Tvorba - Texty

1. Kapitola

Tento kraj mám veľmi rada. Vysoké hory s maličkými dolinami a les so stromami takými hustými, že cez nich nepresvieti ani slnko. Všade samé skaly a na najvyššom vrchu sa črtá silueta zrúcaniny. Táto oblasť je tiež známa veľkým množstvom jaskýň a skalných vydutín. Všetko mi to pripadá krásne tajomné a preto sa mi tu tak páči. Škoda, že za pár dní začína škola. Bola by som tu zostala aj navždy. Takto je to vždy keď som na návšteve u mojej tety Ell. Prídem na dva mesiace, pričom väčšinu času strávim v horách a potom sa mi nechce preč. Nebaví ma postávať pred krčmami a chľastať ako moji rovesníci...Som taká zablúdená a nepochopená duša. Ale myslím, že je to tak pre mňa lepšie.
Posledný deň, čo som tu mala ešte stráviť, som sa rozhodla, že si dám túru až na vrchol Srnčieho kopca a ľahnem si do trávy na lúke tesne pod ním. Tak som aj spravila a približne o štyri hodiny som už podriemkavala vo svetle zapadajúceho slnka s rukami zloženými za hlavou. Neviem, čo sa stalo, musela som zaspať, ale keď som sa zobudila, bola všade tma. Teda až na to, že mesiac bol práve v splne a svietil mi do tváre. Preľakla som sa. Teta Ell sa iste o mňa bojí. Vyskočila som na nohy a ponáhľala som sa dole zarastenou cestičkou. S orientáciou som nemala problém, všetko tu totiž poznám aj poslepiačky. A našťastie ani nebola taká tma, vďaka mesiacu. Cestu som poznala, ale išla som pomaly a už začínalo byť chladno. Bola som len naľahko oblečená a v takom chladnom prostredí mi za chvíľu začalo byť zima. Mám skúsenosti s tým, že keď je človeku zima, začne sa viac báť. A prišlo to aj na mňa. Na každé puknutie vetvičky som sa prestrašene obzrela. Vlastne som ani nevedela čo by som mala v tej tme čakať. Na strašidlá neverím, ale predsa...Úplne mi skrehli prsty, tak som ich strčila do vreciek na nohaviciach, ale veľmi to nepomáhalo. Kiežby som bola už dole v dedine...
Kráčala som ďalej a z minúty na minútu som si pripadala čoraz hlučnejšia. Pod nohami mi praskali konáre, ktoré som prehliadla a mala som pocit, že ak predsa len v tej tme niečo je, veľmi rýchlo ma nájde. Cítila som sa tak divne zraniteľná až to bolo nepríjemné.
Zrazu som sa strhla a obzrela za seba. Zdalo sa mi to alebo som naozaj zazrela oranžový záblesk? Zažmurkala som a ešte raz som sa rozhliadla za seba. Nič som však nevidela. Možno sa začína búrka a blýska sa. „Ale veď blesky nie sú oranžové,“ hovorím si v duchu. Keď som na nič nedošla, otočila som sa a pokračovala ďalej. No po chvíľke sa to opakovalo. Zase ten oranžový záblesk, lenže teraz z mojej pravej strany na oblohe. Stihla som zazrieť niečo ako oheň, ale nedávalo mi to zmysel. Bola som vydesená a mala som chuť sa rozbehnúť čo najrýchlejšie preč. No kým som sa stačila pohnúť, ešte sa to zhoršilo. Niekde nado mnou po pravej strane, približne na mieste, kde som videla ten záblesk, sa ozval rev, ktorý trhal uši. Ozval sa niekoľko krát za sebou a mala som pocit, že je to viac tvorov, nie len jeden. Stála som na mieste ako prikovaná a treštila oči do tmy. No nič som nevidela a začala som sa ešte viac báť. Toto bolo niečo zvláštne, niečo neznáme a nadprirodzené. Srdce mi tĺklo ako splašené. Potom všetko stíchlo. Stála som na mieste, ani neviem ako dlho, pripadalo mi to ako celá večnosť. Už-už som sa rozhodla, že pôjdem ďalej, keď niečo obrovské zatienilo mesiac. Pozrela som hore a zazrela siluetu veľkého tvora s krídlami. To nie je možné!
Klesla som na kolená a chytila si hlavu rukami akoby ma to malo ochrániť. Triasla som sa na celom tele. Všetko mi pripadalo ako v zlom sne. Len nech to ide preč, len nech to zmizne!
Takto som kľačala snáď celú večnosť, kým mi srdce prestalo splašene biť a dych sa stal pravidelnejším. Myslela som, že som takto nehybne prečkala aj celú noc, no až neskôr som sa dozvedela, že neprešlo ani desať minút. Akurát som sa tackavo postavila na nohy a chcela urobiť prvý váhavý krok do tmy, keď sa stala vec, ktorá urobila zlom v mojom živote. Vlastne keď nad tým tak rozmýšľam, tou osudovou vecou bolo už len to, že som v ten deň zaspala pod Srnčím kopcom. Ale to je teraz vedľajšie.
Z pravej strany sa ozval rev a buchnutie niečoho ťažkého na zem. Od ľaku som stuhla a srdce sa mi znovu rozbúchalo ako zvon. Potom les stíchol a už sa nič neozvalo. No ja som tam len stála...Neviem prečo som vtedy neušla, možno za to môže moja dobrodružná povaha a to, že som taká zvedavá. Netuším. Vedela som len, že je to niečo čo som dovtedy nepoznala a túžila som to preskúmať, napriek môjmu strachu. Tak som po chvíľke vykročila, lenže nie smerom k dedine. Chcela som sa pozrieť na to, čo tam narobilo taký hluk. Ľutovala som, že nemám baterku alebo aspoň mobil, ktorým by som si posvietila. A tiež som si mohla zobrať aj fotoaparát, keby to náhodou boli pašeráci, prevážajúci nelegálny tovar...To by bol dobrý krycí manéver. Vystrašili by miestnych ľudí, ktorí by sa sem neodvážili chodiť a oni by zatiaľ veselo obchodovali. A ja by som ich nejakými fotkami mohla usvedčiť...
