Zvitok Naroghosa
Konečne som uzrel na oblohe hviezdy. Bolo chladno, no mňa hrial dračí oheň aj keď nebol som v podobe draka. Aj keby som ako chcel teraz som sa premeniť nemohol. Viazali ma ešte magické putá a tie by prezradili mňa moju pani aj moju ďalšiu dračiu spoločníčku, ak by som ich pretrhol svojou premenou. Chladné múry pevnosti boli len pár krokov za nami. Teraz bolo treba biť opatrný, ostražitý a hlavne zostať nevidený. Stačilo by jediné slovko toho prekliateho mága a ocitli by sme sa v objatí stoviek ak nie tisícok ifrítou ktorý by z nás narobili šašlik v jedinej sekunde! Nechápal som prečo. Prečo moja pani riskovala návrat do týchto nehostinných kopcov. Kôly mojej hlúpej chybe nás takmer všetkých chytili a ona nie aby sa na mňa hnevala ale podstúpila dva dni cesty späť.
„Prečo!“
Vyštekol som potichu ale náhle.
„Takmer vás kôly mne chytili a zobrali správu a vy sa po mňa vrátite!“
Ani sám som teraz nechápal prečo sa vlastne hnevám.
„Lebo tvoja pani si váži život svojho spoločníka.“
Ozval sa mi za chrbtom ľadovo chladný hlas. Sme v kaši a zasa kôly mne! Pomyslel som si. Ten hlas nemohol patriť nikomu inému iba jednému zo strážnych ifrítou. Všetka ostražitosť už bola zbytočná! Okamžite som sa zmenil do svojej pravej podoby. Bol som rád, že si konečne môžem natiahnuť krídla. Moja elfská pani si vytiahla strieborný meč a dračica ktorú som poznal od malého dráčaťa sa nadýchla pripravená zaútočiť. Prudko som sa otočil. Ifrít v podobe vlkolaka sa triasol strachom! Takmer sa rozpadla jeho úbohá podstata. Očami plnými hrôzy sa díval na striebornú čepeľ. Najsmrteľnejšiu vec pre ifrítou na svete. Moja pani rýchlim švihom urobila okolo seba kruh do tvrdej hliny.
„Hal asu dre ifri leango Mazarul!“
Zaznel jej rázny hlas. Ifrít priamo pred mojimi očami zmizol. Vedel som dobre čo sa stalo! Ovládla ho vďaka tomu, že jej pravdepodobne už niekedy slúžil.
„Dal si o nás vedieť strážam?“ Prísne sa naňho zadívala.
„Bola to moja povinnosť. Prosím nechcem znovu zažiť vaše tŕne hnevu. Prosím bola to moja povinnosť.“ Prosíkal ifrít.
„Kry nás! Povedz ostatným ktorý sa tu objavia, že to bol iba falošný poplach! Na to nenaletia, keď som sa už zmenil!“ Upozornil som.
Čakal som výbuch hnevu, ale neprišlo nič a to ma viac trápilo. Prečo len bola moja pani tak ľadovo pokojná?
„Tak sa zmeň na draka ako je tento, ukázala na mňa rukou, a leť opačným smerom ako mi! Inak...?“
Ostrie strieborného meča ešte viac priblížila k ifrítovy až nedokázal udržať podobu a odhalil pravú. Podobu muža ktorý vyzeral akoby bolo jeho telo stvorené z vody a malo sa čochvíľa rozpadnúť! Ifrít zabodol pohľad na ostrie a chvíľu ho naň sústredil plný nenávisti. No nakoniec urobil ako mu bolo povedané. Mi sme sa vydali smerom na sever do temných lesov a moje „dvojča“ letelo tryskom na juh.
„Naozaj si myslím, že archlich sa takýmto kúskom nedá oklamať!“
Vyjadril som sa.
„Och ticho Albi! Naša pani vždy vedela čo robí, a vie to aj teraz! Nie nevie El, inak by už dávno odložila meč!“ Poznamenal som po tichu.
Dračica sa zatvárila zarazene.
„To som si nevšimla. Predstiera, že je pokojná ale akoby sa z nej vytratil život od nášho odchodu z Orzehadu. Akoby na každom kroku videla tiene. Predtým sa s nami rada dlho do noci rozprávala nech sme už boli kdekoľvek a teraz si zoberie prvú hliadku a nám káže zaspať!
