Dračí trest
Fajčí cigaretu na chladnom nočnom vzduchu.
Vločky sa jej topia na holých rukách.
Nie je jej zima.
Aj po toľkých hodinách cíti horúčavu ohňov a ľudských tiel.
Keď stojí na pódiu, hrá hudba a ona spieva. Vtedy jej nie je zima. Ani teraz.
Vydýchne dym, ohorok hodí do trávy a potom za sebou zavrie staré okno, ktoré sa zasekáva, keď ho potiahnete prirýchlo. Aj teraz sa zasekne.
Nechá to tak.
Bosá prejde do postele, zakryje sa ľahkou dekou, hoci vonku mrzne a pobozká úplne neznámeho muža, ktorý vonia po drahej voňavke a cigaretách. Na jeho tele ako farebné stužky sa prepletajú tetovania.
Studenými prstami jej podoprie badu, druhou rukou sa začne opatrne posúvať k jej nohavičkám.
Dnes pôjdu spať neskoro...
S trhnutím sa prebudí.
Je jej zima, trasie sa na celom tele a na spánkoch je spotená.
Má pocit, akoby sa jej v spánku dotklo niečo odporné.
Na prsiach a ramenách.
Vyplašene sa posadí.
Rýchlym pohľadom preletí svoju maringotku a keď vidí, že je všetko v poriadku, schúli sa do klbka.
Určite sa jej snívala nejaká nočná mora.
Samozrejme, že sa trasie, veď má otvorené okno. To okno, ktoré sa v noci zaseklo.
Miesto na posteli vedľa nej je prázdne.
Neznámy odišiel.
S povzdychom vstane a nahá zamieri k oknu.
Holou rukou zmetie nočný sneh a zavrie.
Má chuť si zapáliť, ale vonku sa jej nechce.
Strhne z postele deku a omotá si ju okolo tela.
Z včerajšieho koncertu ju trochu bolia nohy. Celý večer spievala svoje najznámejšie piesne, tancovala, vlnila sa a pila. Hviezdička rockových scén Tara si nemôže dovoliť poľaviť.
Postaví vodu na kávu.
Prstami si prečeše zamotané pramene čiernych vlasov, spod očí si zotrie roztečenú maskaru.
Zaleje kávu.
Lyžička cukru, zamieša a potom si otvorí Monster.
Chce sa zvaliť do kresla, keď začuje v čerstvom snehu kroky.
Tara otrávene zahučí a zvažuje, že sa bude tváriť, že tu nie je.
Ktosi vyjde po troch schodíkoch až ku dverám a zastane.
Tara čaká, kedy zaklope.
Sekundu, päť, pol minúty.
Podíde ku dverám a prudko ich otvorí pripravená kričať. Ak sa ju pokúšajú natočiť novinári v nejakej chúlostivej situácii, ani sa nebude obťažvať volať právnika. Vlastnoručne ich uškrtí.
Pred dverami však nikto nestojí.
Zmätene otovrí ústa, potom ich opäť zavrie. Asi ako človek, ktorý dostal infarkt.
Opatrne sa nakloní aby mohla vyzrieť von do zasneženého dňa, keď vtom jej do tváre udrie snehová guľa.
Kryštáliky ľadu ju aštípu na líci, sneh jej zychrastí na koži.
Tara vykríkne, chytí sa za srdce, ktoré teraz prudko tlčie.
Spoza jej maringotky sa ozve smiech.
Vytacká sa odtiaľ nízky, pohľadný chlapec. Reky, ako ho všetci volajú.
Dlhá rovná ofina hnedých vlasov mu zakrýva tvár a aj mandľové oči. Jediné, čo z neho Tara vidí je obrovský úsmev. Zuby má Reky biele ako vápno a rovné, akoby mu ich naukladali stavenmí inžinieri. Jeho úsmev je to najkrajšie, čo Tara kedy videla.
Teraz z neho však radosť nemá.
,,Ránko, ľadová kráľovná!“
,,Rek, ja ťa zabijem!“rozčuľuje sa Tara.
Reky nad jej hnevom len mávne rukou. Zvykol si.
Je totiž jej hlavný bas gitarista, bez neho by kapela nedala ani ranu. Je základ všetkého, nosný stĺp, základný pilier. On drží štyroch nevyrovnaných nájsťročných tínedžerov pokope.
On sám má len sedemnásť.
