Maraton2: Otázka kryštálu
,,No čo je ? Čo pozeráš tak akoby si ma nikdy nevidel ?“
Pozeral som sa neveriacky pred seba. Bol to môj drak. Veľmi som túžil ho vidieť. A teraz bol tu predo mnou . Bol presne taký ako som ho chcel . Modré oči mal ľadovo chladné . Kontrastovali so sýto červenými šupinami a celého ho obklopovala neviditeľná sálavá aura.
,,Už si sa vynadíval?“
Po chvíli som si uvedomil, čo robím . Sklonil som svoj svoj zrak a pokľakol.
,,Je to síce pekné ale môžeš vstať.“
,,Je niečo čo by si chcel?“
Jeho otázka ma prekvapila. Nerozhodnosť bola mojou silnou stránkou. Rozhodoval som sa . Keby tam nestál on trvalo by to asi veľmi dlho. Teraz nie.
Mlčky som pozdvihol svoj zrak ku drakovi. Myšlienka nebola vyslovená ale on ju učite vedel vyčítať.
,,Rozumiem, a si na to pripravený?“
,,Som.“
,,Dobre teda ak je to čo si želáš.“
Tma čo nás obklopovala začala blednúť . Vznikali farby, čo napĺňali všetok priestor naokolo .
,,Tak teda človeče, som ochotný ťi ponúknuť čo žiadaš ale nebude to zadarmo.“
,,Viem, čo žiadam a som pre ochotný platiť.“
,,Ozaj? V živote si nezaplatil za nič drahé. “
,,Ako to môžeš povedať, nezaplatil som nesmierne draho? “
,,Ale tým najdrahším si zatiaľ neplatil. Nevieš čo je to strata, hlad a utrpenie.“
Chcel som mu odporovať, lebo sny ku mne neboli milosrdné a ostrie smrti ma v nich prenasledovalo deň čo deň . Nebolo to však ono, pocit nemôže nahradiť prežitok.
,,Nie neviem. Možno kedy to poznám tak by som bol iný .“
Drak sa pobavene zasmial:,,Možno aj nie. Čo ak by si bol ešte horší?“
Srdcom mi prenikol tieň, bál som sa .
,,Bojiš sa? No veď jasné čo iné. Strachovať sa to je tvoje .“
Trpkosť tých slov ma zasahovala hlboko a spôsobovala veľké rany .
,,Obmedzený svojím strachom tak, že sa nevieš pohnúť.“
Oči som sa neodvažoval zdvihnúť, ako by som aj mohol . Nie nemohol, v ničom som sa nemohol rovnať jemu . Ani v jednej veci. Vedel som to, poddal som tomu .
,,Neviem, prečo tu so mnou stráčas čas. Nechápem prečo si prišiel, ku mne . Nemám čo ponúknuť . Určite to dobre vidíš . Nehnusí sa ti to ?.“
,,Okamžite s tým prestaň!!“zreval na mňa.
,,To je síce pekné, že to uznávaš ale to nieje dosť . Vzdávaš to, alebo to nechceš urobiť a uspokojiš sa s obviňovaním.“
Mlčal som.
,,Je pravda, že veľa ľudí by malo mlčať ale ty mlčíš až moc.Rob niečo !!“drak neznižoval nič z intenzity svojho prejavu.
,,Chcel si vedieť aké to je, keď ti niekto ublíži, strašne ublíži? Tak chcel si stretnúť človeka, čo bol zlý nechcel by ti nič iné len zle?“
,,Áno, to som chcel „
,,A stále chceš ?.“
Triasol som sa, strach mnou lomcoval ale nakoniec som povedal: ,,Drak, napriek tomu, že teraz vyzeráš ako môj mučiteľ niesi zlý a zle mi nechceš. Teraz si to však nemyslím, lebo ma zasahuješ veľmi účinne a presne. Ale pokiaľ by to skončilo určite by som to vedel. Ja viem aký si . Tvoj oheň mi môže ublížiť ale je čistý .“
,,Dosť !“ zreval.
,,Spoznáš to čo si chcel spoznať“
Izbu naplňovalo neobvykle prostá atmosféra, pocit poriadku a nenásilnosti . Pomaly som prezeral izbu až môj pohľad zastal na žene. Nepovedala ani slovo, vstala v a objala ma .
Dreve na izbe as rozletelo a dnu vošli muži. Než som stihol čokoľvek spraviť bodol ma jeden z nich dýkou do chrbta . Chlad dýky vskutku prenikajúci . Strácal som pôdu pod nohami . Rozplazol som sa na zem v šoku a strachu ale to čo malo prísť bolo tisíc ráz strašnejšie.
