Tvorba - Texty

Začiatok



Bolo ráno, na budíku svietil nápis 8:00, slnečné lúče prenikali do miestnosti cez pootvorené okno a márne sa snažili zobudiť spiace dievča, z vedľajšej izby sa ozývalo naplno pustené rádio. Dievča na posteli sa poprehadzovalo, pretrelo si oči a voľky-nevoľky vstalo z postele. Vtom sa zdola ozval krik, ,,Ema vstávaj, hádam nechceš zmeškať posledný deň školy!“ ,,Panebože ja meškám“ uvedomila som si. Vtom som začala lietať po izbe ako divá, prehrabovala som sa v šatníku a hľadala svoje šaty zafírovej farby a čierne legíny, po niekoľkých minútach ich som našla, vtedy už bola ale celá izba pokrytá šatami. Obliekla som sa, učesala si svoje havranie vlasy a nechala si ich voľne spadnúť na chrbát. ,,Kde som dala tie topánky?“ nahnevane som si pomyslela. Vyšla som na schody a zvolala ,,Mámí! Nevidela si moje čierne balerínky?“
,,Ak niečo chceš pod sem“ zišla som po schodoch do kuchyne kde mama krájala zeleninu
,,Tak videla si ich?“ mama sa otočila ,,áno“ oprela som sa o kuchynskú linku a dožadovala sa presnejšej odpovede ,,A kde?“ Mama si vzdychla a povedala ,,Zobrala si ich tvoja sestra,“ vyvalila som na ňu oči a nahnevane zvolala:
,,Ako si jej to mohla dovoliť, veď vieš že neznášam keď si berie moje veci! Čo si podľa teba mám teraz zobrať na nohy, boli to moje jediné sviatočné topánky!“ mama sa prísne pozrela .,,Po prvé neželám si aby si zo mnou hovorila takým tónom a po druhé, určite si niečo nájdeš a ak chceš niekoho obviňovať tak môžeš jedine seba. Keby si tak dlho nevylihovala tak ich máš teraz na nohách ty!“
,,To je nespravodlivé,“ urazene som vyšla z kuchyne a zabuchla som za sebou dvere.
Nenávidím ju! Nezostáva mi nič iné ako zobrať si tie staré ošúchané tenisky! Zase budem na smiech celej škole, toto presne Ebigail chcela! Vždy! Vždy ma chce zosmiešniť! Akoby jej nestačilo, že ona je to najpopulárnejšie dievča na celej škole a ja som za nemehlovskú šprtku! Pomyslela som si .
Obula si tenisky, schmatla svoj bicykel a vyrazila do školy.


Bol nádherný deň, všetko vyzeralo pri pohľade na okolie dokonalé, vtáky veselo poletovali, slnko svietilo a ľudia sa chystali do práce.
,,Dokonalé“ zamrmlala som si sama pre seba, všetko mohlo byť dokonalé nebiť mojej otravnej egocentrickej sestry.
Blížila som sa ku škole, cesta mi zabrala menej času ako obyčajne to asi preto lebo ma poháňal hnev.
Tam je obklopená obdivovateľmi, ako keby zázrakom priťahovala ľudí ako magnet, ja ich skôr odpudzujem. V duchu som sa zasmiala, nakoniec je to dobre veď vždy keď som obklopená kopou ľudí cítim sa divne. No čo už je čas, pobrať sa do triedy.
Prečo sa na mňa musia všetci tak pozerať? Čo je na mne také zaujímavé? Prečo sa smejú? ,,Ema?“ vytrhol ma ktosi zo zamyslenia ,,Toto si mala na chrbte“ Stela Sivá moja najlepšia priateľka, (to znamená aj: jediný človek na tejto planéte ktorý mi rozumie) vždy sa objaví... ,,Čože?!“ Stela držala v ruke papier vytrhnutí zo zošitu na ktorom stálo čiernou fixkou napísané:

Trdlo si prdlo!
VOLTE EBIGAIL za koncoročnú kráľovnú školy! Posledná šanca 

No tak toto mohla vymyslieť jedine Ebigail a jej priateľky. Stále sa mi snaží uškodiť, no čo, človek si zvykne. Za tých posledných 16 rokov sa ma snaží podraziť na každom kroku. Tu sa už nedá hovoriť o ,,súrodeneckej láske“ (ktorej doberanie navzájom je súčasťou) ale priam o vojne v ktorej ja prehrávam na plnej čiare.
,,Prečo mi to stále robí? Ani to nie je vtipné, smejú sa len preto že to napísala ona!“
(No možno to nie je vtipné iba pre mňa ja vnímam humor troch inak ako ostatní)
,,Upokoj sa Ema, vieš že to presne chce: vytočiť ta.“
,,Máš pravdu“
,,Tak pod do triedy nech nemeškáme“
Zabočili sme na vedľajšiu chodbu a pritom nás stále sledovali posmešné výrazy spolužiakov.
Stela sa vzdala veľa vecí keď sa začala so mnou priateliť, mohla na tejto škole zažiariť ale som rada že ju mám, je to najlepšia priateľka akú si len môžem priať.
Už sme videli na dvere našej triedy, pomaly ma prepadala nervozita.
Čo keď sa strápnim tak ako minulý rok, (teda niže by mi záležalo na tom čo si o mne spolužiaci myslia) ale viac to nechcem zažiť.
,,Nervózna?“ spýtala sa Stela, tá vždy vycíti čo mi je.
,,Trochu áno“ povzbudivo sa na mňa usmiala a išli sme si sadnúť do lavice, počas čakania na učiteľku sme znášali zo Stelou posmešné pohľady spolužiakov ale snažili sme sa ich nevnímať tak sme sa ponorili do rozhovoru.

Konečne nastala tá chvíľa som na rade, dobre hlavne si musím dávať pozor na nohy ktoré ma chcú podkopnúť.
,,Ema Borová, dosiahla najlepšie výsledky čo sa týka hodnotenia aj reprezentácie na našom gymnáziu. Srdečne jej gratulujem“
Vstala som, a maximálne sústredená som si išla po svoje vysvedčenie, prevzala som si ho poďakovala som a dala pani učiteľke kvet. Išla som naspäť na svoje miesto celá šťastná že sa mi nič zlé neprihodilo, a vtom sa to stalo potkla som sa o nohu jednej sestrinej kamarátky . Celá trieda okrem Stely sa hurónsky rozosmiala. Už len to mi chýbalo, zahanbene som sa postavila a vrátila som sa na svoje miesto.
Po mne nasledovalo zopár ďalších spolužiakov, no žiaden neurobil takú chybu ako ja. Aj keď sa vyskytol ešte jeden prípad straty rovnováhy nebol tak na smiech ako ten môj. Na záver nasledoval príhovor učiteľky ktorým sa snažila usmerniť najme naše skutky počas prázdnin, pokladala som ho za zbytočný lebo viac ako polovica triedy ho mala v tej časti tela o ktorej by sa inteligentní človek v súvislosti s touto udalosťou nezmieňoval. Potom nastal konečne koniec doobedia v škole ktoré si dám do zbierky najtrápnejších okamihov svojho života.
Pomaly sme so Stelou vychádzali z triedy, zatiaľ čo sa na nás pozerali posmešné pohľady spolužiakov.
,,Videla si ako sa všetci smiali keď som sa potkla?“
Zmetene sa na mňa pozrela a vyvalila nechápavo oči.
,,Čo? Prepáč nevnímala som ťa“
,,Stela, stalo sa niečo?“ spýtala som sa tak súcitne ako som len vedela
,,Ja nič, teda áno. Vieš ako mi hrozila dvojka z francúzštiny a pani učiteľka Copáková mi povedala že sa rozhodne a že výslednú známku uvidím na vysvedčení, tak mám ju. Jednu jedinú dvojku!
Vieš si to predstaviť?“
,,Ja...“
,,Nie nevieš, v živote si žiadnu nemala.“ Podpichovala ma a zdalo sa že sa už s tým zmierila
,,Máš pravdu ale, kopec ľudí je na tom oveľa horšie mala bi si byť
vďačná za to čo máš“ bolo mi jej ľúto tak som sa ju snažila aspoň nejako povzbudiť.
,,Vieš čo zabudni na to, mali by sme sa tešiť že je koniec školského roka a my zatiaľ hľadáme problémy v kope sena.“
,,Výstižne povedané, ale, zábava sa rýchlo pokazí. Pozri!“
A áno mala som svätú pravdu, zroha chodby sa k nám blížila všetkými obdivovaná Ebigail (a jej pätolizačky, aby som nezabudla) . Zastala rovno pred nami, povýšenecky sa na nás pozrela a ešte viac povýšene spustila:
,,Á tak to vyzerá že odkaz si našla.“
,,Ebigail, čo máš za problém?“ drzo som jej odvetila
,,Ale, ale, sestrička. Nezabúdaj na jednu vec, ja som o dva roky staršia, tak so mnou nehovor takýmto tónom. Jasne?! Víťazoslávne sa na mňa usmiala.
,,Presne!“
,,Presne!“
Povedali Samanta a Molly aby nezostali bez slova, aj keď k daním okolnostiam to bolo dosť trápne.
,,To si nemohla odpustiť, prejsť okolo teba a nepodpichnúť ťa“
konštatovala Stela
,,Ona je už raz taká keď s ňou žiješ šestnásť rokov pod jednou strechou, zvykneš si.“ ľahkovážne som prehodila
Pomaly sme vychádzali zo školy a pred nami sa bolo parkovisko na ktorom stály pozaparované autá ostatných študentov, niektoré boli nové a lesklé, iné zas staré a ošúchané. Skrátka, prezrádzali čo to o svojich majiteľoch. Napríklad, také, auto mojej sestry: bolo..., dá sa povedať, že pre študentky gymnázia dosť luxusné (asi si myslíte Kde mohla zobrať peniaze na také auto? Jednoducho pribehla za ocinkom, keď bol pod vplyvom alkoholu, ,,metly ľudstva“ a posťažovala sa mu aký krutý život ju to sprevádza a podobné klamstvá, na to aby jej uveril jej stačila anjelská tvárička pod ktorou sa však skrývalo zmýšľanie diabla. Dostala od neho tučný balík peňazí, ten alkohol na tom urobil svoje.) takže ako som už povedala to auto proste vystihovalo jej osobnosť.
Zatiaľ čo som sa zamyslela sme so Stelou prešli pol parkoviska a Ebigail už stála pri svojom aute obklopená hrbou obdivovateľov (musia mať vygumované mozgy keď obdivujú čo lem časť znej)
,,Musím už ísť, prišla po mňa Mama“ povedala náhle Stela
,,Aha, tak večer pri lesnej cestičke?“ navrhla som
,,O siedmej, čo ty na to?“
,,Platí! Tak sa maj.“
,,OK. Pá“ kývala mi už za jazdy, zakývala som jej tiež, nasadla som na skateboard a pomaly sa pobrala domou.
Po ceste som míňala mnohé známe tváre až som odbočila a vydala sa svojou obľúbenou okľukou. Túto cestu som mala radšej hlavne preto lebo neviedla popri hlavnej ceste a bolo pri nej vidieť viac zelene ako kdekoľvek v centre mesta, ďalej, tak ku koncu stál osamelý starý dom ľudia sa mu vyhýbali, pretože sa povrávalo že tam straší. Ja som sa ho nebála práve naopak pripadal mi zaujímavý, a mal pre mňa akési kúzlo.
Cesto mi ubehla rýchlejšie ako som čakala, ani som sa nenazdala a už som bola doma, poobzerala som sa navôkol, Ebigail ešte doma nebola. Super, pomyslela som si, aspoňže mám chvíľku pre seba.
Zo zamyslenia ma vytrhla vrana ktorá sedela na našom plote, a hlasno krákala. Škaredo som sa na ňu pozrela a snažila som sa ju odohnať, no, nedala sa. Nakoniec som ju nechala na pokoji, a pobrala som sa odomknúť dvere.
V izbe som si upratala stôl a školské učebnice a zošity som odložila do kúta. ,,Už sa na nich celé leto ani nepozriem“ povedala som si sama pre seba. Celý školský rok som sa nad nimi krčila, nastal čas zaslúženého oddychu. Ešte raz som vrhla pohľad na stôl, ale nakoniec som sa premohla a zatvorila som za sebou dvere.