,,Ako si sa vyspala?“
,,Dobre,“odsekne na jeho dobromyseľnú otázku, ,,Už nikdy ma takto nestraš! Takmer som umrela.“
Opäť mávne rukou:,,Ale čoby, prospelo ti to, aspoň máš konečne farbu v tvári.“
,,Čo tu vlastne robíš tak skoro?“
,,Prišiel som ti oznámiť, že vyrážame o pol hodinu. Zvukári sú už zbalení, ešte posledná kontrola a môžeme vyraziť na západ, do Mníchova.“
Utrápene si prejde rukou po tvári:,,Ďalší podobný koncert už neznesiem. Som unavená.“
Reky sa zamračí:,,Ak by si sa nevyspala s každým chalanom ktorý si dokáže stiahnuť nohavice, nebola by si tak unavená.“
,,Čo ty o tom vieš!“jeho poznámka sa jej dotkne.
,,Dosť!“tentoraz aj Reky zvýši hlas, ,,Som tvoj kamoš, môžem sa považovať za člena rodiny! Som starší a mal by som ťa chrániť.“
,,Len si nevyčítaj, že zanedbávaš svoje bratské povinnosti. Ja viem, ako to s chalami chodí.“
,,V šestnástich?“nadvihne Reky obočie.
Tara sa od neho odvráti a dá si dúšok kávy.
Reky má pravdu. Napriek tomu ju jeho starosť hnevá.
Chlapec ešte chvíľu postáva pri dverách a díva sa na jej odvrátený chrbát, potom pohodí rukami:
,,To je všetko. Priprav sa na odchod.“
Zavrie za sebou dvere a nechá ju samú.
MNÍCHOV
Diváci jačia a keď zdvihne ruky, oni ju nasledujú.
Masa ľudí ako jeden jediný človek skáče do rytmu hudby.
Vlní sa pri mikrofóne, spieva svoju najznámejšiu pieseň. Má radosť keď počuje, ako jej zastretý hlas dobre vyznie v refréne.
Na chvíľu si mikrofón odtrhne od pier a vyzve ľudí, aby zaspievali niekoľko slov.
V príhodnej chvíli opäť zavrieska do mikofónu a akési dievčatá nadšene zajačia.
Je jej horúco, pod nohami jej vibrujú drevené dosky javiska.
Pod ňou stoja SBS ochrankári a mestská polícia. Strážia bariéry, ktoré oddeľujú rozbesnený, dotyku chtivý dav a speváčku.
Keď spieva koniec skladby, obzrie sa na Reka, ktorý stojí tesne za ňou a na tvári má úsmev, aký vyčarí len keď sa mu hra na gitare darí. Dlhé prsty mu čarovne rýchlo prebiehajú po strunách, akoby boli kovové vlákna naolejované.
Do bubnov s dokonalým rytmom udiera Pete, mierne spotený od námahy a so sústredeným výrazom v úzkej tvári.
Čiernovlasý Majo hrá posledné akordy skladby na svojej gitare.
Potom sa pódium prestane triasť, hudba zmĺkne.
Dav rozbesnený predstavením jačí, vyskakuje a valcuje zábany pred pódiom.
Tara sa nakloní k mikrofónu:,,Užívali ste si šou?“
Dav súhlasne zavrieska, ruky vystrelia do vzduchu.
Tara sa usmeje:,,Aj my, však chlapci?“ Obzrie sa na svoju skupinu.
Opäť salva kriku.
,,Toto bol posledný, záverečný song tejto chvíle, fajn, že ste všetci tak spolupracovali. Ďakujem vám a teším sa nabudúce. Ak ste sa bavili, naposledy mi ukážte, ako!“ vrieska.
Diváci sa vlnia pod ňou, dupú nohy, vrieskajú hrdlá.
Tara sa spokojne usmeje.
Zhasnú svetlá, reflektory sa stlmia.
Zvukári a konštruktéri vybehnú na javisko. Majo si skladá gitaru, Pete sťažka vstáva od bubnov.
Tara sa na nich usmeje:,,Dobrá práca, chlapci!“
Podídu k nej.
Každého jedného objíme, všimne si, že Rekyho náručie je akési mužnejšie a že ju drží vrelejšie,ako jej dvaja kamaráti.
Prehodia ešte prá slov, zasmejú sa na pár vtipoch a potom si vyčerpaní sľúbia, že sa o pol hodinku stretnú v Majovej maringotke a tam sa porozprávajú a všetko patrične oslávia.
Teraz však sú príliš unavení.
Odšuchcú sa z pódia.
Tara s úmyslom dať si sprchu zamieri ku verejným sprchám, ktoré sa nachádzajú v areály.
Upratovačky už určite upatali po návštevníkoch a teraz je tam relatívny pokoj.
Našťastie fanúšikovia sa už rozišli, keď prechádza krížom cez zamrznutý trávnik, nikto ju nesleduje a nikto nechce fotku, ani podpis.
Ľudoprázdno.
Len zvukári a konštruktéri sa motajú sem a tam.