Chytili ju a znásilnili . Znovu a znovu . Posledné okamihy mi pripravili takú nádielku smútku a čiernej nenávistí, že by ma to bolo zabilo aj tak
Bezmocný zmietaný v nekonečnej beznádeji a žiali som v myšlienkach spaľoval tých ľudí v pekelných ohňoch . Vykríkol som z posledných síl . Bol to strach, láska, nenávisť a vlastne v podstate všetko dokopy. Môj život dohasínal až nakoniec zhasol .
Skutočnosť sa zlomila a spadla v záplave črepov . Rinčali, prašťali a ich zvuk odrážal odrazy, čo s nimi hynuli .
Drak stál tam kde predtým, a ja pred ním.
,,Chceš niečo povedať, ale vieš, že by to bolo zbytočné. Vieš, že tichu prináleží tejto chvíli a vieš ako ticho ctí pamiatku .”
Ani som as nepokúšal prehovoriť . Iba som mu pozrel priamo do očí .
,,Teraz si videl, čo by si mohol stratiť ale zatiaľ si nestratil.”
,,A rovnako kedy si žil a bol tam, neodpustil by si si to, nie neodpustil, pripravil by si svojej duši tú najhoršiu tortúru, tú najhoršiu akú by si len vedel a stále by si to nepokladal za dostatočné .
Neodpovedal som slovami, ale v on videl odpoveď mojich očiach.
,,Volal by si na mňa a prosil o čistotu ducha .”
,,Chcel by si niečo z dračieho ohňa, čistého a prenikavého”
,,A chcel by si také srdce aké bije v mojej hrudi”
Z tmy vystúpila postava v jagavej zbroji.
,,Chcel by si aby bolo čestné, spravodlivé a odvážne.”
,,Chcel by si byť drakom ohnivým ale zároveň ľadovým drakom. Nikdy nemať pochybnosti a ísť v pred, nevzdávať sa, vždy vytrvať, nestratiť seba a zároveň byť trpezlivým, poznať hlbokú ľútosť a mať pokoj v duši.”
,,Prečo chceš tak trpieť ?”
,,Budem trpieť toľko bude treba, budem to znášať pokorne a budem vykupovať svoju skutočnú a I domnelú vinu .”
,,Odpoveď hodna teba, viem že to myslíš vážne ale skutočné muka ešte nepoznáš, ochutnať si mohol pred chvíľou, ak chceš môžeme pokračovať.”
Pomyslel som na všetky strašné veci aké mi v myšlienkach skrsli, veci mimo normálnosti a utrpenia mnohých spôsobov.
Môj drak si ma pozorne premeriaval, čakal .
,,Neviem, asi by som nemal, niečo to isto rieši ale nie všetko a zdá as, že na to nemám odvahu ”
,,Výborne, krásna dedukcia .”
Po tvári mi začali stekať slzy.
,,Nebudem ťa ľutovať, nie to by si nechcel, takého si si ma neprestavoval. ”
,,Rytier a čo ty?
,,Nie, ani ja sám by som si nič neodpustil a nepoľutoval as. Nebudem to robiť ani teraz ”
,,Počuješ Radoslav?” drak zaostril na postavu kľačiacu pred ním .
“Drak obidvaja sme rovnaký ja bezchybným rytierom akým nemôže byť žiaden človek a ty bezchybným drakom, čo nepochádza zo zeme. Môžeme byť jedným .“
Ako to dopovedal, zmizol.
,,Sme jedným, vždy sme boli ale to musíš byť aj ty.“
Tma sa mi pred očami lámala a videl som strašlivé obrazy, všetci blízky mŕtvy . Kričal som . Mdloby neprichádzali. Neprespávajúce mučenie dralo posledné kúsky mojej príčetnosti .
,,Nie!”duša vyslovila svoje slová tak, ja by to nedokázali ústa.
Mučenie ustalo. Nad realitou opäť kryštalizovala tma .
,,Chcel si to najhoršie, pre seba alebo nie ? ”
,,V duchu som už nevnímal, nechcel som toto, chcel som aby to bolo iba moje.”
,,Aj o tom viem.”
,,Sebecké nemyslíš? Viniť stále iba seba, vyhýbať sa druhým a byť sám len aby si ich ochránil a stále ubližovať iba sebe . Až sa prestaneš tak čierne nenávidieť možno pochopíš.”
,,Samozrejme mal pravdu, uznávam .Nech si robí čo chce.”
