Tvorba

Ilya: No, ono je to tak. Do toho čo píšeme vkladáme časť seba je ťažké sa s tým rozlúčiť. Avšak ten pocit, že to už máme za sebou, že sme to dotiahli do konca je nádherný

no, myslím, že by malo aj pre Čechov, koniec koncov je to predsa to isté vydavateľstvo

http://www.fragment.sk/o-nas/poslite-nam-rukopis/
nie je tam toho veľa...prakticky pošleš...a ak zaujme tak to vyjde.

Je vôbec niečo v živote normálne?

Roxy: Naozaj? Vážne? Fakt? No, ono ten názov som mala vymyslený už začiatkom prázdnin keď som ten príbeh začala písať. Vlastne to tie dve slová boli základom pre môj príbeh.

Ilya: Neviem či je na mojom štýle písania niečo zvláštneho, avšak dávala som príbeh čítať bratrancovi a tomu sa páčil (jemu sa toho veľa nepáči)
K príbehu. O jeho originalite som presvedčená na 99,9%, no nejaký ten boj zo zlom tam bude a aj musí. Kniha by sa mala volať Dračia duša. Myslím, že je to niečo čo tu ešte nebolo. (na jej obsah som zatiaľ tak trochu citlivá)
Na stránke vydavateľstva píšu, že by sa mi mali ozvať do troch mesiacov. Každopádne ak chceš môžem ti príbeh poslať na mail, naozaj by sa mi zišiel takpovediac tvrdý názor .

Ahoj. Práve som dopísala jeden príbeh a má niečo cez 170 strán. Chcela by som pokúsiť šťastie a poslať ho vydavateľstvu fragment, no najprv by som vás chcela poprosiť aby ste mi ohodnotili môj štýl písania, pretože ak je zlý tak nemá cenu sa o niečo pokúšať. Tu je malá ukážka:

Na škrupine je hrubá vrstva hliny, ktorá pôsobí ako nie-aká ochranná schránka. Pri dotyku odpadáva, tak sa ju snažím dať dole. Ani nie za minútu zistím, že pod vrstvou hliny, sa škrupina leskne ako drahokam. Je fialová, presne ako moje šupiny... Ktoré už nemám.
Zapotácam sa, zatočí sa mi hlava, zahmlí pred očami a ponorím sa do mojich spomienok.

Svetlo, oslepujúce svetlo. Čo len môže tak prenikajúco žiariť? Nemôžem sa pozerať len touto prasklinou, musím prísť na spôsob ako sa dostať von z tejto oválnej schránky. Možno keby som kopala nohami, škriabala a klusala tak mi podľahne.
Začujem silné puknutie. Zrazu sa stena okolo mňa rozpadne a ja objavím pred sebou niečo hnedé a mäkké.
Je to vlhké a smrdí to! Pomyslím si.
Otočím sa a zbadám pred sebou veľkého tvora. Je celý tmavý ako noc, no predsa žiari ako slnko. Hľadí na mňa múdrim pohľadom, v ktorom je badať potešenie, avšak aj starosť a nepokoj.
Natiahnem krk, aby som sa mu výškou vyrovnala. No on je tak veľký! Nevyrovnám sa mu, hnevá ma to. Nahnevane zavrčím a vycerím tesáky, aby som mu dala najavo, že nie som neškodná.
On sa len pousmeje a povie: ,,Som Argros, vládca dračieho druhu. Vitaj medzi nami Evril, pod tvojou ochranou bude od dnešného dňa les a všetko v ňom."
Nechápavo sa naňho pozriem, zívnem si a obrátim svoju pozornosť na krásneho, pestrofarebného a malého poletujúceho tvora.

Prebudím sa, hľadím na hviezdnu oblohu, popred ktorou tancujú listy v slabom vánku na konároch. To šumenie vetra, je ako ľúbezná hudba, upokojuje a uspáva, až sa mi chcelo zavrieť oči a nikdy sa nezobudiť.
Bola som šťastná.

Prosím! Napíšte svoj úprimný názor!