Bory 69
V neveľkej tmavej miestnosti Vojenského ústredného archívu sedí podplukovník Zbyněk Dubánek pred premietacím plátnom. „Tak už to bude? Tie zábery zo skúšok experimentálnych samopalov potrebujem okamžite vidieť !“
Z premietacej miestnosti sa ozve slabý chrapľavý hlas, asi 60 ročného správcu archívu, mal malú postavu a na sebe sivy sveter, jednoducho typický dôchodca ktorému sa nechce sedieť doma pred televizorom. „Áno hneď to bude pane.“
O chvíľu neskôr sa na plátne objaví nažltnutý a roztrasený obraz, na ktorom sa najprv ukázal znak Československej ľudovej armády a potom skratka ŠtB. V tom filme sa však neobjavia zábery zo skúšok zbraní ale obraz utekajúceho vojaka bývalej ČSĽA, za ním uteká kameraman. Film bol nemý, bolo počuť iba praskajúci zvuk projektora. Zlá kvalita a zaznamenané biele pruhy naznačovali prítomnosť rádioaktivity, avšak potom ako kameraman spadol na zem, a nasnímal záhadný objekt nad objektívom film skončil. A v tom nastalo ticho ktoré preruší buchot dverí. Podplukovník sa rozbehne za správcom, ktorému nakoniec jeho reumatické nohy nestačili na útek a zvalí sa na zem. Po chvíli ho Dubánek dobehne.
„Ty o tom niečo vieš ?“ povie podplukovník a postaví správcu na nohy. Správca iba ticho odpovie: „Ano.“
Dubánek zoberie správcu späť do premietacej miestnosti kde sa zamknú a pustia znova ten film. „Tak čo mi poviete? “ povzdychne si podplukovník.
Správca sa pozrie na film a začne ticho hovoriť: „Už je to dávno, keď vznikol ten film bol rok 1969, a v tom lese sa začali diať strašné veci. Toto čo ste videli bol iba začiatok, na tu postavu nikdy nezabudnem.“
„O akej postave hovoríte? “
Nasleduje ďalšie povzdychnutie: „Bol som tam v roku 1972 a mesiac predtým som nastúpil do zboru ČSĽA, vtedy sme robili v Branišovskom lese cvičenie.“
„Vy myslíte Bory ? O tom som už niečo počul...rôzne legendy.“
Správca pokrúti hlavou: „To nebola legenda, ale hrôza prichádzajúca z lesa. Boli sme tam siedmi a tá beštia pozabíjala všetkých okrem mňa. Jediný som prežil, schoval som sa do nejakého dutého stromu nedokázal som zasiahnuť, zatiaľ čo moji kamaráti umierali. Ja sa som sa zbabelo skryl.“
„Ale čo sa stalo? Čo to bolo za vec? “ vyzvedá aj naďalej podplukovník Dubánek ohromený tým čo počul. A aj keď film už dávno skončil, dvojica tomu nevenovala žiadnu pozornosť.
„Vyzeralo to akoby to malo plášť ale z určitosťou viem že sa to nedalo prestreliť,“ vrátnik sa nadýchne a ďalej pokračuje, „tá beštia má asi dva metre a je na nerozoznanie od ľudskej postavy, akurát na hlave to malo dve dlhé uši ktoré boli sklonené k zemi a vydávalo to pištiace zvuky ako z flauty.“
Podplukovník Dubánek naňho neveriacky pozerá: „Mohli by ste mi povedať niečo o tom incidente z roku 1969 ?“
Správca sa ticho pozrie na podplukovníka a povie: „Viem iba toľko čo mi povedali v sedemdesiatych rokoch keď som do tej prísne tajne jednotky nastúpil.“
V tom ho prerušil podplukovník Dubánek, „vy ste boli jedným z nich ?“
„Áno bolo to hneď po tom čo som sa zázrakom zachránil z toho lesa. Nikto nás nevaroval, nevedel som čo sa tam deje...“ hovorí rozrušene správca, „no dali mi na výber, buď budem členom špeciálnej jednotky alebo ma zastrelia, tak som zobral tu prvú možnosť a až po tom som zistil ako to všetko naozaj je. Začalo to v roku 1942, v ZSSR kedysi na Urale pristáli cudzie bytosti a nadviazali priateľskí kontakt s ľuďmi, taktiež viem že pochádzali z planéty Zeta Reticuli. To a ešte došlo k dohode o tom že im zachránime a odchováme po vojne jeden druh živočícha ktorý je pozoruhodný tým že má štyri vývojové fázy.“
V tom sa Dubánek začuduje: „Ale prečo práve Zem ?“
„Lebo ta beštia žije v tých istých podmienkach aké sú na Zemi, má skoro také isté DNA ako my.“
„A ako to s tým súvisí?“
„Všetko vám to vysvetlím...ono sa to živí krvou ale na sklonku života keď pohryzie človeka tak tvor zahynie, ale infikovaný človek sa zmení na vyššiu fázu.“
„V akej je momentálnej fáze?“
„V druhej...v roku 1983 pohrýzol jedného poľovníka, mal som vtedy stráž, bolo to hrozné. Ešte v ten deň som skupinu detí vyhnal z toho prekliateho lesa, ale stále som vám nepovedal o roku 1969. No v tom roku prišli na kozmickej lodi a tí dvaja tam nemali v lese čo robiť keď to tam vypustili. Je teória že čím je vyššie štádium vývoja, tak tým má beštia viac možností takže v tretej fáze možno už nebude potrebovať ochranný plášť a infikovať človeka môže kedykoľvek...viete čo niečo vám ukážem.“
V tom sa dvojica zdvihne z kresla a odíde z premietacej miestnosti. Dubánek nasleduje správcu ale stále mu čosi vŕta hlavou: „Ako je možné že sa tá beštia zdržiava iba v lese?“
Správca sa pousmeje a odpovie: „Naši súdruhovia zo Zeta Reticuli na to mysleli a do stromov na okraji lesa nainštalovali nejaké prístroje ktoré odpudzovali toho netvora, niečo ako elektrický ohradník na dobytok.“
„Aha, už tomu rozumiem.“
V tom správca zahne za roh, kde sa nachádzajú ťažké oceľové dvere štátneho archívu ktoré otvorí svojím univerzálnym kľúčom. Dvojica chvíľu blúdi po archíve, až napokon správca nájde to čo hľadá: „No pozrime tuto to máme.“
Otvorí kartotéku a vytiahne veľký zväzok dokumentov ktoré boli aspoň sedem centimetrov hrubé. Na šanone bolo červeným napísané -Úkol Kontakt- datovaný na 1.marec 1969.
„Tak hneď sa pozrime na tento záznam,“ povie správca a vytiahne trojstranové hlásenie datované presne na ten istý dátum aký bol aj šanone.
„Takže tu je úplne prvé hlásenie leteckých síl,“ povie správca a začne čítať správu, „stíhačka Mig-19PM pozorovala neznámy objekt nad Branišovským lesom, pilot hlásil že pod objektom sa objavilo tenké červené svetlo ktoré z neho vychádzalo.“
V tom ho preruší podplukovník Dubánek: „Myslíte niečo ako laser ?“
„Áno presne,“ a hovorí ďalej, „ v okamihu keď UFO zamierilo k nebu začal pilot objekt prenasledovať ale až do doby keď sa z ničoho nič vytratilo a v tom zlyhali všetky prístroje, pilot sa katapultoval, lietadlo sa našlo a bolo zistené že všetka elektronika bola zničená pod silnou intenzitou elektromagnetického pola. Táto pôvodná správa bola utajená, a fiktívna oficiálne uverejnená ako zlyhanie prístrojov teda technická príčina.“ Povie správca keď dočíta správu.