,,Ja ti nič nerobím.”
,,A zase sám, si tak sebecký až ma to zaráža.”
,,A čo mám robiť? ” spýtal som sa tichučkým hlasom so tvárou zaliatou slzami .
,,Vzchop sa . Pokračuj, keď vieš kde a v čom bola chyba . Prestaň sa báť a okamžite . ”
Drak to vyslovoval s veľkým dôrazom . Oheň v jeho očiach intenzívne blkotal .
,,Vzchop sa povedal som !! A chcem ti v očiach vidieť niečo iné než bozodnú nenávisť a pohŕdanie, ktorým sužuješ svoju dušu” Jeho hlas trhal tmu na franforce, za ktorými boli oblaky.
Padali sme obaja. Bolo mi to jedno a jemu zrejme tiež .
,,Vzchop sa!!!”
,,A zmením tým svoju minulosť?”
,,Nie.”
,,Aké sebecké je to odo mňa ,“v duchu som sa sebe vysmial. Pohľad mi spočinul na drakových očiach .
,,Sú také neomylné,”pomyslel som si .
,,Sú tvoje. ”
Zmyzol ale jeho prítomnosť zostala. Rýchlosť, čo som nabral ma nemilosrdne hnala k zemi .
,,Vchop sa!!” volal ma.
Krídla nabrali vzduch, znížiac rýchlosť na toľko aby som precitol zo šoku .
,,Erzaniel!! “kričal som stojac zavesený vo vzduchu kropiac pod seba ohnivé slzy.
,,Vedel som, že musím sám a že zároveň sám nemusím.”
,,Tá chvíľa vyplavila tú nenávisť na chvíľu von. Pravda neodpustím si to, to nikdy. Nie to nedovolím, proste s tým musím žiť ďalej.”
Bytie sa strácalo v tmavomodrej smršti. Body akoby prerážali cez obraz toho čo som videl . Cez škáry vykukoval ľad . Dopad bol prudký ale ani som ho nezacítil .
Opäť som bol človekom. Na nohách som mal okovy, jedna blčala ohňom a druhá sálala chladom .
Spôsobovali pálčivú bolesť .
,,Kedˇ básnik svoju starú báseň nemôže spáliť môže ju aspoň zahodiť a nemyslieť na ňu, aspoň raz za čas. ”
Pozeral som sa neveriacky pred seba. Bol to môj drak. Veľmi som túžil ho vidieť. A teraz bol tu predo mnou . Bol presne taký ako som ho chcel . Modré oči mal ľadovo chladné . Kontrastovali so sýto červenými šupinami a celého ho obklopovala neviditeľná sálavá aura.
,,Už si sa vynadíval?“
Po chvíli som si uvedomil, čo robím . Sklonil som svoj svoj zrak a pokľakol.
,,Je to síce pekné ale môžeš vstať.“
,,Je niečo čo by si chcel?“
Jeho otázka ma prekvapila. Nerozhodnosť bola mojou silnou stránkou. Rozhodoval som sa . Keby tam nestál on trvalo by to asi veľmi dlho. Teraz nie.
Mlčky som pozdvihol svoj zrak ku drakovi. Myšlienka nebola vyslovená ale on ju učite vedel vyčítať.
,,Rozumiem, a si na to pripravený?“
,,Som.“
,,Dobre teda ak je to čo si želáš.“
Tma čo nás obklopovala začala blednúť . Vznikali farby, čo napĺňali všetok priestor naokolo .
,,Tak teda človeče, som ochotný ťi ponúknuť čo žiadaš ale nebude to zadarmo.“
,,Viem, čo žiadam a som pre ochotný platiť.“
,,Ozaj? V živote si nezaplatil za nič drahé. “
,,Ako to môžeš povedať, nezaplatil som nesmierne draho? “
,,Ale tým najdrahším si zatiaľ neplatil. Nevieš čo je to strata, hlad a utrpenie.“
Chcel som mu odporovať, lebo sny ku mne neboli milosrdné a ostrie smrti ma v nich prenasledovalo deň čo deň . Nebolo to však ono, pocit nemôže nahradiť prežitok.
,,Nie neviem. Možno kedy to poznám tak by som bol iný .“
Drak sa pobavene zasmial:,,Možno aj nie. Čo ak by si bol ešte horší?“
Srdcom mi prenikol tieň, bál som sa .
,,Bojiš sa? No veď jasné čo iné. Strachovať sa to je tvoje .“
Trpkosť tých slov ma zasahovala hlboko a spôsobovala veľké rany .