Tajomstvo lesa





Pomaly , som zišla po schodoch do obývačky, zapla som telku a pohodlne sa usadila na gauč. Práve bežali poobedňajšie správy, položila som ovládač vedľa seba a zo záujmom som sa pozrela na obrazovku.
Dnes polícia našla týždeň nezvestnú Améliu Frynovú, podľa polície bolo príčinou jej úmrtia napadnutie zvieraťom. Presnejšie výsledky ukáže až súdna pitva, no už teraz môžeme potvrdiť že pri útoku zvieraťa stratila veľa krvi čo sa jej stalo aj osudným. Ostatné okolnosti okolo smrti Amélie Frynovej zostávajú zatiaľ záhadou. Polícia neodporúča zdržiavať sa na opustených miestach. Zatiaľ ide o štvrtý prípad takéhoto úmrtia. Viac informácii o napadnutej poskytneme v hlavných správach o devätnástej večer.
Nasledovala krátka prezentácia s fotkami Amélie, a vtom mi to došlo. Amélia predsa chodila do tej istej školy ako ja! Akurát do vedľajšej triedy, patrila medzi sestrine obdivovateľky. Často som ju vídavala sedieť na obede pri stole s Ebigail, len posledný týždeň tam nebola. Myslela som si že je chorá. No čo už, kolobeh života sa nedá zastaviť, niekto musí zomrieť skôr, iný zas neskôr.
,,Ách“ smutne som si vzdychla, život je taký krátky, ani sa nenazdáme a utečie ako voda. Raz tu sme a potom zasa nie...
Vtom niekto otvoril dvere, vstala som a šla sa pozrieť kto to môže byť. Bola to Ebigail, celá vo svojej umelej kráse.
,,Ahoj sestrička, podrž to.“ A hodila na mňa zo dvadsať kytíc, len, len, že som ich zachytila.
,,Ebigail, nie som tvoja slúžka! Odnes si ich sama.“ A strčila som jej ich naspäť do rúk
,, Ách si tvrdohlavá ako mulica. No čo už za svoju sprostosť nemôžeš, tak si sa už narodila. Povedala s výsmešným úsmevom na tvári ,,Samanta, Molly! Odneste to do mojej izby a dajte mi to do vázy, budem vám za to vďačná“ tým viac nechýbalo, zobrali kvety a upaľovali ako bi, im horelo za pätami.
,,Ebigail?“ povedala som
,,Áno?“
,,Nemáš čo dočinenia zo zmiznutím mojich balerínok ?“ spýtala som sa
,, Ten odpad? Po ceste do školy som ich vyhodila. Prečo sa pýtaš? Preukázala som ti jedine službu.“ Posmešne a z náznakom irónie povedala
,,Tí!!!“ začala som zlovestne
,,Áno“
,,Ako si to mohla urobiť! Ja, ja proste nemám slov!“ Ešte viac som sa rozkričala
,,Nemrač sa, robí to vrásky“ Povedala a odišla hore schodmi.

Nenávidím ju!!! No čo bolo to bolo, zbytočne sa rozčuľovať nad rozliatym mliekom. Pomyslela som si a pobrala sa naspäť do obývačky. Sadla som si a znova sa zapozerala do správ. Nasledovali udalosti zo sveta, potom bulvár a nakoniec počasie a šport.
Hodiny tikali a minúty ubiehali. Telka ma začínala nudiť, tak som sa pobrala do kuchyne prichystať večeru. Keďže moje varenie bolo priamym opakom mojich výsledkov v škole, netrúfala som si uvariť niečo zložitejšie. Pripravila som si cesto na palacinky, položila panvicu na sporák a začala som piecť. Keď boli palacinky hotové, položila som ich na stôl a nachvíľu som si odbehla na záchod. Nebola som preč ani päť minút a už si pri stole sedela Ebigail a s chuťou požierala moju večeru. Keď ma uvidela iba sa povýšenecky usmiala. Vtom sa strhla ostrá výmena názorov, ktorá by sa nebola ukončila keby sme nezačuli hluk maminho auta z príjazdovej cesty. Vtom momente sme si vymenili sprisahanecké pohľady, sadli si za stôl a správali sa ako dve milujúce sa sestričky ktoré sa zhodnú úplne vo všetkom.
Netrvalo dlho a mama vošla do kuchyne.
,,Ahoj mami!“ odpovedali sme jednohlasne
,,Ahojte dievčatá, ako ste sa mali v škole?“ spýtala sa nás
,,Výborne, a nemohla by som sa dnes večer prejsť zo Stelou?“
,,Áno, ak chceš, ale vráť sa najneskôr do deviatej. A dávaj si pozor, v poslednom čase sa v našom okolí dejú divné veci.“ povedala ustarostene, a ja som vedela že na obavy má dostatočný dôvod
,,Neboj sa nič sa mi nestane“ povzbudila som ju
Len čo som vyšla z domu, do očí mi udrela tá odporná vrana.
,,Ona neodišla?“ šepla som si pre seba
Pokúšala som sa ju vyplašiť no márne, akoby bola z kameňa. Chvíľu som na ňu škaredo zazerala, no potom som ju nechala tak.

Keď som prišla k lesu Stela na mňa už čakala.
,,Ahoj!“ pozdravila som ju
,,Ideme?“ spýtala sa s obavami v hlase
,,Prečo nie? A počula si už čo sa stalo tomu dievčaťu? Tá, čo s mami chodila do školy, myslím že sa volala Amélia.“
,,Áno, videla som to v správach“ odpovedala ticho
Chvíľu sme mlčali no potom sa ozvala
,,Je to divné že takto miznú ľudia, nie?“
,,Áno, máš pravdu, niečo na tom bude.“
Chvíľu som sa zamyslene pozerala na všetko naokolo. Západ slnka v lese, toho sa nikdy nenabažím. Lúče slnka prenikajú pomedzi listy, v tú chvíľu všetko vyzerá tak čarovne. Zatvorila som oči a vychutnávala si dopad teplých slnečných lúčov na moju tvár.
Zrazu pod našimi nohami niečo zapraskalo, vtom momente sa zem roztvorila a mi sme padali do nekonečnej temnoty. Pád, akoby trval večnosť. Vystrašené sme nedokázali vydať ani slovka. Zrazu sa pod nami zablyslo svetlo, ktoré postupne silnelo. Čím bolo svetla viac tým bol pád pomalší. Až, naše nohy pocítili pevnú zem. Pozreli sme sa hore, nad nami nebola žiadna diera ale krásna a jasná modrá obloha na ktorej svietilo oslepujúce slnko. A vôkol nás, šíra krajina, taká akú na Zemi už nevidieť. Tráva bola jasne zelená, ako na začiatku jari a kvety, ako z obrázku. Neďaleko od nás sa rozprestieral mohutný les v ktorom rástli stromy neuveriteľnej výšky. Boli také majestátne a staré až sa mi nechcelo veriť že sú skutočné. Hneď mi došlo že už nie sme doma, ani v našom svete. Ale niekde úplne inde.
,,My už nie sme doma, však?“ opýtala sa ma stále trasúcim sa hlasom Stela
,,Asi, už nie.“ odpovedala som jej
,,Tak kde teda sme?“ povedala ešte viac znepokojene
,,Niekde, to je isté“ povedala som s obavami ale aj s nádejou že bi ju to mohlo upokojiť (Hlúposť! Toto by nikoho neupokojilo!)
,,Dobre tak čo teraz?“ spýtala sa nahnevane
,,Prestaň dávať len otázky, dobre? Nestalo bi sa nič keby...“ Zrazu sa zhora ozval ozrutný rev, taký mocný až som podskočila. Nemysleli sme, iba sme sa s krikom rozbehli do lesa. Utekali sme, pokým nám sily stačili. Až, sme zastali a zistili že stojíme uprostred tmavého lesa. Obzreli sme sa okolo seba, no všade sa týčili samé stromy, ktoré nepôsobili vôbec prívetivo.
,,To, čo letelo na oblohe?! Bol to drak?“ spýtala som sa pre zmenu ja
,,Neviem, ale viem že to bolo veľké a malo to krídla.“ odpovedala
,,Mali bi sme zistiť kde to vlastne vôbec sme.“ povedala som
,,A ako?“ vyčítavo povedala a pritom sa na mňa zamračila
,,Ja, ja.. Neviem.“ previnilo som zvesila hlavu a sadla si do trávy
,,Prepáč, ja len som z toho všetkého tak trochu vyvedená zmieri.“ povedala a usmiala sa na mňa
,,Trochu?“ spýtala som sa
,,Dobre, tak veľmi!“ z úsmevom odvetila, a prisadla si ku mne
,,Čo len budeme robiť?“ šepla som si pre seba a upriamila svoj pohľad na oblohu. Pomali nás premáhala únava, najprv zaspala Stela. No, potom aj moja hlava poklesla ku zemi.
V tú noc, som mala strašne divní sen. Snívalo sa my o krásnom, a predsa hrozivom zelenom drakovi, jeho šupiny sa leskli ako najvzácnejšie drahokamy. A oči, boli strašné a hrozivé ako nočná mora, no plné porozumenia a múdrosti.
Vtom sne som sa ho dotkla, a on zablúdil do mojej mysle a povedal: Ema, príď za mnou, očakávam ťa. Tak sa to opakovalo celú noc, stále dookola a dookola...
Keď som sa zobudila, Stela ešte spala. Rozhodla som sa ju nebudiť, a namiesto toho sa vydať na malí prieskum po okolí.
S novým odhodlaním som sa rozhodla opustiť čistinku a ísť do tmavého lesa.
Vkročila som medzi stromy, a rozhodla sa, že najlepšie bude ísť stále rovno, a potom sa jednoducho otočiť naspäť. Kráčala som rýchlejším krokom a obzerala sa po nejakom ovocnom kríku.
Prešla som už hodní kus cesty, tak som si pomyslela že by bolo načase, sa vrátiť. Otočila som sa, no zrazu, mi prebehol mráz po chrbte. Otriasla som sa a urobila ďalší krok, vtom však niečo zašuchotalo. Mala som nepríjemní pocit že ma niekto sleduje, nevydržala som to a rozbehla som sa smerom k čistinke. No nestihla som urobiť ani pár krokov. Päť postáv vybehlo spoza kríkov a skrížilo mi cestu, ďalšie dva sa vynorili z korún stromov a mierili na mňa lukmi.
Neboli to ľudia, síce sa na nich podobali, ale nimi neboli. Boli až príliš krásny, až dokonalí. Pohybovali sa ladne sťa jarný vánok. Z ich očí vyžarovala múdrosť a mnohé skúsenosti, tváre mali ako tá najdokonalejšia socha, a predsa vysoko presahovali ideál pozemskej krásy. A ich uši, boli špicaté...
Už nebolo pochýb že sú to elfovia, elfovia o ktorých som čítala doposiaľ len v knihách. Boli skutoční, a stáli predo mnou.
Stála som oproti trom elfkám, a štyrom elfom. Všetci mali zbrane v pohotovosti, a mierili nimi na mňa. Chcela som sa pokúsiť utiecť, ale nohy ma neposlúchali, pomali sa ma začínal zmocňovať strach, hlavou mi prebehla myšlienka že Stele sa mohlo niečo stať. Nevedela som, či je ešte vôbec nažive.
A moja rodina? Čo urobí, keď sa nevrátim?
Zrazu, plavovlasí elf uprostred podišiel bližšie. Očakávala som smrtiaci úder, ale namiesto toho prehovoril.
,,Vstúpila na územie Oena, pána lesa. Vzdaj sa, a nič sa ti nestane.“
Na jazyk sa mi drelo kopec otázok, no ani jednu z nich som nedokázala vysloviť. Vedela som že nemám inú možnosť, ako sa, vzdať. No kdesi v kútiku mysle, vo mne vrelo odhodlanie postaviť sa in na odpor. Ale, ako? Časť mojej mysle verila že to dokážem, akoby mi našepkával pradávny inštinkt, ktorý doposiaľ tvrdo spal. Zdravý rozum, my však hovoril, že by bolo nemožné aby bom nad nimi zvíťaziť.
Elf sa na mňa pozrel s kamennou tvárou a povedal:
,,Ako, znie tvoja odpoveď?“
,,Vzdávam sa.“ povedala som
,,Múdre rozhodnutie. Ale, múdrosť môže spôsobiť aj škody, ak sa používa so zlým úmyslom.“ povedal a pritom sa na mňa vážne pozrel.
Rýchlo som odvrátila zrak, a pozrela sa na zem. Vtom elfka, ktorá stála blízko stromu, stiahla luk a povedala:
,,Argon, mali bi sme sa vrátiť.“
,,Viem, Indris.“ odvetil
Čo, asi tak, so mnou urobia? prebehlo mi hlavou
Argon sa na mňa znova pozrel, premeriaval si ma očami. No napokon, k sebe zavolal elfa ktorý sedel na strome, a v krátkosti mu niečo povedal.
,,Toto je Lindon, bude ťa mať na starosť počas cesty do Saltusu.“ povedal Argon
Iba som nemo prikývla, a nasledovala ich. Cesta bola slabo vyšľapaná, a predsa viditeľná, no vládlo tu akési prazvláštne čaro. Akokoľvek, bola krajina krásna, tak sa zdala byť aj smutná. Všade naokolo bol cítiť strach a neistota, nad hlavami sa nám vznášal tieň zla.
Stromy boli čoraz redšie , až sme nakoniec vstúpili na väčšiu čistinu. Argon zdvihol ruku, ako na povel všetci zastali. Rozhliadla som sa okolo. Toto má byť Saltus? Veď je to len prázdna čistina. Zišlo mi na um... Vtom však Argon povedal niečo v mne neznámom jazyku:
,,Hambel eryo tur overen um Saltus.“
Moje oči, sa nevedeli vynadívať. Čistina sa začala rozplývať, zmizla, akoby nič. Namiesto nej sa objavila obrovská pevnosť, popri ktorej stálo ešte niekoľko domov, ktoré priam splývali so stromami. Ba, s nimi aj boli prepojené. Žasla som na tímy stavbami, ktoré tak splývali s prírodou. Až, ich bolo ťažké rozoznať.
Zrazu elfovia začali vychádzať so svojich domov, a každý z nich sa pozeral na mňa. Snažila som sa uniknúť pred ich nepriateľskými pohľadmi no aj keď som im do očí nevidela, prebodávali ma nimi ako dýkami. Čím bližšie sme boli pri paláci tým ich bolo viac.
V duchu som si želala aby ma nepremohla nervozita, no vedela som že mi k tomu veľa nechýba. Nervozita - strach, v mojom prípade smrteľná kombinácia.