Podplukovník Dubánek neveriacky krúti hlavou: „Kto o tom všetkom vie ?“
„Okrem mňa a vás potom už len jednotka pod velením kapitána Polanského a bývalá ŠtB“
„Vie o tom vláda alebo prezident?“
Správca pokrúti hlavou: „Nie iba kapitán Polanský, ten velí zóne Bory 69.“
„Bory 69? “
„Áno krycí názov, zóna nie je oplotená aby sa predišlo podozrievavosti a zvedavosti.“
Podplukovník Dubánek si sadne na mramorovú podlahu, a pozrie sa očami zúfalého človeka na správcu: „Koľko? Koľko ľudí zomrelo? “
Správca iba potichu odpovie: „Záznamy sa o tom neevidujú, ale určite nie je to menej ako stovka. Najhoršie to bolo v prvých rokoch existencie zóny, až koncom sedemdesiatych rokoch do lesa skoro nikto nechodil. Všetci sa boja, ľudia hovoria že v celom lese je cítiť negatívna energia, z ľudí už zomrie málokto.“
Dubánek stále neveriacky krúti hlavou: „Ako je možné, že za celé roky nikto tú beštiu nevidel, a že o niečom takomto vláda vôbec nevie? “
Po chvíli ticha sa ozve správca: „Ešte niečo by ste mali vedieť, v roku 1983...počkajte hneď to nájdem.“
V tom začne správca listovať v dokumentoch až napokon narazí na dátum 25.júl 1983. Na dokumente bol názov –Incident Písek- .Zo zložky správca začne čítať: „Dňa 25.júla 1983 sa objavil na radare protivzdušnej obrany neznámy objekt. Dve stíhačky typu Mig-21PF a Mig-21PFM mali za úlohu objekt prinútiť k pristátiu. Avšak piloti hlásili že ide o neznámy typ lietadla, preto bolo rozhodnuté aby bol objekt zostrelený, to sa napokon aj podarilo a poškodený objekt havaroval do neďalekého pola vzdialeného päť kilometrov od mesta Písek. V neveľkom kráteri boli nájdené kusy neznámeho kovu tak ako aj zvýšená rádioaktivita, uvedený kov je veľmi ľahký a ľahko obrobitelný, avšak vlastnosti sú veľmi prekvapujúce. Vysoká tvrdosť, húževnatosť a pevnosť, zaostrený dokáže prerezať aj diamant, elektricky vysoko vodivý.“
Podplukovník Dubánek pozorne počúva a potom keď správca dočíta zložku spýta sa ho: „Ten incident, má niečo spoločne...“
„Nie, ale ide o ten kov, je to kľuč k zabitiu tej beštie.“
„Ak to chcete zabiť, tak to spravím len ja !“
Po chvíli napokon správca povie: „V poriadku, ale naše karabiny na to nestačia, poďte so mnou.“
Podplukovník Dubánek sa postaví, opráši si nohavice a nasleduje správcu do miestnosti susediacu s archívom. Správca otvorí dvere a vstúpia do miestnosti v ktorej boli rôzne prototypy zbraní a materiálu ktoré sa nedostali do výzbroje.
„Tak tu ho máme,“ povie správca a vytiahne z plechovej skrine samopal, „tento samopal vyvinul Václav Holeček, jeden z najlepších zbrojárov v Československu.“
Správca podá samopal podplukovníkovi, ten si ho opatrne prezerá.
Správca sa pousmeje: „Ide o prototyp beznábojnicového samopalu jediného svojej konštrukcie na svete.“
„To je skvelá práca, a náboje ?“
„Mám tento jeden zásobník, náboje sú vyrobené z kovu toho objektu z osemdesiateho tretieho, Václav ich dal vtedy tajne vyrobiť a mne osobne mi ich dal. On totiž tiež patril k skupine vojakov a dôstojníkov ktorí mali zonu Bory 69 na starosti.“
Podplukovník Dubánek si zoberie zásobník a nabil zbraň so slovami: „Idem na lov.“
„Budem vám držať palce a dávajte pozor, vyzerajte ako obyčajný civil tých si nevšímajú.“
„Rozumiem lacné krmivo pre beštiu,“ povie Dubánek a odíde z Vojenského ústredného Archívu späť k svojmu autu. Nikdy by si nepomyslel že jedneho dňa bude musieť zabiť cudziu bytosť z vesmíru, ale spraviť to musel, už z toho dôvodu že ohrozuje ľudí. V jednej chvíli bol na pochybách či to má spraviť, ale potom sa rozhodol že to spraví. Ina možnosť nieje.
Už bola noc, presne pol deviatej. Dubánek nasadne do auta a odíde domov, cesta netrvala dlho, stihol sa akurát najesť, prezliecť a zapáliť si cigaretu. V tom sa pozrie na hodinky. Bolo presne deväť hodín večer, odhodí špak z balkóna a odíde zo svojho bytu.
„Do Českých Budějovíc bude dlhá cesta“ pomyslí si Dubánek keď nasadal do auta, zavrie dvere, naštartuje a vyrazí na juh smerom k Branišovskému lesu.
Po ceste sa zastaví na pumpe aby natankoval auto naftou a seba energetickým nápojom. Už druhú plechovku dorazí a hodí do koša, nasadá späť do auta a vyštartuje. Je presne polnoc a podplukovník Dubánek prichádza do svojho cieľa.
Oblieka si starý baloniak pod ktorým má skrytý samopal, takto pripravený vyrazí do lesa. Ešte chvíľu zaváha ale potom vstúpi jeho noha na suché lístie z lesa. Spraví ďalší krok a potom ďalší, tak a už je v lese, počuť iba suché šuchotajúce lístie. Dubánek pomaly kráča čo najhlbšie do lesa a pri tom striehne či ho niekto nesleduje. Ubehne už niekoľko minút, a podplukovník Dubánek ide čoraz hlbšie a hlbšie do lesa.
Jeho srdce bije ako o závod a ruky ktoré sa potia na odistenom samopale sa trasú, ľavou rukou si otrie pot z čela a povzdychne si. V tom je počuť piskot ako z flauty, správca neklamal. Urobí ešte pár krokov vzad, pozrie sa vpravo a tam medzi smrekmi uvidel postavu presne takú istú ako mu ju popisoval správca. Dubánek namieri zbraň a zakričí: „Stoj! Lebo...lebo ťa zabijem“ hovorí s roztraseným hlasom.
Beštia na výzvu zareaguje vrčaním, Dubánek neváha a strieľa. Avšak zbraň sa zasekne, od päťdesiatych rokov minulého storočia sa nepoužívala, ale po opätovnom nabití vystrelí podplukovník tri rany to už sa ale beštia vrhá na podplukovníka.
Strely beštiu minú a zbraň podplukovníkovi vypadne z rúk po tom čo sa naňho vrhla beštia. Chvíľu na zemi bojuje, až napokon podplukovníka pohryzie do ramena, Dubánek vykríkne schytí kameň a tresne ho do hlavy beštií, ta zovretie uvoľní. Dubánek využíva príležitosť, rýchlo uchopí zbraň a po beštií strieľa až kým neminie zásobník.
