V priateľstve je sila
V jednu chmúrnu noc išli dvaja mladí draci Bartolomej a Will cez temný les. Hľadali zrúcaninu hradu. Stromy bez listov a oblaky s presvitajúcim mesiacom vytvárali desivý efekt. Keď vošli do lesa, odniekiaľ sa ozval hrom a hneď po ňom desivý smiech. Obaja draci sa zľakli a pokračovali pomalšie. Nevedeli, čo ich čaká.
Po chvíli sa ocitli na križovatke. Jedna cesta viedla doprava a druhá doľava. Z počutia vedeli, že tá vpravo je nebezpečná a tá druhá... O tej radšej nikto nikdy nehovoril, pokiaľ nemusel. Hovorilo sa, že tam niekto alebo niečo straší. Kým sa rozhodovali, ktorou cestou ísť, rozostúpili sa na chvíľu oblaky a mesiac na pár sekúnd osvetlil strieborné šupiny a čierne vlčie tetovania na ľavých ramenách našich drakov. Je to symbol ich priateľstva.
Bartolomej a Will sa nakoniec dohodli, že pôjdu po tej ľavej ceste, hoci vedeli, že na nej straší. Mali pocit, že sa rozhodli správne.
Keď už boli na ceste, odniekiaľ sa potichu ozval neznámy hlas: „Nie ste tu vítaní... Choďte preč!“ Will sa nechápavo a trochu bojazlivo pozrel na Bartolomeja, ktorý však len poznamenal: „To sa ti len zdalo. Nič som nepočul.“ Will kývol hlavou a pokračovali. Asi o päť minút sa neznámy hlas zase ozval a zopakoval svoju žiadosť. Jediný, kto ju znova počul, bol Will. Bartolomej len kývol tlapou, že to môže byť len smola. Keď sa však hlas ozval tretí krát, Bartolomej poznamenal: „Prvý krát náhoda. Druhý krát smola. Ale tretí krát? Nechápem.“ Hoci sa Will snažil, začal sa báť a striaslo ho. Bartolomej si všimol jeho reakciu a usmial sa neho, aby sa upokojil. Will si vzdychol a znova pokračovali v ceste.
V pokoji pokračovali v ceste niekoľko minút, keď sa pred nimi zjavil duch. Obaja priatelia sa zľakli. Nevedeli, čo majú robiť. Bol to duch dávneho dračieho kráľa Romana, ktorého upálili za bosoráctvo a ako duch ostal v lese. Vedeli o ňom z historických dokumentov. Will sa ho o pár sekúnd nesmelo opýtal: „Č-čo potre-potrebuješ?“ Duch mlčal. Nerozumel Willovi. Nespoznal nový jazyk. Bartolomej pochopil, ako sa má opýtať ducha, čo potrebuje. Skúsil to jazykom, ktorým sa kedysi hovorilo: „Čo potrebuješ?“ „Pomoc... Kedysi ma upálili za bosoráctvo neprávom... Určite ste o tom počuli... Potrebujem, aby ste porazili toho, kto sa nachádza tesne pred koncom tejto cesty... Tým ma oslobodíte...“ zareagoval duch a zmizol. Will nerozumel, o čom sa rozprávali. Požiadal Bartolomeja o vysvetlenie. Bartolomej mu vysvetlil, aby pokračovali na hrad kvôli oslobodeniu ducha. Will kývol hlavou a s obavami pokračovali v ceste.
Rozbehli sa, odniekiaľ zahúkala sova a o pár sekúnd neskôr sa z druhej strany ozvalo krákanie vrany. Bartolomej sa prekvapivo mykol. Will sa na neho pozrel, či je v poriadku. Bol.
Pokračovali v ceste, keď sa náhle pred nimi objavil neznámy jazdec na koni. Ustúpili mu z cesty. Čo však nečakali, bolo, že zastavil pri nich a desivým hlasom zvolal: „Čo tu robíte? Nie ste na mieste, na ktorom nájdete šťastie, radosť a lásku! Choďte okamžite preč!“ Jazdec odišiel a Bartolomej s Willom sa začali skutočne báť, čo sa nachádza hlbšie v lese.
O niekoľko minút sa rozfúkal vietor a stromy sa začali pohybovať. Tiene, ktoré boli predtým nehybné, vytvárali desivé obrazce. Bartolomej sa ich tak zľakol, že odmietol pokračovať, hoci vedel, čo to je. Will sa našťastie nebál, tak ho upokojil a pokračovali.
Behom chvíle nad nimi preletelo niekoľko netopierov a odniekiaľ zahúkala sova. Nezľakli sa, keďže s tým teraz počítali, no aj tak mali obavy z toho, čo ich čaká na konci cesty. Počuli, že jeden drak hovoril, že tam videl nemŕtveho strážcu. Od ďalšieho počuli, že sa tam údajne nachádzajú duchovia dávno vymretých dračích kráľovstiev a blúdia po svete, dokým ich niekto nevyslobodí. Will a Bartolomej nevedeli, čo všetko je z toho pravda.