Osudový dar




Vstúpili sme na nádvorie. Bolo na ňom zo jedenásť trónov, päť na jednej strane, päť na druhej a uprostred stál veľký mramorový trón. Sedeli tam traja trpaslíci, elfovia, ľudia a víly. Priviedli ma doprostred nádvoria, tak aby na mňa každý videl. Argon a Iris sa postavili vedľa mňa, nespúšťajúc zo mňa oči.
,,Prečo si vstúpila na naše územie?“ spýtal sa elf sediaci na veľkom mramorovom tróne
,,Ja som nevedela koho je táto krajina. Popravde neviem ani ako som sa sem dostala. V jednom momente som bola v lese, potom v bezodnej jame a nakoniec som sa ocitla tu.“ nervózne som odvetila
,,Je jedno ako ťa sem tieň poslal! Dôležité je že temné bytosti v na našom území nemajú čo robiť! nahnevane sa ozval čiernovlasí muž sediaci napravo na samom konci
,,Takéto problémy nemožno riešiť s hnevom Feénor“ povedala láskavo víla sediaca vedľa neho
,,Nevyzerá že by patrila do nášho sveta“ podotkol trpaslík sediaci na ľavici muža na mramorovom tróne
Vtom sa strhla hádka, každý sa snažil presadiť si svoj názor. Možno by trvala ešte dlho keby...
Zrazu za mojím chrbtom smaragdovo - zelený drak a ohlušujúco zareval. Bol to on, drak z môjho sna.
Dosť! Prehovoril, tie slová akoby odzneli iba v našich mysliach
Všetci stíchli a pozorne sa zadívali na draka
Hádate sa ako malé deti, teraz je rad na mne aby som povedal svoj názor. Nie je z nášho sveta. Prišla odtiaľ kde žil, a vyrastal aj sluha nášho najväčšieho nepriateľa. Avšak, v jej srdci nepanuje zlo. povedal a nachvíľu stíchol , no za- chvíľu opäť prehovoril. Preto, ona bude tá, ktorá sa bude niesť na mojom chrbte. Ktorá bude bojovať po mojom boku, ona bude mať to významné postavenie po ktorom túžili mnohý. Česť byť dračím jazdcom.
Všetci onemeli od úžasu, a ja s nimi tiež. Nechápavo som sa zahľadela do drakových veľkých zelených očí, ale on sa na mňa iba pousmial a spečatil tieto osudové slová dotykom. Dotkol sa mojej ruky, a zrazu mi ju zaliala oslepujúca žiara. Vykríkla som od ľaku. No, ako žiara slabla, zistila som že na mojej ruke sa leskne vytetovaný smaragdovo - zelený drak. Zdvihla som si ruku k očiam, nebol väčší ako desať centimetrov a ovíjal sa okolo mojej ruky ako náramok.
,,Prečo?!“ ozvala sa Indris a nechápavo hľadela na draka, ten však neodpovedal iba sa pozrel na mňa a povedal:
Som Smaragd, váž si toho čo sa teraz stalo, bol to tvoj, ako aj môj osud. Teraz sa naplnil.
Iba som nemo prikývla o rozhliadla sa okolo, stále sa na nás s neskrývaním prekvapením pozerali. Týmto, dňom som si narobila mnohých nepriateľov. Zišlo mi na um, no na moje prekvapenie sa ozvala odpoveď. Neboj sa, prímu ťa. Časom. Povedal Smaragd. Ako? Akoto že si mi odpovedal?! Vydesene som odpovedala v mojej mysli. Počujem tvoje myšlienky, a ty môžeš počuť moje. Jednoducho vysvetlil. A...čo moje súkromie?
Prístup k nim my môžeš zablokovať. No, budeš musieť ešte veľa cvičiť. Povedal, a pritom sa pousmial.
Ako? Zvedavo som sa spýtala. Silou svojej mysle, prirodzene. Ale to spojenie je našou najväčšou výhodou v boji, ako aj normálnom živote. No, pre teba asi už celkom obyčajný nebude.
Chvíľu bolo ticho. Obzrela som sa dozadu kde sa zatiaľ rozpútala ďalšia hádka. No, rozprávali zase tým mne neznámym jazykom.
O čom sa rozprávajú? Spýtala som sa Smaragda.
Rozprávajú sa o tebe, a nerozumieš im preto lebo rozprávajú Elfčinou. Povedal.
Čím?
Jazykom ktorý sa čoskoro aj ty naučíš.
Nachvíľu som sa odmlčala. No, Smaragd si povzdychol. A pritom, mu z nozdier vyšiel dym. Vždy, keď sa stretnú všetky národy tak sa hádajú, a pritom by v týchto temných časoch mali držať spolu.
Bála som sa, bála ako nikdy predtým . Stále sa to všetko zdalo ako sen. Avšak, bolo to príliš skutočné. Nemohlo sa mi snívať, takú veľkú fantáziu nemám. A aj keby, trvá príliš dlho. Posmutnela som, lebo bolo zjavné že sa mi nesníva. Stela sa stratila, nevedno kde a bolo očividné že svoju rodinu už neuvidím. Zrazu mi prišlo ľúto všetkých tých hádok, ktoré vznikli prakticky pre nič - za nič. Bola som sama, a predsa nie celkom sama. Srdce mi hovorilo že, je tu niekto kto mi rozumie. Aj, keď sa na mňa nepodobá zovňajškom.
Odrazu všetci stíchli Asi vymysleli konečný rozsudok, pomyslela som si.
Elf uprostred vstal, zadíval sa na mňa a venoval mi pohľad plný opovrhnutia nad tým čo sa teraz stalo. Z jeho očí bolo tak očividné že nie som vítaná až ma to zaskočilo.
,,Zajtra pri východe slnka, ťa Smaragd zavedie na Matelainskú lúku. Tam sa naučíš zaobchádzať s mečom a strieľať z luku. Potom sa postupne naučíš našej reči a všeličomu inému. Tvoj výcvik bude dlhý a namáhavý, už niet cesty späť. Na tú si mala myslieť skôr ako si sem prišla. Teraz pôjdeš s Argonom, nájde ti miesto na nocľah.“
Nič som nepovedala, iba mlčky prikývla a s úľavou sa pozrela na Smaragda. Ten mi pohľad opätoval a hlavou mi naznačil že by som mala ísť. Rýchlo som prikývla a nasledovala Argona.
Cestou som zase obdivovala tú nádhernú architektúru toho miesta, snáď všetko bolo z rastlín. Nevedela som si vysvetliť, ako môžu stromy narásť do takýchto tvarov. Dýchalo to tu mágiou.
Míňali sme miestnosť za miestnosťou . Až sme zastali pri malých, no bohato zdobených dverách.
Argon otvoril dvere a povedal: ,,Zatiaľ budeš spávať tuto, než nájdeme niečo kde sa vojde aj Smaragd.“
,,Rozumiem“ povedala som v krátkosti
,,Nech ťa ochraňujú hviezdy...“ vtom sa zarazil, a mne došlo že nepozná moje meno
,,Volám sa Ema“ predstavila som sa
,,Tak, nech ťa ochraňujú hviezdy Ema.“ povedal
Nech ťa ochraňujú hviezdy? Začudovala som sa, no na moje prekvapenie sa ozvala odpoveď.
Zdvorilostná veta ktorá sa používa pri lúčení. Povedal Smaragd, a ja som mu odvetila. Na toto si nikdy nezvyknem. Ale on my len s pobavením odpovedal.
Vstúpila som do izby. Bola malá, ale útulná. Stál tam stôl, stolička, knižnica plná kníh, posteľ a na rohu sa krčilo zavesené malé zrkadlo. Pri stole bolo aj jedno veľké okno ktoré, privádzalo svetlo do celej miestnosti. Podišla som k nemu a uprela zrak na ten panoramický výhľad.
Bola to nádhera. Vtáky sa početne vznášali v oblakoch, jelene a srny sa pásli na lúkach. Slnko oslepujúco a veľkolepo svietilo, zatiaľ čo na ďalekých horách ležal temný mrak. Vtom akoby moje oči uzreli iní svet. Svet plný temna, smútku, žiaľu a zloby. Zrazu v mojom srdci zahorel, plameň odvahy. Že možno práve vďaka mne a Smaragdovi by mohol zavládnuť mier. No rýchlo ma to prešlo. Veď, som len malé dievča.
Ale Smaragd sa láskyplne ozval. Si oveľa mocnejšia ako si myslíš, nemala by si sa podceňovať.
Ako? Keď mi tu každý dáva najavo aká som bezvýznamná.
Vôbec nie si bezvýznamná, iba im horí v srdci žiarlivosť. Tým múdrejším, postupom času zo srdca vymizne. No, u iných sa môže premeniť na zlobu. Musíš očakávať zradu od nepriateľa rovnako ako od priateľa. Elfovia sú tajomný národ, nikdy nevieš čo od nich môžeš čakať, hlavne keď v sebe držia hnev celé roky.
Takže mám očakávať zradu aj od teba?
Nie! Pousmial sa. Keby som zradil teba, zradil by som tým sám seba.
Sadla som si na posteľ a zamyslela sa nad jeho slovami. Má pravdu? Je naše puto naozaj až také silné? Čím viac som nad tým premýšľala, tým viac sa mi chcelo zatvoriť oči. Až som napokon upadla do hlbokého a nerušeného spánku.



