesta, nakoniec ho adrenalín natoľko vzrušil že sa tešil na ďalšie stretnutie ktoré netrvalo dlho. Beljajev v úzkej chodbe strieľal do nakazených, nerozlišoval kto je kto. Zamieriť na hlavu a vystreliť, to je všetko a práve túto prácu vykonával poctivo.
„Náš človiečik sa nejako rozbesnil,“ doberal si Lithos inžiniera.
„Nechcel si ísť stadiaľto preč?“ spýtal sa ho Chloros.
„Chcel, ale niekto musí upratať, nie?“ povedal s nepatrným úsmevom nabíjajúc svoju zbraň.
„Myslím že ešte nie je koniec,“ povie Chloros a v tej chvíli sa na konci chodby objavila ďalšia skupina nakazených ktorá bola omnoho väčšia a v tej chvíli sa začali približovať k skupine.
„Krucinál, je ich veľa, poď rýchlo sem!“ povie Lithos Beljajevovi a vyrazil dvere do opusteného laboratória.
„Nie, zdržím ich!“ Kričí Beljajev strieľajúc do davu, to však netušil že z temného kúta sa naňho pozerá ďalší nakazený ktorý sa vyrúti a skôr než zareagovali ostatní uhryzne Beljajeva do krku. V tej chvíli upustí zbraň a od šoku nestihne ani vykríknuť, to už však Chloros spacifikoval nakazeného jednou ranou do zátylku a bezvládne telo sa spolu s Beljajevom zvalí na zem. Cruxovia neváhajú a zatiaľ čo Leukos a Chloros odtiahli Beljajeva do laboratória, ostatný dvaja sa pustili do veľkej skupiny nakazených ktorá už bola neďaleko dverí od miestnosti v ktorej ležal inžinier škaredo krvácajúc z krku.
„Tak s týmto som nerátal, za chvíľu vykrvácam. Aká smola, nebudem vedieť ako to celé dopadne,“ hovorí celkom pokojne bledý inžinier, hlavu mu podopiera Chloros a bez známky emócie ho počúva.
V tom sa ozve Leukos: „Je tu ešte možnosť prežiť, ale nie ako človek. Stačí povedať a prežiješ ako crux.“
„To riziko som momentálne ochotný podstúpiť, dnes sa mi nechce ešte zomrieť,“ povie chrčiac keďže sa mu do hrtanu dostala krv ktorú začne vzápätí vykašliavať, „ale nech to spraví Chloros, horšie to už aj tak byť nemôže.“
Beljajev si bol vedomý čo robí. Aj za cenu toho že už nebude človek, chcel ešte žiť. Leukos prikývne a v tej chvíli ho Chloros uhryzne do ramena. Uhryznutie Beljajev necítil keďže ho trápila bolesť rany na krku, to sa však čoskoro zmenilo a zatiaľ čo Leukos odišiel pomôcť so zabíjaním, začal sa inžinier pomaly meniť.
Bol to veľmi bolestivý proces pri ktorom zabudol že aj nejaké zranenie má. Po chvíli sa rana na krku zacelila a na mieste vyrastá srsť. Jeho postava sa zväčšila a zmohutnela. Kúsky oblečenia a ľudskej kože začali z neho odpadávať spolu s krvou na dlážku. Na prstoch mu vyrástli drápy a jeho genitálie a zuby mu odpadli. Celé to trvalo nejakú chvíľu. Premenu doprevádzalo skučanie a rev, vo svojich bývalých častiach tela sa v kŕčoch zvíjal nový crux. Chloros ho medzitým sledoval s úškľabkom na tvári.
Ticho. To bolo počuť v celej miestnosti aj budove. Nakazení už neskučali a Beljajev už nereval. Unavený bývalý inžinier a človek pomaly vstal a oprášil sa od svinstva ktoré mal na srsti.
„Ako vidím, niekto sa už cíti ako v novej koži,“ skonštatuje Leukos a Lithos vybuchne od smiechu.
„Myslím že by sme mali ešte vyčistiť 5. a 6. poschodie,“ povie Kuanos a spolu s Lithosom sa odoberú preč.
Leukos si premeriava nového cruxa ktorý je sfarbený do červena s olivovozelenými pruhmi po celom tele a veľkým chvostom ktorý by vzbudil pozornosť mnohých ľudí aj zvierat. Leukos sa pousmeje a tiež odíde z laboratória. V miestnosti je teraz len Chloros a crux-inžinier.
„Mám taký pocit že sa ti to začína páčiť, však Humanos 1?“
Na svoje nove meno okamžite zareaguje a s úsmevom povie, „Samozrejme, môj milý zvrhlý Chloros a teraz poď, ideme sa naobedovať,“ Pri odchode sa spolu chytia za ruky.
Vtom náhle pri dverách zazvoní telefón, dvojica sa zastaví. Humanos chvíľu váha ale nakoniec ho zdvihne a povie, „Haló? “
Z linky sa ozve rozrušený hlas ktorý patril Wozniakovi, pravdepodobne volal zo svojej kancelárie, „Je...je tam niekto nažive?“
V tej chvíli linku Humanos položí a Chloros sa spýta: „Kto to bol?“
„Ale, iba ďalší adept na cruxa,“ hovorí uškŕňajúc sa pri tom.
Koniec