Beštia sa zvalí na zem, strely z mimozemského kovu prestrelili ochranný plášť. Podplukovník Dubánek psychicky aj fyzicky vyčerpaný syčiac od bolesti v ramene podíde k beštií ktorú svojou nohou obráti na chrbát, v mesačnom svite uvidel konečne tvár beštie. Bola celá čierna bez nosa, oči mal oválne a olivovozelené, ústa malo okrúhle bez pier a s ostrými žltými zubami.
„Vitaj na zemi,“ povie podplukovník Dubánek a odpľuje si. Už už sa chcel vrátiť k autu ale v chvíli keď chcel odísť nad jeho hlavou zažiaril reflektor a vtom spozoroval blížiaci sa vrtuľník, chcel utiecť ale bolo to márne celý les obkľúčila armáda vojakov patriac k tajnej skupine ktorá má na starosti zónu Bory 69.
„Odhoďte zbraň !“ Kričí naňho jeden z vojakov, podplukovník Dubánek zbraň odhodí a dá si ruky za hlavu.
„Výborne, uspite ho!“
A prv než stihol zareagovať už ležal na zemi omámený.
Podplukovník Dubánek sa zobudí v studenej miestnosti podzemného krytu, túto skutočnosť si uvedomil keď si všimol pancierové dvere ktoré sa používajú len v krytoch civilnej obrany. Vedľa nemocničnej postele stál malý jednoduchý plechový stolík, a na ňom pohár vody. Podplukovník neváha a napije sa, v tom okamihu sa s vrzgotom otvoria dvere a do miestnosti vojde chlap v strednom veku, ktorý má na sebe oblečenú uniformu.
„Takže vy ste ten podplukovník Zbyněk Dubánek“ odmlčí sa a zatvorí dvere, „ktorý zabil našu beštiu, “ podíde bližšie a sadne si na stoličku vedľa postele.
„Kto...kto ste, dočerta?“ Zajachtá podplukovník Dubánek
„Kapitán Polanský a vy máte problém, nie kvôli tej zabitej beštii. To bolo vážne odvážne, " povie sarkasticky a pokračuje, " ale skôr kvôli tomu že ste infikovaný.“
Podplukovník si spomenie na slová správcu, a s hrôzou si uvedomí že kapitán Polanský hovorí pravdu.
Kapitán sa pozrie na hodinky a povie: „Máte presne pätnásť minút a bude z vás beštia. Budem veľmi rád že sa stanem svedkom tejto výnimočnej udalosti, teším sa na tretiu vývojovú fázu, “ povie bez akejkoľvek výčitky svedomia a úsmevom na tvári.
Podplukovník Dubánek bol celý bledý a v šoku sediac na posteli si pravou rukou šúcha rameno kde ho beštia pohrýzla aby sa uistil či všetko nie je iba zlý sen. Po chvíli dokázal prehovoriť: „Ako len môžete ?“
„Môžem, čo? Nechať umierať ľudí, používať ich ako lacnú potravu, nemajte strach ľudia vám budú chutiť, váš predchodca si obľúbil predovšetkým Rómov a svalnatých kriminálnikov aj keď z narkomanov mu bolo vždy zle,“ zasmeje sa cynicky kapitán Polanský
„Vy..vy ste zviera, beštia!“ Skríkne zlostne podplukovník Dubánek, až v tomto okamihu si s hrôzou uvedomí že obetí môže byť omnoho viac.
„No každopádne keď sa premeníte na tú beštiu uspíme vás plynom aby ste nerobili problémy a prenesieme späť do vášho nového domova,“ uškrnie sa Polanský, vstane a odíde k dverám náhle sa však pri prahu zastaví a pozrie sa na zdrveného podplukovníka. „Šťastný lov,“ zazubí sa kapitán a hlasno zabuchne dvere.
Podplukovník Dubánek si ľahne do postele a začne bezmocne plakať, keď v tom začul zaškrípanie dverí. Prudko vstane a prekvapene pozerá na postavu vo dverách.
„To ste vy ?“ prekvapeným hlasom povie podplukovník. Správca podíde k posteli a podplukovníkovi zašepká do ucha: „Buďte ticho a poďte so mnou.“
Podplukovník vstane, na sebe mal ešte stále oblečené to isté čo mal aj v lese.
„Ako ste sa sem dostali?“
„Ešte stále som členom skupiny Bory 69,“ povie správca a zamáva vstupnou kartičkou, „a keďže viem čo sa stalo rozhodol som sa že vám pomôžem.“
V tom zastali pri malých oceľových dverách ktoré sa dali ľahko otvoriť.
„Budete tu, keď sa premeníte čoho mi je strašne ľúto bude pre vás jednoduchšie ujsť. Nachádzate sa v agregátovej strojovni sem nikto nechodí...ešte máte pár minút, musím ísť.“
Správca odišiel späť k dverám a prv než ich zatvorí ozve sa podplukovník Dubánek: „A kde to vlastne som ?“
Správca sa naňho pozrie a povie: “Neďaleko Strakoníc, ste v bývalom protiatómovom kryte pre zamestnancov zbrojovky...a veľa šťastia, dúfam že to všetko dobre dopadne.“
Podplukovník sa trpko usmeje a povie: „Nie je to vaša vina a teraz choďte, nechcem vám ublížiť.“
Správca prikývne a pomaly zatvorí dvere.
V tme chladnej miestnosti sa zvíja podplukovník Dubánek od bolesti. V kŕčoch trhá šaty z tela, jeho rúžová pokožka sa rázom mení na čiernu pokrytú šupinami tvrdými ako pancier. Po chvíli výkriky a vzlyky prestali, teraz bývalí podplukovník Dubánek ležal na betónovej dlážke, teraz vyzerá presne ako beštia z lese iba s tým rozdielom že jeho chrbát zdobí jeden pár krídiel.
Hneď po tom ako sa premení zobudia ho sirény ktoré zaznamenali útek chyteného. Dubánek už teraz vie koľká bije, ale on bol vo výhode je omnoho inteligentnejší ako jeho dvaja predchodcovia a taktiež dokonalejší v boji proti početnej prevahe, a ako jeho pokožka bola odolna voči strelným zbraniam, vďaka vyššej vývojovej fáze.
Lenže on nemá chuť zabíjať vojakov ktorí sú teraz preňho bezvýznamný on má teraz jediný cieľ, nájsť kapitána Polanského. Rapídne zmenený bývalí podplukovník Dubánek vyrazí dvere a uteká po dlhej chladnej chodbe kde sa mu do cesty postaví jeden z vojakov, z oči do očí sa pozerá beštií do jasných olivovozelených očí.
Avšak vojak bol tak vydesený až mu spadla zbraň pod nohy, v tom sa naňho vrhne Dubánek ktorého sa pýta na smrť vydeseného vojaka ležiaceho na zemi: „Kde je Polanský?“
Chrapľavým hlasom prehovorí na vojaka, avšak prv než mohol čokoľvek povedať na samotnom konci chodby už boli počuť hlasy. Dubánek zbystrí sluch a uteká ďalej, pomočeného vojaka nechá ležať na zemi, Dubánek má tentoraz aj citlivejšie zmysly predovšetkým zrak a sluch, na tvári zacítil aj ten najjemnejší prievan a to ho dostalo zo spleti podzemných chodieb až k východu. Zlikvidovať stráže nebol preňho žiadny problém ale nikoho nezabil, chcel iba Polanského.