Počas úvah sa spredu ozval hrom a tak vydesil mladých drakov, že sa o kúsok vrátili. Keď si uvedomili, čo to bolo, upokojili sa a vrátili sa na cestu. Nerozprávali sa. Nechcelo sa im riešiť, čo ich čaká na konci ich cesty.
Desivé prekvapenie ich však čakalo na konci cesty. Nachádzali sa tam strašidelné zrúcaniny mesta z histórie Terxen. Z otvorenej hlavnej brány na vonkajších hradbách vyšiel duch strážcu. Bartolomej s Willom sa vyľakali. Keď sa upokojili, duch ich povedal desivým hla-som: „Čo tu chcete? Tu nemáte čo robiť!“ Bartolomej tichšie zareagoval: „Počuli sme, že na tomto mieste straší.“ Duch sa tak desivo zasmial až Will zajačal od strachu. Bartolomej zbledol od strach a takmer utiekol späť do lesa. Duch sa znova zasmial. Tento krát sa našťastie Will s Bartolomejom nezľakli. Čakali ten smiech znova, no začínali mať obavy, čo a kto sa nachádza za hradami a v hrade nachádzajúcom sa v centre mesta. Duch Strážcu ich nakoniec pustil a s diabolským úsmevom ich sledoval. Prvý išiel Bartolomej a za ním s poriadnymi obavami Will.
Išli po hlavnej ulici, na ktorej sa nachádzalo plno polorozpadnutých a jeden rozpadnutý dom. Dávali si pozor, aby na nič nestúpili a neublížili si. Bartolomej zašepkal Willovi: „Tu zistíme, či je naše priateľstvo tak silné, ako tvrdíme.“ Poznajú sa už od dráčacieho veku. Will len kývol hlavou. Nemal z toho dobrý pocit. Bál sa, že sa im niečo vážne stane alebo nedajbože zomrú, no aj tak chce vidieť ten hrad zblízka.
V polovici hlavnej ulice nad nimi preletela sova. Nezľakli sa. Náhle však spadla časť steny z jednej budov. Poriadne ich to vydesilo.
Keď sa ocitli pred hradom, zastavili sa a začali si ho prezerať. Potom si ešte prezreli okolie. Teda aspoň toľko, čo videli a potom opatrne vošli do polorozpadnutého hradu. Hrad má štyri veže na hranách a piatu, centrálnu, uprostred. Veže boli pôvodne 9 poschodové a zvyšné časti boli štvorposchodové. Vedeli to priamo z historických prameňov. Priatelia voš-li do hradu cez hlavnú hradnú bránu.
Po vojdení do hradu sa mladí draci ocitli na veľkej chodbe. Nevedeli, kadiaľ majú ísť. Vtedy sa pri nich objavil duch, ktorého stretli pred pár minútami a poradil im hádankou: „Tam, kde Slnko zapadá a Mesiac vychádza, tam sa vaša odpoveď nachádza. Potom príde čierny mrak a objaví sa hmotný mŕtvy drak.“ „Čo tým chceš povedať?“ nechápal Will. „Presne to, čo som povedal. Stačí sa len zamyslieť...“ zareagoval duch a postupne zmizol.
„Dobre... Prvá polovica asi znamená, že máme ísť do západnej veže a tá druhá polovica... Myslím, že tam stretneme oživeného draka,“ začal nahlas uvažovať Bartolomej. Will sa tiež zamyslel: „Dobre. Lenže čo keby to bolo myslené inak? Čo keď sa mýliš? Nechcem zomrieť alebo aby si ty zomrel len kvôli zbytočnej chybe.“ Bartolomej sa pousmial a zareagoval: „Neboj sa. Čo sa má stať, to sa stane a čo môžeme zmeniť, to zmeňme tak, aby to vyhovovalo nám dvom.“ Will sa upokojil a pomaly išli do západnej veže.
Po ceste do západnej veže museli na chvíľu vyletieť na prvé poschodie a potom zletieť späť na prízemie, keďže časť chodby bola zavalená. Bartolomej mal trochu obavy, či je to bezpečné. Will však pokračoval ďalej, ako keby sa nič nedialo. To ho však neskôr prejde.
V západnej veži boli na prízemí porozbíjané okná a čím boli na vyšších poschodiach, tým tam toho bolo viac zničeného. Na najvyššom poschodí, na ktoré sa dostali, sa Will opýtal: „A čo teraz?“ „Mal by sa údajne objaviť mŕtvy drak. Lenže kedy? Jediné, čo vieme, je, že sa objaví tmavý mrak,“ poznamenal Bartolomej. Nemal z toho vôbec dobrý pocit. Will si vzdychol a čakal, čo sa bude diať. Po chvíli sa objavil vo veži čierny drak tak náhle v tmavom oblaku, až to vydesilo dračích kamarátov. Takmer utiekli od strachu. Vôbec nevedeli, čo majú robiť. Drak im desivým hlasom povedal: „Musíte prekonať váš strach z toho, na čo akurát myslíte. Tým je smrť vášho priateľa.“ Drak sa potom zasmial a nechal Willa zmiznúť do lesa a sám niekam zmizol. Bartolomej sa tak bál o Willa, že za ním chcel odletieť. Niečo mu však bránilo v tom, aby letel Willa zachrániť.