To bola malá ukážka toho, čo mi v tej chvíli prebiehalo hlavou. No skutočnosť bola úplne iná. Keď som sa podľa môjho odhadu priblížila k miestu posledného buchnutia, zacítila som niečo divné, čo sa nedá popísať slovami. Po celom tele mi prebehla triaška, ale nie od zimy. Bolo to niečo... čo ma na smrť vystrašilo. No tak ako predtým, aj teraz zvíťazila zvedavosť nad zdesením. Urobila som zopár krokov a cítila som, že som našla to, čo som hľadala. Niečo ležalo predo mnou a sálalo z toho teplo. Teraz ma už chytila panika. Chcela som sa na mieste otočiť a utiecť, no ten tvor sa zrazu nadvihol. Nohy mi vrástli do zeme a tak som len stála, neschopná akéhokoľvek pohybu. Všimla som si, že je to väčšie než ja a pritom som mala pocit, že sa to ani poriadne nepostavilo. Čo to má byť, nejaký prerastený medveď??? Napadlo mi, že niečo poviem, tak som otvorila ústa, ale žiaden zvuk z nich nevyšiel. Vtedy ten tvor zavrčal. Znelo to stokrát hlasnejšie a temnejšie ako hocičo iné. Vtom momente sa mi vrátil pohyb a panicky som sa rozbehla preč. No dlho som nebežala. Môj hrdinský útek zastavil najbližší strom, ktorý som v tej tme prehliadla. To ma tak omráčilo, že som na chvíľu zabudla na všetko. Schytala som poriadny úder do hlavy a tak som len ležala a skučala od bolesti. V nose ma štípalo a v ústach som cítila krv. Preto som si nevšimla, že sa ten tvor pohol smerom ku mne. Zistila som to až vtedy, keď mi zavrčal tesne pri uchu. Inštinktívne som zdvihla ruky a chránila si hlavu. Vedela som, že by mi to nepomohlo, ale bola to jediná vec, ktorú som mohla v tej chvíli urobiť. Tušila som, že nemám šancu a pripravovala sa na najhoršie. Hlava tej príšery sa sklonila ku mne. Celé telo sa mi triaslo a z nosa mi stále tiekla krv. Obluda mi oňuchala krk a od hrôzy ma striaslo. No potom sa odvrátila a ozvalo sa žuchnutie na zem. Zavzlykala som a prehltla krv, ktorá sa mi hromadila v ústach. Pomaličky som zdvihla hlavu a zistila, že tvor leží vedľa mňa. Zamračila som sa. Hlava sa mu hojdala tesne nad zemou a z papule mu niečo tieklo. Dýchal plytko a prerývane. A až potom som si v svetle mesiaca všimla početné rany na tele. Z chrbta mu viseli akési potrhané plachty. To, že sa ma nechystá zabiť a zožrať bolo pre mňa tak šokujúce ako zistenie, čo je to vlastne za tvora. Lepšie som sa prizrela a užasnuto som hľadela na dávnu legendu celého ľudského pokolenia. Hlava podobná plazom s ostrými zubami, štyri nohy s pazúrmi a dlhý chvost. A tie potrhané kožovité plachty na chrbte...krídla...
Drak.
Pomaly sa mi všetko vyjasňovalo a dávalo zmysel. Ten rev a oranžové záblesky...to všetko bol drak. Alebo...draci? Je ich viac? Poobzerala som sa okolo seba ale jediný drak, ktorého som videla, ležal predo mnou. Ale kto iný ho potom takto zranil? Znovu som sa zahľadela na draka. Hlava mu teraz úplne klesla na zem. Prišlo mi ho ľúto. Nadvihla som sa a poštvornožky sa priplazila až skoro k nemu. Videla som, že otočil hlavu a uprel na mňa žlté oko. To ma zarazilo a zostala som na mieste. Čo ak by mi chcel ešte stále ublížiť? Napadla ma jediná vec, ktorá mi pripadala hlúpa a absurdná zároveň.
„Môžem...môžem ti pomôcť?“ spýtala som sa, vykašliavajúc krv.
Dračie oko sa zavrelo, hlava klesla naspäť na zem. Mám to považovať ako áno? Bol to risk, ale stál za to. Zavrela som oči, preglgla a pohla sa bližšie k nemu. Dotackala som sa až k dračiemu telu a sadla si na zem. Zadržala som dych a...čakala. Nič sa nestalo. Aspoň zatiaľ. Natiahla som ruku a položila ju na šupinaté telo. Šupiny boli na dotyk horúce a akoby mäkké a tvrdé zároveň. Svaly pod nimi sa triasli ako v horúčke. Drak otočil hlavu a sledoval moje pohyby. Všimla som si, že oči má kalné a asi už dobre nevidel. Trošku som sa osmelila a rukami sa posúvala ďalej po dračom tele. Zrazu som nahmatala obrovskú ranu, z ktorej tiekla krv...a potom ďalšiu...a ďalšiu...
Celé telo mal dotrhané ako fašírku. Veľmi zle bol na tom aj s krídlami. Blany mal dotrhané a z ciev, ktoré slúžili na prekrvovanie krídel, kvapkala krv. Napokon som sa dostala až k hlave a roztrasenou rukou som ho pohladkala po nozdrách. Drak privrel oči. Bolo mi jasné, že mu už nikto nepomôže a smrť bude pre neho vykúpením. No nemohla som to len tak nechať. Také majestátne a výnimočné zviera proste nemôže umrieť! Musím sa aspoň pokúsiť ho zachrániť. Vyzliekla som si mikinu a zaváhala. Kúsok odtiaľto je potok, možno by som sa k nemu mohla dostať. Sklonila som sa k dračej hlave a zašepkala:
„Počkáš na mňa? Za chvíľu som späť, len sa nehýb aby si si neublížil.“
Drak sa ani len nepohol, len sa na mňa pozeral akoby vyčítavo, že sa vôbec pokúšam pomôcť mu.
„Dobre?“
Drak zavrel a znovu otvoril oči.
