Maraton 12
Zazvonil budík. Zaklapol som ho skôr než som otvoril oči. Zas sa mi nič nesnívalo. Teda, možno sa mi niečo snívalo, ale vždy ráno mám pocit ako keby som to akurát pred sekundou zabudol. Zíííív. Ešte tak polhoďku a do školy.
Vždy vstávam tak, že si môžem dovoliť byť ráno pomalý – preto, aj keď mám do školy len na skok, vstávam o dobrú polhodinu skôr.
Zapol som telku, nejaké správy či čo to bolo, opláchol som si tvár, natlačil som si do úst rožok odvčera a žuvajúc som sa prehrabol v ruksaku. Univerzálny zošit, perá, ceruzka a kniha čo som akurát čítal. Nejaká americká blbosť o americkej civilnej vojne. Otrava, aj celá americká litika. Dúfam, že dnes prednáška nebude.
Dožuval som rožok. V telke bol nejaký týpek a veľmi zaujato rozprával o ufóncoch a o nejakých konšpiračných teóriách. Vôbec v poslednej dobe to bola populárna téma. Takýmito podivínmi sa to v televíznych štúdiách len hemžilo. Blbci. Stačí im pár svetielok a nevysvetlené nehody a obzvlášť to, že za posledné dva dni nikto na svete nezomrel pri nehode alebo vražde.
Pre seba som sa uškrnul. Mali by ste byť radi, že máte o nejaký ten deň viac.
No nič, ide sa na to. Umyl som si zuby, obliekol som sa do „školského“ (v preklade to znamená niečo obstojné, čo mi viselo na stoličke), hodil som na seba bundu a ruksak a vyšiel som von z domu.
Neprešiel som ani dvadsať krokov od vchodu, keď mi zavibroval v puzdre na opasku telefón. Na displeji bol nápis „Utajené číslo“. Nedvíham. Nikdy nedvíham utajené číslo. Položil som.
O pár sekúnd vibroval telefón znova. Prevrátil som oči. Nejaký otrava. Nemám náladu.
Predsa len som sa pozrel na displej. Bol tam nápis „Zdvihni, ak má žiť.“ Vyvalil som oči. Stlačil som zelené tlačidlo a priložil telefón k uchu.
„Haló?“ snažil som sa zachovať pokojný hlas. Ako sa poznám, tak sa mi to veľmi nepodarilo.
V reproduktore sa ozval kovovo znejúci nádych.
„Mám ju.“
Hlas bol ešte kovovejší.
„Budova banky na rohu. Za tridsať sekúnd. Potom zavolám.“ Cvak.
Banka? Na rohu? To sa dá.
Rozbehol som sa. Prvý nádych – dvadsať metrov. Druhý nádych – tridsať metrov. Banka bola od môjho domu asi len dvesto metrov.
Počas toho krátkeho šprintu mi prebehlo hlavou, že tam predsa nemôže nikto byť, veď budova je ešte zavretá.
Telefón som držal v ruke. Ako som si myslel, banka bola ráno ešte zamknutá, všade zhasnuté a pochybujem, že vnútri bol aspoň strážnik.
Telefón zavibroval. Pokúsil som sa ukľudniť – dva krátke nádychy, dva krátke výdychy.
Ani som sa nepozrel na displej.
„K budove pošty. Za minútu.“
„Hej! Kto ste?“
„Prebehni sa. Päťdesiat sekúnd. K pošte.“
Pošta bola asi dvakrát tak ďalej ako som sa prebehol pred chvíľou.
Ešte že bolo celkom skoro ráno. Nemusel som sa vyhýbať toľkým ľuďom. Telefón mi začal vibrovať s dvoma poslednými krokmi, ktoré mi chýbali ku vchodu na poštu.
„Zadýchaný?“ Kovový hlas mal príchuť úškrnu. „Ešte nie si tam. Prebehni sa na zastávku MHD číslo 4.“ Cvak.
Rozbehol som sa, už aj skoro bez uvažovania. Myslím, že som do pár ľudí vrazil, možno na mňa aj niečo kričali, neviem. Pomaly som cítil pichanie v boku a chuť kovu na jazyku. Mal by som viac behávať, takéto šprinty mi nerobia dobre.
Na zastávke nebolo ani nohy. Pár sekúnd som sa opieral o plexisklovú stenu, keď zas volal.