Willa vydesilo presunutie do lesa a to, či Bartolomej prežil. Vedel, že sa musí vrátiť späť na hrad živý a zdravý, maximálne s niekoľkými drobnými zraneniami. Vpred ho hnal strach o priateľa. Bartolomej ho stále čakal vo veži s vlastným strachom. Vôbec nevedel, či je Will v poriadku a či prežije tú cestu. Nemal poňatia, či bude mať po ceste problémy. Našťastie obaja prekonali strach a zvládli prvú úlohu behom pár minút. Will sa vrátil len s niekoľ-kými škrabancami. Bartolomej na neho čakal vo veži a po návrate ho z radosti objal. Keď sa pustili, zjavil sa drak, ktorý im dával úlohu a povedal im: „Výborne. Prvú úlohu ste zvládli výborne. Druhá úloha je o niečo náročnejšia. Choďte do severnej veže a tam vyriešte úlohu, ktorá tam už je pripravená. Všetko, čo potrebujete, máte k dispozícii...“ Potom drak zmizol a priatelia opatrne odišli do severnej veže. Po ceste museli prekonať niekoľko prekážok.
V severnej veži ich čakal jeden z ich najväčších strachov. Ich rodičia v podobe du-chov, ako ich chcú zbiť. Strach z nich mali od začatia puberty, že im chcú ublížiť a teraz v podobe duchov mali biče. Z prekvapenia ostali vo veľkom šoku. Hoci vedia, že majú strach prekonať, no nevedia ako. Duch strážcu, ktorého teraz nebolo vidieť, sa im desivo smial za chrbtom. Prvý skúsil prekonať strach Bartolomej. Dostal úder. Hoci cezeň prešiel, cítil ho a bolo to veľmi nepríjemné. Zaváhal, ako má pokračovať. Nakoniec sa vzoprel so sebavedomím a sebadôverou a prekonal strach. Keď Will videl, že sa to tak dá zvládnuť, sám to spravil. Duchovia rodičov zmizli a objavil sa duch strážcu s novými inštrukciami: „Výborne. Teraz choďte do hlavnej veže. Tam na vás čaká váš najväčší strach.“ Potom im podal ešte jeden papier, na ktorom stojí: Skúsiš prekonať strach, prehráš. Vykonáš to, čo máš naplno a vyhráš. Keď si tú správu kamaráti prečítali, duch zmizol a odišli do centrálnej veže uprostred nádvoria, na ktorom sa nachádza pomerne veľa sutín.
V hlavnej veži museli odhrabať hlavný vchod, aby sa do nej dostali. Bol zapadaný do polovice sutinami. Aj keby sa chceli pretiahnuť pred vyčistením, len by si ublížili a zasekli by sa. Keď boli konečne po asi desiatich minútach v hlavnej veži, Bartolomej sa potichu opýtal: „Myslíš, že zvládneme túto úlohu?“ „Prečo by sme ju nemali zvládnuť? Predchádzajúce dve sme zvládli bez väčších problém,“ zareagoval Will, hoci mal obavy. Tiež sa bál, či ju zvládnu, no nedal to teraz najavo.
Keď sa dostali na najvyššie poschodie, na ktoré sa dalo dostať, obzreli sa okolo seba. Bola to obrovská sála, v ktorej bolo niekoľko okien, nejaké roztrhané tapisérie a na okrajoch plno sutín.
O chvíľu sa pred nimi s desivým smiechom objavil duch strážcu. Will s Bartolomejom poskočili. Po upokojení sa im duch povedal: „Teraz musíte prekonať svoj najväčší strach. Určite si pamätáte, čo som vám pred nejakou dobou hovoril.“ Bartolomej s Willom kývli hlavami a duch zmizol.
Bartolomej a Will po jeho zmiznutí chvíľu čakali, čo sa bude diať. Po približne desiatich minútach napätého čakania si Will vzdychol: „Čo to má byť za test, keď tu len čakáme a nič sa nedeje?“ V tej chvíli sa Bartolomej začal dusiť a ozval sa desivý smiech ducha strážcu. Will ostal prekvapený trochu, no pomohol Bartolomejovi. Z nepochopiteľného dôvodu mu zapadol jazyk. Duch sa smial aj po zachránení Barta. Náhle sa však prestal smiať aj duch strážcu a zjavil sa dračím priateľom s poznámkou: „Prepáčte, ale musím odísť. Nevyzerá to dobre s vami dvoma.“ Potom zmizol a neobjavil sa ani jeho desivý smiech. Bartolomej s Willom nechápali, čo sa deje.
