Osamelosť
Bola noc. Jedna z najtemnejších nocí, aké kedy zažil. Ležal tam úplne sám. Drak, smútiaci pred prázdnou jaskyňou uprostred lesa. Tak tichého, pustého a smutného. Ale on nechcel byť sám. Nikto nechce... Túžil po láske ako každý, túžil milovať a byť milovaný. Smutne sa pozrel na obloblohu na ktorej nezbadal ani mesiac, ani hviezdy. Drak sa postavil a zavrel oči, akoby premýšľal. Ale nebolo to tak. V mysli nenašiel jedinú zmysluplnú myšlienku, len prázdno. Prázdno, ktorého sa chcel zbaviť. Tak desivé prázdno, že mu nedalo spať.
Otvoril oči a pomaly vykročil vpred dúfajúc, že po dlhej prechádzke sa mu to od únavy podarí. Vkročil doprostred lesa. Za vzďalujúcou sa jaskyňou sa neobzrel, nechýbala mu. Nebolo nič, čo by ho tam držalo, až na bezpečie, pretože bola dobre ukrytá medzi vysokými stromami. Nevedel kam ide, len kráčal týmto tichým miestom vpred. Nebál sa nebezpečí ukrytých v lese, bál sa len samoty, ktorá ho v jeho vnútri trápila viac, než čokoľvek iné. Chcel, aby ho tohto pocitu niekto zbavil, ale nemal kto. Povzdychol si, pretože tak strašne túži mať niekoho, koho by mohol objať. Niekoho, komu by mohol dať pusu z lásky, kto by bol vždy pri ňom, podržal ho, povzbudil ho. Aby mohol cíťiť jeho lásku, a tá aby bola tak veľká, že by nikdy neumrela. Nikdy...
Niečo zašušťalo v kríkoch opodiaľ. Drak sa zľakol, spozornel a zahľadel sa na miesto, odkial šušťanie prichádzalo. No nevidel nič. A aj zvuky už utíchli. Po chvíľke čakania sa teda dal znovu do kroku.
Ticho prerušoval len praskot suchých konárikov, ktoré opadali zo stromov. Začal spomínať na minulosť a začal premýšľať, či mu hľadanie lásky vôbec stojí za to.
"Naposledy to nedopadlo práve najšťastnejšie", povedal si s povzdychom.
Čím viac premýšľal nad svojou minulosťou, tým mu bolo smutnejšie, ak vôbec može byť jednému tvorovi tak smutno. On nebol vždy sám. Už je to dávno, ale mal niekoho, komu patrilo celé jeho veľké dračie srdce. A opačne to platilo tiež.
"Je tak ľahké o niekoho prísť", uvedomil si.
Ale už bolo neskoro. Prečo sa trápil tak dávnou minolosťou nevedel ani on sám. Možno si myslel, že keď si zaspomína na tie krásne chvíle, na najkrajšie roky jeho života, zahrejú ho. Ale mýlil sa. Spôsobovalo to len bolesť. Chvíľami cítil, že prichádza rozhodnutie, ktoré v jeho najhlbšom vnútri odmietal. Nechcel byť sám, ale už si nedokázal ani predstaviť, že by mohol niekedy nájsť takú lásku, ako predtým. Že by našiel draka, ktorého by dokázal tak moc milovať. Pomaly začínal pochybovať aj nad zmyslom jeho teraz tak prázdneho života.
"Mal som všetko, a jedného dňa som o to prišiel. Pre moju vlastnú hlúposť."
Zostal stáť a premýšľal, no niečo ho vyrušilo. Znova to šušťanie. Tentokrát počul aj iné zvuky.
"Kto to môže byť?", pomyslel si.
Rozhodol sa, že to zistí, no predbehli ho skôr, než vykročil. Niekoľko mužov oblečených v ťažkej zbroji, so sekerami tak veľkými, ako boli oni sami. Drakobíjci sa z revom rozbehli k drakovi, no on tam len mlčky stál. Nemal ako vzlietnuť. Husté stromy by mu potrhali krídla. No mohol utiecť po zemi. Ale nechcel, už sa rozhodol. Nemal už prečo žiť. Už boli blízko a napriahnuté sekery boli pripravené zaťať do dračieho mäsa a ukončiť jeho samotu. Ťažkoodenci sa hlasno smiali, ako šialenci túžiaci po krvy. Prvý, ktorý bol pri ňom sa zahnal sekerou priamo proti jeho hlave.
Zadýchaný drak vystrašene otvoril oči a začal sa obzerať okolo seba. Bola iná, ale napriek tomu sa podobala na jaskyňu z jeho sna.
-"Copak se stalo?", spýtal sa druhý drak ležiaci tesne vedľa neho.