Cestou si vezme uterák a čisté spodné prádlo.
Potom už vojde do malej, vykachličkovanej a mierne vlhkom smrdiacej budovy v ktorej sa nachádza pár kabínok so záchodmi a dve sprchy.
Začne sa vyzliekať.
Najprv tričko na krátky rukáv-hoci je zima, pri koncerte sa tak zohreje, že nepotrebuje dlhšie oblečenie-potom už len tenisky, ponožky a čipkované pančušky.
Nahá vojde do sprchy.
Trochu ju oziabajú nohy.
Pustí vodu a drží postaví sa bokom, aby na ňu prúd nedopadal. Natiahne ruku pred seba a kontroluje teplotu. Keď je spokojná, vojde pod padajúce kvapky.
Slastne vydýchne.
Chvíľu stojí v prúde a nechá na seba padať vodu, zrazu niečo začuje.
Obráti sa a vykríkne. Ktosi za ňou stojí a díva sa.
Je to chlapec. V sprchách vládne šero, pretože nezasvietila vypínač. To však neprekáža. Aj tak ho vidí ceklkom jasne. Chalanove oči majú farbu jantáru a žiaria.
Vydesene si zakryje nahé partie rukami a vrieska.
Chlapec, môže mať tak devätnásť, zdvihne na svoju obranu ruky a odvráti sa chrbtom, aby sa na ňu priamo nedíval.
Pri tom nahlas, aby prekričal jej vydesený krik sa ospravední:,,Sorry, sorry, nevedel som, že si tu! Po koncerte som sem na chvíľu zabehol zakuriť. Sorry, sorry.“
Hovorí po nemecky, veď sú predsa v Mníchove, ona mu napriek tomu rozumie. A nie len to sorry.
Tara sa pritisne ku kachličkovanej stene:,,Vypadni!“
,,Priznám sa ti, neprišiel som sem, aby som si zafačil. Keď som odchádzal, videl som, ako sem mieriš.“
Tara zneistie:,,Aha.“
Chalan sa nervózne zasmeje. Ešte stále je odvrátený chrbtom:,,Fajn, ja pôjdem. Rád som ťa spoznal, Tara.“
Chce odísť, ona si však zrazu zloží ruky z nahého tela.
Vyjde zo sprchy a nahá sa postaví len niekoľko centimetrov od neho. Ešte stále je odvrátený chrbtom.
,,Počkaj,“povie Tara, ,,Nemusíš ísť hneď.“
Chalan stuhne. Pomaly, veľmi pomaly obráti hlavu na bok a zlatými očami sa zadíva na jej telo.
,,Nie, pôjdem hneď,“povie, zrak stále upretý na ňu.
Tara pokrčí ramenami:,,Naozaj by si si ma nechal ujsť? Mňa, Taru?“
,,Prečo to chceš?“
Tara sa naňho prekvapene zadíva.
Áno, prečo vlastne? Sama nevie.
Chalan sa teraz obráti k nej a ona musí zdvihnúť hlavu, aby sa mu mohla zadívať do tých dravých šikmých očí.
Je vysoký, štíhly, široké ramená a úzky pás mu zakrýva len čierna mikina. Napriek látke pod nimi Tara vidí svaly. Nie odporne navrelé, ale získané poctivou prácou, dlhé a štíhle.
Chalan teraz hovorí chladne:,,Máš len šestnásť. Si hlúpa. Prečo sa so mnou chceš vyspať?“
Tara o krok cúvne:,,Ja...tak to chcem!“
Neveselo sa zasmeje:,,Si snáď štetka?“
,,Nie! Ja len...dúfam, že vďaka tomu raz nájdem niečo, čo hľadám,“to už ale šepká.
Chalan sa k nej skloní. Hlas má prekvapivo nežný:,,Keď sa vyspíš každú noc s niekým iným, lásku nenájdeš.“
Tara sa rozzúri. Má pravdu. Ten neznámy, úplne neznámy chlapec má pravdu! Presne to chce, lásku. Utiekla z domu od rodičov, pretože si myslela, že ju len obmedzujú. Snažila sa byť dospelá, a stalo sa z nej toto.
Zúrrivo vykríkne:,,Prestaň sa hrať na psychológa a konečne sa do toho pusť! Alebo mám čakať celú noc?“
Chlapcova tvár stvrde. Len oči sa mu nebezpečne lesknú. Tie zvláštne, žlté dúhovky.
Hlas má tichý a mierne nahnevaný, keď povie:,,Chcel som ťa toho ušetriť, chcel som ti ukázať, že toto nie je život.“
Rozopne si mikinu, strasie si ju z pliec. Látka ešte ani nestihne žuchnúť na zem, keď si stiahne nohavice.