Zjavil sa pred nimi temný kráľ duchov. Willa a Bartolomeja neskutočne vydesil svojimi ohnivými očami, čiernymi šupinami černejšími než najčernejšia noc, smiechom horším než diabol, drápmi ostrými než najostrejšia britva, smiechom tak desivým, že sa veža takmer otriasala v základoch spolu s hradom a svojou obrovskou veľkosťou, že zabral veľa miesta v sále. „Čo tu chcete?“ opýtal sa mladých drakov tak desivo, až Bartolomej omdlel a Will sotva zo seba vydal: „Prekonať... svoj strach.“ „Aha... Svoj strach... To už vidím. Jeden omdlel a druhému je na omdletie. To fakt vydržíte...“ zareagoval drak tak desivo, že aj Will om-dlel. Prebral sa s Bartolomejom po minúte. Drak tam bol stále a čakal na nich. Po prebratí kamarátov spustil: „Taaaaaaak... Koho mám zožrať prvéééééééhooo? Bude krásne umučený... Najprv mu odtrhnem pravé krídlo, potom ľavé... Potom mu zožeriem oči a vyrežem jazyk... Najlepšie je však mladé mäso zo zvyšku tela. To mám najradšej.“ Bart s Willom sa roztriasli od strachu. Pomysleli aj na útek, no temný kráľ drakov by ich začal prenasledovať. Drak si ich začal obzerať a po krátkom uvažovaní sa rozhodol zožrať Willa. Bartolomeja odhodil kúzlom a Willa si chytil do pravej tlapy a ľavou si začal obzerať jeho krídla.
Bartolomej si to všimol a začal po drakovi hádzať všetko, čo chytil do tláp. Drak si prestal všímať Willa a pustil ho. „Takže ty ma obhadzuješ? Dobre, takže teba zožeriem prvého!“ zrúkol, dobehol k Bartolomejovi a chytil ho. Dlho však nevydržal, lebo mu Will skočil na chvost. Drak sa na neho pozrel ohnivými očami a nechtiac pustil Barta, ktorý využil šancu a uskočil. Zobral si tyč zo spadnutého závesu a chcel omráčiť draka. Temný drak si ho však všimol a chytil tyč na druhom konci tesne predtým, než mu dopadla na hlavu. Will sa mu vtedy zahryzol do chvostu a temný zrúkol od bolesti. Bart neváhal, zobral tyč, ktorú temný pustil a podarilo sa mu temného draka omráčiť na niekoľko minút. Skontroloval Willa, či je v poriadku. Našťastie bol len vydesený, takže sa stiahol na bok a nechal Bartolomeja samotného, kým sa upokojí. Bart rýchlo prešiel cez sálu a našiel tam sekeru, ktorú tam nejaký bojovník kedysi nechal. Síce nebola dokonale ostrá a bola trochu zhrdzavená, no stačila. Vrátil sa pred omráčeného draka a počkal, kým sa preberie. Temný kráľ drakov sa prebral o pár minút, keď na neho Bartolomej čakal. Zaútočil na čakajúceho Bartolomeja. Všimol si, že má sekeru a zobral si tyč, ktorou bol omráčený.
Will sa stihol medzitým čiastočne upokojiť a opatrne sa presunul na útočiaceho draka, aby bol v bezpečí. Videl, ako bojuje s Bartolomejom. Zauvažoval, čo spraví. Bartolomej začal ustupovať. Útočiaci drak bol jednoducho silnejší. Will si Bartov ústup všimol. Opatrne sa priblížil k temnému drakovi zozadu a hryzol ho do chvostu. Temný kráľ zastal od bolesti. Bartolomej vycítil šancu a sekerou mu uťal hlavu. Mŕtvy temný kráľ drakov spadol na zem a asi o sekundu neskôr sa rozplynul. Will s Bartom sa na seba jemne usmiali.
Po súboji sa pred nimi objavil duch strážcu a povedal im: „Ďakujem, že ste ma vyslobodili. Konečne môžem odísť z tohto sveta a užiť si život po smrti. Zbohom.“ Will s Barto-lomejom sa usmial a pozdravili ho. Duch strážcu zmizol do sveta mŕtvych. Nebo sa vyjasnilo a bolo zase krásne počasie nad hradom aj lesom. Bartolomej pokojne povedal: „Som rád, že sme priatelia a že sme spolupracovali. Neviem, či by som sám prežil súboj s temným kráľom duchov.“ „Ja tiež. A ďakujem za všetko,“ dodal Will. Objali sa a v pokoji sa vrátili domov.
O mesiac neskôr sa obnovil les a začal sa rekonštruovať hrad. Hoci rekonštrukcia trvala rok, hrad vyzeral nádherne a začal sa čiastočne využívať na oficiálne záležitosti a čiastočne ako múzeum. Will s Bartolomejom mali prístup do celého hradu a dokonca dostali aj kópiu kľúčov od neho. Každý vlastnú. Tú možnosť však využívali len raz za čas, keď išli na prehliadku hradu zo školy a nemali so sebou sprievodcu.