„Výborne. Už máš dosť? Neboj, teraz to môžeš rozdýchať. Bež k železničnej stanici. Dávam ti na to veľkorysých tridsať minút.“
„Hej!! Kto....?!!!“ Zložil.
Veľkorysý. Problém bol, že stanica bola tak kilometer a pol ďaleko. Bola až za mestom, kde začínal les.
Rozbehol som sa. Už miernejším tempom, na ktoré som si zvykol. Dlhšie trate, to môžem. Šprinty sú už horšie.
Po nejakých dvoch-troch uliciach som nabral pravidelný rytmus kmitania nôh a dýchania. V hlave mi začalo šrotovať. Iba nejakým kúskom mysle som vnímal kde som a vyhýbal som sa ľuďom, autám a prebehoval som cez cestu.
Ten hlas povedal, že ju má. Napadla ma len jediná osoba, koho by mohol mať. ***. *** je v nebezpečenstve. Ale ako mohol vedieť, že mi záleží práve na nej? Je to len náhodne vybraná osoba? Ale ak by bola, prečo by nejaký magor volal mňa? Nie som ničím výnimočný. Teda okrem toho, čo si len myslím. Ale to je blbosť. Prečo má práve ***?
Behali mi po rozume jej čierne vlasy po ramená, jej sivozelené oči, jej úsmev a smiech. To, ako krčí nos keď sa jej niečo nepáči.
Vytiahol som mobil z puzdra. Ešte osem minút. A predo mnou takzvaný Malý lesík. Stanica je až za ním. Tu už neboli domy, len cesta a za Malým lesíkom starý fabrický areál.
Zavibroval telefón. Na displeji svietilo meno spolužiaka. Trochu som spomalil, až na taký rýchly krok, a dvihol som mu. Zadrmolil som niečo v tom zmysle, že dnes nejdem na prednášky a zložil som.
Hnev vo mne narastal. Čo keď jej niečo....?
Opäť som zrýchli a telefón znovu zavibroval. Tentokrát ale bol na displeji nápis „Zdvihni“.
„Pretože si taký poslušný, už sa nemusíš tak ponáhľať. Už žiadny časový limit. Zaboč do Lesíka a bež k bráne a písmenom B.“
Nechcel som strácať čas. Nohy sa mi rozbehli samé. Cez Lesík som doslova preletel. Vedel som približne kde je plot tej bývalej fabriky na ložiská, či čo to bolo. Vpred ma hnal hnev na ten kovový uškrnutý hlas a myšlienka na to, že by *** niečo urobil.
V Lesíku bola vyšliapaná cestička, bežal som po nej. Predo mnou sa zjavil plot a napravo úplne bežná brána s visacím zámkom. Lenže bolo na nej písmeno C. Vedel som, že mám ísť popri plote doprava. Prebehol som celú hranu toho areálu, asi tak dvesto metrov a za rohom plota som našiel tú sakramentskú béčkovú bránu. Bola otvorená a v búdke, ktorá kedysi slúžila ako vrátnica hralo rádio. Nejaký starý song, tak zo šesťdesiatych. Dajaká stará dáma spievala o láske.
Výborne. Teraz je to ako z nejakého hororu. Neudržal som sa.
„Kde si, ty sviňa?“ zreval som tak hlasno, až som počul ozvenu z lesa. „Kde si?!“
Rádio praskalo, hudba prestala hrať a ozval sa známy plecháč.
„Ale, ale... prečo tak hrubo? Už to nie je ďaleko. Už len zájdi do haly číslo tri. Aby si to ľahšie našiel, je to na druhom konci areálu. Čakám.“ Ešte som začul z rádia ženský hlas, ktorý som okamžite spoznal. „Pom...,“ a do rádia sa vrátili staré songy.
Cez ten obrovský areál som musel preletieť tak, že som určite zlomil všetky rekordy na dlhé aj krátke trate. Hala tri bola nechutne hrdzavý hangár s posúvacími bránami. V bráne boli menšie dvere. Boli odomknuté, tak som vošiel dnu. Bola tam tma, len cez štyri okná v strope svietilo dnu slnko.
V najvzdialenejšom kuželi svetla som uvidel *** sedieť zviazanú na stoličke.