Jediné čo mu teraz zostávalo bolo utiecť do lesa ktorý bol hneď pred bunkrom, ani na chvíľu sa nezastaví dokonca zrýchli keď si uvedomí že nie je noc ale deň, a preto sa rozhodne utekať po štyroch kedy krídla menej prekážajú a je dokonca rýchlejší. Teraz bolo jeho cieľom nájsť si úkryt čo sa mu aj podarilo, jeho dočasným domovom sa mu stal rozbitý vojenský bunker z druhej svetovej vojny. Vošiel dnu a prvé čo spraví bolo že si našiel tmavé miesto kde by si pospal.
„Kde je kurva! Ako vám mohol ujsť!“ kričí na zoradených vojakov pred bunkrom kapitán Polanský.
„Ste banda neschopných parchantov! Keby sa to stalo za sociku tak vás dajú všetkých postrieľať a mňa tiež! Ak ho do večera nenájdete všetci sa presuniete do zóny Bory 69, a opovažte sa ho zabiť, strelne zbrane su aj tak zbytočné, jasné!“
„Áno pane!“ všetci jednohlasne skríkli
„Rozchod!“ následne sa všetci rozbehli na všetky strany. V tom sa Polanský otočí na jedného desiatnika a povie: „Vy! Nájdite mi ešte jedného schopného vojaka a auto, naložte ho slznými granátmi a uspávacími puškami, vyrážame v noci.“
„Áno, pane“ zasalutuje desiatnik a išiel plniť rozkaz.
Bývalého podplukovníka vzbudil ľudský hlas, okamžite sa rozbehol k strieľni kde bol kedysi guľomet avšak teraz tam ostala po ňom diera cez ktorú bol výborný výhľad do lesa. Opatrne sa pozrel a s úľavou si vydýchne, boli to len dvaja ľudia muž a žena v stredných rokoch. Ale on mal hlad nejedol už niekoľko hodín, avšak od tej odpornej myšlienky ho odradí to že mali dve deti.
„Asi rodičia na výlete,“ pomyslí si. Keď boli dostatočne ďaleko vyšiel z úkrytu niečo uloviť. Jeho lovecké inštinkty pracovali na maxime, keď vtom zbadal jeleňa dostatočne veľkého. A bez toho aby si ho jeleň všimol sa bývalí podplukovník Dubánek priblíži čoraz bližšie a bližšie, až napokon vyskočí z kríkov a ostrými pazúrmi sa zachytí na krk jeleňa.
Nasledoval smrteľný stisk čeľustí ktoré preťali tepnu. Jesť musel čo najrýchlejšie aby znížil riziko prezradenia. Do neskorej noci Dubánek v bunkri spal prebudil ho až mesačný svit ktorý svietil cez otvor pre guľomet, prudko otvorí oči a vytratí sa do tmy na lov.
„Myslíte že je naozaj tu, pane ?“ spýta sa Polanského mladý desiatnik ktorý riadi terénne auto.
„Ja si to nemyslím, ja to viem. A pozerajte kam idete !“ Odpovie nepríjemným tónom kapitán, v tejto situácií sa šofér musel mať na pozore pretože boli vypnuté svetlá aby boli čo najnenápadnejší.
„Pane jednotka už dorazila na miesto určenia,“ ozve sa zo zadu vojak-radista so slúchadlami na ušiach
. „To je dobre aspoň niečo ide podľa plánu,“ skonštatuje s nechuťou kapitán Polanský. Keď v tom niečo autom zatrasie.
„Čo to bolo ?“ spýta sa vystrašene desiatnik.
„Asi výmoľ, na poľnej ceste je to tu čast...“ radista nedopovie slovo a niečo ho vytrhne z kresla ostane len po ňom diera v platenej streche a slúchadlá.
„Čo to kurva !...“
A než stihol desiatnik niečo dopovedať vytrhne ho to zo sedačky aj s dverami. Polansky nemal šancu včas zareagovať a auto nabúra do stromu, Polansky už vie kto to má na svedomí. V panike okamžite berie svoj samopal a uteká po poľnej ceste, pri tom zbesilo strieľa na všetky strany, čo bola márna snaha ale v panike a zo strachu si to neuvedomil.
„No tak ukáž sa! Parchant zasraný!“ kričí na nemé stromy. Uteká ďalej až dobehne k lúke, „kde si! Ukáž sa!“
Po kope nadávok sa opakuje ďalšia streľba ktorá napokon utícha, a než stihne vymeniť zásobník z boku doňho vrazí Dubánek. Kapitán spadne na trávu a prv než sa stihne spamätať ucíti strašnú bolesť v ramene. Jediné na čo sa zmohol bol výkrik, v tom okamihu bol infikovaný presne ako Dubánek včera v Branišovskom lese, bývalí podplukovník Dubánek ho potom omráči úderom do hlavy schytí ho do náručia roztiahne krídla a odletí.
Let k zóne Bory 69 trval krátko, z výšky Dubánek vidí ako sa okolo lesa rozmiestnili vojenské jednotky. Prudko začne klesať a let vyrovná až tesne nad hlavami vojakov ktorý sa nemo prizerajú a odstupujú ďalej od okraju lesa. Vojaci nakoniec vytvoria polkruh a presne do stredu vyhradeného miesta Dubánek aj s pomaly prebúdzajúcim sa kapitánom pristane. Vystrašený vojaci neveria vlastným očiam a zatiaľ čo Dubánek drží kapitána v pevnom zovretí Polanský kričí na prizerajúcich sa vojakov.
„Čo čumíte, tak už ho uspite!“ vykríkne kapitán Polanský
Vojaci okamžite namieria uspavacie pušky na beštiu, avšak jeden z vojakov sa ozve: „Zadržte! Kapitán je infikovaný, pozrite sa na to uhryznutie !“
Vojaci sklopia zbrane a v tom okamihu osvieti dvojicu prudké žlté svetlo, nebol to však reflektor z vrtuľníka ale mimozemská loď.
„Vrátili sa,“ ticho skonštatuje správca ktorý sa prizerá.
„Nie, pomoc! Dostaňte ma odtiaľto ! Ty skurvená beštia.“
Kapitán stoj čo stoj sa snaží vytrhnúť zo zovretia. Náhle sa však k nemu skloní bývalí podplukovník Dubánek a ticho mu zašepká: „Tak a teraz pôjdeš so mnou veľmi, veľmi ďaleko.“
Polanský začne kričať, vojaci absolútne nemohli nič spraviť. Zrazu sa z obrovskej okrúhlej kozmickej lodi zniesol tenký červený lúč rovno na dvojicu pod loďou.
A v okamihu keď sa lúč dotkne dvojice, oslepí vojakov jasná žiara až si museli zakryť oči rukou. Žiara pomaly ustupovala smerom do kozmickej lodi. Žlté svetlá sa zmenili na modré a v okamihu sekundy odštartuje kozmická loď obrovskou rýchlosťou do vesmíru, následkom čoho všetky elektronické zariadenia dostali skrat. Na poli pri Branišovskom lese zavládne ticho a tma. Svietia iba hviezdy a mesiac.
„Šťastný let,“ povie si pre seba správca pozerajúc do neba.
Zatiaľ čo sa na Zemi chystajú k spánku, na planéte Zeta Recculi nastáva deň a návštevníci sa hrnú do miestnej ZOO kde mohli sledovať posledné exempláre pôvodných obyvateľov planéty – drakov. Tak ako vo svojej prirodzenej podobe plaza s krídlami, chvostom a čiernym šupinatým telom, tak ako aj v antropomorfnej podobe akým bol bývalí podplukovník Zbyněk Dubánek.
Dubánek bol celkom rád že sa z kapitána ktorý pohŕdal ľuďmi stal drak, avšak prídu chvíle kedy rozmýšľa či ľudia vedia o takýchto svetoch a pevne dúfa že tajomstvo bude raz odhalené. Možno jedného dňa, možno jedného dňa...