A čo povedať na záver? Snáď len to, že s priateľom sa vždy dá prekonať strach a môžete mu dôverovať, že vám pomôže, ak to bude potrebné.
Po chvíli sa ocitli na križovatke. Jedna cesta viedla doprava a druhá doľava. Z počutia vedeli, že tá vpravo je nebezpečná a tá druhá... O tej radšej nikto nikdy nehovoril, pokiaľ nemusel. Hovorilo sa, že tam niekto alebo niečo straší. Kým sa rozhodovali, ktorou cestou ísť, rozostúpili sa na chvíľu oblaky a mesiac na pár sekúnd osvetlil strieborné šupiny a čierne vlčie tetovania na ľavých ramenách našich drakov. Je to symbol ich priateľstva.
Bartolomej a Will sa nakoniec dohodli, že pôjdu po tej ľavej ceste, hoci vedeli, že na nej straší. Mali pocit, že sa rozhodli správne.
Keď už boli na ceste, odniekiaľ sa potichu ozval neznámy hlas: „Nie ste tu vítaní... Choďte preč!“ Will sa nechápavo a trochu bojazlivo pozrel na Bartolomeja, ktorý však len poznamenal: „To sa ti len zdalo. Nič som nepočul.“ Will kývol hlavou a pokračovali. Asi o päť minút sa neznámy hlas zase ozval a zopakoval svoju žiadosť. Jediný, kto ju znova počul, bol Will. Bartolomej len kývol tlapou, že to môže byť len smola. Keď sa však hlas ozval tretí krát, Bartolomej poznamenal: „Prvý krát náhoda. Druhý krát smola. Ale tretí krát? Nechápem.“ Hoci sa Will snažil, začal sa báť a striaslo ho. Bartolomej si všimol jeho reakciu a usmial sa neho, aby sa upokojil. Will si vzdychol a znova pokračovali v ceste.
V pokoji pokračovali v ceste niekoľko minút, keď sa pred nimi zjavil duch. Obaja priatelia sa zľakli. Nevedeli, čo majú robiť. Bol to duch dávneho dračieho kráľa Romana, ktorého upálili za bosoráctvo a ako duch ostal v lese. Vedeli o ňom z historických dokumentov. Will sa ho o pár sekúnd nesmelo opýtal: „Č-čo potre-potrebuješ?“ Duch mlčal. Nerozumel Willovi. Nespoznal nový jazyk. Bartolomej pochopil, ako sa má opýtať ducha, čo potrebuje. Skúsil to jazykom, ktorým sa kedysi hovorilo: „Čo potrebuješ?“ „Pomoc... Kedysi ma upálili za bosoráctvo neprávom... Určite ste o tom počuli... Potrebujem, aby ste porazili toho, kto sa nachádza tesne pred koncom tejto cesty... Tým ma oslobodíte...“ zareagoval duch a zmizol. Will nerozumel, o čom sa rozprávali. Požiadal Bartolomeja o vysvetlenie. Bartolomej mu vysvetlil, aby pokračovali na hrad kvôli oslobodeniu ducha. Will kývol hlavou a s obavami pokračovali v ceste.
Rozbehli sa, odniekiaľ zahúkala sova a o pár sekúnd neskôr sa z druhej strany ozvalo krákanie vrany. Bartolomej sa prekvapivo mykol. Will sa na neho pozrel, či je v poriadku. Bol.
Pokračovali v ceste, keď sa náhle pred nimi objavil neznámy jazdec na koni. Ustúpili mu z cesty. Čo však nečakali, bolo, že zastavil pri nich a desivým hlasom zvolal: „Čo tu robíte? Nie ste na mieste, na ktorom nájdete šťastie, radosť a lásku! Choďte okamžite preč!“ Jazdec odišiel a Bartolomej s Willom sa začali skutočne báť, čo sa nachádza hlbšie v lese.
O niekoľko minút sa rozfúkal vietor a stromy sa začali pohybovať. Tiene, ktoré boli predtým nehybné, vytvárali desivé obrazce. Bartolomej sa ich tak zľakol, že odmietol pokračovať, hoci vedel, čo to je. Will sa našťastie nebál, tak ho upokojil a pokračovali.
Behom chvíle nad nimi preletelo niekoľko netopierov a odniekiaľ zahúkala sova. Nezľakli sa, keďže s tým teraz počítali, no aj tak mali obavy z toho, čo ich čaká na konci cesty. Počuli, že jeden drak hovoril, že tam videl nemŕtveho strážcu. Od ďalšieho počuli, že sa tam údajne nachádzajú duchovia dávno vymretých dračích kráľovstiev a blúdia po svete, dokým ich niekto nevyslobodí. Will a Bartolomej nevedeli, čo všetko je z toho pravda.
Počas úvah sa spredu ozval hrom a tak vydesil mladých drakov, že sa o kúsok vrátili. Keď si uvedomili, čo to bolo, upokojili sa a vrátili sa na cestu. Nerozprávali sa. Nechcelo sa im riešiť, čo ich čaká na konci ich cesty.