Že sa práve také filmové klišé stane práve mne, tak to som teda nečakal. Búšilo mi srdce a ja som znovu neudržal hnev na uzde a zreval som do haly: „Si tu ty sviniar? Poď, nech ti rozbijem hubu!“
Ozval sa kovový smiech. Ak ste už niekedy počuli niekoho smiať sa do potrubia, tak asi viete ako veľmi nechutný to je zvuk.
„Nie, nie som tu. Som na bezpečnom mieste. Ale to sa nedá povedať o vás. Na stenách sú staré vojenské míny. A asi vieš aké sú staré výbušniny. Nevieš kedy vybuchnú.“
Ako sa vykecával, už som bol u *** a rozväzoval som ju. Rýchlo som sa jej pýtal či je v poriadku, či jej neublížil a či môže utekať. Mal som tisíc chutí ju objať a pobozkať, ale nebol čas., nejaký dement ju chce zabiť. Musím ju odtiaľto dostať, nech radšej zomriem ja. Nie, musím dostať toho hajzla, aby jej neublížil potom čo utečie.
„Poď, musíme utiecť,“ zašepkal som. Zo stien sa ozýval tichý kovový rehot.
Ťahal som ju až neprimerane drsne za ruku von z haly.
Vyšli sme z dverí a boli sme asi desať metrov od tej sprostej haly číslo tri keď sa nám za chrbtom ozval ten výbuch. Ten nebol ako vo filme, bolo to ako obrovské prasknutie a potom už uši nedokázali taký hluk spracovať.
Padal som na zem. Tvár *** bola asi tak pol metra od mojej tváre.
A čas sa zastavil. A priestor vzal so sebou.
Vnímal som seba a *** ako visíme v priestore - nohami vo vzduchu, len dopadnúť tvárou na zem.
Počul som kroky. Boli nejaké divné, neboli to kroky dvoch nôh. Skôr štyri. Už to, že vnímam, že sa čas zastavil, ale ešte aby sa tu potulovali nejakí dvaja ľudia?
Kroky sa zastavili pred mojou tvárou. Boli to úplne normálne nohy a za nimi som uvidel niečo, čo mohli byť teoreticky.... krídla? Tá vec za poltopánkami číslo jedenásť bola blanitá, šupinatá a svetlomodrá. Ako keby sa stiahla nahor a už som ju nevidel.
Hlas patriaci tým nohám bol pokojný a hlboký.
„Si v nepríjemnej pozícii. Čo takto ťa otočiť a pozrieť sa ti do očí?“
Otočil ma zamrznutého v čase hlavou nahor. Chlapík bol úplne bežného výzoru – asi tak tridsať, sivé vlasy, briadka, tmavomodrý oblek a neskutočne tmavomodré oči.
„Viem, že máš milión otázok. Ako sa to deje, čo sa to vlastne deje a kto som... Na otázky bude čas, ak... Momentálne ti však nedovolím prehovoriť, počúvaj, pretože je tu niečo, čo by si mal asi vedieť.“
Prešiel k *** a prstom cinkal do nejakého kovového kúsku sa jej tylom.
„Táto vec, ktorá sa nachádza práve tu...“ Cink. „Je črepina z míny, ktorú sem nastražil ten... neznámy, ktorý usiloval o život tvojej tajnej lásky. Ak pustím čas do „normálu“, črepina ju zasiahne a zomrie.
Pýtam sa ťa, si ochotný s nami spolupracovať, aby si zachránil svoju lásku? Ak odpovieš áno, vrátim čas do momentu, keď bola v bezpečí a ty môžeš toho... neznámeho zneškodniť. Avšak za cenu, že ona nebude vedieť o ničom. Zmizneš bez stopy, ako keby si od všetkých odišiel. Ale ona bude v bezpečí. To je to, na čom ti záleží, však?“
Neviem ako sa mi to podarilo, ale prikývol som.
Mriežka času má trojuholníkový tvar. Je sivá a bezodná ako vesmír sám.
Každý vrchol trojuholníka je tvorený jednou stranou času – minulosť sa spája do prítomnosti, prítomnosť sa spája k budúcnosti a budúcnosť sa spája s minulosťou. Nám, keďže stojíme na vrchole zvanom prítomnosť, sa zdá minulosť rovnako vzdialená ako budúcnosť a nehľadíme si pod nohy, aby sme videli spojenie minulého s budúcim.
Mriežka času sa otočila. Budúcnosť sa stala prítomnosťou, prítomnosť minulosťou, minulosť sa stala možnou budúcnosťou.