„Beriem to ako súhlas,“ povedala som a už som sa šmýkala dole kopcom k potoku. Stále mi to pripadalo ako niečo, čo sa mi len sníva...niečo čo sa nemohlo nikdy stať. Nikdy som si ani len nepomyslela, že by draky mohli existovať a teraz toto...To by bolo keby sa o tom dozvedeli ľudia. No áno, mohla by som kontaktovať médiá, aby ukázali verejnosti, čo sa stalo a pomohli by drakovi. Nemusel by zbytočne zomrieť. Bola som rozhodnutá, že tak urobím. Dostala som sa až k potoku a moju mikinu ponorila do chladnej vody. Párkrát som ju vyžmýkala a potom som sa rozbehla naspäť za drakom. Predstavovala som si reakcie ľudí, keď ho uvidia, ako sa mu budú snažiť pomôcť za každú cenu...ale potom som si v duchu predstavila obrneného rytiera na koni, ktorý kopijou prebodáva hladký šupinatý krk a potom ako odrezáva dračiu hlavu...Prišlo mi z toho zle. A zároveň som aj pochopila aké by boli reakcie ľudí. Toto mu nemôžem urobiť...Aby sa o neho bili rôzne vedecké inštitúty za cieľom kadejakých experimentov a potom aj strach ľudí z drakov, ktorý by ich nútil zabíjať...Nie. Lenže...kto mu teraz pomôže? Len ja...ozval sa mi hlások v hlave. Vzdychla som si, lebo mi bolo jasné, že je to márne.
Keď som sa dostala zase k drakovi, videla som, že ma poslúchol a nepohol sa ani o centimeter. Mokrou mikinou som mu začala omývať rany a zakrvavené šupiny okolo nich. Keď som zasiahla hlbšie do rany, drak zaťal zuby a zovrel pazúry. Chudáčik môj...
Ako som si myslela, moja starostlivosť mu vôbec nepomáhala. Iba čo som ho očistila od krvi. Rany mu už tak nekrvácali, ale bolo to stále veľmi zlé. Krvavú mikinu som naštvane hodila do kríkov a čupla som si k dračej hlave. Rukami som si zakryla tvár a rozmýšľala. Od mojej tety by som mohla zohnať obväzy. Ale to by som musela prejsť ešte kus cesty a draka by zatiaľ mohol niekto objaviť. Bola som zúfalá. Nakoniec som sa rozhodla pre nápad s tetou Ell. Vrátim sa do dediny a zoberiem toľko obväzov, koľko budem vládať. A možno vypýtam niečo aj od iných ľudí. Zložila som ruky a pozrela na draka.
„Chcem ti pomôcť, ale preto musím odísť. Budem preč trochu dlhšie, ale vydržíš to, však? Ak by ťa niekto našiel tak...“ došli mi slová. Drak je už taký oslabený, že pochybujem, že sa bude brániť.
„...drž sa,“ dodala som len.
Predtým než som odišla, som sa bola ešte opláchnuť v potoku aby som zo seba zmyla aj svoju aj dračiu krv. Až potom som sa vybrala smerom k dedine.

„Teta Ell, nepýtaj sa ma na nič, len mi daj celú lekárničku a toľko obväzov, koľko máš,“ kričala som len čo mi celá vystrašená otvorila dvere.
„Č...čo...?“ vypadlo z nej po chvíľke prekvapenia.
Vyrútila som sa cez dvere, rovno do jej ambulancie na opačnej strane. Vchod pre pacientov bol z druhej strany ambulancie. Teta Ell, totiž miestna veterinárka, tu mala presne to, čo som práve potrebovala. Otvorila som malú bielu skrinku úplne naspodku a vybrala všetok obväz a vatu, čo tam mala. No teta už stála vo dverách a jednou nohou dupkala o podlahu. Obrátila som sa na ňu s prosebným pohľadom v očiach.
„Teta, prosím ťa, naozaj sa ma nič nepýtaj, je to na dobrú vec. Musím zachrániť...niekoho komu nemôže pomôcť nikto iný.“
Teta Ell chvíľu mlčala, no potom si vzdychla.
„Dobre, Katie. Verím ti. Len dúfam, že to myslíš dobre,“ povedala a čupla si ku mne. „Tak čo teda potrebuješ?“
Uf, to som si ale vydýchla. Presne toto som mala na tete Ell najradšej. Nikdy sa nestará do druhých a ich rozhodnutí.
Opísala som jej dračie zranenia (len som samozrejme nespomenula draka) a ona sa zamyslela.
„Asi budeš potrebovať morfín na zmiernenie bolesti,“ povedala a podišla k uzamknutej vitríne. Zo šuplíka vytiahla kľúčik a otvorila ju. „Koľko asi budeš potrebovať? Aké veľké je to, čo sa chystáš zachrániť?“
„No...veľmi veľké,“ vyšlo zo mňa nakoniec.
Teta Ell na mňa hodila podozrivý pohľad. Ale nič viac.
„Dobre, tak skús aspoň približne. Pes, kôň alebo je to väčšie?“
„Eh...väčšie...o dosť,“ povedala som priškrtene.
Teta si zase vzdychla. „Ale toľko tu toho nemám, bohužiaľ.“
„To nevadí, daj mi všetko čo môžeš,“ povedala som rýchlo a zároveň si uvedomila ako to znelo. Morfín je predsa len ópium a bohvie čo si teraz teta myslí.
No ona vybrala zo sklenenej skrinky tri fľaštičky. „Toto ti bude musieť stačiť, viac teraz nemám.“
„Dobre, aj to mi postačí, ďakujem,“ povedala som.
„A iste stratil veľa krvi. Budeš potrebovať nejaké rehydratanciá... á, tu to máme,“ povedala a podala mi sklenenú fľašku s názvom DEXTRAN INFUSIA. „To mu pichneš do žily.“ Pripravila mi celú lekársku tašku, dala do nej aj obväzy, dextran a morfín, ktoré som mala drakovi pichnúť do krku.
„Snáď to bude stačiť a podarí sa ti to, čo plánuješ,“ povedala nakoniec. „A nemám ísť s tebou?“
„Hm,“ zamyslela som sa. Teta Ell by iste drakovi pomohla lepšie než ja. Je vyučená veterinárka a vedela by lepšie čo ako. Len...ako by zareagovala, keby videla môjho „pacienta“...