Desivé prekvapenie ich však čakalo na konci cesty. Nachádzali sa tam strašidelné zrúcaniny mesta z histórie Terxen. Z otvorenej hlavnej brány na vonkajších hradbách vyšiel duch strážcu. Bartolomej s Willom sa vyľakali. Keď sa upokojili, duch ich povedal desivým hla-som: „Čo tu chcete? Tu nemáte čo robiť!“ Bartolomej tichšie zareagoval: „Počuli sme, že na tomto mieste straší.“ Duch sa tak desivo zasmial až Will zajačal od strachu. Bartolomej zbledol od strach a takmer utiekol späť do lesa. Duch sa znova zasmial. Tento krát sa našťastie Will s Bartolomejom nezľakli. Čakali ten smiech znova, no začínali mať obavy, čo a kto sa nachádza za hradami a v hrade nachádzajúcom sa v centre mesta. Duch Strážcu ich nakoniec pustil a s diabolským úsmevom ich sledoval. Prvý išiel Bartolomej a za ním s poriadnymi obavami Will.
Išli po hlavnej ulici, na ktorej sa nachádzalo plno polorozpadnutých a jeden rozpadnutý dom. Dávali si pozor, aby na nič nestúpili a neublížili si. Bartolomej zašepkal Willovi: „Tu zistíme, či je naše priateľstvo tak silné, ako tvrdíme.“ Poznajú sa už od dráčacieho veku. Will len kývol hlavou. Nemal z toho dobrý pocit. Bál sa, že sa im niečo vážne stane alebo nedajbože zomrú, no aj tak chce vidieť ten hrad zblízka.
V polovici hlavnej ulice nad nimi preletela sova. Nezľakli sa. Náhle však spadla časť steny z jednej budov. Poriadne ich to vydesilo.
Keď sa ocitli pred hradom, zastavili sa a začali si ho prezerať. Potom si ešte prezreli okolie. Teda aspoň toľko, čo videli a potom opatrne vošli do polorozpadnutého hradu. Hrad má štyri veže na hranách a piatu, centrálnu, uprostred. Veže boli pôvodne 9 poschodové a zvyšné časti boli štvorposchodové. Vedeli to priamo z historických prameňov. Priatelia voš-li do hradu cez hlavnú hradnú bránu.
Po vojdení do hradu sa mladí draci ocitli na veľkej chodbe. Nevedeli, kadiaľ majú ísť. Vtedy sa pri nich objavil duch, ktorého stretli pred pár minútami a poradil im hádankou: „Tam, kde Slnko zapadá a Mesiac vychádza, tam sa vaša odpoveď nachádza. Potom príde čierny mrak a objaví sa hmotný mŕtvy drak.“ „Čo tým chceš povedať?“ nechápal Will. „Presne to, čo som povedal. Stačí sa len zamyslieť...“ zareagoval duch a postupne zmizol.
„Dobre... Prvá polovica asi znamená, že máme ísť do západnej veže a tá druhá polovica... Myslím, že tam stretneme oživeného draka,“ začal nahlas uvažovať Bartolomej. Will sa tiež zamyslel: „Dobre. Lenže čo keby to bolo myslené inak? Čo keď sa mýliš? Nechcem zomrieť alebo aby si ty zomrel len kvôli zbytočnej chybe.“ Bartolomej sa pousmial a zareagoval: „Neboj sa. Čo sa má stať, to sa stane a čo môžeme zmeniť, to zmeňme tak, aby to vyhovovalo nám dvom.“ Will sa upokojil a pomaly išli do západnej veže.
Po ceste do západnej veže museli na chvíľu vyletieť na prvé poschodie a potom zletieť späť na prízemie, keďže časť chodby bola zavalená. Bartolomej mal trochu obavy, či je to bezpečné. Will však pokračoval ďalej, ako keby sa nič nedialo. To ho však neskôr prejde.
V západnej veži boli na prízemí porozbíjané okná a čím boli na vyšších poschodiach, tým tam toho bolo viac zničeného. Na najvyššom poschodí, na ktoré sa dostali, sa Will opýtal: „A čo teraz?“ „Mal by sa údajne objaviť mŕtvy drak. Lenže kedy? Jediné, čo vieme, je, že sa objaví tmavý mrak,“ poznamenal Bartolomej. Nemal z toho vôbec dobrý pocit. Will si vzdychol a čakal, čo sa bude diať. Po chvíli sa objavil vo veži čierny drak tak náhle v tmavom oblaku, až to vydesilo dračích kamarátov. Takmer utiekli od strachu. Vôbec nevedeli, čo majú robiť. Drak im desivým hlasom povedal: „Musíte prekonať váš strach z toho, na čo akurát myslíte. Tým je smrť vášho priateľa.“ Drak sa potom zasmial a nechal Willa zmiznúť do lesa a sám niekam zmizol. Bartolomej sa tak bál o Willa, že za ním chcel odletieť. Niečo mu však bránilo v tom, aby letel Willa zachrániť.