Bola noc. Do momentu, než by zazvonil budík chýbalo takých šesť hodín. Bol som niekde v priestore nad mestom, pod nohami som mal nočnú panorámu. Vedľa mňa stál vo vzduchu môj nový „zamestnávateľ“.
„Výborne. Sme tu v pravý okamih. Aby si ho mohol dostať, musím ti ešte niečo dať.“ Pristúpil ku mne a dotkol sa mojich viečok.
A zrazu som videl svoje vlastné oči ako vyzerajú – trojuholníková zrenička, ale zároveň aj normálne modré, ľudské oči. A videl som aj toho, ktorý stál oproti mne – bol to drak, skutočný drak, len svoju schránku premenil na človeka. Videl som všetko, čo som potreboval, s novými očami som dostal do vienku aj vedomosti.
Vedel som všetko o čase, priestore, o boji drakov a nedrakov, a vedel som aj prečo potrebujú mňa.
Vedeli, že môj hnev mi dáva silu, tak ma pritiahli na svoju stranu. Potrebovali nejakú (ne)ľudskú silu a môj hnev sa im hodil. Vedeli, že nenávidím toho nedraka, ktorý chcel ublížiť *** a vedeli, že budem nenávidieť aj ich, lebo ma prinútili vzdať sa jej.
Toho nedraka som zabil. Pre ostatných to bol chlap, ktorý býval na opačnom konci mesta ako ja, nudný a nezaujímavý.
Pre mňa to bol netvor s tisícom očí a mozgom veľkosti dvoch futbalových lôpt, ktorý vypátral v mojej mysli všetko, čo potreboval vedieť. Aj on sa pokúšal ma zlákať, aj on chcel vlastniť môj hnev.
Zabil som ho. Zabil som ho, ale nejde po mne polícia a vlastne nikto ani nevie, že je mŕtvy, pretože som vedel ako ho zabiť tak, že neostalo po nedrakovi ani stopy.
Pracujem pre nich, ale nepracujem s nimi. Dali mi oči, ale vzali mi všetko.
Zbohom láska. Miloval som ťa a nestihol som ti to povedať. Zbohom, ži si svoj život, buď šťastná a krásna. Prebehol som pre teba maratón ktorý ma stál pozemský život. Zachránil som ťa a ani o tom nevieš. To je môj údel. Zbohom.
Vždy vstávam tak, že si môžem dovoliť byť ráno pomalý – preto, aj keď mám do školy len na skok, vstávam o dobrú polhodinu skôr.
Zapol som telku, nejaké správy či čo to bolo, opláchol som si tvár, natlačil som si do úst rožok odvčera a žuvajúc som sa prehrabol v ruksaku. Univerzálny zošit, perá, ceruzka a kniha čo som akurát čítal. Nejaká americká blbosť o americkej civilnej vojne. Otrava, aj celá americká litika. Dúfam, že dnes prednáška nebude.
Dožuval som rožok. V telke bol nejaký týpek a veľmi zaujato rozprával o ufóncoch a o nejakých konšpiračných teóriách. Vôbec v poslednej dobe to bola populárna téma. Takýmito podivínmi sa to v televíznych štúdiách len hemžilo. Blbci. Stačí im pár svetielok a nevysvetlené nehody a obzvlášť to, že za posledné dva dni nikto na svete nezomrel pri nehode alebo vražde.
Pre seba som sa uškrnul. Mali by ste byť radi, že máte o nejaký ten deň viac.
No nič, ide sa na to. Umyl som si zuby, obliekol som sa do „školského“ (v preklade to znamená niečo obstojné, čo mi viselo na stoličke), hodil som na seba bundu a ruksak a vyšiel som von z domu.
Neprešiel som ani dvadsať krokov od vchodu, keď mi zavibroval v puzdre na opasku telefón. Na displeji bol nápis „Utajené číslo“. Nedvíham. Nikdy nedvíham utajené číslo. Položil som.
O pár sekúnd vibroval telefón znova. Prevrátil som oči. Nejaký otrava. Nemám náladu.
Predsa len som sa pozrel na displej. Bol tam nápis „Zdvihni, ak má žiť.“ Vyvalil som oči. Stlačil som zelené tlačidlo a priložil telefón k uchu.
„Haló?“ snažil som sa zachovať pokojný hlas. Ako sa poznám, tak sa mi to veľmi nepodarilo.