„Ak nechceš aby som išla, nepôjdem,“ povedala.
„Neviem...“ zápasila som sama zo sebou. Čo ak drak zomrie len kvôli tomu, že som mu zle pichla injekciu s morfínom?
„Pozri, som si istá, že vieš čo robiť. Veď koľkokrát si mi pomáhala tu v ambulancii. A podľa toho, čo si mi vravela o tých zraneniach sa už nič iné ani nebude dať spraviť,“ hovorila mi teta.
Tie posledné slová ma zaboleli pri srdci.
„Tak dobre... Idem,“ hlesla som.
Teta prikývla a išla ma odprevadiť po dvere.
„Tak sa drž. Ty aj tvoj pacient,“ lúčila sa so mnou.

Bežala som, čo mi sily stačili. Čo znamená, že nestačili. Ale po rekordnom čase (len hodina) som sa konečne dostala k môjmu drakovi. Ležal na tom istom mieste ako bez duše. Aj som si myslela, že to všetko bolo zbytočné, ale potom otvoril oči a zamručal.
„No tak ideme na to,“ povedala som aj drakovi, aj sebe na povzbudenie.
Najprv som zobrala morfín a natiahla ho do striekačky. Pichla som drakovi do krku, kúsok pred ľavú lopatku, tri dávky a chvíľku počkala. Čoskoro začal byť ako omámený a vtedy som sa pustila do práce. Natiahla som si gumené biele rukavičky a z tašky vytiahla všetko, čo som potrebovala. Po troch hodinách náročnej práce bolo skoro všetko spravené. Tie najhoršie rany som zašila a tie menej akútne som prečistila od zbytkov krvi a špiny. Nehovorím, že to bola profesionálna práca, ale mohlo mu to zachrániť život. Ku koncu sa už účinky morfínu začali strácať, tak som si musela pohnúť. Všetko išlo ako po masle a chcela som drakovi pichnúť poslednú injekciu na nahradenie krvnej tekutiny. Nechcela som ju pichnúť do tej istej strany ako morfín a okrem toho som bola tak unavená, že som vôbec nemala chuť draka obchádzať. Tak som sa opatrne postavila na drakovu prednú nohu a nahla sa na opačnú stranu cez lopatku. Ale nedočiahla som. Podráždene som si vzdychla a jednu nohu som sa zaprela o dračie krídlo. Teraz som akoby napoly ležala krížom cez dračie telo. Natiahla som ruku so striekačkou a pichla do určeného miesta. Tak som to opakovala trikrát, pričom som si vždy siahla do vrecka na nohaviciach, kde som mala ďalšie zásoby Dextranu. Po poslednej dávke som zostala zmorene visieť na dračom chrbte. Striekačka mi vypadla z ruky, ale mala som príjemný pocit, že som urobila niečo správne.
V tej chvíli sa ozval zvuk vrtuľníka. Nebolo by to nič zvláštne, ale zvuk sa ozýval až podozrivo blízko. Ja by som nereagovala až tak prehnane, zostala by som ticho ležať na mieste a počkala, kým zmizne. Ale drak si to nemyslel. Vyskočil na nohy a vydával zvláštne piskľavé zvuky. Akoby sa bál. Keď sa drak postavil, hodilo ma na stranu, ale nejako som sa zachytila a sadla si na neho ako na koňa. Premkol ma strach.
„NIE! Lež a buď ticho!“ zrevala som na neho. Rýchlo som si dala dole gumené rukavice a lepšie sa chytila. Dúfala som, že mu nepraskli rany, ktoré som mu zašívala. To by ma porazilo.
Ale drak neposlúchal. Prikrčil sa, ale vyzeralo to tak, akoby chcel utiecť len čo sa vrtuľník priblíži. Ten zatiaľ krúžil nad nami, ale určite nás nemohol vidieť. Nedávalo mi to zmysel. Musí to byť len náhoda, nemohli nás predsa len tak nájsť.
Vtedy mňa aj draka ožiarilo svetlo z reflektorov a nastalo peklo. Drak vyletel do vzduchu a ja som mala čo robiť aby som nespadla. Svetlo ma oslepovalo a nevedela som čo sa deje. A aby to bolo ešte horšie, začali po nás strieľať nejakými zvláštnymi zbraňami. Nie žeby som ich videla, ale počula som zvuk výstrelov. Drak zaručal a mňa to naštvalo. JA sa starám o draka aby to prežil a ONI ho zabijú?!
Konečne sme sa dostali preč z toho svetla a ja som si uvedomila, že drak nevyletel do vzduchu ako som si myslela. Cválal ako kôň cez les. Keby situácia nebola taká vážna, možno by som sa aj zasmiala. Hádzalo ma do vzduchu a bolestivo som si narážala zadok po každom skoku. Prehla som sa dopredu, tak ako som to vídavala u džokejov na dostihoch a trochu sa to zlepšilo. Tým, že bol drak zranený, nevedel sa dobre plynulo pohybovať a tým to sťažoval aj mne. Zvuk vrtuľníka sa vzdialil a drak tiež spomaľoval, až nakoniec zastavil a ťažko oddychoval. Snažila som sa ho nevnímať a počúvať, či už tá plechová mašina odletela. Nič som nepočula a to bolo dobre. Zliezla som na zem, čo znamenalo, že som sa zvalila do ihličia a starého dreva. Niet sa čomu čudovať, bola to výška okolo 2,5 metra a prežila som v zdraví len vďaka ihličiu. Keď som sa pozviechala, pozrela som na draka.
„Ach nie, ty si hlupák...,“ hlesla som.
Rany mal také isté ako predtým, len teraz z nich visela červená niť. Mala som chuť revať.
„Čo si to spravil?!“ skričala som a podišla dopredu k drakovi. Chytila som mu obrovskú hlavu do rúk a zopakovala „Prečo si to spravil?“
Drak na mňa len pozeral a nevyzeral, že by mu to bolo ľúto. Ešte raz som si ho prezrela. Nohy sa mu horúčkovito triasli a celý bol červený od krvi. Do očí mi vošli slzy. Vtedy sa zase ozval ten prekliaty vrtuľník. Videla som ako sa k nám cez les blíži pás svetla. Drak prudko zdvihol hlavu a mňa to zdvihlo, keďže som sa ho stále držala.