Willa vydesilo presunutie do lesa a to, či Bartolomej prežil. Vedel, že sa musí vrátiť späť na hrad živý a zdravý, maximálne s niekoľkými drobnými zraneniami. Vpred ho hnal strach o priateľa. Bartolomej ho stále čakal vo veži s vlastným strachom. Vôbec nevedel, či je Will v poriadku a či prežije tú cestu. Nemal poňatia, či bude mať po ceste problémy. Našťastie obaja prekonali strach a zvládli prvú úlohu behom pár minút. Will sa vrátil len s niekoľ-kými škrabancami. Bartolomej na neho čakal vo veži a po návrate ho z radosti objal. Keď sa pustili, zjavil sa drak, ktorý im dával úlohu a povedal im: „Výborne. Prvú úlohu ste zvládli výborne. Druhá úloha je o niečo náročnejšia. Choďte do severnej veže a tam vyriešte úlohu, ktorá tam už je pripravená. Všetko, čo potrebujete, máte k dispozícii...“ Potom drak zmizol a priatelia opatrne odišli do severnej veže. Po ceste museli prekonať niekoľko prekážok.
V severnej veži ich čakal jeden z ich najväčších strachov. Ich rodičia v podobe du-chov, ako ich chcú zbiť. Strach z nich mali od začatia puberty, že im chcú ublížiť a teraz v podobe duchov mali biče. Z prekvapenia ostali vo veľkom šoku. Hoci vedia, že majú strach prekonať, no nevedia ako. Duch strážcu, ktorého teraz nebolo vidieť, sa im desivo smial za chrbtom. Prvý skúsil prekonať strach Bartolomej. Dostal úder. Hoci cezeň prešiel, cítil ho a bolo to veľmi nepríjemné. Zaváhal, ako má pokračovať. Nakoniec sa vzoprel so sebavedomím a sebadôverou a prekonal strach. Keď Will videl, že sa to tak dá zvládnuť, sám to spravil. Duchovia rodičov zmizli a objavil sa duch strážcu s novými inštrukciami: „Výborne. Teraz choďte do hlavnej veže. Tam na vás čaká váš najväčší strach.“ Potom im podal ešte jeden papier, na ktorom stojí: Skúsiš prekonať strach, prehráš. Vykonáš to, čo máš naplno a vyhráš. Keď si tú správu kamaráti prečítali, duch zmizol a odišli do centrálnej veže uprostred nádvoria, na ktorom sa nachádza pomerne veľa sutín.
V hlavnej veži museli odhrabať hlavný vchod, aby sa do nej dostali. Bol zapadaný do polovice sutinami. Aj keby sa chceli pretiahnuť pred vyčistením, len by si ublížili a zasekli by sa. Keď boli konečne po asi desiatich minútach v hlavnej veži, Bartolomej sa potichu opýtal: „Myslíš, že zvládneme túto úlohu?“ „Prečo by sme ju nemali zvládnuť? Predchádzajúce dve sme zvládli bez väčších problém,“ zareagoval Will, hoci mal obavy. Tiež sa bál, či ju zvládnu, no nedal to teraz najavo.
Keď sa dostali na najvyššie poschodie, na ktoré sa dalo dostať, obzreli sa okolo seba. Bola to obrovská sála, v ktorej bolo niekoľko okien, nejaké roztrhané tapisérie a na okrajoch plno sutín.
O chvíľu sa pred nimi s desivým smiechom objavil duch strážcu. Will s Bartolomejom poskočili. Po upokojení sa im duch povedal: „Teraz musíte prekonať svoj najväčší strach. Určite si pamätáte, čo som vám pred nejakou dobou hovoril.“ Bartolomej s Willom kývli hlavami a duch zmizol.
Bartolomej a Will po jeho zmiznutí chvíľu čakali, čo sa bude diať. Po približne desiatich minútach napätého čakania si Will vzdychol: „Čo to má byť za test, keď tu len čakáme a nič sa nedeje?“ V tej chvíli sa Bartolomej začal dusiť a ozval sa desivý smiech ducha strážcu. Will ostal prekvapený trochu, no pomohol Bartolomejovi. Z nepochopiteľného dôvodu mu zapadol jazyk. Duch sa smial aj po zachránení Barta. Náhle sa však prestal smiať aj duch strážcu a zjavil sa dračím priateľom s poznámkou: „Prepáčte, ale musím odísť. Nevyzerá to dobre s vami dvoma.“ Potom zmizol a neobjavil sa ani jeho desivý smiech. Bartolomej s Willom nechápali, čo sa deje.