Ako to že som si to nevšimla?
Všimla, iba si tomu až doteraz nevenovala veľkú pozornosť tak ako ja zo začiatku!
Nepáči sa mi to ako dlho mlčí! Urobil som toľko chýb ktoré mohli všetko ohroziť a ona mi nato nepovedala ani slovíčko!
Aj keby sa s ňou nič nedialo, aj tak by ti nič nepovedala ani slovíčko!“ Vyhlásila El rozhodne.
„Zachránil si jej predsa život!
Prečo si to myslíš? Nezachránil som ho ja jej ale ona mne!
To nemyslíš vážne!“ Pokrútila rozhodne hlavou.
„Ty si bola na love, nevidela si celú tú situáciu. Ten šíp ktorý ju vtedy zasiahol bol určený mne!
Buďte ostražitý. Niečo sa deje.“
Prerušila náhle náš rozhovor naša pani! Obaja sme spozorneli. Bohužiaľ prineskoro! Kým som si všimol asi stovku ifrítou vo svojich skutočných podobách, pretože takto sú takmer neviditeľný, tak už nebolo úniku. Boli absolútne všade. Dokonca niektorý na stromoch v podobe netopierov. Zlostne som zavrčal a pripravil som sa na boj.
„Povedz svojim prerasteným jaštericiam nech sa ani nehnú!“ Prikázal akýsi hlas.
A hneď za hlasom sa zjavil aj jeho pôvodca. Zo zástupu ifrítou sa vynoril archlich. Vznášal sa asi pol metra nad zemou. Hlavu z dlhými čiernymi vlasmi mu zdobila železná koruna. V prázdnych očných jamkách svietili iba dve modré a ľadovo chladné bodky. Dlhý čierny habit mal pri nohách roztrhaný na franforce a na páse mal priviazanú knihu čiernej mágie ktorú ako sa o ňom hovorilo sám zostavil. Nikdy ju neodložil, vždy ju mal pri sebe. Tak isto ako zbraň. Ó áno veľmi dobre som ju poznal. Malá strieborná, čarovná kuša. Ak ste pri výstrele presne vedeli koho chcete zabiť nikdy neminula cieľ. Iba jeden jediný krát, keď mala zasiahnuť mňa ale predo mňa sa vrhla moja pani a zachránila ma a našťastie to prežila. Na vyše sa dala použiť aj ako sečná zbraň, lebo jej vonkajšie ramená boli naostrené. Tlmene som zasipel na zbraň ktorá narobila už toľko zla! No moja myseľ pracovala na pláne úteku. V hlave sa mi ich rojili stovky no každý jeden som postupne musel zamietnuť. Začal som si uvedomovať, že či bude tak alebo onak jeden z nás bude musieť podstúpiť veľké riziko. Riziko ktoré ho môže stáť aj život!
„V žiadnom prípade nedopustím aby sa El alebo mojej pani niečo stalo!“
Povedal som si. Archlich sa sústredene díval na moju pani.
„Vrátiš mi čo je moje a nechám vás ísť!“ Prehovoril vzdialený záhrobný hlas!
„O čom to tu tento hovorí?“ Nechápavo sme na seba z El pozreli.
„To neviem ani ja!“ Prehlásila naša pani.
„Nehraj to tu na mňa! Čo si im povedala? Že nesiete správu? Prosím ťa. Zvitok Naroghosa a dôležitá správa?“ Hovoril akoby pre seba archlich.
Keď naša pani videla ako sa tvárime povedala:
„Je to tak ako hovorí! Nieje to žiadna správa pre kráľa! Je to zvitok Naroghosa najmocnejšieho ifríta na svete. Je to návod na jeho privolanie!“
„A preto mi ho teraz odovzdáš, ja ho privolám a uväzním v tejto knihe.“
Prehlásil archlich rozhodne.
„Hlupák! ,vyprskla naša pani, je taký mocný, že kniha ho v sebe neudrží ani minútu. Vlastnou vôľou ju roztrhá na milión kúskov! Ty to dobre vieš! Koľko čarovných predmetov už neexistuje pretože ich zničili sami ifríti v nich uväznený vďaka ktorým tie predmety vôbec mali nejakú moc!“
„Snažíš sa ma oklamať Elilén a to ti môže iba priťažiť!“ Pokrútil archlich hlavou rozhodne.