Odkopne ich od seba a potom sa pritlačí na Taru pevným štíhlym a horúcim telom.
Strasie ju, keď ju drsne chytí za ramená a prirazí ju o stenu sprchy, presne pod prúd teplej vody.
Stiahne si trenky a rukami jej bez zaváhania siahne medzi nohy.
Tara vykríkne.
Ešte nikto, žiadny chlapec, s ktorým od svojich štrnástich bola, nebol takýto. Tento je skúsený, tvrdý, on vie, ako to chce. Napriek tomu dáva pozor, aby jej neublížil.
A Tara musí kričať.
Stále kričať. Raz od vzrušenia, potom od rozkoše, potom od bolesti, raz od horúčavy. A celý čas sa pri tom díva do jeho nádherných žltých očí.
Je unesená vlnou agónie a jediné na čo sa zmôže je škriabať mu chrbát a kričať.
Všetko ju neznesiteľne páli. Je to ten najfantastickejší zážitok,aký zažila. V sprche! S chalanom, ktorého pozná päť minút!
Napokon sa pod ním zvíja a stoná, už nevládze kričať.
,,Dosť, dosť,“chrapľavo sa pokúša zastaviť niečo, čo nedokáže pomenovať.
On ju však nepočúva, ešte tesnejšie sa k nej pritisne, prsty jej bolestivejšie zaborí do stehien.
A Tara potom omdlie.
Plače.
Hlavu má v dlaniach a ramenami jej lomcujú vzlyky.
Je tehotná.
Plod by mal mať približne dva mesiace. Dva mesiace! V spomienkach sa jej vynorí Mníchov. A chalan, ktorý nechcel, aby to s ním robila. Chalan so zlatými dúhovkami.
On je otec. S nikým iným po ňom už nebola. Po tom, čo omdlela, sa ráno našla zabalená v župane opretá o stenu v sprchách. Od tej doby sa chlapcom vyhýbala, ako sa len dalo.Myslela na slová žltookého a po zážitku ktorý jej doprial, sa umúdrila.
A teraz dieťa.Ona, šeštnástročná speváčka a dieťa! Môže si ho nechať vziať, už o tom však hovorila s Rekym a ten jej poradil, aby ho donosila. Ponúkol jej totiž podporu. Na jar ich čaká sobáš. Rozhodol sa, že na médiá to uhrajú ako šťastný pár. Dieťa, ktoré určite nie je jeho prijme za vlastné.
Tara mu bola, je a navždy aj bude vďačná.
Cíti tlak v panve, potí sa a nemôže dobre dýchať, srdce jej poskakuje.
Leží na pôrodnej sále a hoci dostala injekciu, všetko ju neznesiteľne bolí.
Stoná a pri tom zviera Rekyho za ruku.
Vždy bol jej najlepším priateľom, kto však mal vedieť, že sa raz z takýchto neprirozedných dôvodov stane aj jej manželom?
Tara myslí na svoje dieťa. Na jeho dieťa! Má to byť dievčatko. Nevie, či má strach, alebo práve naopak dúfa, že bude mať jeho nádherné žlté oči.
Od bolesti kričí, potí sa a od horúčavy jej vrie pokožka.
Okolo nej sa roja setričky:,,Tlačte, tlačte. Zhlboka dýchajte. Nádych, výdych, nádych, výdych. Tak, a teraz vy! Nádych, výdych. Pôjde to, dieťatko bude vonku, len zatlačte.“
Tlačí a od bolesti a strašnej námahy sa jej zahmlieva pred očami.
A zrazu sa ozve krik.
Tradičné-vidím hlavičku, sa zmení na jačanie.
Roky a strhne a doktorka zdesene ustúpi. Sestričky sa rozutekajú.
Tara zdvihne hlavu aby sa mohla pozrieť, nedovidí však na to, čo tak vydesilo všetkých okolo.
Posledný krát zatlačí, potom vyčerpane cíti, ako tlak konečne povolil.
Čosi dopadne na pôrodný stôl. Nikto to nechytí, nezavinie do deky.
,,Čo je? Čo sa deje?“kričí Tara vystrašene.
Je snáď dieťa mŕtve? Je nejako dokaličené? Prečo to ultrazvuk neukázal?
Roky jej pustí ruku, zalapá po dychu a pohľady sa im stretnú.
Tara v jeho očiach vidí hrôzu.
Posadí sa a zadíva sa na svoje dieťa.
Na stole , rovno pred ňou sa zvíja a pokúša na nôžky postaviť malý, zelený drak. Dračica.
Mäkké šupiny má ešte vlhké od krvy, krídelká ešte pevne prtisnuté k chrbtu. A keď otvorí očká, sú farby tekutého zlata.