Koniec !
Z premietacej miestnosti sa ozve slabý chrapľavý hlas, asi 60 ročného správcu archívu, mal malú postavu a na sebe sivy sveter, jednoducho typický dôchodca ktorému sa nechce sedieť doma pred televizorom. „Áno hneď to bude pane.“
O chvíľu neskôr sa na plátne objaví nažltnutý a roztrasený obraz, na ktorom sa najprv ukázal znak Československej ľudovej armády a potom skratka ŠtB. V tom filme sa však neobjavia zábery zo skúšok zbraní ale obraz utekajúceho vojaka bývalej ČSĽA, za ním uteká kameraman. Film bol nemý, bolo počuť iba praskajúci zvuk projektora. Zlá kvalita a zaznamenané biele pruhy naznačovali prítomnosť rádioaktivity, avšak potom ako kameraman spadol na zem, a nasnímal záhadný objekt nad objektívom film skončil. A v tom nastalo ticho ktoré preruší buchot dverí. Podplukovník sa rozbehne za správcom, ktorému nakoniec jeho reumatické nohy nestačili na útek a zvalí sa na zem. Po chvíli ho Dubánek dobehne.
„Ty o tom niečo vieš ?“ povie podplukovník a postaví správcu na nohy. Správca iba ticho odpovie: „Ano.“
Dubánek zoberie správcu späť do premietacej miestnosti kde sa zamknú a pustia znova ten film. „Tak čo mi poviete? “ povzdychne si podplukovník.
Správca sa pozrie na film a začne ticho hovoriť: „Už je to dávno, keď vznikol ten film bol rok 1969, a v tom lese sa začali diať strašné veci. Toto čo ste videli bol iba začiatok, na tu postavu nikdy nezabudnem.“
„O akej postave hovoríte? “
Nasleduje ďalšie povzdychnutie: „Bol som tam v roku 1972 a mesiac predtým som nastúpil do zboru ČSĽA, vtedy sme robili v Branišovskom lese cvičenie.“
„Vy myslíte Bory ? O tom som už niečo počul...rôzne legendy.“
Správca pokrúti hlavou: „To nebola legenda, ale hrôza prichádzajúca z lesa. Boli sme tam siedmi a tá beštia pozabíjala všetkých okrem mňa. Jediný som prežil, schoval som sa do nejakého dutého stromu nedokázal som zasiahnuť, zatiaľ čo moji kamaráti umierali. Ja sa som sa zbabelo skryl.“
„Ale čo sa stalo? Čo to bolo za vec? “ vyzvedá aj naďalej podplukovník Dubánek ohromený tým čo počul. A aj keď film už dávno skončil, dvojica tomu nevenovala žiadnu pozornosť.
„Vyzeralo to akoby to malo plášť ale z určitosťou viem že sa to nedalo prestreliť,“ vrátnik sa nadýchne a ďalej pokračuje, „tá beštia má asi dva metre a je na nerozoznanie od ľudskej postavy, akurát na hlave to malo dve dlhé uši ktoré boli sklonené k zemi a vydávalo to pištiace zvuky ako z flauty.“
Podplukovník Dubánek naňho neveriacky pozerá: „Mohli by ste mi povedať niečo o tom incidente z roku 1969 ?“
Správca sa ticho pozrie na podplukovníka a povie: „Viem iba toľko čo mi povedali v sedemdesiatych rokoch keď som do tej prísne tajne jednotky nastúpil.“
V tom ho prerušil podplukovník Dubánek, „vy ste boli jedným z nich ?“
„Áno bolo to hneď po tom čo som sa zázrakom zachránil z toho lesa. Nikto nás nevaroval, nevedel som čo sa tam deje...“ hovorí rozrušene správca, „no dali mi na výber, buď budem členom špeciálnej jednotky alebo ma zastrelia, tak som zobral tu prvú možnosť a až po tom som zistil ako to všetko naozaj je. Začalo to v roku 1942, v ZSSR kedysi na Urale pristáli cudzie bytosti a nadviazali priateľskí kontakt s ľuďmi, taktiež viem že pochádzali z planéty Zeta Reticuli. To a ešte došlo k dohode o tom že im zachránime a odchováme po vojne jeden druh živočícha ktorý je pozoruhodný tým že má štyri vývojové fázy.“
V tom sa Dubánek začuduje: „Ale prečo práve Zem ?“
„Lebo ta beštia žije v tých istých podmienkach aké sú na Zemi, má skoro také isté DNA ako my.“
„A ako to s tým súvisí?“
„Všetko vám to vysvetlím...ono sa to živí krvou ale na sklonku života keď pohryzie človeka tak tvor zahynie, ale infikovaný človek sa zmení na vyššiu fázu.“
„V akej je momentálnej fáze?“
„V druhej...v roku 1983 pohrýzol jedného poľovníka, mal som vtedy stráž, bolo to hrozné. Ešte v ten deň som skupinu detí vyhnal z toho prekliateho lesa, ale stále som vám nepovedal o roku 1969. No v tom roku prišli na kozmickej lodi a tí dvaja tam nemali v lese čo robiť keď to tam vypustili. Je teória že čím je vyššie štádium vývoja, tak tým má beštia viac možností takže v tretej fáze možno už nebude potrebovať ochranný plášť a infikovať človeka môže kedykoľvek...viete čo niečo vám ukážem.“
V tom sa dvojica zdvihne z kresla a odíde z premietacej miestnosti. Dubánek nasleduje správcu ale stále mu čosi vŕta hlavou: „Ako je možné že sa tá beštia zdržiava iba v lese?“
Správca sa pousmeje a odpovie: „Naši súdruhovia zo Zeta Reticuli na to mysleli a do stromov na okraji lesa nainštalovali nejaké prístroje ktoré odpudzovali toho netvora, niečo ako elektrický ohradník na dobytok.“
„Aha, už tomu rozumiem.“
V tom správca zahne za roh, kde sa nachádzajú ťažké oceľové dvere štátneho archívu ktoré otvorí svojím univerzálnym kľúčom. Dvojica chvíľu blúdi po archíve, až napokon správca nájde to čo hľadá: „No pozrime tuto to máme.“
Otvorí kartotéku a vytiahne veľký zväzok dokumentov ktoré boli aspoň sedem centimetrov hrubé. Na šanone bolo červeným napísané -Úkol Kontakt- datovaný na 1.marec 1969.
„Tak hneď sa pozrime na tento záznam,“ povie správca a vytiahne trojstranové hlásenie datované presne na ten istý dátum aký bol aj šanone.
„Takže tu je úplne prvé hlásenie leteckých síl,“ povie správca a začne čítať správu, „stíhačka Mig-19PM pozorovala neznámy objekt nad Branišovským lesom, pilot hlásil že pod objektom sa objavilo tenké červené svetlo ktoré z neho vychádzalo.“
V tom ho preruší podplukovník Dubánek: „Myslíte niečo ako laser ?“
„Áno presne,“ a hovorí ďalej, „ v okamihu keď UFO zamierilo k nebu začal pilot objekt prenasledovať ale až do doby keď sa z ničoho nič vytratilo a v tom zlyhali všetky prístroje, pilot sa katapultoval, lietadlo sa našlo a bolo zistené že všetka elektronika bola zničená pod silnou intenzitou elektromagnetického pola. Táto pôvodná správa bola utajená, a fiktívna oficiálne uverejnená ako zlyhanie prístrojov teda technická príčina.“ Povie správca keď dočíta správu.