Mnohé poznania





Keď som sa na svitaní zobudila, na stoličke ležali poskladané šaty a na nich bola položená obálka. Vzala som ju a otvorila. No, všetko bolo elfčinou. Ja tomu nerozumiem, pomôžeš mi? Spýtala som sa Smaragda v mysli.
Znamená to že sa máš obliecť a najesť. Čakám ťa na nádvorí.
Rýchlo som schmatla šaty, obliekla si ich a s nespokojnosťou sa na seba pozrela do zrkadla. Niečo sa mi zdalo iné, akoby odraz v zrkadle nebol môj
Vyšla som na nádvorie a šla rovno ku Smaragdovi. Ten ma kývnutím hlavy pozdravil a ja som sa ho dotkla po prvýkrát od tej osudnej chvíle.
Pripravená? Spýtal sa ma.
Na čo?! Prekvapene som zvolala.
Predsa poletieť. S nadšením povedal.
Poletieť? Neisto som zopakovala a v hrdle sa mi spravila hrča.
Áno! Poď a vylez na môj chrbát, máme málo času.
Prikývla som, a s trasúcimi rukami sa horko-ťažko vyštverala na Smaragdov chrbát. Usadila som sa, pevne sa chytila ostňa čo mal na krku, pritlačila k nemu nohy a zhlboka sa nadýchla.
Pripravená? Spýtal sa s nedočkavosťou.
Asi áno. Neisto som mu odpovedala
Smaragd napol všetky svaly, prikrčil sa k zemi a v okamihu sa rýchlo a svižne odrazil.
Pozrela som sa dole, mnohý vykrúcali hlavy smerom k oblohe a z úžasom nás sledovali. No, ako sme stúpali do výšav všetko sa zmenšovalo a pohľad na okolitú krajinu bol čoraz krajší. Pod mami sa rozprestierali zelené lesy, pestrofarebné lúky, mohutné a silné rieky. Bola nádhera pozerať sa na svet zhora, vznášať sa v oblakoch a vychutnávať si pocit večnej blaženosti. Cítiť vietor a súperiť z ním o prvenstvo. Letieť a byť slobodná od všetkých ťažôb zeme.
Tak ako sa ti to páči? Spýtal sa Smaragd, ktorý zrejme vycítil moje nadšenie.
Je to úžasné, pozerať sa na svet zhora a mať ho akoby celý na dlani. S nadšením som mu povedala. (S nadšením? S obrovským nadšením)
Smaragd? Spýtala som sa po dlhšom čase.
Áno? Láskavo povedal.
Ja len, kvôli komu je táto vojna a prečo?
Je to na dlhšie rozprávanie, tak ma prosím neprerušuj. Povedal a chvíľu začal:
V tejto vojne bojujeme proti zlu, ktoré vzniklo vtedy ako samotná zem a všetko živé na nej. Jeho meno nepozná nik okrem neho, lebo dáva kontrolu nad ním samotným. Ale my, ho voláme Ero-zlo. Nemal zámienku proti nám zaútočiť, no vo svojej temnote si zmyslel že bude pánom celej zeme a vezme nám tak darovanú slobodu. Zatiaľ čo sa skrýval, panoval mier. elf sa priatelil s trpaslíkom, človek s vílou... Každý si s každým podal ruku. No Ero, po dlhom čase vyšiel zo svojho úkrytu a vyhlásil: ,,Buď sa mi podvolíte alebo, padnete.“
Samozrejme zľakli sa. Ale, keď sa dlho nič nedialo, pustili to z hlavy. Žili ako predtým. No Ero nespal, vo svojej pevnosti si začal za pomoci temnej mágie budovať vojsko, zlé ako on sám. Čím bola jeho moc väčšia, tým viac sa rasy v Nirénií hádali. A ako plynul čas postupne sa odcudzili. Preto sa Draky rozhodli že aspoň oni ich udržia pokope. Ustanovili Dračích jazdcov a zviazali svoj osud z osudom svojho jazdca. Drak mohol slobodne žiť, aj sa vyvíjať, no keď prišiel do styku s osobou ktorá sa mala stať jeho jazdcom, jeho život sa zmenil, netúžil po ničom inom len byť nápomocní danej osobe a označil ju znakom jazdca. Rasy k sebe mali čoraz bližšie. Ero videl že jeho plán rozdeliť ich a zničiť postupne nevyšiel. Tak zaútočil vtedy keď to najmenej čakali, v tej osudnej bitke draci a ich jazdci zradili. Verný ostali iba traja: ja, moja sestra Orchidea a jej druh Coner so svojím jazdcom Argonom.
Keď to dopovedal bolo z neho cítiť číri smútok, bolo mi ľúto že prežil toľko zlého. Vrátene zrady, ktorá bude bolieť ešte dlho.
Začali sme klesať. Približovali sme k veľkej lúke na ktorej sa dal rozoznať malý dom a obrovský tmavofialový drak ležiaci v tráve. Bol možno len o čosi väčší ako Smaragd. Jeho fialové šupiny sa trblietali na slnku ako drahokamy. Pozdvihol hlavu a zareval Smaragdovi na pozdrav.
To je Coner? Spýtala som sa ho.
Áno, a vtom dome býva Argon. Bude ťa dnes učiť.
Preglgla som, a znova ma pochytila panika. Dúfala som že odo mňa neočakávajú zázraky, pretože sa v tomto určite zmôžem ledva len na priemer.
Smaragd ľahko pristál a ja som sa skĺzla po jeho mohutnej šupinatej nohe.
Dvere na domci sa otvorili a objavil sa v nich Argon nesúci päť mečov, uprel na mňa svoj skúmavý pohľad a oprel meče o stenu domu.
,,Vitaj Smaragd a Ema, už som sa bál že ste po ceste natrafili na sluhov Era .“
Nezdržalo nás nič zlé, iba ak príbeh o temnej minulosti a neistej budúcnosti. Povedal Smaragd a ľahol si vedľa Conera.
Argon prikývol a rukou mi naznačil aby som k nemu prišla.
,,Držala si už niekedy meč?“ spýtal sa ma
,,Nie, ešte nie“ povedala som a z hrôzou sa zahľadela na päť mečov, ktoré tam stáli akoby na môj posmech.
Vzdychol si a podal mi do ruky prvý z nich. Zarazilo ma aký je ťažký, no po chvíli ho zobral s vysvetlením: ,,Tento nie.“ Tak mi ich podával do piateho, čím ďalej nespokojnejší. Až ich napokon nahnevane zobral naspäť a vrátil sa s jedným. Podal mi ho do ruky a už aj ja som vedela že je to ten pravý. Vôbec mi nepripadal ťažký, ba naopak, zdalo sa mi že je ľahký sťa pierko ktoré unesie aj ten najslabší vánok. Perfektne mi sadol do ruky, akoby bol jej súčasťou...
Argon sa pousmial, zjavne spokojný sám nad sebou.
Obzrela som si meč, vyžarovala z neho nespútaná sila. Bol taký krásny, a predsa bol určený na tak hroznú vec. Mala som ním zabíjať, brať duše iným tvorom. Nech boli akokoľvek zlé, predsa žili a dýchali ako ostatný. Nikto si nezaslúži zomrieť. Dokážem vôbec vziať život?
Tvoje myslenie je pozoruhodné, prevyšuje chápanie ľudí, ale máš viac citu ako elfovia. No víla sa stará iba o rastliny a trpaslík sa mysľou nepohne od svojho zlata. Vymykáš sa. Povedal pobavene a o malú chvíľu dodal: Ale teraz je to aj tvoja vojna.
Moja vojna?! Spýtala som sa udivene. Ja som ju nezapríčinila, netúžim po zabíjaní.
To nikto tu. Povedal Coner a uprene sa na mňa pozeral. Ale tým že si ťa Smaragd vybral, spečatil tvoj osud. Stala si sa súčasťou nášho sveta.
Argon práve vychádzal z domu, nesúc pár kníh a dva drevené meče.
,,Tieto knihy sú v jazyku tvojej rasy, jedna z nich je slovník, postupne sa naučíš aj reč tej mojej.“ Povedal a už mi ich podával.
Odlož ich ku mne. Povedal Smaragd.
Prikývla som a pobrala sa k nemu. Položila ich opatrne na zem a zase šla k Argonovi. Ten mi podával drevený meč a tým svojím sa na mňa ohnal. Snažiac sa zablokovať jeho úder som pozdvihla meč. Meče do seba tvrdo narazili, až som sa divila že sa nezlomili. Argon prekvapený mojou rýchlou reakciou odtiahol meč a zamieril ním na moje nohy. Vyskočila som do vzduchu a on zase minul, prekvapená sama sebou som sa odhodlala na útok. No, zastavil moju ranu, pritlačil mi meč ku krku a svojou silou ma zvalil na zem. Dopad bol tvrdý ale nebolel až tak akoby som čakala.
,,Na prvýkrát to bolo dobre, máš talent“ povedal a podával mi ruku
Ochotne som ju priala a on mi pomohol vstať.
,,Trochu si oddýchni, o chvíľu začneme znova“ prehodil Argon s úsmevom
Znova? Pomyslela som si.
Smaragd sa rozosmial a pritom mu ušiel malý plamienok, ktorý zapálil jeden alebo dva metre okolo neho. Argon pohotovo niečo zamrmlal a tráva bola ako predtým, ba ešte krajšia.
To bolo kúzlo! Vytrysklo so mňa a pozrela som na Smaragda. Ten na mňa uprel svoje veľké múdre oči a povedal: Buď trpezlivá a dozvieš sa to čo vedieť, ba aj viac.
Iba som prikývla a sadla si do trávi. Pozrela som sa na oblohu a neverila svojím očiam, ani nie sto metrov od nás leteli rýchlo traja draci, čierny ako uhoľ so svojimi jazdcami.
Pohotovo som ukázala na oblohu a vykríkla: ,,Pozri!“
Smaragd a Coner zavrčali, Argon pohotovo vyskočil a skríkol. ,,Bež do lesa nesmú ťa vidieť! Bež stále rovno!“
Ale bolo neskoro. Len čo som zodvihla meč a chcela sa rozbehnúť, hodilo ma o zem. Zrazu som v hrudi pocítila ostrú bolesť, akoby mi z pľúc zmizol všetok kyslík a do srdca ma silno bodali. Vykríkla som a snažila sa postaviť. Nebolo pochýb že mi ide o život.
Videla som ako sa Argon a Coner vzniesli do vzduchu a zaútočili na nepriateľa. Nezvládnu to. Prebehlo mi hlavou. Snažila som sa bolesť nevnímať, no nešlo to. Zúfalo som pozbierala všetky sily a stal sa zázrak.
Bolesť ustupovala, postavila som sa a utekala ku Smargdovi. No, cestu mi prekrížil jeden z čiernych jazdcov so svojím drakom. Zosadol z neho a vytasil meč.
Bližšie som sa naňho pozrela. Mal krátke strapaté vlasy čierne ako najtemnejšia noc, bledú pokožku a oči modré ako najhlbšie more . No jeho tvár nebola plná krutosti, bola utrápená a tak krásna.
Nedala som sa tým však zmiasť, pevnejšie som chytila meč a uprela naňho pohľad plný nenávisti. No akokoľvek som sa snažila, bola v ňom aj láska. Pozrel sa na mňa svojimi modrými očami, ktoré jasne hovorili Prepáč.
Smaragd hlasno a zúfalo reval, snažil sa dostať ku mne. Ale videla som že on a Coner majú čo robiť aby udržali nažive sami seba.
Vtom ma však čosi schmatlo. Boli to pazúry ružovo-bieleho draka. Alebo žeby dračice?
,,Orchidea?“ váhavo som sa jej spýtala
Počula som Smaragdovo volanie, musela som ťa zachrániť. Bolo tak zúfalé. Zložím ťa pri kryštálovej jaskyni, dáš pozor na moje vajce kým sa vrátim. Dúfam že spoločne tých zradcov premôžeme. Povedala s neskrývaním strachom.
Ozvena jej hlasu v mojej mysli bola taká slabá a môj strach o Smaragda taký silný. Bála som sa o jeho život viac ako o svoj, a nechápala som prečo. Stále vo mne vírili rôzne pocity, ktoré som nedokázala upokojiť. Premýšľala som nad toľkými vecami, a nedokázala im prísť na koreň. Srdce mi búšilo tak rýchlo. Všetko to bolo také zvláštne.
Teraz pokrč nohy, zložím ťa tesne nad zemou. Vytrhla ma z môjho zamyslenia Orchidea.
Počúvla som ju, pokrčila nohy a pripravovala sa na zoskok. Zem mi ubehala pod nohami. Pocítila som ako Orchidea uvoľnila pazúry. Dopadla som akoby zázrakom na nohy, obzrela som sa hore a uvidela Orchideu v celej jej kráse.
Šupiny sa jej na slnku jagali viac ako Smaragdovi, telo mala ladnejšie, krídla trochu väčšie ale zato zadné nohy slabšie.
Rozhliadla som sa okolo, vôbec ma to neťahalo do tmavej a vlhkej jaskyne. Tak som podišla bližšie k lesu. Niečo ma k nemu ťahalo, niečo čomu som nemohla odolať. Možno to bolo samotným lesom, alebo tým čo sa v ňom skrývalo. Ani zdraví rozum ma neodradil, stačilo len niekoľko krokov...