Zjavil sa pred nimi temný kráľ duchov. Willa a Bartolomeja neskutočne vydesil svojimi ohnivými očami, čiernymi šupinami černejšími než najčernejšia noc, smiechom horším než diabol, drápmi ostrými než najostrejšia britva, smiechom tak desivým, že sa veža takmer otriasala v základoch spolu s hradom a svojou obrovskou veľkosťou, že zabral veľa miesta v sále. „Čo tu chcete?“ opýtal sa mladých drakov tak desivo, až Bartolomej omdlel a Will sotva zo seba vydal: „Prekonať... svoj strach.“ „Aha... Svoj strach... To už vidím. Jeden omdlel a druhému je na omdletie. To fakt vydržíte...“ zareagoval drak tak desivo, že aj Will om-dlel. Prebral sa s Bartolomejom po minúte. Drak tam bol stále a čakal na nich. Po prebratí kamarátov spustil: „Taaaaaaak... Koho mám zožrať prvéééééééhooo? Bude krásne umučený... Najprv mu odtrhnem pravé krídlo, potom ľavé... Potom mu zožeriem oči a vyrežem jazyk... Najlepšie je však mladé mäso zo zvyšku tela. To mám najradšej.“ Bart s Willom sa roztriasli od strachu. Pomysleli aj na útek, no temný kráľ drakov by ich začal prenasledovať. Drak si ich začal obzerať a po krátkom uvažovaní sa rozhodol zožrať Willa. Bartolomeja odhodil kúzlom a Willa si chytil do pravej tlapy a ľavou si začal obzerať jeho krídla.
Bartolomej si to všimol a začal po drakovi hádzať všetko, čo chytil do tláp. Drak si prestal všímať Willa a pustil ho. „Takže ty ma obhadzuješ? Dobre, takže teba zožeriem prvého!“ zrúkol, dobehol k Bartolomejovi a chytil ho. Dlho však nevydržal, lebo mu Will skočil na chvost. Drak sa na neho pozrel ohnivými očami a nechtiac pustil Barta, ktorý využil šancu a uskočil. Zobral si tyč zo spadnutého závesu a chcel omráčiť draka. Temný drak si ho však všimol a chytil tyč na druhom konci tesne predtým, než mu dopadla na hlavu. Will sa mu vtedy zahryzol do chvostu a temný zrúkol od bolesti. Bart neváhal, zobral tyč, ktorú temný pustil a podarilo sa mu temného draka omráčiť na niekoľko minút. Skontroloval Willa, či je v poriadku. Našťastie bol len vydesený, takže sa stiahol na bok a nechal Bartolomeja samotného, kým sa upokojí. Bart rýchlo prešiel cez sálu a našiel tam sekeru, ktorú tam nejaký bojovník kedysi nechal. Síce nebola dokonale ostrá a bola trochu zhrdzavená, no stačila. Vrátil sa pred omráčeného draka a počkal, kým sa preberie. Temný kráľ drakov sa prebral o pár minút, keď na neho Bartolomej čakal. Zaútočil na čakajúceho Bartolomeja. Všimol si, že má sekeru a zobral si tyč, ktorou bol omráčený.
Will sa stihol medzitým čiastočne upokojiť a opatrne sa presunul na útočiaceho draka, aby bol v bezpečí. Videl, ako bojuje s Bartolomejom. Zauvažoval, čo spraví. Bartolomej začal ustupovať. Útočiaci drak bol jednoducho silnejší. Will si Bartov ústup všimol. Opatrne sa priblížil k temnému drakovi zozadu a hryzol ho do chvostu. Temný kráľ zastal od bolesti. Bartolomej vycítil šancu a sekerou mu uťal hlavu. Mŕtvy temný kráľ drakov spadol na zem a asi o sekundu neskôr sa rozplynul. Will s Bartom sa na seba jemne usmiali.
Po súboji sa pred nimi objavil duch strážcu a povedal im: „Ďakujem, že ste ma vyslobodili. Konečne môžem odísť z tohto sveta a užiť si život po smrti. Zbohom.“ Will s Barto-lomejom sa usmial a pozdravili ho. Duch strážcu zmizol do sveta mŕtvych. Nebo sa vyjasnilo a bolo zase krásne počasie nad hradom aj lesom. Bartolomej pokojne povedal: „Som rád, že sme priatelia a že sme spolupracovali. Neviem, či by som sám prežil súboj s temným kráľom duchov.“ „Ja tiež. A ďakujem za všetko,“ dodal Will. Objali sa a v pokoji sa vrátili domov.
O mesiac neskôr sa obnovil les a začal sa rekonštruovať hrad. Hoci rekonštrukcia trvala rok, hrad vyzeral nádherne a začal sa čiastočne využívať na oficiálne záležitosti a čiastočne ako múzeum. Will s Bartolomejom mali prístup do celého hradu a dokonca dostali aj kópiu kľúčov od neho. Každý vlastnú. Tú možnosť však využívali len raz za čas, keď išli na prehliadku hradu zo školy a nemali so sebou sprievodcu.
A čo povedať na záver? Snáď len to, že s priateľom sa vždy dá prekonať strach a môžete mu dôverovať, že vám pomôže, ak to bude potrebné.