Podplukovník Dubánek neveriacky krúti hlavou: „Kto o tom všetkom vie ?“
„Okrem mňa a vás potom už len jednotka pod velením kapitána Polanského a bývalá ŠtB“
„Vie o tom vláda alebo prezident?“
Správca pokrúti hlavou: „Nie iba kapitán Polanský, ten velí zóne Bory 69.“
„Bory 69? “
„Áno krycí názov, zóna nie je oplotená aby sa predišlo podozrievavosti a zvedavosti.“
Podplukovník Dubánek si sadne na mramorovú podlahu, a pozrie sa očami zúfalého človeka na správcu: „Koľko? Koľko ľudí zomrelo? “
Správca iba potichu odpovie: „Záznamy sa o tom neevidujú, ale určite nie je to menej ako stovka. Najhoršie to bolo v prvých rokoch existencie zóny, až koncom sedemdesiatych rokoch do lesa skoro nikto nechodil. Všetci sa boja, ľudia hovoria že v celom lese je cítiť negatívna energia, z ľudí už zomrie málokto.“
Dubánek stále neveriacky krúti hlavou: „Ako je možné, že za celé roky nikto tú beštiu nevidel, a že o niečom takomto vláda vôbec nevie? “
Po chvíli ticha sa ozve správca: „Ešte niečo by ste mali vedieť, v roku 1983...počkajte hneď to nájdem.“
V tom začne správca listovať v dokumentoch až napokon narazí na dátum 25.júl 1983. Na dokumente bol názov –Incident Písek- .Zo zložky správca začne čítať: „Dňa 25.júla 1983 sa objavil na radare protivzdušnej obrany neznámy objekt. Dve stíhačky typu Mig-21PF a Mig-21PFM mali za úlohu objekt prinútiť k pristátiu. Avšak piloti hlásili že ide o neznámy typ lietadla, preto bolo rozhodnuté aby bol objekt zostrelený, to sa napokon aj podarilo a poškodený objekt havaroval do neďalekého pola vzdialeného päť kilometrov od mesta Písek. V neveľkom kráteri boli nájdené kusy neznámeho kovu tak ako aj zvýšená rádioaktivita, uvedený kov je veľmi ľahký a ľahko obrobitelný, avšak vlastnosti sú veľmi prekvapujúce. Vysoká tvrdosť, húževnatosť a pevnosť, zaostrený dokáže prerezať aj diamant, elektricky vysoko vodivý.“
Podplukovník Dubánek pozorne počúva a potom keď správca dočíta zložku spýta sa ho: „Ten incident, má niečo spoločne...“
„Nie, ale ide o ten kov, je to kľuč k zabitiu tej beštie.“
„Ak to chcete zabiť, tak to spravím len ja !“
Po chvíli napokon správca povie: „V poriadku, ale naše karabiny na to nestačia, poďte so mnou.“
Podplukovník Dubánek sa postaví, opráši si nohavice a nasleduje správcu do miestnosti susediacu s archívom. Správca otvorí dvere a vstúpia do miestnosti v ktorej boli rôzne prototypy zbraní a materiálu ktoré sa nedostali do výzbroje.
„Tak tu ho máme,“ povie správca a vytiahne z plechovej skrine samopal, „tento samopal vyvinul Václav Holeček, jeden z najlepších zbrojárov v Československu.“
Správca podá samopal podplukovníkovi, ten si ho opatrne prezerá.
Správca sa pousmeje: „Ide o prototyp beznábojnicového samopalu jediného svojej konštrukcie na svete.“
„To je skvelá práca, a náboje ?“
„Mám tento jeden zásobník, náboje sú vyrobené z kovu toho objektu z osemdesiateho tretieho, Václav ich dal vtedy tajne vyrobiť a mne osobne mi ich dal. On totiž tiež patril k skupine vojakov a dôstojníkov ktorí mali zonu Bory 69 na starosti.“
Podplukovník Dubánek si zoberie zásobník a nabil zbraň so slovami: „Idem na lov.“
„Budem vám držať palce a dávajte pozor, vyzerajte ako obyčajný civil tých si nevšímajú.“
„Rozumiem lacné krmivo pre beštiu,“ povie Dubánek a odíde z Vojenského ústredného Archívu späť k svojmu autu. Nikdy by si nepomyslel že jedneho dňa bude musieť zabiť cudziu bytosť z vesmíru, ale spraviť to musel, už z toho dôvodu že ohrozuje ľudí. V jednej chvíli bol na pochybách či to má spraviť, ale potom sa rozhodol že to spraví. Ina možnosť nieje.
Už bola noc, presne pol deviatej. Dubánek nasadne do auta a odíde domov, cesta netrvala dlho, stihol sa akurát najesť, prezliecť a zapáliť si cigaretu. V tom sa pozrie na hodinky. Bolo presne deväť hodín večer, odhodí špak z balkóna a odíde zo svojho bytu.
„Do Českých Budějovíc bude dlhá cesta“ pomyslí si Dubánek keď nasadal do auta, zavrie dvere, naštartuje a vyrazí na juh smerom k Branišovskému lesu.
Po ceste sa zastaví na pumpe aby natankoval auto naftou a seba energetickým nápojom. Už druhú plechovku dorazí a hodí do koša, nasadá späť do auta a vyštartuje. Je presne polnoc a podplukovník Dubánek prichádza do svojho cieľa.
Oblieka si starý baloniak pod ktorým má skrytý samopal, takto pripravený vyrazí do lesa. Ešte chvíľu zaváha ale potom vstúpi jeho noha na suché lístie z lesa. Spraví ďalší krok a potom ďalší, tak a už je v lese, počuť iba suché šuchotajúce lístie. Dubánek pomaly kráča čo najhlbšie do lesa a pri tom striehne či ho niekto nesleduje. Ubehne už niekoľko minút, a podplukovník Dubánek ide čoraz hlbšie a hlbšie do lesa.
Jeho srdce bije ako o závod a ruky ktoré sa potia na odistenom samopale sa trasú, ľavou rukou si otrie pot z čela a povzdychne si. V tom je počuť piskot ako z flauty, správca neklamal. Urobí ešte pár krokov vzad, pozrie sa vpravo a tam medzi smrekmi uvidel postavu presne takú istú ako mu ju popisoval správca. Dubánek namieri zbraň a zakričí: „Stoj! Lebo...lebo ťa zabijem“ hovorí s roztraseným hlasom.
Beštia na výzvu zareaguje vrčaním, Dubánek neváha a strieľa. Avšak zbraň sa zasekne, od päťdesiatych rokov minulého storočia sa nepoužívala, ale po opätovnom nabití vystrelí podplukovník tri rany to už sa ale beštia vrhá na podplukovníka.
Strely beštiu minú a zbraň podplukovníkovi vypadne z rúk po tom čo sa naňho vrhla beštia. Chvíľu na zemi bojuje, až napokon podplukovníka pohryzie do ramena, Dubánek vykríkne schytí kameň a tresne ho do hlavy beštií, ta zovretie uvoľní. Dubánek využíva príležitosť, rýchlo uchopí zbraň a po beštií strieľa až kým neminie zásobník.
Beštia sa zvalí na zem, strely z mimozemského kovu prestrelili ochranný plášť. Podplukovník Dubánek psychicky aj fyzicky vyčerpaný syčiac od bolesti v ramene podíde k beštií ktorú svojou nohou obráti na chrbát, v mesačnom svite uvidel konečne tvár beštie. Bola celá čierna bez nosa, oči mal oválne a olivovozelené, ústa malo okrúhle bez pier a s ostrými žltými zubami.