A vtedy začne Tara vrieskať.
Vločky sa jej topia na holých rukách.
Nie je jej zima.
Aj po toľkých hodinách cíti horúčavu ohňov a ľudských tiel.
Keď stojí na pódiu, hrá hudba a ona spieva. Vtedy jej nie je zima. Ani teraz.
Vydýchne dym, ohorok hodí do trávy a potom za sebou zavrie staré okno, ktoré sa zasekáva, keď ho potiahnete prirýchlo. Aj teraz sa zasekne.
Nechá to tak.
Bosá prejde do postele, zakryje sa ľahkou dekou, hoci vonku mrzne a pobozká úplne neznámeho muža, ktorý vonia po drahej voňavke a cigaretách. Na jeho tele ako farebné stužky sa prepletajú tetovania.
Studenými prstami jej podoprie badu, druhou rukou sa začne opatrne posúvať k jej nohavičkám.
Dnes pôjdu spať neskoro...
S trhnutím sa prebudí.
Je jej zima, trasie sa na celom tele a na spánkoch je spotená.
Má pocit, akoby sa jej v spánku dotklo niečo odporné.
Na prsiach a ramenách.
Vyplašene sa posadí.
Rýchlym pohľadom preletí svoju maringotku a keď vidí, že je všetko v poriadku, schúli sa do klbka.
Určite sa jej snívala nejaká nočná mora.
Samozrejme, že sa trasie, veď má otvorené okno. To okno, ktoré sa v noci zaseklo.
Miesto na posteli vedľa nej je prázdne.
Neznámy odišiel.
S povzdychom vstane a nahá zamieri k oknu.
Holou rukou zmetie nočný sneh a zavrie.
Má chuť si zapáliť, ale vonku sa jej nechce.
Strhne z postele deku a omotá si ju okolo tela.
Z včerajšieho koncertu ju trochu bolia nohy. Celý večer spievala svoje najznámejšie piesne, tancovala, vlnila sa a pila. Hviezdička rockových scén Tara si nemôže dovoliť poľaviť.
Postaví vodu na kávu.
Prstami si prečeše zamotané pramene čiernych vlasov, spod očí si zotrie roztečenú maskaru.
Zaleje kávu.
Lyžička cukru, zamieša a potom si otvorí Monster.
Chce sa zvaliť do kresla, keď začuje v čerstvom snehu kroky.
Tara otrávene zahučí a zvažuje, že sa bude tváriť, že tu nie je.
Ktosi vyjde po troch schodíkoch až ku dverám a zastane.
Tara čaká, kedy zaklope.
Sekundu, päť, pol minúty.
Podíde ku dverám a prudko ich otvorí pripravená kričať. Ak sa ju pokúšajú natočiť novinári v nejakej chúlostivej situácii, ani sa nebude obťažvať volať právnika. Vlastnoručne ich uškrtí.
Pred dverami však nikto nestojí.
Zmätene otovrí ústa, potom ich opäť zavrie. Asi ako človek, ktorý dostal infarkt.
Opatrne sa nakloní aby mohla vyzrieť von do zasneženého dňa, keď vtom jej do tváre udrie snehová guľa.
Kryštáliky ľadu ju aštípu na líci, sneh jej zychrastí na koži.
Tara vykríkne, chytí sa za srdce, ktoré teraz prudko tlčie.
Spoza jej maringotky sa ozve smiech.
Vytacká sa odtiaľ nízky, pohľadný chlapec. Reky, ako ho všetci volajú.
Dlhá rovná ofina hnedých vlasov mu zakrýva tvár a aj mandľové oči. Jediné, čo z neho Tara vidí je obrovský úsmev. Zuby má Reky biele ako vápno a rovné, akoby mu ich naukladali stavenmí inžinieri. Jeho úsmev je to najkrajšie, čo Tara kedy videla.
Teraz z neho však radosť nemá.
,,Ránko, ľadová kráľovná!“
,,Rek, ja ťa zabijem!“rozčuľuje sa Tara.
Reky nad jej hnevom len mávne rukou. Zvykol si.
Je totiž jej hlavný bas gitarista, bez neho by kapela nedala ani ranu. Je základ všetkého, nosný stĺp, základný pilier. On drží štyroch nevyrovnaných nájsťročných tínedžerov pokope.
On sám má len sedemnásť.