„NIE!!!“ zakričala som z plných pľúc. No drak sa postavil na zadné, roztiahol krídla a jedným mávnutím veľkou tlapou s pazúrmi ma zmietol ako špinu. Hodilo ma niekam do strany a posledné čo som videla, bol zranený drak, ktorý sa strmhlavo vrhal proti svetlu a ľuďom, ktorí ho chceli zabiť...
Všetko stíchlo a zrazu som sa cítila ako na inom mieste. Bola som to ja, ale predsa nie úplne ja. Videla som draka, môjho draka, ako ulovil v lese srnku a nesie si ju v pazúroch. Niečo mi na tom nesedelo. Vôbec mu nič nebolo, žiadna známka toho, že by bol zranený alebo niečo podobné. Niekam letel a ja som sa akoby vznášala vedľa neho v astrálnom tele. Na svetle mal tmavo-hnedé šupiny a mohutné telo. Pokojne si letel niekoľko kilometrov, kým doletel k malej jaskynke pri vrchole hory. Pristál na plošine pred ňou a znútra vyliezli mláďaťa. Takže...to nie je drak. Je to dračica s malými. Položila pred nich srnu a oni sa do nej so spokojným mrnčaním pustili. Len sem-tam sa po sebe zahnali, keď si chceli uchmatnúť lepší kúsok mäsa. Zrazu sa zvnútra vynoril ďalší drak, väčší než moja dračica, ale svetlejší než ona. Podišiel k nej a sadol si vedľa. Pozdravili sa tým, že si jemne otierali ňufáky. Bol to taký krásny a dojemný obraz, až som cítila, že sa usmievam. Teda usmievala by som sa, keby som mala čím. No potom sa všetko zmenilo. Všetko stmavlo a zjavil sa ten istý vrtuľník. Obaja dospelí draci zahnali mladé a bránili svoje hniezdo. No nepodarilo sa im to...Pred ich očami im zavraždili deti a oni s tým nemohli nič spraviť. Vždy keď dorážali na tú plechovú vec, nič jej to nespravilo a ešte k tomu schytali aj kopu rán, ktoré sa zjavili len tak z ničoho. Boli nútení na ústup...
Potom sa mi zjavil ďalší obraz. Drak a dračica si našli nový úkryt, zotavili sa a po čase mali zase dráčatá. Všetky boli tmavohnedé a bolo ich 5. No scenéria sa znovu opakovala. Ľudia ich našli, nech robili čo mohli. No to najhoršie dračicu len čakalo. Jej druha zasiahla zvlášť dobre mierená strela do hlavy. Jeho bezvládne telo sa zrútilo dole po skalách a zostávala za ním krvavá škvrna. Dračicu chytil amok. Začala útočiť na vrtuľník, ale nevedela nájsť jeho slabosť. Bola šialená. Oči mala červené od zúrivosti a od papule jej lietali povrazy slín. Ešte sa jej nestalo aby jej niekto tak ublížil. Nechápala tých ľudí. Nechápala prečo to robia. Nikdy im oni, draci, nič neurobili. Ale teraz nič nevedela, nad ničím nerozmýšľala, len útočila. Preto si až potom všimla, že sa zopár obrneným ľuďom so zbraňami podarilo zliezť dole, zatiaľ čo sa ona zapodievala vrtuľníkom a chytili jej mláďaťa. Mladé pišťali a hrýzli svojich nepriateľov, ale zbytočne, boli dobre chránení. Dračica zrevala a chystala sa ich napadnúť. No tí, čo zostali vo vrtuľníku na to boli pripravení. Zrejme si tento kúsok nechávali až na koniec, akoby im to pôsobilo potešenie. Vystrelili na ňu šípku s okamžitým účinkom. Dračicu zastavilo vo vzduchu a všetko sa jej začalo krútiť. Pomaly, akoby elegantne padala k zemi. Ešte predtým ako zmizla pod korunami stromov sa podarilo jej prenasledovateľom vystreliť na ňu ďalšiu vec, niečo ako elektronický čip. Trafili ju do stehna a zavŕtalo sa jej to hlboko do svalu. Potom sa ozvalo zapraskanie polámaných konárov, dračie telo zmizlo v zeleni stromov a hneď na to sa ozval dutý zvuk...
Keď sa dračica prebrala, mala pocit, že sa jej to snívalo. Len prázdna jaskyňa a bolesť po celom tele jej dokazovali opak. Vybrala sa hľadať svoje mladé. Zrazu som všetko chápala. Aj vtedy keď som jej chcela pomôcť ju museli nájsť vďaka čipu, ktorý mala v stehne. Znovu ju zranili a vtedy som ju našla. A teraz zase... Pozerala som na letiacu dračicu, ktorá sa snaží nájsť stopu vrtuľníka podľa čuchu. Potom však na chvíľu prestala a obrátila na mňa svoje žlté oči s čiernou zreničkou. Neotvárala papuľu(vlastne ani neviem, či draky dokážu používať jazyk na rozprávanie), ale jasne som počula jej myšlienky.
„Dávam ti dračí dar za ochotu mi pomôcť. Potrebujem však ešte jednu vec. Musíš mi pomôcť nájsť moje mláďaťa... Zobrali ich preč a chcú im ublížiť...Prosím...“
Chcela som niečo povedať, ale nevyšiel zo mňa ani hlások. Ale...aký dračí dar? A ako mám nájsť jej dráčatá??
„Zbohom.“
Zbohom?! Nie!
Razom som sa prebrala. Uvedomila som si, čo sa stalo, spomenula som si na jej bezhlavý a samovražedný útok proti vrtuľníku. Udrela ma preto, aby ma uchránila pred tými ľuďmi, aj pred sebou samou. Otvorila som oči a hneď som cítila tú zmenu. Zrak som mala jasnejší a detailnejší než predtým...a celé telo som mala také divné...A vtedy mi to doplo.
Dračí dar.