„Vitaj na zemi,“ povie podplukovník Dubánek a odpľuje si. Už už sa chcel vrátiť k autu ale v chvíli keď chcel odísť nad jeho hlavou zažiaril reflektor a vtom spozoroval blížiaci sa vrtuľník, chcel utiecť ale bolo to márne celý les obkľúčila armáda vojakov patriac k tajnej skupine ktorá má na starosti zónu Bory 69.
„Odhoďte zbraň !“ Kričí naňho jeden z vojakov, podplukovník Dubánek zbraň odhodí a dá si ruky za hlavu.
„Výborne, uspite ho!“
A prv než stihol zareagovať už ležal na zemi omámený.
Podplukovník Dubánek sa zobudí v studenej miestnosti podzemného krytu, túto skutočnosť si uvedomil keď si všimol pancierové dvere ktoré sa používajú len v krytoch civilnej obrany. Vedľa nemocničnej postele stál malý jednoduchý plechový stolík, a na ňom pohár vody. Podplukovník neváha a napije sa, v tom okamihu sa s vrzgotom otvoria dvere a do miestnosti vojde chlap v strednom veku, ktorý má na sebe oblečenú uniformu.
„Takže vy ste ten podplukovník Zbyněk Dubánek“ odmlčí sa a zatvorí dvere, „ktorý zabil našu beštiu, “ podíde bližšie a sadne si na stoličku vedľa postele.
„Kto...kto ste, dočerta?“ Zajachtá podplukovník Dubánek
„Kapitán Polanský a vy máte problém, nie kvôli tej zabitej beštii. To bolo vážne odvážne, " povie sarkasticky a pokračuje, " ale skôr kvôli tomu že ste infikovaný.“
Podplukovník si spomenie na slová správcu, a s hrôzou si uvedomí že kapitán Polanský hovorí pravdu.
Kapitán sa pozrie na hodinky a povie: „Máte presne pätnásť minút a bude z vás beštia. Budem veľmi rád že sa stanem svedkom tejto výnimočnej udalosti, teším sa na tretiu vývojovú fázu, “ povie bez akejkoľvek výčitky svedomia a úsmevom na tvári.
Podplukovník Dubánek bol celý bledý a v šoku sediac na posteli si pravou rukou šúcha rameno kde ho beštia pohrýzla aby sa uistil či všetko nie je iba zlý sen. Po chvíli dokázal prehovoriť: „Ako len môžete ?“
„Môžem, čo? Nechať umierať ľudí, používať ich ako lacnú potravu, nemajte strach ľudia vám budú chutiť, váš predchodca si obľúbil predovšetkým Rómov a svalnatých kriminálnikov aj keď z narkomanov mu bolo vždy zle,“ zasmeje sa cynicky kapitán Polanský
„Vy..vy ste zviera, beštia!“ Skríkne zlostne podplukovník Dubánek, až v tomto okamihu si s hrôzou uvedomí že obetí môže byť omnoho viac.
„No každopádne keď sa premeníte na tú beštiu uspíme vás plynom aby ste nerobili problémy a prenesieme späť do vášho nového domova,“ uškrnie sa Polanský, vstane a odíde k dverám náhle sa však pri prahu zastaví a pozrie sa na zdrveného podplukovníka. „Šťastný lov,“ zazubí sa kapitán a hlasno zabuchne dvere.
Podplukovník Dubánek si ľahne do postele a začne bezmocne plakať, keď v tom začul zaškrípanie dverí. Prudko vstane a prekvapene pozerá na postavu vo dverách.
„To ste vy ?“ prekvapeným hlasom povie podplukovník. Správca podíde k posteli a podplukovníkovi zašepká do ucha: „Buďte ticho a poďte so mnou.“
Podplukovník vstane, na sebe mal ešte stále oblečené to isté čo mal aj v lese.
„Ako ste sa sem dostali?“
„Ešte stále som členom skupiny Bory 69,“ povie správca a zamáva vstupnou kartičkou, „a keďže viem čo sa stalo rozhodol som sa že vám pomôžem.“
V tom zastali pri malých oceľových dverách ktoré sa dali ľahko otvoriť.
„Budete tu, keď sa premeníte čoho mi je strašne ľúto bude pre vás jednoduchšie ujsť. Nachádzate sa v agregátovej strojovni sem nikto nechodí...ešte máte pár minút, musím ísť.“
Správca odišiel späť k dverám a prv než ich zatvorí ozve sa podplukovník Dubánek: „A kde to vlastne som ?“
Správca sa naňho pozrie a povie: “Neďaleko Strakoníc, ste v bývalom protiatómovom kryte pre zamestnancov zbrojovky...a veľa šťastia, dúfam že to všetko dobre dopadne.“
Podplukovník sa trpko usmeje a povie: „Nie je to vaša vina a teraz choďte, nechcem vám ublížiť.“
Správca prikývne a pomaly zatvorí dvere.
V tme chladnej miestnosti sa zvíja podplukovník Dubánek od bolesti. V kŕčoch trhá šaty z tela, jeho rúžová pokožka sa rázom mení na čiernu pokrytú šupinami tvrdými ako pancier. Po chvíli výkriky a vzlyky prestali, teraz bývalí podplukovník Dubánek ležal na betónovej dlážke, teraz vyzerá presne ako beštia z lese iba s tým rozdielom že jeho chrbát zdobí jeden pár krídiel.
Hneď po tom ako sa premení zobudia ho sirény ktoré zaznamenali útek chyteného. Dubánek už teraz vie koľká bije, ale on bol vo výhode je omnoho inteligentnejší ako jeho dvaja predchodcovia a taktiež dokonalejší v boji proti početnej prevahe, a ako jeho pokožka bola odolna voči strelným zbraniam, vďaka vyššej vývojovej fáze.
Lenže on nemá chuť zabíjať vojakov ktorí sú teraz preňho bezvýznamný on má teraz jediný cieľ, nájsť kapitána Polanského. Rapídne zmenený bývalí podplukovník Dubánek vyrazí dvere a uteká po dlhej chladnej chodbe kde sa mu do cesty postaví jeden z vojakov, z oči do očí sa pozerá beštií do jasných olivovozelených očí.
Avšak vojak bol tak vydesený až mu spadla zbraň pod nohy, v tom sa naňho vrhne Dubánek ktorého sa pýta na smrť vydeseného vojaka ležiaceho na zemi: „Kde je Polanský?“
Chrapľavým hlasom prehovorí na vojaka, avšak prv než mohol čokoľvek povedať na samotnom konci chodby už boli počuť hlasy. Dubánek zbystrí sluch a uteká ďalej, pomočeného vojaka nechá ležať na zemi, Dubánek má tentoraz aj citlivejšie zmysly predovšetkým zrak a sluch, na tvári zacítil aj ten najjemnejší prievan a to ho dostalo zo spleti podzemných chodieb až k východu. Zlikvidovať stráže nebol preňho žiadny problém ale nikoho nezabil, chcel iba Polanského.
Jediné čo mu teraz zostávalo bolo utiecť do lesa ktorý bol hneď pred bunkrom, ani na chvíľu sa nezastaví dokonca zrýchli keď si uvedomí že nie je noc ale deň, a preto sa rozhodne utekať po štyroch kedy krídla menej prekážajú a je dokonca rýchlejší. Teraz bolo jeho cieľom nájsť si úkryt čo sa mu aj podarilo, jeho dočasným domovom sa mu stal rozbitý vojenský bunker z druhej svetovej vojny. Vošiel dnu a prvé čo spraví bolo že si našiel tmavé miesto kde by si pospal.