V reproduktore sa ozval kovovo znejúci nádych.
„Mám ju.“
Hlas bol ešte kovovejší.
„Budova banky na rohu. Za tridsať sekúnd. Potom zavolám.“ Cvak.
Banka? Na rohu? To sa dá.
Rozbehol som sa. Prvý nádych – dvadsať metrov. Druhý nádych – tridsať metrov. Banka bola od môjho domu asi len dvesto metrov.
Počas toho krátkeho šprintu mi prebehlo hlavou, že tam predsa nemôže nikto byť, veď budova je ešte zavretá.
Telefón som držal v ruke. Ako som si myslel, banka bola ráno ešte zamknutá, všade zhasnuté a pochybujem, že vnútri bol aspoň strážnik.
Telefón zavibroval. Pokúsil som sa ukľudniť – dva krátke nádychy, dva krátke výdychy.
Ani som sa nepozrel na displej.
„K budove pošty. Za minútu.“
„Hej! Kto ste?“
„Prebehni sa. Päťdesiat sekúnd. K pošte.“
Pošta bola asi dvakrát tak ďalej ako som sa prebehol pred chvíľou.
Ešte že bolo celkom skoro ráno. Nemusel som sa vyhýbať toľkým ľuďom. Telefón mi začal vibrovať s dvoma poslednými krokmi, ktoré mi chýbali ku vchodu na poštu.
„Zadýchaný?“ Kovový hlas mal príchuť úškrnu. „Ešte nie si tam. Prebehni sa na zastávku MHD číslo 4.“ Cvak.
Rozbehol som sa, už aj skoro bez uvažovania. Myslím, že som do pár ľudí vrazil, možno na mňa aj niečo kričali, neviem. Pomaly som cítil pichanie v boku a chuť kovu na jazyku. Mal by som viac behávať, takéto šprinty mi nerobia dobre.
Na zastávke nebolo ani nohy. Pár sekúnd som sa opieral o plexisklovú stenu, keď zas volal.
„Výborne. Už máš dosť? Neboj, teraz to môžeš rozdýchať. Bež k železničnej stanici. Dávam ti na to veľkorysých tridsať minút.“
„Hej!! Kto....?!!!“ Zložil.
Veľkorysý. Problém bol, že stanica bola tak kilometer a pol ďaleko. Bola až za mestom, kde začínal les.
Rozbehol som sa. Už miernejším tempom, na ktoré som si zvykol. Dlhšie trate, to môžem. Šprinty sú už horšie.
Po nejakých dvoch-troch uliciach som nabral pravidelný rytmus kmitania nôh a dýchania. V hlave mi začalo šrotovať. Iba nejakým kúskom mysle som vnímal kde som a vyhýbal som sa ľuďom, autám a prebehoval som cez cestu.
Ten hlas povedal, že ju má. Napadla ma len jediná osoba, koho by mohol mať. ***. *** je v nebezpečenstve. Ale ako mohol vedieť, že mi záleží práve na nej? Je to len náhodne vybraná osoba? Ale ak by bola, prečo by nejaký magor volal mňa? Nie som ničím výnimočný. Teda okrem toho, čo si len myslím. Ale to je blbosť. Prečo má práve ***?
Behali mi po rozume jej čierne vlasy po ramená, jej sivozelené oči, jej úsmev a smiech. To, ako krčí nos keď sa jej niečo nepáči.
Vytiahol som mobil z puzdra. Ešte osem minút. A predo mnou takzvaný Malý lesík. Stanica je až za ním. Tu už neboli domy, len cesta a za Malým lesíkom starý fabrický areál.
Zavibroval telefón. Na displeji svietilo meno spolužiaka. Trochu som spomalil, až na taký rýchly krok, a dvihol som mu. Zadrmolil som niečo v tom zmysle, že dnes nejdem na prednášky a zložil som.
Hnev vo mne narastal. Čo keď jej niečo....?
Opäť som zrýchli a telefón znovu zavibroval. Tentokrát ale bol na displeji nápis „Zdvihni“.
„Pretože si taký poslušný, už sa nemusíš tak ponáhľať. Už žiadny časový limit. Zaboč do Lesíka a bež k bráne a písmenom B.“
Nechcel som strácať čas. Nohy sa mi rozbehli samé. Cez Lesík som doslova preletel. Vedel som približne kde je plot tej bývalej fabriky na ložiská, či čo to bolo. Vpred ma hnal hnev na ten kovový uškrnutý hlas a myšlienka na to, že by *** niečo urobil.