,,Obmedzený svojím strachom tak, že sa nevieš pohnúť.“
Oči som sa neodvažoval zdvihnúť, ako by som aj mohol . Nie nemohol, v ničom som sa nemohol rovnať jemu . Ani v jednej veci. Vedel som to, poddal som tomu .
,,Neviem, prečo tu so mnou stráčas čas. Nechápem prečo si prišiel, ku mne . Nemám čo ponúknuť . Určite to dobre vidíš . Nehnusí sa ti to ?.“
,,Okamžite s tým prestaň!!“zreval na mňa.
,,To je síce pekné, že to uznávaš ale to nieje dosť . Vzdávaš to, alebo to nechceš urobiť a uspokojiš sa s obviňovaním.“
Mlčal som.
,,Je pravda, že veľa ľudí by malo mlčať ale ty mlčíš až moc.Rob niečo !!“drak neznižoval nič z intenzity svojho prejavu.
,,Chcel si vedieť aké to je, keď ti niekto ublíži, strašne ublíži? Tak chcel si stretnúť človeka, čo bol zlý nechcel by ti nič iné len zle?“
,,Áno, to som chcel „
,,A stále chceš ?.“
Triasol som sa, strach mnou lomcoval ale nakoniec som povedal: ,,Drak, napriek tomu, že teraz vyzeráš ako môj mučiteľ niesi zlý a zle mi nechceš. Teraz si to však nemyslím, lebo ma zasahuješ veľmi účinne a presne. Ale pokiaľ by to skončilo určite by som to vedel. Ja viem aký si . Tvoj oheň mi môže ublížiť ale je čistý .“
,,Dosť !“ zreval.
,,Spoznáš to čo si chcel spoznať“
Izbu naplňovalo neobvykle prostá atmosféra, pocit poriadku a nenásilnosti . Pomaly som prezeral izbu až môj pohľad zastal na žene. Nepovedala ani slovo, vstala v a objala ma .
Dreve na izbe as rozletelo a dnu vošli muži. Než som stihol čokoľvek spraviť bodol ma jeden z nich dýkou do chrbta . Chlad dýky vskutku prenikajúci . Strácal som pôdu pod nohami . Rozplazol som sa na zem v šoku a strachu ale to čo malo prísť bolo tisíc ráz strašnejšie.
Chytili ju a znásilnili . Znovu a znovu . Posledné okamihy mi pripravili takú nádielku smútku a čiernej nenávistí, že by ma to bolo zabilo aj tak
Bezmocný zmietaný v nekonečnej beznádeji a žiali som v myšlienkach spaľoval tých ľudí v pekelných ohňoch . Vykríkol som z posledných síl . Bol to strach, láska, nenávisť a vlastne v podstate všetko dokopy. Môj život dohasínal až nakoniec zhasol .
Skutočnosť sa zlomila a spadla v záplave črepov . Rinčali, prašťali a ich zvuk odrážal odrazy, čo s nimi hynuli .
Drak stál tam kde predtým, a ja pred ním.
,,Chceš niečo povedať, ale vieš, že by to bolo zbytočné. Vieš, že tichu prináleží tejto chvíli a vieš ako ticho ctí pamiatku .”
Ani som as nepokúšal prehovoriť . Iba som mu pozrel priamo do očí .
,,Teraz si videl, čo by si mohol stratiť ale zatiaľ si nestratil.”
,,A rovnako kedy si žil a bol tam, neodpustil by si si to, nie neodpustil, pripravil by si svojej duši tú najhoršiu tortúru, tú najhoršiu akú by si len vedel a stále by si to nepokladal za dostatočné .
Neodpovedal som slovami, ale v on videl odpoveď mojich očiach.
,,Volal by si na mňa a prosil o čistotu ducha .”
,,Chcel by si niečo z dračieho ohňa, čistého a prenikavého”
,,A chcel by si také srdce aké bije v mojej hrudi”
Z tmy vystúpila postava v jagavej zbroji.
,,Chcel by si aby bolo čestné, spravodlivé a odvážne.”
,,Chcel by si byť drakom ohnivým ale zároveň ľadovým drakom. Nikdy nemať pochybnosti a ísť v pred, nevzdávať sa, vždy vytrvať, nestratiť seba a zároveň byť trpezlivým, poznať hlbokú ľútosť a mať pokoj v duši.”
,,Prečo chceš tak trpieť ?”
,,Budem trpieť toľko bude treba, budem to znášať pokorne a budem vykupovať svoju skutočnú a I domnelú vinu .”