Toto je dračí dar?! To je dračie prekliatie! Premenila ma na draka?! Ale veď ja to nechcem... ach nie... Chcem moju ľudskú podobu...
Namáhavo som sa postavila na štyri a naširoko rozkročená som zostala stáť. Až vtedy mi napadlo, že pred chvíľou tu bol vrtuľník. Pozrela som sa nad seba, ale nikde som nič nevidela ani necítila. Aspoň, že sa mi vylepšili zmysly...
Vedela som, že tu už nie je a dračica tiež nie a vedela som, že jej telo sa neoplatí hľadať. Ale čo teraz? Ako mám nájsť tie jej malé dráčatká? Bolo mi to ľúto. Mala som pocit, že jej nemôžem pomôcť. Že bolo všetko zbytočné, tak ako jej útok na vrtuľník. Zvalila som sa naspäť na zem a hlavu si schovala pod predné tlapy. Ráno sa zobudím a bude všetko ako predtým...
Ráno prišlo až príliš skoro. Myslela som, že som spala ani nie 5 minút. No najhoršie bolo, že všetko zostalo, tak ako som si pamätala. Dračica aj ľudia zmizli a ja sama som bola teraz drakom. Dokonca som zistila, že mám čiernu farbu šupín. No krása, pomyslela som si trpko. A trucovito som zostala ležať až kým slnko nevyšlo úplne spoza stromov a neožiarilo mi šupiny. Vďaka čiernej farbe mi okamžite začalo byť horko a prinútilo ma to vstať. Lenže...čo teraz? Obzrela som sa dozadu na svoje sivo-čierne krídla a rozprestrela ich. Zacítila som túžbu zalietať si, byť slobodná a silná ako dravec. Už-už som chcela vyletieť, keď ma zastavilo pomyslenie, že ľuďom, ktorí by ma náhodou zazreli, by sa to asi nepáčilo. Myslím, že nikto od nás nie je zvyknutý len tak vídavať letiaceho draka. Sakra... Na lietanie som sa nateraz vykašlala a išla som si prezrieť miesto, kde som naposledy videla hnedú dračicu. Nenašla som nič, vôbec nič, žiaden náznak boja, dokonca ani krv. A ako som predvídala, dračie telo zmizlo. Iba čo mi hlasno zaškŕkalo v bruchu. Asi si budem musieť ísť niečo naloviť. Na rastlinnú potravu som zrazu nemala chuť. Sadla som si ako pes na zem a zavetrila som. Hmmm... asi kilometer odo mňa sa páslo stádo srniek, cítila som ich vôňu tak jasne ako keď doma teta Ell vyprážala mäso. V hlave som akoby videla ich pohyby, len vďaka čuchu. Vedela som, že na kraji stáda je jedna, ktorá ma problémy s nohou a inštinktívne som si práve tú vybrala za obeť. No zistila som, že to asi bude problém. Keďže som teraz nechcela lietať, musela som sa presúvať pešo. No to mi tak trochu nešlo. Narobila som taký hluk, že od okolitých stromov odlietavali prestrašení vtáci. No stádo srniek našťastie nič nezachytilo. Teda ešte nie. Buď zostanem čakať do noci, aby som tam mohla v tichosti doletieť, alebo budem riskovať, že ich teraz odplaším. Zaškŕkanie v bruchu ma presvedčilo o druhej možnosti. Začala som s obliehaním.
Podarilo sa mi dostať do vzdialenosti 20 metrov od stáda a od mojej srnky. Chvíľu som počkala a rozmýšľala čo ďalej. Asi by bolo najlepšie rozbehnúť sa a prekvapiť ich. Áno, presne to spravím. A vyskočila som ako tiger z úkrytu. Srnky razom skameneli, ale len na sekundu. Potom sa rozutekali smerom odo mňa. Ja som sa hnala ako veľký predátor za nimi a vrčala som od vzrušenia. Moja srnka nestíhala bežať s ostatnými a ľahko som ju dobiehala. Skoro som ju mala, už som mohla natiahnuť prednú nohu a zraziť ju na zem. Lenže srnka zrazu skočila cez veľký zvalený strom obrastený machom. Nestačila som zareagovať a ...hop...hruďou som do neho narazila a prehodilo ma to cez neho. Takéto salto sa mi ešte nikdy nepodarilo, len ľutujem, že to nikto nevidel. Ale možno je to tak lepšie, aspoň som bola ušetrená trápnej situácie. Dopadla som na chrbát a vyrazilo mi to dych. Zdvihla som hlavu a pozerala na šprintujúcu srnku. Iste sa musela smiať. Postavila som sa a chuť na lov ma prešla. Unikla mi chromá srnka... skvelé povzbudenie na začiatok, nie?

2. Kapitola

V noci sa mi našťastie podarilo niečo uloviť. Cez deň som sa skrývala pod menším skalným previsom a k večeru som sa vydala na lov. Prvé vzlietnutie si budem nadosmrti pamätať. Je to jedna z najkrajších vecí, keď sa stanete drakom. Najprv som nevedela, čo robiť. Len som rozprestrela krídla a zamávala nimi. Prekvapilo ma, aký nápor vzduchu to vyvolalo. Našla som si väčší priestor okolo seba aby som si nezranila krídla a pustila som sa do skúmania tajov lietania. Na prvý krát mi to síce úplne nevyšlo, ale bola som nadšená. Postavila som sa na zadné a mávala krídlami tak, ako to najviac šlo. Nápor vzduchu ma vzniesol hore a ja som zostala taká šokovaná, že som prestala mávať krídlami a schytala som ďalšiu modrinu (ktorá našťastie na mojich čiernych šupinách nebude vidno). Druhý krát sa mi to podarilo. Dala som si menší rozbeh a za behu som znovu začala mávať krídlami. Jeden, dvakrát, trikrát... a už som preletela ponad stromy. Zhlboka som sa nadýchla čistého lesného vzduchu a od radosti som hlasno zrevala. Neviete si ani predstaviť aký je to nádherný pocit... Letela som čoraz vyššie a vychutnávala si slobodu. V diaľke som videla svetielka z mojej dediny. Zrýchlila som a vyrovnala výšku. Bola to krása. Potom som veľkým oblúkom zmenila smer a strmhlav som sa spustila k zemi. Takto som sa bláznila a ani som nevedela ako rýchlo čas uteká. Práve som skúšala jeden manéver – otočenie okolo vlastnej osi, keď som znovu zacítila ten pach. Zase tie srnky? A ako na odpoveď mi zaškŕkalo v bruchu.