Klamstvá kvôli citom






Zrazu hrobové ticho prerušil zúfalí hlas, nedalo mi a zakrádala som sa ďalej. Keď už som ho počula celkom zreteľne skryla som sa za strom a načúvala. Nakukla som a uvidela ho jazdca z lúky. Hlavu mal opretú o strom a po lícach mu stekali krištáľovo čisté slzy.
,,Ach Rarve, čo si len počnem? Čo keď zistí že všetko kazím naschvál? Zabije ma, ani trochu mu nebude prekážať že som jeho syn, kiežby som nebol. Alebo horšie, vezme mi vôľu a stanem sa jeho bezduchou bábkou.“ doľahli ku mne jeho slová
Chcela som utiecť no ako som sa rozbehla, zakopla som o konár a porezala so ruku.
Počul ma a akoby zázrakom stál pri mne. Hľadel na mňa svojimi modrými očami, no nedalo sa z nich vyčítať čo si myslí .
,,Nesmú ťa so mnou nájsť.“ povedal
,,Ja viem.“ odsekla som a zodvihla sa
,,Krvácaš“ povedal ukazujúc na moju ruku
,,To nič nie je.“ odvetila som a potlačila bolesť v ruke ,,A vôbec, prečo sa so mnou rozprávaš?! Prečo rovno nezoberieš meč a nezabiješ ma?! Prečo...“ zakryl mi svojou dlaňou ústa a povedal:
,,Nedokážem to, a už vôbec nie teba, nechcem páchať zlo. Narodil som sa na zlej strane“
Žeby cítil to isté čo aj ja? Prebehlo mi hlavou, no on si už trhal kus z rukáva a obväzoval mi ním ruku. Zadívala som sa naňho, nemohol mať viac rokov ako ja. Zdvihol pohľad od mojej ruky a pozrel sa mi rovno do očí a ja som sa v tých jeho úplne stratila. Bola som mu vydatá ma milosť a nemilosť, ale cítila som že sa nemám čoho báť.
,,Nehovor o našom stretnutí nikomu, tvoj drak sa to pravdaže dozvie. Ale považovali bi ťa za zradcu, keby vedeli že si so mnou hovorila“ povedal
,,Kto vlastne si?“ spýtala som sa, no on sa len pousmial a povedal:
,,Môj príbeh je dlhý, ak sa ešte niekedy snáď stretneme, poviem ti ho. Na začiatok ti bude musieť stačiť moje meno.“
,,A to je?“ nedočkavo som sa pýtala
,,Volám sa Merog. A tvoje znie ako?“
,,Ema.“ povedala som s náznakom úsmevu
,, Musím už ísť, niečo mi hovorí že Sargo a Agres prehrali.“ povedal Merog
,,Neviem prečo, ale dúfam že toto nebolo naše posledné stretnutie.“ priznala som
,,Aj ja dúfam že ťa nevidím naposledy Ema“ povedal pri tom ako vysadal na draka a za chvíľu ho nebolo, lietal kdesi v oblakoch a poberal sa do sveta plného smútku a zúrivosti, odišiel .
Dlho som ešte stála na tom mieste a hľadela do neznáma, ponorená do svojich myšlienok. No napokon som sa pobrala ku jaskyni, stále hľadiac na obviazanú ruku. Na tú, na ktorej som cítila Merogov dotyk.
Pozrela som na oblohu a uvidela náhliaceho sa Smaragda, Orchideu a Conera s Argonom. Rozbehla som sa von z lesa.

Čo sa ti stalo? Pýtal sa ma vystrašene Smaragd.
,,Iba som zakopla“ namrzene som povedala
Argon ku mne podišiel a vzal mi ruku do dlaní. Dôsledne si ju obzeral látku v ktorej som ju mala zaviazanú, nakoniec na mňa zvedavo pozrel a vyhlásil:
,,Toto nie je elfská látka.“
Vytrhla som mu ruku z dlaní a pritisla si ju k hrudi.
,,Kto ti ju obviazal?“ vyzvedal stále Argon
Ustúpila som dozadu, nevediac ako sa s tejto situácie vykrútiť. Po dlhšom premýšľaní som zabodla svoj pohľad a povedala:
,,Keď som spadla udrela som sa do hlavy. Pamätám si len na to, že keď som sa zobudila, bola už obviazaná.“
Argon nedôverčivo prikývol, musel vedieť že som klamala, a Smaragd to určite vedel od samého začiatku. Hanbila som za to čo som povedala, cítila som aký bol Smaragd sklamaný, ako ho to trápilo. Snažila som sa mu vysvetliť prečo som tak konala. Ale nemohla som, celou cestou späť so mnou neprehovoril ani slovo, a ani mi nedal šancu. Úplne ma ignoroval a mňa hrýzlo svedomie ostošesť.
Je vari zlé klamať kvôli citom? Zúfalo som sa pýtala Smaragda. No po odpovedi ani chýru, ani slychu. Len mučivým tichom ešte zhoršoval moje výčitky svedomia. Bolo mi do plaču. Veď jediná bytosť na tomto svete, ktorá mi rozumie ako nik iný sa na mňa hnevá. Sklamala som ho, sklamala som Smaragda.

Po krátkom čase sme pristáli na prázdnom nádvorí . Smaragd odletel len čo som mu zliezla z chrbta, ani sa nerozlúčil iba unavene krúžil nad Saltusom. Hľadiac do neznáma som sa pobrala nevedno kam.
Nohy ma zaniesli pred veľkú budovu, ktorá sa ukrývala v tieni stromov. Mala bohato zdobené dvere a veľké okná, ktoré sa ťahali od zeme až po strechu a vykukovali z nich závesy priesvitné ako hmla.
Nezaváhala som a vošla dnu. Zrazu som však bola obkolesená vysokými policami, na ktorých sedelo kopec kníh. Dostala som sa do knižnice. Vzala som do rúk prvú knihu ktorá mi prišla pod ruky, otvorila ju na náhodnej strane a prst mi skočil na prvú vetu pod vzorovaným nadpisom.
Bol to veľký čarodejník, ktorý sa zjavil nečakane, v časoch keď nám bolo najhoršie. Vravieval že prišiel z iného sveta, no my sme to nepočuli, bolo to hluché nášmu sluchu. Zaslepení sladkými slovami sme zabúdali na ostražitosť.
Postupom času mu však potemnela myseľ a začiernilo sa mu srdce, vtedy len málo z nás pocítilo nebezpečenstvo a temné pazúry čo nám chceli vziať slobodu boli čoraz bližšie. Uvedomili sme si to úplne až vtedy, keď nás v tej osudnej bitke spolu z drakmi zradil.
Ta bitka neskôr dostala meno: Bitka nespočítateľných strát. A on dostal nové meno, Zatratený.
Z čítania ma vyrušil nahnevaný hlas Iris:
,,A tak dopadneš aj ty, to preto ti nikto neverí, ani ja.“
,,Ja taká nie som,“ obhajovala som sa ,, ja viem čo je správne.“
,,Uvidíme,“ povedala Iris a poberala sa preč
,,Počkaj!“ vykríkla som a ona zastala ,,Vlastne, nevedela som trafiť do izby. To preto som tu, zablúdila som. Pomôžeš mi?“
,,Si ako malé dieťa, nechápem prečo...“ chvíľu premýšľala no nakoniec povedala:
,,Poď za mnou.“
Prikývla som a ponáhľala sa za Iris no stále mi vŕtalo v hlave to čo povedala, a čo vlastne povedať chcela. Nechápala čo? Že si ma Smaragd vybral? Alebo vtom hralo rolu niečo iné? Nateraz to pre mňa ostávalo záhadou.
Zo zamyslenia ma vytrhla Iris, oznamujúc že sme na mieste. Poďakovala som jej a ona bez odpovede odkráčala.
Otvorila som dvere, zobrala knihu ležiacu na stole a ponorila sa do čítania o histórií tejto krajiny.
Kniha čo mi dal Argon, ma tak zaujala že keď som ju dočítala bol už neskorý večer. Odložila som ju na stôl a unavená sa zvalila do postele. Netrvalo dlho a ponorila som sa do ríše snov.
V spánku som mala samé nočne. Prenasledovali ma hrôzostrašné tváre, kričali na mňa, no ja som im nerozumela. Nakoniec som zostala, obklopená nekonečnou prázdnotou.
Keď som sa ráno zobudila ležala som na zemi. Vstala som a pozrela sa von oknom. Okolo obzoru sa červenalo a slnko sa len chystalo na svoju cestu po oblohe.



Zmierenie






Keď som sa ráno zobudila ležala som na zemi. Vstala som a pozrela sa von oknom. Okolo obzoru sa červenalo a slnko sa len chystalo na svoju cestu po oblohe.
Nečakala som na raňajky, chcela som nájsť Smaragda. Pokúsiť sa sním zmieriť, alebo aspoň hovoriť. No len čo som sa chystala otvoriť dvere, otvoril ich niekto iní. Predo mnou stál vysoký čiernovlasí elf, oblečený v šatách striebornej farby. Vyľakane som sa naňho pozrela a on prehovoril:
,,Nech slnko svieti na tvoj osud. Prepáč že som ťa vyľakal, mám ti odovzdať odkaz od pána Oena. Chce sa s tebou stretnúť v záhrade. Mám ťa tam odviesť, ak nevieš kde sa nachádza.
Prikývla som a nasledovala ho, snažiac si dobre zapamätať cestu.
Prešli sme len pár desiatok metrov, prešli cez podlhovastý altánok a boli sme tam. V objatí všakovakých kvetov a stromov. Človek by si nepomyslel že sa nachádza niekde na zemi, (hoci som si na neuveriteľné veci už celkom zvykla, toto bolo iné) .
Kvety boli rôznych veľkostí a tvarov. Niektoré dokonca vydávali vlastné svetlo, iné okolo seba zase šírili tmu. Síce sa tam našli kvety ktoré sa vyskytovali aj doma, no boli omnoho krajšie, akoby šťastnejšie. Pri všetkej tej kráse som takmer zabudla na problémy, ktoré ma sužovali...
Keď sme prišli k Oenovi, môj sprievodca odišiel a Oen prehovoril:
,,Vidíš tie kvety? Každý je iný, každý je výnimočný, žiaden však nie je dokonalý. Aj ten na pohľad najkrajší môže byť zlý,“ povedal nespúšťajúc zo mňa zrak a ja som vedela na čo naráža. Chcela som sa ozvať, no pokračoval:
,,Zváž komu zveríš do rúk svoju dôveru, a so srdcom ešte počkaj, máš čas, máš celý život pred sebou.“
,,Povedal vám Smaragd čo sa stalo?“ spýtala som sa
,,Nie, prišiel som na to sám. Viem s kým si sa stretla, podľa toho čo môj syn Argon rozprával. Smaragd ťa čaká na nádvorí, tak ako včera. Môžeš ísť.“
,,Viete neprišla som sem sama. Bola so mnou aj moja kamarátka, Stela. Nevedeli by ste mi povedať čo sa s ňou stalo?“ opýtala som sa s nádejou že aspoň zistím či žije
,,Tá lúka na ktorú ste sa dostali oddeľovala dve kráľovstvá. To moje a Erove. Ty si sa rozhodla pre dobro, tvoja priateľka Stela si však zvolila inú cestu.“

Smaragd ja... Začala som no prerušil ma. Nemusíš sa mi ospravedlňovať, tí starší väčšinou zabúdajú že sami robili chyby. Nemal som sa na teba hnevať, mal som ťa napomenúť... vysvetliť ti čo je správne. Nie nechať ťa sa trápiť. Milo povedal a ja som ho zo širokým úsmevom objala okolo šupinatého krku.
Poď, zalietame si. Láskavo povedal Smaragd.
Dobre, odvetila som mu. Ale mám pocit, že vtom bude niečo viac.
Možno bude, povedal neurčito.
Smaragd sa prikrčil k zemi, mocnými nohami sa odrazil a vzlietol. Za pár sekúnd sme sa vznášali nad Saltusom, Smaragd sa kĺzal na veterných prúdoch a uľahčoval si tak prácu.
Lenivec, podpichovala som ho.
Dnes večer, odchádzame zo Saltusu. Povedal smutne, pôjdeme na miesto...Kde sa učia tí najtalentovanejší, tí čo majú silu čarovať.
To je smiešne ja predsa čarovať neviem.
Ema, máš všetky predpoklady. Čarovať môže len ten kto má dostatočne silnú vôľu mysle. Pamätáš sa, ako vtedy keď na nás Erovi jazdci zaútočili si sa nemohla ani pohnúť? Cítil som tvoju bolesť, aj to ako si ju svojou vôľou odohnala. Aj keď si si to neuvedomila. To bola mágia! Povedal Smaragd. Pri jeho slovách sa mi obracal žalúdok. Je to vôbec možné? Pýtala som sa sama seba.
Áno, si výnimočná Ema. Práve preto si tak silná, aj keď je to v tebe hlboko skryté. Láskavo povedal Smaragd. No mne tie slová boli tak vzdialené.
Čo ešte o sebe zistím? Pripadá mi, akoby som samu seba vôbec nespoznala.
Smaragd mi už neodpovedal, iba si užíval krásny, slnečný a bezoblačný deň. Vedel že nemá cenu presviedčať ma, vedel že si musím začať veriť sama.
Najprv pôjdeme k Argonovi, tam si do večera zdriemnem.