-"Mal som sen. Bola to tá najhoršia nočná mora v mojom živote."
-"A o čempak se ti snilo?"
Prvý drak sa zahľadel na druhého a so strachom potichu vyslovil:
-"Že som o teba prišiel", a hneď na to ucítil pevné objatie svojho milovaného, za ktorého je vďačnejší, než dokáže slovami vyjadriť.
Otvoril oči a pomaly vykročil vpred dúfajúc, že po dlhej prechádzke sa mu to od únavy podarí. Vkročil doprostred lesa. Za vzďalujúcou sa jaskyňou sa neobzrel, nechýbala mu. Nebolo nič, čo by ho tam držalo, až na bezpečie, pretože bola dobre ukrytá medzi vysokými stromami. Nevedel kam ide, len kráčal týmto tichým miestom vpred. Nebál sa nebezpečí ukrytých v lese, bál sa len samoty, ktorá ho v jeho vnútri trápila viac, než čokoľvek iné. Chcel, aby ho tohto pocitu niekto zbavil, ale nemal kto. Povzdychol si, pretože tak strašne túži mať niekoho, koho by mohol objať. Niekoho, komu by mohol dať pusu z lásky, kto by bol vždy pri ňom, podržal ho, povzbudil ho. Aby mohol cíťiť jeho lásku, a tá aby bola tak veľká, že by nikdy neumrela. Nikdy...
Niečo zašušťalo v kríkoch opodiaľ. Drak sa zľakol, spozornel a zahľadel sa na miesto, odkial šušťanie prichádzalo. No nevidel nič. A aj zvuky už utíchli. Po chvíľke čakania sa teda dal znovu do kroku.
Ticho prerušoval len praskot suchých konárikov, ktoré opadali zo stromov. Začal spomínať na minulosť a začal premýšľať, či mu hľadanie lásky vôbec stojí za to.
"Naposledy to nedopadlo práve najšťastnejšie", povedal si s povzdychom.
Čím viac premýšľal nad svojou minulosťou, tým mu bolo smutnejšie, ak vôbec može byť jednému tvorovi tak smutno. On nebol vždy sám. Už je to dávno, ale mal niekoho, komu patrilo celé jeho veľké dračie srdce. A opačne to platilo tiež.
"Je tak ľahké o niekoho prísť", uvedomil si.
Ale už bolo neskoro. Prečo sa trápil tak dávnou minolosťou nevedel ani on sám. Možno si myslel, že keď si zaspomína na tie krásne chvíle, na najkrajšie roky jeho života, zahrejú ho. Ale mýlil sa. Spôsobovalo to len bolesť. Chvíľami cítil, že prichádza rozhodnutie, ktoré v jeho najhlbšom vnútri odmietal. Nechcel byť sám, ale už si nedokázal ani predstaviť, že by mohol niekedy nájsť takú lásku, ako predtým. Že by našiel draka, ktorého by dokázal tak moc milovať. Pomaly začínal pochybovať aj nad zmyslom jeho teraz tak prázdneho života.
"Mal som všetko, a jedného dňa som o to prišiel. Pre moju vlastnú hlúposť."
Zostal stáť a premýšľal, no niečo ho vyrušilo. Znova to šušťanie. Tentokrát počul aj iné zvuky.
"Kto to môže byť?", pomyslel si.
Rozhodol sa, že to zistí, no predbehli ho skôr, než vykročil. Niekoľko mužov oblečených v ťažkej zbroji, so sekerami tak veľkými, ako boli oni sami. Drakobíjci sa z revom rozbehli k drakovi, no on tam len mlčky stál. Nemal ako vzlietnuť. Husté stromy by mu potrhali krídla. No mohol utiecť po zemi. Ale nechcel, už sa rozhodol. Nemal už prečo žiť. Už boli blízko a napriahnuté sekery boli pripravené zaťať do dračieho mäsa a ukončiť jeho samotu. Ťažkoodenci sa hlasno smiali, ako šialenci túžiaci po krvy. Prvý, ktorý bol pri ňom sa zahnal sekerou priamo proti jeho hlave.
Zadýchaný drak vystrašene otvoril oči a začal sa obzerať okolo seba. Bola iná, ale napriek tomu sa podobala na jaskyňu z jeho sna.
-"Copak se stalo?", spýtal sa druhý drak ležiaci tesne vedľa neho.
-"Mal som sen. Bola to tá najhoršia nočná mora v mojom živote."
-"A o čempak se ti snilo?"
Prvý drak sa zahľadel na druhého a so strachom potichu vyslovil:
-"Že som o teba prišiel", a hneď na to ucítil pevné objatie svojho milovaného, za ktorého je vďačnejší, než dokáže slovami vyjadriť.