Tak dobre, povedala som si a vydala som sa za pachom. Za chvíľu som ich našla, boli asi 5 kilometrov odo mňa a ležali v tráve. Znovu som zachytila pach tej mojej srny a povedala som si, že už ju musím chytiť. Zniesla som sa na ňu z neba ako duch a stisla jej krk. Ozvalo sa zaškrečanie a potom stíchla. Počula som len zbesilý útek ostatných srniek. Po chvíľke som ju pustila a zhnusene vyplazila jazyk. Fuj, čerstvá krv, surové mäso a tie chlpy... no žiaden luxus. Keby som si ju mohla upiecť alebo aspoň sa nejako zbaviť tých chlpov... A vtedy mi to doplo. Nemajú náhodou draci oheň? Ani som nerozmýšľala, otvorila som papuľu a dýchla. Nič. Sklapla som papuľu naspať a zamračila sa. Čo robím zle? Veď ten oheň som cítila vo svojom vnútri, len ako ho dostať von...? Vyšlo mi to až na piaty pokus, keď som do toho dala telo i dušu. Keď som uhasila strom, ktorý schytal môj prvý pokus, skúsila som to aj na mojom obede. Nakoniec z toho bolo niečo čierne a ťažko stráviteľné, ale aspoň som sa poučila. Nabudúce to nemusím piecť tak dlho. Chcela som si ešte zalietať, ale potom som si povedala, že počkám kým mi vytrávi, aby to nedopadlo zase nejako zle. Takto dopadol môj prvý deň s dračím darom. Len ešte stále som nevedela ako pomôžem hnedej dračici. Keď som schúlená ležala na zemi a pozerala na hviezdy, rozmýšľala som. Budem musieť nájsť ten inštitút, kam schovali jej mladé. Ale ako sa k nemu dostanem? Možno by mi pomohli ľudia z vrtuľníka. Alebo aj ten vrtuľník.
Nie, povedala som si. Takto sa k nemu nedostanem. Najlepšie spravím, keď nájdem miesto, odkiaľ zobrali dráčatá a trochu sa tam poobzerám. Zajtra tam doletím a uvidím...
Bola som rada, že som vymyslela niečo, čo mi možno trošku pomôže. Aj keď som sa na to nespoliehala. Zavrela som oči a pomaly zaspala. Taký namáhavý deň plný modrín a nezdarov sa musí odspať.

Ráno som sa zobudila skoro. Ani sama neviem prečo, proste som už nemala chuť na dlhé vyspávanie. Slnko akurát vychádzalo spoza hôr, keď som ulovila svojho prvého králika. Poučená z predošlej noci som ho jemne opražila na ohni. Tentoraz to bola vyložene pochúťka. Len to mohlo byť niečo väčšie. Ale bola som na seba hrdá.
Potom som rozmýšľala nad tým, čo spravím. Pôjdem teda na to miesto, kde zabili dračici druha a uvidím, kam ma to dovedie. Cez to, čo mi ukázala v myšlienkach dračica som vedela aj smer a cestu ako sa tam dostať. Tak som sa zdvihla a vyletela do vzduchu. Lenže...ešte ma niekto uvidí. Túto časť som v mojom dokonalom pláne vynechala. Zostávalo mi buď ísť pešo (ale to som hneď zamietla po predošlých skúsenostiach), vyletieť čo najvyššie do vzduchu alebo zostať tesne nad zemou, tak aby som splývala so zemským povrchom. Vybrala som si tretiu možnosť a letela som tesne nad stromami. Pripravila som sa na dlhú cestu, no nevedela som ako dlho budem musieť letieť. Ešte som totiž nevedela, koľko vo vzduchu vydržím. Ale veď keby niečo, dám si pauzu. Rozmýšľala som nad všetkým, čo som teraz musela kvôli týmto plánom opustiť. Teta Ell, moji rodičia, škola...teda, to posledné mi až tak nechýbalo, ale bolo to prostredie, v ktorom som žila. Bohvie, čo teraz robí teta Ell, keď som sa nevrátila... Určite zavolala políciu, ale tí nič nenájdu. A moji rodičia. Nestáva sa len tak bežne, že sa niekomu nevráti dieťa z prázdnin, lebo sa premenilo na draka. Ale...ak sa mám priznať, mojich rodičov som veľmi rada nemala. Boli sme totiž bohatá rodina, takže všetko, čo sa dalo, nechávali na pestúnkach. Matka ma odkojila a tým sa jej povinnosť skončila. Skoro každé moje narodeniny som trávila sama v izbe. Moja mama chodila po plesoch a zabávala sa s kamoškami, zatiaľ čo otec sa tváril dôležito a hrabal sa v papieroch. Vídavala som ich maximálne raz do týždňa, a aj to sa niekam chystali. Pamätám sa na to, keď som bola malá a mama sa ma snažila dostať do spoločnosti, čo znamenalo chodiť po tých jej plesoch a žúrovačkách s kamošmi. Kupovala mi drahé šaty, šperky a musela som chodiť ku kaderníčke, kozmetičke... No keď videla, že ma to neberie, vykašlala sa na mňa. Nemala som pre ňu cenu. Bolo mi to ľúto a zopárkrát som sa jej snažila vyhovieť, ale potom som zase trpela ja. Netúžila som po spoločnosti krásne oblečených slečiniek, ktoré sa s vami zabávajú a potom za chrbtom ohovárajú. A ani po úchylných mužoch, ktorým išlo len o jedno a to znásilniť každú, ktorá má pekný výstrih alebo kratučkú minisukňu. Prišlo mi to trápne a tak som bola najradšej sama so sebou. Preto som aj tak rada chodila k tete Ell. Ona bola mojou vzdialenou príbuznou a chápala moju situáciu, preto si ma zobrala k sebe, vždy keď to šlo. A rodičia boli šťastím bez seba, že sa ma zase na chvíľu zbavia. Takže takto nejako som žila predtým, než som dostala dračí dar. Vlastne teraz bola moja situácia oveľa lepšia – bola som voľná a slobodná.