Cesta pod prikrývkou noci




Najprv pôjdeme k Argonovi, tam si do večera zdriemnem. Vyrazíme hneď po západe slnka, pri najpriaznivejších podmienkach by sme mali doraziť do Ariolu okolo obeda. Oznámil mi Smaragd.
V noci? Nebude bezpečnejšie ísť počas dňa? Nikdy nemôžeš vedieť čo na teba vyskočí z tmy, povedala som mu s obavami.
Bude lepšie ísť cez noc. Nepriatelia od nás neočakávajú že pocestujeme počas noci, aj niekoľko našich zvedov rozšírilo že pocestujeme do Ariolu počas dňa. A aj keby sme vyrazili za úsvitu, našu cestu by sme dokončili počas noci. Bolo bi oveľa nebezpečnejšie keby nás nepriatelia stretli v noci na pokraji síl.
Aj tak sa mi to veľmi nezdá. Nahnevane som povedala.
Smaragd zrazu naklonil krídla smerom dolu a strmhlav sa pustil k zemi. Zbláznil si sa?! Vyletela zo mňa myšlienka, značne poznačená strachom.
Viem čo robím, odfrkol. No keď si všimol môj strach, povedal: Neboj sa. Dôveruj mi.
Zatvorila som oči a pocítila, tvrdí náraz na zem. Smaragd víťazoslávne zareval, stále som však neotvárala oči a zostávala pevne pritisnutá k Smaragdovi.
Už sme na zemi, môžeš ich otvoriť. Pobavene povedal.
To nie je na smiech! Urazene som mu povedala, pokým som sa spúšťala po jeho šupinatej nohe na krásnu, pevnú zem.
,,Smaragd, čo ste to tam hore stvárali? Tvoja jazdkyňa sa trasie ako osika,“ povedal Argon usmievajúc sa od ucha k uchu počas cesty k nám.
Letecké akrobatické kúsky. Povedal Smaragd a odhalil svoje hrozivé,
snehovo-biele tesáky. Zamračila som sa naňho, obaja sa očividne na mne dobre
zabávali.
Argon sa obrátil ku mne, a povedal:
,,Zdriemni tiež ak chceš, čaká vás namáhavá noc.“
Iba som prikývla, pritúlila sa ku Smaragdovi, zatvorila oči no spánok nie a nie prísť. Pomrvila som sa, to hlúpe slnko mi svietilo priamo do očí! Jasné že nemôžem zaspať! Smaragd ma však prikryl krídlom zo slovami: Teraz už nesvieti, tak spi. Výkriky tvojej mysle bi zobudili aj horu.
,, Veď už spím,“ povedala som šeptom, takým slabým že som o ňom mohla vedieť iba ja.
Tma, Stela zo zakrvaveným mečom, zlovestný smiech, bolesť a tá jej radosť...
Zobudila som sa, a opakovala si: Bol to predsa iba sen, iba sen. Stela taká nie je, to predsa vieš. Utešovala som samu seba. Ale čo ak som sa v nej po celý ten čas mýlila, čo ak je iná ako sa zdá? Čo ak niekde v hĺbke duše je takáto?
Zmietali sa vo mne pochybnosti, spánok už neprichádzal do úvahy. Bála som sa že sa sen bude opakovať. Tak som vyliezla spod Smaragdovho krídla.
Chýbalo len pár minút, a slnko úplne zapadne. Zrazu mi prišlo Smaragda ľúto, tváril sa v spánku tak spokojne a predsa má kvôli mne viac problémov ako doteraz mal.
Poobzerala som sa a zbadala Argona, ktorí zo stromu uprene hľadel na východ. Nechcela som ho rušiť, no v tú chvíľu som mala pocit že som tu všetkým len na obťaž, že som nemehlo ,ktoré nič nevie a nik mu nedôveruje. Zdalo sa že skoro každý spochybňoval Smaragdovu voľbu, ale ja som v hĺbke srdca cítila že si vybral správne. Všetko tu bolo pre mňa nové, no ja som bola pripravená zabojovať a dokázať že sa vo mne mýlia.
Smaragd otvoril papuľu a zívol. Popreťahoval sa, postavil a zažmurkal na mňa svojimi smaragdovo zelenými očami.
Už je čas? Spýtala som sa a s nevôľou si spomenula na náš posledný let.
Áno, to je. Povedal a zaškeril sa, on vedel na čo myslím.
Zhlboka som sa nadýchla, vyškriabala sa na jeho chrbát a oprela sa o jeho šupinatý krk.
,,Hlavne sa drž posledného ostňa na krku, a kolená maj stále pritisnuté ku Smaragdovým bokom,“ upozorňoval ma Argon. Prikývla som, a on pokračoval:
,,Nech vás ochraňujú hviezdy,...Dúfam že to dobre dopadne.“
,,Ďakujem, za oboch.“ Povedala som a o malú chvíľu sme boli už vysoko, tak že všetko bolo maličké. Saltus som mala ako na dlani. Unášaný vetrom sme boli čoraz ďalej od miesta, kde som sa po prvýkrát stretla s magickým svetom.
Nič, len svetlo hviezd nás sprevádzalo počas cesty. Všade vládlo ticho, sem tam sa však ozvalo zahúkanie sovy, či šuchot lístia, ktoré pohojdával slabý vetrík. Stále som však mala pocit že nás niekto, alebo niečo sleduje.
Smaragd, aj ty máš ten pocit? Spýtala som sa ho, nepokojne.
Áno, no myslím že viem kto to je. Povedal namrzene.
Merog, cvála pod nami. Mám pristáť?
Jeho odpoveď ma prekvapila. Rozmýšľala som , čo bude najlepšie. Srdce hovorilo, áno. Rozum však nie. Vedela som že Smaragda by potešila záporná odpoveď a práve nebol najvhodnejší čas na zamilovanie sa. Každý mi radil, čo mám robiť, ale tento krát mali asi pravdu.
Nie, povedala som. Bude to tak lepšie.
Dobre, Smaragd hlasno zareval a zrýchlil.
,,Ema!“ ten výkrik sa ozýval v diaľke. Vedela som, že som Merogovi práve zabodla kôl do srdca. Zradila ho ďalšia osoba, ktorej dôveroval...možno jediná.
Chcela som potlačiť slzy, no nedarilo sa. Spustili sa ako vodopád.
To, prejde časom. Chlácholil ma Smaragd, rozhodla si sa správne.
Asi áno, no teraz je to už jedno. Oprela som sa o Smaragdov krk, ktorý ma príjemne hrial. Aspoň nachvíľu som sa pokúsila zabudnúť na všetko čo sa stalo, a predstaviť si že som opäť doma. Vo svojej izbe, v teplej posteli. Akoby sa to však stalo, ako môžem byť taká hlúpa. Myslieť si, že jediná myšlienka všetko napraví.
,,Mala som byť doma, a tešiť sa na zajtrajšiu oslavu mojich zajtrajších narodenín,“ povedala som a vzdychla si.
Smaragd potočí hlavu a pozrie sa na mňa, zažmurká a ja mám nepríjemný pocit že niečo chystá.
Smaragd... Koniec mojich slov zaniká vo výkriku. Smaragd sa strmhlav rúti dole, tesne nad zemou mieri naspäť k hviezdam. Vykríknem, ale tentoraz od radosti. Už chápem čo mi chce Smaragd ukázať, tú slobodu! Krásny pocit voľnosti.
Smaragd sa točí ako vrtuľa, raz letíme dole hlavou a raz Smaragd stvára rôzne kaskadérske kúsky. Potom let ustáli, otočí hlavu a šibalsky sa na mňa pozrie. Usmejem sa naňho a vyšlem k nemu myšlienku. Ďakujem, už chápem tvoje nadšenie z týchto ,,akrobatických kúskov“. Je to nádherné.
Vedel som že sa ti to časom zapáči. Cítiš sa už lepšie? Spýta sa ma.
Áno, len som hrozne unavená. Posťažujem sa mu.
Tak si pospi, zvládnem to tu aj sám.
Usmejem sa naňho, opriem sa o jeho šupinatý krk, pevnejšie sa chytím ostňa, zavriem oči a ponorím sa do bezsenného spánku.
Zobudím sa na svitaní, chvíľu len tak ležím a rozmýšľam.
Ako si sa vyspala? Spýta sa ma Smaragd tak ospalo až sa mi chcelo opäť zaspať.
Napodiv dobre, poviem a zívnem si. Odkedy som sem prišla stále ma prenasledovali nočné mori, aspoň teraz bol môj spánok bez snov.
To nie je dobré znamenie, zamyslí sa Smaragd. Pamätáš si ich?
Áno, bohužiaľ. Povedala som a uprela svoj zrak na krajinu pod nami.
Leteli sme nad búrlivou a širokou riekou. Voda v nej rýchlo tiekla a pritom vôbec nestekala dole kopcom, tiekla na rovine. Čakala by som že bude tiecť pomaly ale ona bojovala s vetrom o prvenstvo. Jej brehy väčšinou lemovali kamene. Mocným vodám sa ukláňali stromy podobné vŕbam, no na ich konároch rástli krásne a veľké kvety rôznych farieb.
Ešte... Nestihla som ani dokončiť vetu a už sa mi Smaragd chystal odpovedať.
Nie dlho, za chvíľu sme tam.
Nemali sme prísť až okolo obeda, veď slnko len teraz vyšlo. Poviem mu.
Áno, bude to také malé prekvapenie.
Pri predstave ako ja a Smaragd pristávame na nádvorie a narúšame každému dopredu rozvrhnutý deň vybuchnem do nezastaviteľného smiechu.
Už si viem predstaviť tie ,,príjemne“ prekvapené tváre. Poviem Smaragdovi zo slzami v očiach.
To je to na čo sa treba tešiť nie? Povie Smaragd a ja sa zase rozosmejem.
Cesta ubehala rýchlo, ani sme sa nenazdali a Ariol bol na dohľad. Na pohľad neveľké mesto bolo celé z bieleho mramoru. Z diaľky sa dala rozoznať jedná veľká budova , zo dvadsať menších domov a úplne na konci stálo veľké množstvo maličkých domčekov. Tak toto je Ariol, je nádherný! Pomyslela som si, len či...
Vzduchom presvišťal šíp, ktorý ledva minul Smaragdove ľavé krídlo.
Neboj sa, iba nás nespoznali. Upokojoval ma Smaragd, ktorí zrejme vycítil môj strach.
Smaragd sa hnal k Ariolu rýchlejšie ako blesk, za chvíľu dopadol na kamennú dlažbu a nahnevane zareval. V tej chvíli sa desiatky očí upierali na nás, rozhliadla som sa po nádvorí. Nebol tam nikto s lukom, a ak aj bol trikrát si rozmyslel či sa podstúpi Smaragdov nahnevaný pohľad.
Bezdôvodne ste nás ohrozili! Vedeli ste že máme prísť! Kto to spáchal, kto vystrelil?! Rozliehal sa mi mysľou Smaragdov nahnevaný hlas.
Spomedzi davu vystúpilo plavovlasé dievča. Nevyzeralo staršie ako ja, no neprekvapilo by ma aj keby mala sto rokov. V ruke zvierala luk, cez chrbát mala prehodený tulec so šípmi. Na tvári sa jej usadil kamenný výraz a nebojácne kráčala ku Smaragdovi.
,,Ja som vystrelila,“ povedala keď už stála priamo pred ním. Smaragd pri tých slovách zavrčal.
Zrazu sa z davu ozval hlas: ,,Odpusť jej prosím“ Hlas patril starej žene, ktorá sa pred Smaragdom klaňala až k zemi a zúfalo nariekala. Pozrel sa na ňu a povedal:
Keď odpustí Ema, odpustím aj ja. Všetky pohľady zrazu smerovali na mňa. Niektoré boli plné prosby, iné strachu a niektoré nenávisti. Zliezla som teda zo Smaragdovho chrbta, podišla k starene a povedala:
,,Vstaňte, tu niet dôvodu na plač, chyby budú odpustené. Nechcem nič len vedieť prečo.“
Keď som dopovedala starena sa na mňa s vďakou pozrela, vstala a podišla ku plavovláske, no tá si ešte nepovedala svoje.
,,To nebola chyba,“ vyslovila tak chladne až ma pomyseľne zamrazilo.
,,Tak čo teda?“ povedala som a pozrela sa jej do chladných modrých očí ,,Komu by pomohlo ak by si mňa a Smaragda zabila? Týmto ľuďom určite nie, možno si myslíš že som v tejto situácií nevedomá a poviem ti že máš pravdu. Neviem toho toľko koľko ty, ale viem dosť na to aby som pochopila, že zo smrti Smaragda a mňa by mala úžitok len tá zlá strana.“
,,Nič nevieš,“ povedala a odišla.
,,Turdis!“ volala starena a šla za ňou najrýchlejšie ako vedela .
Keď sa situácia upokojila, z davu vystúpil starší muž a privítal nás. Pri prehliadke Ariolu sa nám ospravedlňoval za nepríjemnosti. Ako každé mesto, ktoré som doposiaľ videla ma uchvátilo svojou architektúrou a kúzelnými záhradami, všetko bolo krásne a pre mňa nové.
Pri hostine, ktorá sa konala na moju a Smaragdovu počesť v záhrade ma predstavil mnohým ľudom, elfom a jednej víle.
Po celovečernom zoznamovaní sme so Smaragdom odišli do domu, ktorý nám bol pridelený.
Mal dve poschodia. Na prvom bola kúpeľňa, ktorá mala namiesto vane maličký bazén. Obývačka, spojená s pracovňou a jedálňou. Na druhom poschodí však bola iba spálňa.
Vtom som si všimla že v strede je veľká diera zakrytá pevnou priesvitnou látkou. Bola presne nad miestom v izbe, kde ležalo kopec vankúšov.
Vzápätí cez dieru preletel Smaragd a skončil rovno v hromade vankúšov.
Ako sa ti páči ubytovanie? Spýtal sa ma Smaragd počas toho ako sa pokúšal dať si dole vankúš, ktorým mu uviazol na špicatom zakončení chvosta.
Je to tu pekné,...ale také iné oproti tomu čo bolo v Saltuse. A to stou dierou, budem hádať. Kúzlo?
Smaragd prikývol počas svojho márneho snaženia dať si dole vankúš.
Nemohla som dlhšie udržať kamennú tvár, pri pohľade na jeho výraz a usmiala som sa.
Pomôžem ti? Ponúkla som sa mu.
Zvládnem to aj sám! Zavrčal.
Zvládneš to sám tak, že zajtra budeš chodiť s vankúšom na chvoste. Pri tej predstave sa usmejem.
Tak dobre, daj tú potvoru dole.