Konečne som našiel najmožnejší spôsob úteku. Tak som nenápadne štuchol chvostom do El a nervóznou gestikuláciou som sa jej snažil vysvetliť o čo ide. Pochopila nacvičené signály no ako to dáme vedieť našej pani? Naznačila chvostom smerom k nej. Ona tam ďalej iba stála a vzdorovala archlichovmu tvrdému pohľadu. Zrazu som si všimol, že rukou urobila gesto ktoré pre nás znamenalo jeden z trikov. El rozhodne kývla hlavou!
„Ten zvitok nedostaneš šerzar!“ (Škaredá urážka)
Otočila sa a archlichovy chrbtom a my sme spravili čo sme mali. Zaútočili sme na našu pani ohňom a bleskami, ale bol to len klam. Blesky aj oheň išli mimo, iba ju zahalili aby ju nebolo vidieť. Ona urobila mečom do zeme okolo seba ďalší kruh v ktorom zmizla. Celé to trvalo iba pár sekúnd. Mnoho ifrítov sa na nás aj napriek strachu vrhlo. No my sme hrýzli, rozháňali sa chvostami, a vysielali stovky kúzel. „A teraz sme na rade mi! Chóóóť ja si poradím!“ Vykríkol som na El. Tá hneď vzlietla smerom na sever. No archlich bol pohotový, v okamihu mal v rukách kušu a strieľal. Lenže ja som tento vývoj predpokladal a vrhol som sa do cesty šípu. Do noci sa ozval šialene bolestný rev. Pľúca sa mi naplnili krvou, pri každom mávnutí krídel som mal pocit, že umieram. Ifríti ktorý prežili boj s nami sa za nami vydali. Z ťažka som otočil hlavu a poslal som im smrtiaceho ohnivého fénixa. To ma tak oslabilo, že som už nevládal urobiť nič. Z výšky som bezvládne padol medzi stromy, čo ma ukrylo pred tými ifrítmi čo prežili aj môjho fénixa. Posledné na čo si pamätám, je zvláštne svetlo a šialená bolesť. Bol to ten druh bolesti ktorý cítite, keď viete, že smrť je blízko, no radšej sa vás nedotkne a nechá vás trpieť aby ste si ju privolali sami. No napokon som sa s prekvapením prebudil do slnečného dňa, vedľa Elektri v kruhu elfských liečiteľov. Unikli sme.
„Prečo!“
Vyštekol som potichu ale náhle.
„Takmer vás kôly mne chytili a zobrali správu a vy sa po mňa vrátite!“
Ani sám som teraz nechápal prečo sa vlastne hnevám.
„Lebo tvoja pani si váži život svojho spoločníka.“
Ozval sa mi za chrbtom ľadovo chladný hlas. Sme v kaši a zasa kôly mne! Pomyslel som si. Ten hlas nemohol patriť nikomu inému iba jednému zo strážnych ifrítou. Všetka ostražitosť už bola zbytočná! Okamžite som sa zmenil do svojej pravej podoby. Bol som rád, že si konečne môžem natiahnuť krídla. Moja elfská pani si vytiahla strieborný meč a dračica ktorú som poznal od malého dráčaťa sa nadýchla pripravená zaútočiť. Prudko som sa otočil. Ifrít v podobe vlkolaka sa triasol strachom! Takmer sa rozpadla jeho úbohá podstata. Očami plnými hrôzy sa díval na striebornú čepeľ. Najsmrteľnejšiu vec pre ifrítou na svete. Moja pani rýchlim švihom urobila okolo seba kruh do tvrdej hliny.
„Hal asu dre ifri leango Mazarul!“
Zaznel jej rázny hlas. Ifrít priamo pred mojimi očami zmizol. Vedel som dobre čo sa stalo! Ovládla ho vďaka tomu, že jej pravdepodobne už niekedy slúžil.
„Dal si o nás vedieť strážam?“ Prísne sa naňho zadívala.