Takto som premýšľala o výhodách a nevýhodách mojej terajšej situácie a letela som ďalej. Bola som prekvapená, že vydržím tak dlho. Už som letela viac než 4 hodiny a stále som necítila únavu. Lenže stále som nevedela ako ďaleko má byť jaskyňa, ku ktorej som sa chcela dostať. K večeru mi už začínali oťažievať krídla a hlava mi pomaly klesala viac a viac. Tak som si našla väčšiu čistinku a pristála som na nej. Hlavou som síce narazila do konára, ktorý mi stál v ceste, ale to je vedľajšie. Slnko zapadalo za horizont a ja som chcela ešte využiť posledné slnečné lúče, tak som sa pešo vydala smerom na sever, kde som videla skalu prečnievajúcu ponad vrcholky stromov. Po chvíľke som ju našla. Bola vysoká asi 5 metrov a zospodu obrastená machom a papradím. Vyskočila som na ňu bez toho aby som rozprestrela krídla a usalašila sa na vrchole. Slnko ešte pripekalo ako na poludnie, tak som si ľahla chrbtom k nemu aby mi nesvietilo do očí. Slastne som sa natiahla a zívla. Bolo tam tak pohodlne, že som rozmýšľala, že zostanem aj na noc. Zrazu som stuhla, lebo som zachytila nejaký hluk dole pod skalou. Vyhrnula som hornú peru a zavrčala. To ma musia rušiť aj teraz? Chcela som počkať, ale stále to neprestávalo. Tak som nazlostene vykukla spoza okraja skaly a zazrela skupinku turistov s malými deťmi. Zrazu sa jedna tvár obrátila hore a niekto zvreskol. Okamžite som stiahla hlavu a nadávala som sama sebe. Tá skala je zrejme nejaká turistická atrakcia alebo čo. Dole som počula ešte väčší hluk a keď som opatrne vystrčila hlavu o niekoľko minút neskôr, už tam nikto nebol. V duchu som sa usmiala a znovu si ľahla na vyhriaty povrch skaly.
Ráno som sa zobudila na hlasné pišťanie a na to ako ma niečo škrablo po nozdrách. Otvorila som oči a pudovo sa zahnala prednou nohou. Trafila som niečo operené, čo po mojom náraze rýchlo letelo dole. Poobzerala som sa okolo seba a na jednom boku kúsok pod vrcholom skaly bolo hniezdo s odrastenými orlími mláďatami. Pozerali na mňa dosť vystrašene. Prešla som si labou po nose a utrela si krv, čo mi z neho tiekla. Celý som ho mala doškrabaný. Napadlo mi, čo sa asi stalo s matkou tých orlíkov keď som ju úderom zrazila k zemi. Zlietla som k zemi a hľadala ju. Bol tam jeden postarší turista, ktorého som si nevšimla. Keď ma zbadal, chytil sa za srdce a tiež sa zvalil na zem. Nechápem čo majú všetci s tou zemou keď ma zbadajú. Orlicu som našla skrčenú za papradím, ale bola v poriadku aj keď trošku pokrčená. Lietať vedela a hneď mi to dokázala keď ma zbadala. Letela k hniezdu a trochu sa pritom kývala zboka na bok. Pozrela som na turistu, ktorý vykrikoval nezrozumiteľné veci a plazil sa preč. Ach jaj... Zrejme je už čas aby som aj ja letela ďalej.
Miesto, ktoré som hľadala, som našla za tri dni. Vydržala som letieť celý deň, ale v noci som si musela oddýchnuť. Inak by som to stihla už skôr. To miesto bolo vysoko v horách a dalo sa tam dostať len vrtuľníkom alebo na drakovi. Alebo by ste mohli poprosiť nejakého horolezca aby vás tam vyhodil. Ale to je teraz jedno. Pristála som na plošine pred jaskyňou a rozhliadla sa. Bolo tam mŕtvo a ticho, tak ako som ešte nezažila. Niečo viselo vo vzduchu a bolo to cítiť na míle ďaleko. Bolo to niečo, čo cíti každá bytosť, ktorá sa ešte neodtrhla od prírody tak ako človek. Behal mi z toho mráz po šupinách. Cítila som smrť a vedela som, že to prichádza spoza okraja skaly. Premohla som sa a pozrela dole. No na moje prekvapenie to, čo som čakala tam nebolo. Zamračila som sa a neochotne zlietla na miesto kde som čakala aspoň ohlodanú kostru draka, ktorý tu kedysi vychovával svoje mláďatá. No bola tam len tráva a rozkvitnuté žlté kvety, nič viac. Len ten zvláštny pach smrti som cítila najintenzívnejšie práve tu. Strčila som nos do trávy. Neviem čo som tým chcela sledovať, ale zrazu ma osvietilo. Teda doslova. Na zemi ležala nábojnica a odrážalo sa od nej slnko. Chytila som ju do pazúrov a striasla som sa. Prišlo mi nechutné, že týmto nábojom bol zabitý drak. Hľadala som nejaký záchytný bod, ale nič tam nebolo. Už som sa vzdala nádeje, že niečo nájdem, keď som na spodnej strane našla niečo ako názov, no nevedela som čo to znamená. Zosmutnela som z pocitu, že nemám silu pomôcť hnedej dračici. Mohla by som sa dostať k nejakým papierom, zistiť kde sa takéto náboje vyrábajú, kto ich odoberá a nájsť ho...lenže ako? Pozorne som si prezrela nábojnicu a zapamätala si ten názov, proste som si ju vryla do pamäte. Potom som ju položila naspäť do trávy. Nemala som chuť nosiť so sebou niečo, čo prinieslo smrť. Potom som ešte vyletela hore aby som si pozrela jaskyňu, ale ako som čakala, tam nič nebolo. A tak som odletela. Nemohla som zostať na mieste, ktoré bolo tak presýtené smrťou a smútkom tak ako toto. Len škoda, že to isté necíti aj človek.