„Kde je kurva! Ako vám mohol ujsť!“ kričí na zoradených vojakov pred bunkrom kapitán Polanský.
„Ste banda neschopných parchantov! Keby sa to stalo za sociku tak vás dajú všetkých postrieľať a mňa tiež! Ak ho do večera nenájdete všetci sa presuniete do zóny Bory 69, a opovažte sa ho zabiť, strelne zbrane su aj tak zbytočné, jasné!“
„Áno pane!“ všetci jednohlasne skríkli
„Rozchod!“ následne sa všetci rozbehli na všetky strany. V tom sa Polanský otočí na jedného desiatnika a povie: „Vy! Nájdite mi ešte jedného schopného vojaka a auto, naložte ho slznými granátmi a uspávacími puškami, vyrážame v noci.“
„Áno, pane“ zasalutuje desiatnik a išiel plniť rozkaz.
Bývalého podplukovníka vzbudil ľudský hlas, okamžite sa rozbehol k strieľni kde bol kedysi guľomet avšak teraz tam ostala po ňom diera cez ktorú bol výborný výhľad do lesa. Opatrne sa pozrel a s úľavou si vydýchne, boli to len dvaja ľudia muž a žena v stredných rokoch. Ale on mal hlad nejedol už niekoľko hodín, avšak od tej odpornej myšlienky ho odradí to že mali dve deti.
„Asi rodičia na výlete,“ pomyslí si. Keď boli dostatočne ďaleko vyšiel z úkrytu niečo uloviť. Jeho lovecké inštinkty pracovali na maxime, keď vtom zbadal jeleňa dostatočne veľkého. A bez toho aby si ho jeleň všimol sa bývalí podplukovník Dubánek priblíži čoraz bližšie a bližšie, až napokon vyskočí z kríkov a ostrými pazúrmi sa zachytí na krk jeleňa.
Nasledoval smrteľný stisk čeľustí ktoré preťali tepnu. Jesť musel čo najrýchlejšie aby znížil riziko prezradenia. Do neskorej noci Dubánek v bunkri spal prebudil ho až mesačný svit ktorý svietil cez otvor pre guľomet, prudko otvorí oči a vytratí sa do tmy na lov.
„Myslíte že je naozaj tu, pane ?“ spýta sa Polanského mladý desiatnik ktorý riadi terénne auto.
„Ja si to nemyslím, ja to viem. A pozerajte kam idete !“ Odpovie nepríjemným tónom kapitán, v tejto situácií sa šofér musel mať na pozore pretože boli vypnuté svetlá aby boli čo najnenápadnejší.
„Pane jednotka už dorazila na miesto určenia,“ ozve sa zo zadu vojak-radista so slúchadlami na ušiach
. „To je dobre aspoň niečo ide podľa plánu,“ skonštatuje s nechuťou kapitán Polanský. Keď v tom niečo autom zatrasie.
„Čo to bolo ?“ spýta sa vystrašene desiatnik.
„Asi výmoľ, na poľnej ceste je to tu čast...“ radista nedopovie slovo a niečo ho vytrhne z kresla ostane len po ňom diera v platenej streche a slúchadlá.
„Čo to kurva !...“
A než stihol desiatnik niečo dopovedať vytrhne ho to zo sedačky aj s dverami. Polansky nemal šancu včas zareagovať a auto nabúra do stromu, Polansky už vie kto to má na svedomí. V panike okamžite berie svoj samopal a uteká po poľnej ceste, pri tom zbesilo strieľa na všetky strany, čo bola márna snaha ale v panike a zo strachu si to neuvedomil.
„No tak ukáž sa! Parchant zasraný!“ kričí na nemé stromy. Uteká ďalej až dobehne k lúke, „kde si! Ukáž sa!“
Po kope nadávok sa opakuje ďalšia streľba ktorá napokon utícha, a než stihne vymeniť zásobník z boku doňho vrazí Dubánek. Kapitán spadne na trávu a prv než sa stihne spamätať ucíti strašnú bolesť v ramene. Jediné na čo sa zmohol bol výkrik, v tom okamihu bol infikovaný presne ako Dubánek včera v Branišovskom lese, bývalí podplukovník Dubánek ho potom omráči úderom do hlavy schytí ho do náručia roztiahne krídla a odletí.
Let k zóne Bory 69 trval krátko, z výšky Dubánek vidí ako sa okolo lesa rozmiestnili vojenské jednotky. Prudko začne klesať a let vyrovná až tesne nad hlavami vojakov ktorý sa nemo prizerajú a odstupujú ďalej od okraju lesa. Vojaci nakoniec vytvoria polkruh a presne do stredu vyhradeného miesta Dubánek aj s pomaly prebúdzajúcim sa kapitánom pristane. Vystrašený vojaci neveria vlastným očiam a zatiaľ čo Dubánek drží kapitána v pevnom zovretí Polanský kričí na prizerajúcich sa vojakov.
„Čo čumíte, tak už ho uspite!“ vykríkne kapitán Polanský
Vojaci okamžite namieria uspavacie pušky na beštiu, avšak jeden z vojakov sa ozve: „Zadržte! Kapitán je infikovaný, pozrite sa na to uhryznutie !“
Vojaci sklopia zbrane a v tom okamihu osvieti dvojicu prudké žlté svetlo, nebol to však reflektor z vrtuľníka ale mimozemská loď.
„Vrátili sa,“ ticho skonštatuje správca ktorý sa prizerá.
„Nie, pomoc! Dostaňte ma odtiaľto ! Ty skurvená beštia.“
Kapitán stoj čo stoj sa snaží vytrhnúť zo zovretia. Náhle sa však k nemu skloní bývalí podplukovník Dubánek a ticho mu zašepká: „Tak a teraz pôjdeš so mnou veľmi, veľmi ďaleko.“
Polanský začne kričať, vojaci absolútne nemohli nič spraviť. Zrazu sa z obrovskej okrúhlej kozmickej lodi zniesol tenký červený lúč rovno na dvojicu pod loďou.
A v okamihu keď sa lúč dotkne dvojice, oslepí vojakov jasná žiara až si museli zakryť oči rukou. Žiara pomaly ustupovala smerom do kozmickej lodi. Žlté svetlá sa zmenili na modré a v okamihu sekundy odštartuje kozmická loď obrovskou rýchlosťou do vesmíru, následkom čoho všetky elektronické zariadenia dostali skrat. Na poli pri Branišovskom lese zavládne ticho a tma. Svietia iba hviezdy a mesiac.
„Šťastný let,“ povie si pre seba správca pozerajúc do neba.
Zatiaľ čo sa na Zemi chystajú k spánku, na planéte Zeta Recculi nastáva deň a návštevníci sa hrnú do miestnej ZOO kde mohli sledovať posledné exempláre pôvodných obyvateľov planéty – drakov. Tak ako vo svojej prirodzenej podobe plaza s krídlami, chvostom a čiernym šupinatým telom, tak ako aj v antropomorfnej podobe akým bol bývalí podplukovník Zbyněk Dubánek.
Dubánek bol celkom rád že sa z kapitána ktorý pohŕdal ľuďmi stal drak, avšak prídu chvíle kedy rozmýšľa či ľudia vedia o takýchto svetoch a pevne dúfa že tajomstvo bude raz odhalené. Možno jedného dňa, možno jedného dňa...
Koniec !