,,Ako si sa vyspala?“
,,Dobre,“odsekne na jeho dobromyseľnú otázku, ,,Už nikdy ma takto nestraš! Takmer som umrela.“
Opäť mávne rukou:,,Ale čoby, prospelo ti to, aspoň máš konečne farbu v tvári.“
,,Čo tu vlastne robíš tak skoro?“
,,Prišiel som ti oznámiť, že vyrážame o pol hodinu. Zvukári sú už zbalení, ešte posledná kontrola a môžeme vyraziť na západ, do Mníchova.“
Utrápene si prejde rukou po tvári:,,Ďalší podobný koncert už neznesiem. Som unavená.“
Reky sa zamračí:,,Ak by si sa nevyspala s každým chalanom ktorý si dokáže stiahnuť nohavice, nebola by si tak unavená.“
,,Čo ty o tom vieš!“jeho poznámka sa jej dotkne.
,,Dosť!“tentoraz aj Reky zvýši hlas, ,,Som tvoj kamoš, môžem sa považovať za člena rodiny! Som starší a mal by som ťa chrániť.“
,,Len si nevyčítaj, že zanedbávaš svoje bratské povinnosti. Ja viem, ako to s chalami chodí.“
,,V šestnástich?“nadvihne Reky obočie.
Tara sa od neho odvráti a dá si dúšok kávy.
Reky má pravdu. Napriek tomu ju jeho starosť hnevá.
Chlapec ešte chvíľu postáva pri dverách a díva sa na jej odvrátený chrbát, potom pohodí rukami:
,,To je všetko. Priprav sa na odchod.“
Zavrie za sebou dvere a nechá ju samú.
MNÍCHOV
Diváci jačia a keď zdvihne ruky, oni ju nasledujú.
Masa ľudí ako jeden jediný človek skáče do rytmu hudby.
Vlní sa pri mikrofóne, spieva svoju najznámejšiu pieseň. Má radosť keď počuje, ako jej zastretý hlas dobre vyznie v refréne.
Na chvíľu si mikrofón odtrhne od pier a vyzve ľudí, aby zaspievali niekoľko slov.
V príhodnej chvíli opäť zavrieska do mikofónu a akési dievčatá nadšene zajačia.
Je jej horúco, pod nohami jej vibrujú drevené dosky javiska.
Pod ňou stoja SBS ochrankári a mestská polícia. Strážia bariéry, ktoré oddeľujú rozbesnený, dotyku chtivý dav a speváčku.
Keď spieva koniec skladby, obzrie sa na Reka, ktorý stojí tesne za ňou a na tvári má úsmev, aký vyčarí len keď sa mu hra na gitare darí. Dlhé prsty mu čarovne rýchlo prebiehajú po strunách, akoby boli kovové vlákna naolejované.
Do bubnov s dokonalým rytmom udiera Pete, mierne spotený od námahy a so sústredeným výrazom v úzkej tvári.
Čiernovlasý Majo hrá posledné akordy skladby na svojej gitare.
Potom sa pódium prestane triasť, hudba zmĺkne.
Dav rozbesnený predstavením jačí, vyskakuje a valcuje zábany pred pódiom.
Tara sa nakloní k mikrofónu:,,Užívali ste si šou?“
Dav súhlasne zavrieska, ruky vystrelia do vzduchu.
Tara sa usmeje:,,Aj my, však chlapci?“ Obzrie sa na svoju skupinu.
Opäť salva kriku.
,,Toto bol posledný, záverečný song tejto chvíle, fajn, že ste všetci tak spolupracovali. Ďakujem vám a teším sa nabudúce. Ak ste sa bavili, naposledy mi ukážte, ako!“ vrieska.
Diváci sa vlnia pod ňou, dupú nohy, vrieskajú hrdlá.
Tara sa spokojne usmeje.
Zhasnú svetlá, reflektory sa stlmia.
Zvukári a konštruktéri vybehnú na javisko. Majo si skladá gitaru, Pete sťažka vstáva od bubnov.
Tara sa na nich usmeje:,,Dobrá práca, chlapci!“
Podídu k nej.
Každého jedného objíme, všimne si, že Rekyho náručie je akési mužnejšie a že ju drží vrelejšie,ako jej dvaja kamaráti.
Prehodia ešte prá slov, zasmejú sa na pár vtipoch a potom si vyčerpaní sľúbia, že sa o pol hodinku stretnú v Majovej maringotke a tam sa porozprávajú a všetko patrične oslávia.
Teraz však sú príliš unavení.
Odšuchcú sa z pódia.
Tara s úmyslom dať si sprchu zamieri ku verejným sprchám, ktoré sa nachádzajú v areály.
Upratovačky už určite upatali po návštevníkoch a teraz je tam relatívny pokoj.
Našťastie fanúšikovia sa už rozišli, keď prechádza krížom cez zamrznutý trávnik, nikto ju nesleduje a nikto nechce fotku, ani podpis.
Ľudoprázdno.
Len zvukári a konštruktéri sa motajú sem a tam.
Cestou si vezme uterák a čisté spodné prádlo.