V Lesíku bola vyšliapaná cestička, bežal som po nej. Predo mnou sa zjavil plot a napravo úplne bežná brána s visacím zámkom. Lenže bolo na nej písmeno C. Vedel som, že mám ísť popri plote doprava. Prebehol som celú hranu toho areálu, asi tak dvesto metrov a za rohom plota som našiel tú sakramentskú béčkovú bránu. Bola otvorená a v búdke, ktorá kedysi slúžila ako vrátnica hralo rádio. Nejaký starý song, tak zo šesťdesiatych. Dajaká stará dáma spievala o láske.
Výborne. Teraz je to ako z nejakého hororu. Neudržal som sa.
„Kde si, ty sviňa?“ zreval som tak hlasno, až som počul ozvenu z lesa. „Kde si?!“
Rádio praskalo, hudba prestala hrať a ozval sa známy plecháč.
„Ale, ale... prečo tak hrubo? Už to nie je ďaleko. Už len zájdi do haly číslo tri. Aby si to ľahšie našiel, je to na druhom konci areálu. Čakám.“ Ešte som začul z rádia ženský hlas, ktorý som okamžite spoznal. „Pom...,“ a do rádia sa vrátili staré songy.
Cez ten obrovský areál som musel preletieť tak, že som určite zlomil všetky rekordy na dlhé aj krátke trate. Hala tri bola nechutne hrdzavý hangár s posúvacími bránami. V bráne boli menšie dvere. Boli odomknuté, tak som vošiel dnu. Bola tam tma, len cez štyri okná v strope svietilo dnu slnko.
V najvzdialenejšom kuželi svetla som uvidel *** sedieť zviazanú na stoličke.
Že sa práve také filmové klišé stane práve mne, tak to som teda nečakal. Búšilo mi srdce a ja som znovu neudržal hnev na uzde a zreval som do haly: „Si tu ty sviniar? Poď, nech ti rozbijem hubu!“
Ozval sa kovový smiech. Ak ste už niekedy počuli niekoho smiať sa do potrubia, tak asi viete ako veľmi nechutný to je zvuk.
„Nie, nie som tu. Som na bezpečnom mieste. Ale to sa nedá povedať o vás. Na stenách sú staré vojenské míny. A asi vieš aké sú staré výbušniny. Nevieš kedy vybuchnú.“
Ako sa vykecával, už som bol u *** a rozväzoval som ju. Rýchlo som sa jej pýtal či je v poriadku, či jej neublížil a či môže utekať. Mal som tisíc chutí ju objať a pobozkať, ale nebol čas., nejaký dement ju chce zabiť. Musím ju odtiaľto dostať, nech radšej zomriem ja. Nie, musím dostať toho hajzla, aby jej neublížil potom čo utečie.
„Poď, musíme utiecť,“ zašepkal som. Zo stien sa ozýval tichý kovový rehot.
Ťahal som ju až neprimerane drsne za ruku von z haly.
Vyšli sme z dverí a boli sme asi desať metrov od tej sprostej haly číslo tri keď sa nám za chrbtom ozval ten výbuch. Ten nebol ako vo filme, bolo to ako obrovské prasknutie a potom už uši nedokázali taký hluk spracovať.
Padal som na zem. Tvár *** bola asi tak pol metra od mojej tváre.
A čas sa zastavil. A priestor vzal so sebou.
Vnímal som seba a *** ako visíme v priestore - nohami vo vzduchu, len dopadnúť tvárou na zem.
Počul som kroky. Boli nejaké divné, neboli to kroky dvoch nôh. Skôr štyri. Už to, že vnímam, že sa čas zastavil, ale ešte aby sa tu potulovali nejakí dvaja ľudia?
Kroky sa zastavili pred mojou tvárou. Boli to úplne normálne nohy a za nimi som uvidel niečo, čo mohli byť teoreticky.... krídla? Tá vec za poltopánkami číslo jedenásť bola blanitá, šupinatá a svetlomodrá. Ako keby sa stiahla nahor a už som ju nevidel.
Hlas patriaci tým nohám bol pokojný a hlboký.