Proroctvo




Keď som mu dala dole vankúš z chvosta posadila som sa vedľa neho, a oprela sa oňho.
Trápi ťa to čo sa stalo na nádvorí. Konštatoval Smaragd.
Áno, odpoviem mu. Čo vlastne o Turdis vieš, a kto bola tá starena?
Začnem jednoduchšou otázkou. Tá starena je Turdisina pestúnka a zároveň aj miestna jasnovidka. A čo sa týka Turdis, pochádza zo zeme temna. Do Ariolu sa dostala v malej loďke, po prúde rieky Lífl s listom. Ktorý vysvetľoval kto je a obsahoval aj zúfalú prosbu aby sme sa o ňu postarali. Netrvalo dlho a u Turdis sa prejavila schopnosť čarovať. No, vždy bola osamotená a neveselá. Odpovedal mi Smaragd.
Takže, ak to chápem správne, zem temna je Erova zem. Čo sa týka tej jasnovidky, mám pocit že si mi niečo nepovedal. Podozrievala som ho.
Smaragd chvíľu rozmýšľal. Oči upieral pred seba, akoby sa pozeral na niečo veľmi dávne, vzdialené a predsa som cítila ako ním lomcuje nepokoj. Napokon však riekol:

Tiene sa predlžujú,
obloha potemnela.
Zlé časy prichádzajú,
blížia sa.

Nádej v srdciach,
pomaly vyhasína.
Namiesto nej prichádza strach.
Aby zasial semeno zla.
Lapil nás v tieňoch.

No príde niekto,
kto všetko zvráti.
Navráti nám dobro
a prídu zlaté časy.

To proroctvo hovorí o tebe, Ema. Povedal Smaragd.
,,Nie!“ skríkla som ,,To nemôže byť pravda,“ poviem tentoraz šeptom a do očí sa mi tlačia slzy.
Ema, povie. Niet sa čoho báť, ty to zvládneš. A jemne sa dotkne svojou hlavou môjho čela, prikryje ma krídlami a ja zaspávam v strach s myšlienkou veď som len dievča.

Ráno, spal Smaragd takým hlbokým spánkom, že by sa nezobudil ani keby mu horel chvost. Spokojne odfukoval, pričom sa mu z nozdier dvíhali malé obláčiky dymu.
Zišla som dole po drevených schodoch.
Na písacom stole ležali úhľadne poukladané nie aké šaty a pri nich obálka. Otvorila som ju a čítala, odkaz bol napísaný v jazyku a písme , na ktoré som zvyknutá. Čo ma potešilo.
Schmatla som šaty a šla do kúpeľne.
Keď som sa obliekla, mala som na sebe tuniku, zelenú ako smrekové ihličie a hnedé nohavice. Tunika bola na rukávoch jemne vzorovaná zlatou niťou.
Vlasi som si zaplietla do vrkoča, aby mi nezavadzali pri pohybe.
Keď už som bola so svojím vzhľadom ako-tak spokojná vyšla som hora a sledovala Smaragda ako spí. Po chvíli ma to však prestalo baviť, a tak som sa presunula ku oknu a preskúmala výhľad.
Náš dom bol úplne na samom okraji Ariolu. Predo mnou boli už iba hory popred, ktoré tiekla rieka Lífl v objatí stromov.
Ak už mám riskovať svoj život pre dobro tejto krajiny, urobím to pre Smaragda a pre krásy tunajšej prírody. Pomyslím si, zavriem oči a užívam si dopad teplých slnečných lúčov na moju pokožku.



Arway





Ema? Ozval sa Smaragd.
Hmm...?
Poď, pôjdeme .
Vyšla som z domu, Smaragd ma už čakal. Podídem k nemu a spýtam sa ho:
Čo tam vlastne budem robiť ? Neviem si ani len predstaviť ako ma budú učiť čarovať.
Poviem ti len to, že by si sa mala vybaviť poriadnou dávkou trpezlivosti. Povedal a šibalsky sa na mňa pozrel.
Zvyšok cesty som mlčala, uvažujúc nad slovami, ktoré mi Smaragd povedal.
Zastali sme pred najväčšou budovou v Ariole, vedľa ktorej sa vynímala vysoká biela veža, vlastne všetky budovy v Ariole boli biele alebo sivé.
Sú začarované, ozval sa Smaragd.
Začarované, ako?
Menia farbu podľa pocitov tých čo ich obývajú. Biela predstavuje tie dobré a sivá zas zlé.
Lepšia by bola čierna, podotkla som
Áno, ale tu čiernu považujeme za symbol Era.
Zmĺkla som a nechala sa viesť Smaragdom po veľkých chodbách.
Tu je to, oznámil.
Prikývnem, a vstúpim do neveľkej miestnosti. Dvere sa za mnou zatvorili a ja som zrazu zostala sama, bez pomoci Smaragda.
,,Sadni si,“ povedala žena opretá o stenu a ukázala na drevenú stoličku, ktorá bola oproti oknu.
Počúvla som a sadla si. Pozrela som sa na ženu a očakávala ďalšie pokyny, no tá bola zamestnaná hladkaním čudného hnedo-bieleho tvora, podobného mačke, až na to že mu z chrbta vyrastal pár krídel, podobný dračím.
,,Som Arway, a budem ťa učiť. Vzhľadom na to že to nikto iný nechcel.“ povedala
,,Ja som E...“ chcela som sa predstaviť no Arway mi skočila do reči
,,Nemusíš sa mi predstavovať, polovica Nirénie pozná tvoje meno a tá druhá sa ho skôr či neskôr dozvie.“
,,Nebolo bi lepšie keby o mne nevedeli?“ spýtala som sa
,,To sa nedá,“ odvetila.
,,Všetko sa predsa dá,“ poviem.
,,A nedá,“ rázne povie. ,,Ostatné draky cítia keď si jeden z nich vyberie svojho jazdca, a navyše v deň keď si prišla, každý aspoň trochu vnímavý cítil že niečo ohýba časom a priestorom.“
,,Povedzte mi ešte niečo o drakoch.“
,,Teraz nie,“ povie s úsmevom. ,,Možno nabudúce, no dnes...“ zobrala zo stola pohár a pokračovala: ,,mi naplníš tento pohár vodou, bez toho aby si sa čo len trochu pohla.“
,,Ale...“
,,Všetko sa dá. Zabudla si?“
Venovala som jej jeden nahnevaný pohľad a ešte zúrivejšie som uprela zrak na prečačkaný pohár pred sebou.
Ako? Znela my v hlave stále tá istá otázka. Snažila som si vybaliť čo som cítila keď nás napadli pri Argonovom dome. No, bol tam iba strach že Smaragd zomrie.
Musela som potlačiť slzy, čo sa chystali spustiť po mojich lícach rýchlo ako splašené kone. Zrazu pre mňa život bez Smaragda ani nebol životom.
Dobre, teraz sa musím sústrediť. Hovorila som si v mysli sama pre seba, a myslela na pohár napustený vodou. Na moje prekvapenie sa pohár zachvel a začal sa napĺňať. Na tvári sa mi zjavil široký úsmev.
,,Výborne,“ povedala Arway. ,,Dúfala som že prídeš sama ako na to.“
Okrídlený tvor vzlietol a pristál priamo na mojich kolenách, vydal zo seba niečo ako mňaukanie, ľahol si, zložil krídla a začal priasť ako mačka.
,,Páčiš sa jej,“ usúdila Arway.
,,Jej?“ spýtala som sa a poškrabkala zviera na hlave
,,Toto je moja verná a tichá spoločníčka Kira, je to dragat.“
,,Dragat?“
,,To ti musím všetko vysvetľovať?“ frflala ,,Dragat, je zviera zo skupiny dračích krížencov. Toto je konkrétne mačka krížená s drandorfom. Dragat sa rovnako ako draci dokáže dotýkať mysle iných, no dokáže prenášať iba pocity. Sú veľmi vzácne. Máš ešte nie aké otázky?“ povie a nadvihne pravé obočie
,,Áno,“ odpoviem. ,,Čo je to ten drandorf?“
,,Vzdialený príbuzný drakov,“ chvíľu mlčala, no potom povedala: ,,Oboznámili ma stým ako sa u teba prejavilo nadanie na čarovanie.“
,,Ja vlastne ani neviem ako sa to stalo, bolo to akoby inštinktívne.“ priznala som
,,To že si prerušila kúzlo jedného z Erových zatratených si muselo vyžadovať veľmi mocnú myseľ. Možno sa v tebe skrýva viac ako si všetci myslíme Ema“
,,Pochybujem“
,,Nepochybuj, málokto dokázal naplniť pohár, bez toho aby vedel ako na to. Možno je nakoniec dobre že ťa učím ja.“
Pozrela som sa jej priamo do nezvyčajne sýto zelených očí a snažila sa z nich niečo vyčítať, nedávali však najavo nič o úmysloch svojej majiteľky.
Rozmýšľala som koľko môže mať Arway rokov, podľa vzhľadu nemala viac ako tridsať. Bola štíhlej postavy, mala svetlohnedé kučeravé vlasy, ktoré jej siahali na plecia. Oblečené mala šaty červeno - oranžovej farby s malým výstrihom, ozdobené zlatou šnúrkou. Vtom mi pohľad skĺzol na jej ruku, bol na nej vytetovaný rovnaký drak akého som mala aj ja! Akurát že ten jej bol oranžovej farby a na niektorých miestach, sa akoby strácal.
,,Vy ste dračia jazdkyňa!“ vyskočili zo mňa tie slová
,,Už nie,“ povedala smutne a upierala oči pred seba. ,,Môj drak zomrel ako mláďa, na otravu. Bola by som rada keby si to už nespomínala.“
,,Prepáčte“
,,Nie je to tvoja chyba, späť však k učeniu. Musíš poznať základné pravidlo, ktoré je staré ako tento svet:

Čarami zabíjať zakázané máš!
Keď tak urobíš,
dušu za to dáš!