Potom už vojde do malej, vykachličkovanej a mierne vlhkom smrdiacej budovy v ktorej sa nachádza pár kabínok so záchodmi a dve sprchy.
Začne sa vyzliekať.
Najprv tričko na krátky rukáv-hoci je zima, pri koncerte sa tak zohreje, že nepotrebuje dlhšie oblečenie-potom už len tenisky, ponožky a čipkované pančušky.
Nahá vojde do sprchy.
Trochu ju oziabajú nohy.
Pustí vodu a drží postaví sa bokom, aby na ňu prúd nedopadal. Natiahne ruku pred seba a kontroluje teplotu. Keď je spokojná, vojde pod padajúce kvapky.
Slastne vydýchne.
Chvíľu stojí v prúde a nechá na seba padať vodu, zrazu niečo začuje.
Obráti sa a vykríkne. Ktosi za ňou stojí a díva sa.
Je to chlapec. V sprchách vládne šero, pretože nezasvietila vypínač. To však neprekáža. Aj tak ho vidí ceklkom jasne. Chalanove oči majú farbu jantáru a žiaria.
Vydesene si zakryje nahé partie rukami a vrieska.
Chlapec, môže mať tak devätnásť, zdvihne na svoju obranu ruky a odvráti sa chrbtom, aby sa na ňu priamo nedíval.
Pri tom nahlas, aby prekričal jej vydesený krik sa ospravední:,,Sorry, sorry, nevedel som, že si tu! Po koncerte som sem na chvíľu zabehol zakuriť. Sorry, sorry.“
Hovorí po nemecky, veď sú predsa v Mníchove, ona mu napriek tomu rozumie. A nie len to sorry.
Tara sa pritisne ku kachličkovanej stene:,,Vypadni!“
,,Priznám sa ti, neprišiel som sem, aby som si zafačil. Keď som odchádzal, videl som, ako sem mieriš.“
Tara zneistie:,,Aha.“
Chalan sa nervózne zasmeje. Ešte stále je odvrátený chrbtom:,,Fajn, ja pôjdem. Rád som ťa spoznal, Tara.“
Chce odísť, ona si však zrazu zloží ruky z nahého tela.
Vyjde zo sprchy a nahá sa postaví len niekoľko centimetrov od neho. Ešte stále je odvrátený chrbtom.
,,Počkaj,“povie Tara, ,,Nemusíš ísť hneď.“
Chalan stuhne. Pomaly, veľmi pomaly obráti hlavu na bok a zlatými očami sa zadíva na jej telo.
,,Nie, pôjdem hneď,“povie, zrak stále upretý na ňu.
Tara pokrčí ramenami:,,Naozaj by si si ma nechal ujsť? Mňa, Taru?“
,,Prečo to chceš?“
Tara sa naňho prekvapene zadíva.
Áno, prečo vlastne? Sama nevie.
Chalan sa teraz obráti k nej a ona musí zdvihnúť hlavu, aby sa mu mohla zadívať do tých dravých šikmých očí.
Je vysoký, štíhly, široké ramená a úzky pás mu zakrýva len čierna mikina. Napriek látke pod nimi Tara vidí svaly. Nie odporne navrelé, ale získané poctivou prácou, dlhé a štíhle.
Chalan teraz hovorí chladne:,,Máš len šestnásť. Si hlúpa. Prečo sa so mnou chceš vyspať?“
Tara o krok cúvne:,,Ja...tak to chcem!“
Neveselo sa zasmeje:,,Si snáď štetka?“
,,Nie! Ja len...dúfam, že vďaka tomu raz nájdem niečo, čo hľadám,“to už ale šepká.
Chalan sa k nej skloní. Hlas má prekvapivo nežný:,,Keď sa vyspíš každú noc s niekým iným, lásku nenájdeš.“
Tara sa rozzúri. Má pravdu. Ten neznámy, úplne neznámy chlapec má pravdu! Presne to chce, lásku. Utiekla z domu od rodičov, pretože si myslela, že ju len obmedzujú. Snažila sa byť dospelá, a stalo sa z nej toto.
Zúrrivo vykríkne:,,Prestaň sa hrať na psychológa a konečne sa do toho pusť! Alebo mám čakať celú noc?“
Chlapcova tvár stvrde. Len oči sa mu nebezpečne lesknú. Tie zvláštne, žlté dúhovky.
Hlas má tichý a mierne nahnevaný, keď povie:,,Chcel som ťa toho ušetriť, chcel som ti ukázať, že toto nie je život.“
Rozopne si mikinu, strasie si ju z pliec. Látka ešte ani nestihne žuchnúť na zem, keď si stiahne nohavice.