„Bola to moja povinnosť. Prosím nechcem znovu zažiť vaše tŕne hnevu. Prosím bola to moja povinnosť.“ Prosíkal ifrít.
„Kry nás! Povedz ostatným ktorý sa tu objavia, že to bol iba falošný poplach! Na to nenaletia, keď som sa už zmenil!“ Upozornil som.
Čakal som výbuch hnevu, ale neprišlo nič a to ma viac trápilo. Prečo len bola moja pani tak ľadovo pokojná?
„Tak sa zmeň na draka ako je tento, ukázala na mňa rukou, a leť opačným smerom ako mi! Inak...?“
Ostrie strieborného meča ešte viac priblížila k ifrítovy až nedokázal udržať podobu a odhalil pravú. Podobu muža ktorý vyzeral akoby bolo jeho telo stvorené z vody a malo sa čochvíľa rozpadnúť! Ifrít zabodol pohľad na ostrie a chvíľu ho naň sústredil plný nenávisti. No nakoniec urobil ako mu bolo povedané. Mi sme sa vydali smerom na sever do temných lesov a moje „dvojča“ letelo tryskom na juh.
„Naozaj si myslím, že archlich sa takýmto kúskom nedá oklamať!“
Vyjadril som sa.
„Och ticho Albi! Naša pani vždy vedela čo robí, a vie to aj teraz! Nie nevie El, inak by už dávno odložila meč!“ Poznamenal som po tichu.
Dračica sa zatvárila zarazene.
„To som si nevšimla. Predstiera, že je pokojná ale akoby sa z nej vytratil život od nášho odchodu z Orzehadu. Akoby na každom kroku videla tiene. Predtým sa s nami rada dlho do noci rozprávala nech sme už boli kdekoľvek a teraz si zoberie prvú hliadku a nám káže zaspať!
Ako to že som si to nevšimla?
Všimla, iba si tomu až doteraz nevenovala veľkú pozornosť tak ako ja zo začiatku!
Nepáči sa mi to ako dlho mlčí! Urobil som toľko chýb ktoré mohli všetko ohroziť a ona mi nato nepovedala ani slovíčko!
Aj keby sa s ňou nič nedialo, aj tak by ti nič nepovedala ani slovíčko!“ Vyhlásila El rozhodne.
„Zachránil si jej predsa život!
Prečo si to myslíš? Nezachránil som ho ja jej ale ona mne!
To nemyslíš vážne!“ Pokrútila rozhodne hlavou.
„Ty si bola na love, nevidela si celú tú situáciu. Ten šíp ktorý ju vtedy zasiahol bol určený mne!
Buďte ostražitý. Niečo sa deje.“
Prerušila náhle náš rozhovor naša pani! Obaja sme spozorneli. Bohužiaľ prineskoro! Kým som si všimol asi stovku ifrítou vo svojich skutočných podobách, pretože takto sú takmer neviditeľný, tak už nebolo úniku. Boli absolútne všade. Dokonca niektorý na stromoch v podobe netopierov. Zlostne som zavrčal a pripravil som sa na boj.
„Povedz svojim prerasteným jaštericiam nech sa ani nehnú!“ Prikázal akýsi hlas.
A hneď za hlasom sa zjavil aj jeho pôvodca. Zo zástupu ifrítou sa vynoril archlich. Vznášal sa asi pol metra nad zemou. Hlavu z dlhými čiernymi vlasmi mu zdobila železná koruna. V prázdnych očných jamkách svietili iba dve modré a ľadovo chladné bodky. Dlhý čierny habit mal pri nohách roztrhaný na franforce a na páse mal priviazanú knihu čiernej mágie ktorú ako sa o ňom hovorilo sám zostavil. Nikdy ju neodložil, vždy ju mal pri sebe. Tak isto ako zbraň. Ó áno veľmi dobre som ju poznal. Malá strieborná, čarovná kuša. Ak ste pri výstrele presne vedeli koho chcete zabiť nikdy neminula cieľ. Iba jeden jediný krát, keď mala zasiahnuť mňa ale predo mňa sa vrhla moja pani a zachránila ma a našťastie to prežila. Na vyše sa dala použiť aj ako sečná zbraň, lebo jej vonkajšie ramená boli naostrené. Tlmene som zasipel na zbraň ktorá narobila už toľko zla! No moja myseľ pracovala na pláne úteku. V hlave sa mi ich rojili stovky no každý jeden som postupne musel zamietnuť. Začal som si uvedomovať, že či bude tak alebo onak jeden z nás bude musieť podstúpiť veľké riziko. Riziko ktoré ho môže stáť aj život!