rozumieš?“
,,Áno, ale potom ako to že má Ero takú moc?“ spýtala som sa
,,Výborná otázka! Ako? Nuž v prvom rade, mágiou môžeš mučiť, oslabiť, lámať kosti svojím obetiam, vymazať spomienky, raniť svoju obeť . A potom takéto dokaličené stvorenie ľahko zabiješ holou rukou. Ďalej môžeš obeti zobrať dušu a spraviť si znej bábku, ktorá bude nemo počúvať tvoje príkazy. Ale bude žiť! Toto pravidlo sa dá obísť, no nie je nepotrebné. Zabraňuje páchať škody, ako napríklad vyhladenie tisícovej armády mávnutím ruky. To je jeho pravá podstata.“
Zhrozila som sa, kto by chcel kradnúť duše? Naozaj môže byť ten Ero až tak zvrátený a hrozný. Nirénia mi pripadala čím ďalej pochmúrnejšia, čo budem robiť ak sa ocitnem uprostred bojového poľa? Asi tam dlho nevydržím.
,,Pôjdeme na cvičisko,“ zavelila Arway ,,Doobeda to chcem mať z krku.“
Prikývla som a nasledovala ju. Vyšli sme z izby a vydali sa po tmavej chodbe, zabočili doprava a čoskoro sa ocitli uprostred hluku do seba narážajúcich mečov, bojových výkrikov a hlasných povelov. Len čo si však všimli Arway a mňa, stíchli. Bolo počuť už len veselé štebotanie vtákov a vzdialené erdžanie koní.
,,Čím začneme?“ nedočkavo sa jej pýtam
,,Lukom“ povedala ukazujúc na miesto kde ležali naskladané dlhé aj krátke luky, vedľa ktorých ležali rôznofarebné tulce plné šípov.
Pobrali sme sa teda k nim. Arway si ma chvíľu skúmavo prezerala, akoby uvažovala, ktorý z nich je pre mňa pravý. Napokon však vyhlásila:
,,Vzhľadom na tvoju postavu by ti asi viac sadol dlhý luk ako krátky.“
A už aj mi podávala luk z tmavého dreva, uprostred bol obviazaný kožou a jeho konce boli jemne zdobené vyrezávanými drakmi.
Váhavo som si ho zobrala a poťažkala v ruke, medzitým sa už na cvičisku zase ozýval hluk, čo ma potešilo.
Prešla som s Arway ku štítom a tá mi ukázala ako správne vkladať šíp do tetivy, napínať luk a nakoniec vystreliť. Po mojom prvom neúspešnom pokuse zasiahnuť terč som si všimla že ma sleduje Turdis s lukom v ruke, jej pohľad bol neutrálny. V snahe nezahanbiť Smaragda (a mňa) som sa sústredila na stred terča, no nemierila priamo naňho. Luk som približne o centimeter posunula vyššie, zatvorila oči a vystrelila.
Počula som ako sa šíp zapichol do dreva, otvorím oči a vidím ho úplne v strede.
Je tam! Zaradovala som sa a usmiala.
,,Dobre,“ povedala spokojne Arway a na tvári sa jej usadil úsmev, ktorý neveštil nič dobré. ,,Teraz keď už sa trafíš odtiaľto neodídeš skôr ako sa tento šíp nezabodne do stredu terča stokrát,“ a podávala mi ho. ,,Varujem ťa, začarovala som ho, bude si pamätať koľkokrát sa ocitol v strede. Keď túto úlohu dokončíš šíp ťa privedie ku mne .“
Otrávene som si ho zobrala a pustila sa do pre mňa neľahkej úlohy. Len jeden z mojich piatich zásahov bol presný. Vedela som že úlohu od Arway dokončím najskôr za dve hodiny, a bude mi trvať ešte dlhšie kým dosiahnem požadovanú úroveň v lukostreľbe.
Turdis sa na mne očividne dobre zabávala, pretože každú chvíľu vybuchovala do nezastaviteľných záchvatov smiechu.
Nechápem čo proti mne má. Zíde mi na rozum pri mojom 54. úspešnom zásahu. Budem musieť niečo vytiahnuť zo Smaragda, snáď mi povie prečo mnou Turdis tak opovrhuje a možno aj to prečo nechce aby som sa stretávala s Merogom. Hneď ako som naňho pomyslela srdce mi naplnil žiaľ. Niečo k nemu cítim, čo som ešte k nikomu necítila. Snažila som sa na to nemyslieť a plne sa sústrediť na úlohu. Pokiaľ rozmýšľam šíp do tetivy nasadzujem už akoby automaticky, aj počítať zabúdam, no bola som už blízko konca.
Zrazu šíp zabodnutí v dreve vyskočil a letel priamo ku mne, zastavil sa len päť centimetrov od konca môjho nosa . Otočil sa a ani vystrelený z luku letel preč z cvičiska. Bežala som za ním tak rýchlo ako len viem, možno po dvesto metroch zastal a zapichol sa do zeme pri nohách Arway. Zastala som, vyčerpane klesla na trávu a oprela si hlavu o strom čo stál vedľa mňa.
,,Výborne ,“ povedala. ,,Zajtra ťa to čaká znova. No, prines si aj meč čo si dostala v Saltuse a pokús sa prečítať celú túto knihu.“
Vyčerpane som zobrala knihu, pozrela sa na ňu a povedala:
,,Neviem ani len čo znamená ten názov.“
,,Dostala si predsa slovník, nie?“
,,Áno,“ zamrmlem.
,,Tak ho použi,“ povie a odíde.
Vzdychnem si a v mysli zakričím najhlasnejšie ako viem, meno. Smaragd! Odpoveďou mi je hlasný a radostný rev zhora, ani sa však nenazdám a môj verný priateľ duše aj srdca je predo mnou.
Chýbala si mi. Láskyplne povie.
Aj ti mne, poďme.

Odpovede na otázky



Po výdatnej večeri som sa rozhodla že sa Smaragda opýtam na Turdis a Meroga. Rozhodnem sa začať Turdis, predsa len je to menej chytľavá téma.
Smaragd? Spýtala som sa.
Áno? Láskavo povedal a pozrel sa na mňa svojimi smaragdovo-zelenými očami.
Prečo ma Turdis tak neznáša?
Niežeby ťa priamo neznášala, ale máš to čo ona chcela tak dlho a teraz vie že už nemá šancu. Riekol, vedela som na čo naráža, ale rozhodla som sa že bude lepšie keď sa na to opýtam priamo.
Čo môžem mať ja a ona nie?
Predsa mňa! Odpovedal samoľúbo a hrdo vztýčil hruď.
Ale aj tak, myslíš že je to jediní dôvod?
No áno, Turdis chcela byť vždy jazdkyňou. My máme v rukách už len jedno vajce, ale to sa podľa mňa nevyliahne skôr ako po vojne. Niektoré draky žijú aj nezávisle v divočine, avšak keď sa k ním priblížiš bližšie ako na päť metrov, zostane z teba iba popol. Dopovedal, a ja som si už vedela predstaviť ako sa z Turdis stáva kôpka čierneho popola.
Smaragd, chcela by som vedieť ešte niečo. Poviem.
Pýtaj sa, len nie prosím na... Nedopovedal.
Chcem vedieť čo máš proti Merogovi! Rýchlo som ho prerušila.
Ach jaj! Zahorekoval Smaragd. Máš právo to vedieť, tak teda poviem ti to.
Ďakujem. Povedala som a vďačne sa naňho usmiala.
Merog je synom Era, nášho najväčšieho nepriateľa. Je mi to ľúto Ema, viem že otca si človek nevyberá, ale on je zlý cez všetko čo ti nahovoril.
Cítim že je to inak, že nemáš pravdu.
Možno nie, predsa však je nebezpečné aby si sa teraz zamilovala.
Ja sa nejdem zamilovať! Okríkla som ho. Keď sme sa stretli iba, bolo to akoby... Smažila som sa nájsť správne slová, no moje pocity sa nedali vyjadriť slovami.
Nakoniec poviem Smaragdovi aby to nechal tak a poberiem sa učiť. Túto vojnu si možno vyhral Smaragd, no v ďalšej ťa porazím a donútim ťa povedať viac! Pomyslím si a nahnevane pozerám raz do knihy a raz zase do slovníka, neprečítam ani jednu stranu a už mám toho po krk. Nakoniec som si povedala že prečítam prvú kapitolu a potom pôjdem spať a aspoň na chvíľu zabudnem na všetky problémy čo ma trápia a trápiť ešte dlho budú.
Ale taký je už život. Pomyslím si, chvíľu sa pozerám na už pokojne spiaceho Smaragda a potom sa zase ponorím do čítania.

Ráno vstanem skoro, obzriem sa a Smaragd nikde. Nemohla som si pomôcť mala som pocit že sa deje niečo zlé.
Poberiem sa teda dole. Na stole nájdem čerstvé ovocie, zoberiem si niečo čo sa podobá na jablko ale chutilo to skôr ako mandarínka s hruškou. Chutilo to divne, ale predsa dobre.
Keď doraňajkujem, idem sa umyť. Počas česania mojich neposlušných vlasov som rozmýšľala, nad tým ako je možné že som celý sýta z jedného jedla. Nakoniec som usúdila že vtom majú prsty čary, ako obyčajne. Oblečiem si šaty čo mi dali v Saltuse, schmatnem meč a poberiem sa za Arway. Len čo však otvorím dvere, vystraší ma ani na smrť, stojí predo mnou a nepokojne sa na mňa pozerá.
,,Asi sa divíš prečo tu Smaragd nie je,“ povedala vážne.
Prikývnem, ,,vy viete čo sa deje, však?“
,,Mala si zlý pocit,“ zamyslí sa a pokračuje. ,,Pravdaže, skoro všetci odišli bojovať.“
,,Kde?“ Nepokojne sa spýtam a hlavu mám plnú obáv o Smaragda.
,,Odišli brániť severnú stranu hôr pri Ariole, inak známe ako Tenalské. Čo v preklade znamená?“
,,Krvavé,“ automaticky poviem. Akoby som za sebou mala desaťročia praxe, síce to bol iba jeden večer, slová čo som si prečítala sa mi vryli do pamäte.
,,Správne a prečo krvavé ?“ Spýtala sa.
,,Lebo, na ich vrcholoch je kopa rubínov, poklad už mŕtveho divého draka Griblana, ktorý pred storočiami tyranizoval obyvateľov Ariolu ešte pred tým ako sa stalo z neho mesto vedomostí.“
,,Dobre. Nuž dnes budeme cvičiť tu, pred domom.“
Arway vytasila svoj meč a ja som neochotne vybrala ten svoj. Zahnala sa na mňa tak rýchlo že som sotva stihla reagovať. Len, len odrazím jej úder, ktorí ma hneď na začiatok stál kopec síl. Ani sa nestihnem spamätať a už ma zasypáva ďalšími údermi. Teraz sa ich už nesnažím odraziť, iba sa im vyhýbať a uskakovať. Párkrát sa mi to podarilo, no utŕžila som kopec modrín. Jednu do pravej nohy, rebier zápästia, škrabanec na líci a mnoho ďalších zranení, z ktorých si asi začnem robiť zbierku. Za chvíľu som padla zmorená na smrť na zem, dychčala som a snažila sa aspoň posadiť.
,,Máš desať minúť,“ povedala Arway a posadila sa. ,,Nič z teba, čaká nás veľa práce,“ zamrmlala a odpľula si (nie - ako sa mi to k nej nehodilo). ,,Tuším ťa v Saltuse šetrili.“
Bolo ticho, v diaľke som počula zurčanie rieky, zvoniví spev vtákov a upokojúce šušťanie lístia. Započúvam sa do toho lesného orchestra a zatvorím oči. Zrazu však ticho preruší ozrutní rev. Na oblohe sa k Ariolu blíži modrý drak, alebo dračica s jazdcom na chrbte. Ako sa približoval Arway sa postavila a vytasila meč, nasledovala som jej príklad a snažila sa zaostriť na prichádzajúcu návštevu. Ten drak mi bol príliš povedomí , alebo to bola dračica? Súdiac podľa ladnejšej stavby tela, áno.
,,Je to jeden z Erových jazdcov, drž sa pri mne a snaž sa nepúšťať do boja, kým to nebude potrebné!“ konštatovala Arway
,,Ako to viete, je ešte ďaleko.“
Arway si odhrnula prameň vlasov, ktorý jej zakrýval uši. Mala ich ako elf, azda trochu oblejšie.
,,Vy ste elfka!“ vykríkla som
,,Len napoly, ale aj tak vidím ďalej a ostrejšie ako ostatný ľudia“ povedala a na tvári sa jej objavil nepokojný úsmev. ,,To je Merog, syn Era. Čo ten tu chce?“ začudovala sa.
Preglgla som, v hlave sa mi zmietali radosť a obavy. Ja viem čo. Pomyslím si a nepokojne obrátim zrak k dračici chystajúcej sa pristáť nám pred nosom.
Dračica pristála, elegantne zložila svoje veľké krídla a natiahla krk. Svoj zrak uprela na mňa a neodtrhla ho akoby ma skenovala.
Pozrela som sa na Meroga, v očiach mal prázdnotu, nevedela som či je smutný alebo len nemá náladu. Pomaly zosadol z dračice, potľapkal ju po krku a potom vytasil meč.
,,Ema ustúp nerobí to z vlastnej vôle!“ zakričala Arway, no na to sa Merog ozval a bezcitne vyhlásil:
,,Pôjdeš so mnou.“
So strachom som sa naňho pozrela, poznám ho síce tak krátko a predsa ho mám rada, a teraz sa ma z donútenia snaží odniesť ku Erovi. Určite strašne trpel a trpí, stala sa z neho bábka.