„Si v nepríjemnej pozícii. Čo takto ťa otočiť a pozrieť sa ti do očí?“
Otočil ma zamrznutého v čase hlavou nahor. Chlapík bol úplne bežného výzoru – asi tak tridsať, sivé vlasy, briadka, tmavomodrý oblek a neskutočne tmavomodré oči.
„Viem, že máš milión otázok. Ako sa to deje, čo sa to vlastne deje a kto som... Na otázky bude čas, ak... Momentálne ti však nedovolím prehovoriť, počúvaj, pretože je tu niečo, čo by si mal asi vedieť.“
Prešiel k *** a prstom cinkal do nejakého kovového kúsku sa jej tylom.
„Táto vec, ktorá sa nachádza práve tu...“ Cink. „Je črepina z míny, ktorú sem nastražil ten... neznámy, ktorý usiloval o život tvojej tajnej lásky. Ak pustím čas do „normálu“, črepina ju zasiahne a zomrie.
Pýtam sa ťa, si ochotný s nami spolupracovať, aby si zachránil svoju lásku? Ak odpovieš áno, vrátim čas do momentu, keď bola v bezpečí a ty môžeš toho... neznámeho zneškodniť. Avšak za cenu, že ona nebude vedieť o ničom. Zmizneš bez stopy, ako keby si od všetkých odišiel. Ale ona bude v bezpečí. To je to, na čom ti záleží, však?“
Neviem ako sa mi to podarilo, ale prikývol som.
Mriežka času má trojuholníkový tvar. Je sivá a bezodná ako vesmír sám.
Každý vrchol trojuholníka je tvorený jednou stranou času – minulosť sa spája do prítomnosti, prítomnosť sa spája k budúcnosti a budúcnosť sa spája s minulosťou. Nám, keďže stojíme na vrchole zvanom prítomnosť, sa zdá minulosť rovnako vzdialená ako budúcnosť a nehľadíme si pod nohy, aby sme videli spojenie minulého s budúcim.
Mriežka času sa otočila. Budúcnosť sa stala prítomnosťou, prítomnosť minulosťou, minulosť sa stala možnou budúcnosťou.
Bola noc. Do momentu, než by zazvonil budík chýbalo takých šesť hodín. Bol som niekde v priestore nad mestom, pod nohami som mal nočnú panorámu. Vedľa mňa stál vo vzduchu môj nový „zamestnávateľ“.
„Výborne. Sme tu v pravý okamih. Aby si ho mohol dostať, musím ti ešte niečo dať.“ Pristúpil ku mne a dotkol sa mojich viečok.
A zrazu som videl svoje vlastné oči ako vyzerajú – trojuholníková zrenička, ale zároveň aj normálne modré, ľudské oči. A videl som aj toho, ktorý stál oproti mne – bol to drak, skutočný drak, len svoju schránku premenil na človeka. Videl som všetko, čo som potreboval, s novými očami som dostal do vienku aj vedomosti.
Vedel som všetko o čase, priestore, o boji drakov a nedrakov, a vedel som aj prečo potrebujú mňa.
Vedeli, že môj hnev mi dáva silu, tak ma pritiahli na svoju stranu. Potrebovali nejakú (ne)ľudskú silu a môj hnev sa im hodil. Vedeli, že nenávidím toho nedraka, ktorý chcel ublížiť *** a vedeli, že budem nenávidieť aj ich, lebo ma prinútili vzdať sa jej.
Toho nedraka som zabil. Pre ostatných to bol chlap, ktorý býval na opačnom konci mesta ako ja, nudný a nezaujímavý.
Pre mňa to bol netvor s tisícom očí a mozgom veľkosti dvoch futbalových lôpt, ktorý vypátral v mojej mysli všetko, čo potreboval vedieť. Aj on sa pokúšal ma zlákať, aj on chcel vlastniť môj hnev.
Zabil som ho. Zabil som ho, ale nejde po mne polícia a vlastne nikto ani nevie, že je mŕtvy, pretože som vedel ako ho zabiť tak, že neostalo po nedrakovi ani stopy.
Pracujem pre nich, ale nepracujem s nimi. Dali mi oči, ale vzali mi všetko.
Zbohom láska. Miloval som ťa a nestihol som ti to povedať. Zbohom, ži si svoj život, buď šťastná a krásna. Prebehol som pre teba maratón ktorý ma stál pozemský život. Zachránil som ťa a ani o tom nevieš. To je môj údel. Zbohom.