„V žiadnom prípade nedopustím aby sa El alebo mojej pani niečo stalo!“
Povedal som si. Archlich sa sústredene díval na moju pani.
„Vrátiš mi čo je moje a nechám vás ísť!“ Prehovoril vzdialený záhrobný hlas!
„O čom to tu tento hovorí?“ Nechápavo sme na seba z El pozreli.
„To neviem ani ja!“ Prehlásila naša pani.
„Nehraj to tu na mňa! Čo si im povedala? Že nesiete správu? Prosím ťa. Zvitok Naroghosa a dôležitá správa?“ Hovoril akoby pre seba archlich.
Keď naša pani videla ako sa tvárime povedala:
„Je to tak ako hovorí! Nieje to žiadna správa pre kráľa! Je to zvitok Naroghosa najmocnejšieho ifríta na svete. Je to návod na jeho privolanie!“
„A preto mi ho teraz odovzdáš, ja ho privolám a uväzním v tejto knihe.“
Prehlásil archlich rozhodne.
„Hlupák! ,vyprskla naša pani, je taký mocný, že kniha ho v sebe neudrží ani minútu. Vlastnou vôľou ju roztrhá na milión kúskov! Ty to dobre vieš! Koľko čarovných predmetov už neexistuje pretože ich zničili sami ifríti v nich uväznený vďaka ktorým tie predmety vôbec mali nejakú moc!“
„Snažíš sa ma oklamať Elilén a to ti môže iba priťažiť!“ Pokrútil archlich hlavou rozhodne.
Konečne som našiel najmožnejší spôsob úteku. Tak som nenápadne štuchol chvostom do El a nervóznou gestikuláciou som sa jej snažil vysvetliť o čo ide. Pochopila nacvičené signály no ako to dáme vedieť našej pani? Naznačila chvostom smerom k nej. Ona tam ďalej iba stála a vzdorovala archlichovmu tvrdému pohľadu. Zrazu som si všimol, že rukou urobila gesto ktoré pre nás znamenalo jeden z trikov. El rozhodne kývla hlavou!
„Ten zvitok nedostaneš šerzar!“ (Škaredá urážka)
Otočila sa a archlichovy chrbtom a my sme spravili čo sme mali. Zaútočili sme na našu pani ohňom a bleskami, ale bol to len klam. Blesky aj oheň išli mimo, iba ju zahalili aby ju nebolo vidieť. Ona urobila mečom do zeme okolo seba ďalší kruh v ktorom zmizla. Celé to trvalo iba pár sekúnd. Mnoho ifrítov sa na nás aj napriek strachu vrhlo. No my sme hrýzli, rozháňali sa chvostami, a vysielali stovky kúzel. „A teraz sme na rade mi! Chóóóť ja si poradím!“ Vykríkol som na El. Tá hneď vzlietla smerom na sever. No archlich bol pohotový, v okamihu mal v rukách kušu a strieľal. Lenže ja som tento vývoj predpokladal a vrhol som sa do cesty šípu. Do noci sa ozval šialene bolestný rev. Pľúca sa mi naplnili krvou, pri každom mávnutí krídel som mal pocit, že umieram. Ifríti ktorý prežili boj s nami sa za nami vydali. Z ťažka som otočil hlavu a poslal som im smrtiaceho ohnivého fénixa. To ma tak oslabilo, že som už nevládal urobiť nič. Z výšky som bezvládne padol medzi stromy, čo ma ukrylo pred tými ifrítmi čo prežili aj môjho fénixa. Posledné na čo si pamätám, je zvláštne svetlo a šialená bolesť. Bol to ten druh bolesti ktorý cítite, keď viete, že smrť je blízko, no radšej sa vás nedotkne a nechá vás trpieť aby ste si ju privolali sami. No napokon som sa s prekvapením prebudil do slnečného dňa, vedľa Elektri v kruhu elfských liečiteľov. Unikli sme.