,,Odpoveď hodna teba, viem že to myslíš vážne ale skutočné muka ešte nepoznáš, ochutnať si mohol pred chvíľou, ak chceš môžeme pokračovať.”
Pomyslel som na všetky strašné veci aké mi v myšlienkach skrsli, veci mimo normálnosti a utrpenia mnohých spôsobov.
Môj drak si ma pozorne premeriaval, čakal .
,,Neviem, asi by som nemal, niečo to isto rieši ale nie všetko a zdá as, že na to nemám odvahu ”
,,Výborne, krásna dedukcia .”
Po tvári mi začali stekať slzy.
,,Nebudem ťa ľutovať, nie to by si nechcel, takého si si ma neprestavoval. ”
,,Rytier a čo ty?
,,Nie, ani ja sám by som si nič neodpustil a nepoľutoval as. Nebudem to robiť ani teraz ”
,,Počuješ Radoslav?” drak zaostril na postavu kľačiacu pred ním .
“Drak obidvaja sme rovnaký ja bezchybným rytierom akým nemôže byť žiaden človek a ty bezchybným drakom, čo nepochádza zo zeme. Môžeme byť jedným .“
Ako to dopovedal, zmizol.
,,Sme jedným, vždy sme boli ale to musíš byť aj ty.“
Tma sa mi pred očami lámala a videl som strašlivé obrazy, všetci blízky mŕtvy . Kričal som . Mdloby neprichádzali. Neprespávajúce mučenie dralo posledné kúsky mojej príčetnosti .
,,Nie!”duša vyslovila svoje slová tak, ja by to nedokázali ústa.
Mučenie ustalo. Nad realitou opäť kryštalizovala tma .
,,Chcel si to najhoršie, pre seba alebo nie ? ”
,,V duchu som už nevnímal, nechcel som toto, chcel som aby to bolo iba moje.”
,,Aj o tom viem.”
,,Sebecké nemyslíš? Viniť stále iba seba, vyhýbať sa druhým a byť sám len aby si ich ochránil a stále ubližovať iba sebe . Až sa prestaneš tak čierne nenávidieť možno pochopíš.”
,,Samozrejme mal pravdu, uznávam .Nech si robí čo chce.”
,,Ja ti nič nerobím.”
,,A zase sám, si tak sebecký až ma to zaráža.”
,,A čo mám robiť? ” spýtal som sa tichučkým hlasom so tvárou zaliatou slzami .
,,Vzchop sa . Pokračuj, keď vieš kde a v čom bola chyba . Prestaň sa báť a okamžite . ”
Drak to vyslovoval s veľkým dôrazom . Oheň v jeho očiach intenzívne blkotal .
,,Vzchop sa povedal som !! A chcem ti v očiach vidieť niečo iné než bozodnú nenávisť a pohŕdanie, ktorým sužuješ svoju dušu” Jeho hlas trhal tmu na franforce, za ktorými boli oblaky.
Padali sme obaja. Bolo mi to jedno a jemu zrejme tiež .
,,Vzchop sa!!!”
,,A zmením tým svoju minulosť?”
,,Nie.”
,,Aké sebecké je to odo mňa ,“v duchu som sa sebe vysmial. Pohľad mi spočinul na drakových očiach .
,,Sú také neomylné,”pomyslel som si .
,,Sú tvoje. ”
Zmyzol ale jeho prítomnosť zostala. Rýchlosť, čo som nabral ma nemilosrdne hnala k zemi .
,,Vchop sa!!” volal ma.
Krídla nabrali vzduch, znížiac rýchlosť na toľko aby som precitol zo šoku .
,,Erzaniel!! “kričal som stojac zavesený vo vzduchu kropiac pod seba ohnivé slzy.
,,Vedel som, že musím sám a že zároveň sám nemusím.”
,,Tá chvíľa vyplavila tú nenávisť na chvíľu von. Pravda neodpustím si to, to nikdy. Nie to nedovolím, proste s tým musím žiť ďalej.”
Bytie sa strácalo v tmavomodrej smršti. Body akoby prerážali cez obraz toho čo som videl . Cez škáry vykukoval ľad . Dopad bol prudký ale ani som ho nezacítil .
Opäť som bol človekom. Na nohách som mal okovy, jedna blčala ohňom a druhá sálala chladom .
Spôsobovali pálčivú bolesť .
,,Kedˇ básnik svoju starú báseň nemôže spáliť môže ju aspoň zahodiť a nemyslieť na ňu, aspoň raz za čas. ”