Odkopne ich od seba a potom sa pritlačí na Taru pevným štíhlym a horúcim telom.
Strasie ju, keď ju drsne chytí za ramená a prirazí ju o stenu sprchy, presne pod prúd teplej vody.
Stiahne si trenky a rukami jej bez zaváhania siahne medzi nohy.
Tara vykríkne.
Ešte nikto, žiadny chlapec, s ktorým od svojich štrnástich bola, nebol takýto. Tento je skúsený, tvrdý, on vie, ako to chce. Napriek tomu dáva pozor, aby jej neublížil.
A Tara musí kričať.
Stále kričať. Raz od vzrušenia, potom od rozkoše, potom od bolesti, raz od horúčavy. A celý čas sa pri tom díva do jeho nádherných žltých očí.
Je unesená vlnou agónie a jediné na čo sa zmôže je škriabať mu chrbát a kričať.
Všetko ju neznesiteľne páli. Je to ten najfantastickejší zážitok,aký zažila. V sprche! S chalanom, ktorého pozná päť minút!
Napokon sa pod ním zvíja a stoná, už nevládze kričať.
,,Dosť, dosť,“chrapľavo sa pokúša zastaviť niečo, čo nedokáže pomenovať.
On ju však nepočúva, ešte tesnejšie sa k nej pritisne, prsty jej bolestivejšie zaborí do stehien.
A Tara potom omdlie.
Plače.
Hlavu má v dlaniach a ramenami jej lomcujú vzlyky.
Je tehotná.
Plod by mal mať približne dva mesiace. Dva mesiace! V spomienkach sa jej vynorí Mníchov. A chalan, ktorý nechcel, aby to s ním robila. Chalan so zlatými dúhovkami.
On je otec. S nikým iným po ňom už nebola. Po tom, čo omdlela, sa ráno našla zabalená v župane opretá o stenu v sprchách. Od tej doby sa chlapcom vyhýbala, ako sa len dalo.Myslela na slová žltookého a po zážitku ktorý jej doprial, sa umúdrila.
A teraz dieťa.Ona, šeštnástročná speváčka a dieťa! Môže si ho nechať vziať, už o tom však hovorila s Rekym a ten jej poradil, aby ho donosila. Ponúkol jej totiž podporu. Na jar ich čaká sobáš. Rozhodol sa, že na médiá to uhrajú ako šťastný pár. Dieťa, ktoré určite nie je jeho prijme za vlastné.
Tara mu bola, je a navždy aj bude vďačná.
Cíti tlak v panve, potí sa a nemôže dobre dýchať, srdce jej poskakuje.
Leží na pôrodnej sále a hoci dostala injekciu, všetko ju neznesiteľne bolí.
Stoná a pri tom zviera Rekyho za ruku.
Vždy bol jej najlepším priateľom, kto však mal vedieť, že sa raz z takýchto neprirozedných dôvodov stane aj jej manželom?
Tara myslí na svoje dieťa. Na jeho dieťa! Má to byť dievčatko. Nevie, či má strach, alebo práve naopak dúfa, že bude mať jeho nádherné žlté oči.
Od bolesti kričí, potí sa a od horúčavy jej vrie pokožka.
Okolo nej sa roja setričky:,,Tlačte, tlačte. Zhlboka dýchajte. Nádych, výdych, nádych, výdych. Tak, a teraz vy! Nádych, výdych. Pôjde to, dieťatko bude vonku, len zatlačte.“
Tlačí a od bolesti a strašnej námahy sa jej zahmlieva pred očami.
A zrazu sa ozve krik.
Tradičné-vidím hlavičku, sa zmení na jačanie.
Roky a strhne a doktorka zdesene ustúpi. Sestričky sa rozutekajú.
Tara zdvihne hlavu aby sa mohla pozrieť, nedovidí však na to, čo tak vydesilo všetkých okolo.
Posledný krát zatlačí, potom vyčerpane cíti, ako tlak konečne povolil.
Čosi dopadne na pôrodný stôl. Nikto to nechytí, nezavinie do deky.
,,Čo je? Čo sa deje?“kričí Tara vystrašene.
Je snáď dieťa mŕtve? Je nejako dokaličené? Prečo to ultrazvuk neukázal?
Roky jej pustí ruku, zalapá po dychu a pohľady sa im stretnú.
Tara v jeho očiach vidí hrôzu.
Posadí sa a zadíva sa na svoje dieťa.
Na stole , rovno pred ňou sa zvíja a pokúša na nôžky postaviť malý, zelený drak. Dračica.
Mäkké šupiny má ešte vlhké od krvy, krídelká ešte pevne prtisnuté k chrbtu. A keď otvorí očká, sú farby tekutého zlata.
A vtedy začne Tara vrieskať.