Prehovoriť trpaslíka, časť 1
Zavrčala som a trhla sebou. Zase ten sen...Príde vždy keď to najmenej čakám. Ospalo som zdvihla hlavu a rozmýšľala. Má ešte význam sa pokúsiť zaspať? Rozhodla som sa, že už nie, vedela som po predošlých skúsenostiach, že by sa mi to aj tak nepodarilo. Vonku však bolo stále svetlo a práve vtedy mám najradšej keď môžem byť ukrytá v tme. Zazívala som a potom som sa pomaly posadila. Zvonku sa ozývali výkriky a rinčanie zbraní. Ľudia zase niečo chcú dosiahnuť vojnou. Ja som sa do nich nikdy nestarala. Nezaujímali ma ich starosti a už vôbec nie takéto nezmyselné vojny, kde sa aj tak nič nevyrieši. Myslela som si, že viem o čo ide. Ľuďom sa zase zdá, že majú málo bohatstva a tak vyprovokovali trpaslíkov. Pohŕdavo som odfrkla. Teraz naozaj neviem čo je lepšie, či človek alebo trpaslík. Nikdy som ich nemala rada. Teda... Rýchlo som potriasla hlavou. Nebudem na to myslieť... Radšej som sa postavila a podišla som k východu jaskyne. Chvíľu mi trvalo, kým si moje oči zvykli na svetlo, ale potom som sa zhrozila. Ľudský tábor sa zase posunul bližšie ku mne. Zreteľne som videla kúdoly dymu. Nepáčilo sa mi to. Ešte chvíľu a budem s tým musieť niečo spraviť.
Opatrne som vyliezla z jaskyne a začala som sa driapať hore po strmej skale. Nechcela som použiť krídla aby som nebola príliš nápadná. Aj keď... Pochybovala som, že by ma niekto zbadal. Ale istota je istota. Už som bola skoro na vrchole, keď som sa otočila a obzrela na krajinu pod sebou. Naskytla sa mi úžasná panoráma. Po pravej strane sa tiahlo majestátne pohorie, priamo predo mnou bola rovina popretkávaná jazerami, na ľavo sa pohorie pomaly končilo a prechádzalo do krásnych zalesnených hôr. A za horami...Vyliezla som úplne na vrchol a ten výhľad mi skoro vyrazil dych. Myslela som si, že to pred mojou jaskyňou je celé vojsko... Ale asi to bola len výzvedná jednotka, pretože tu ich boli tisíce. Toľko ľudí pokope som ešte nikdy nevidela. Zamračila som sa. Chcú obísť pohorie a zaskočiť trpaslíkov z opačnej strany. Tí totiž obývali to isté pohorie čo ja, akurát na jeho opačnom konci. Myslím, že o mne nevedeli, ale ja o nich áno. Z času na čas sa sem nejaký zatúlal, ale to mi až tak neprekážalo. Vrátila som sa do jaskyne a premýšľala. V noci určite pôjdem obhliadnuť vojenské stany. Nie žeby ma to zaujímalo... No začala ma znepokojovať ich prítomnosť.
Konečne noc... Nadýchla som sa čerstvého vzduchu a vzápätí skočila do tmy. Chvíľku som svojím plachtením kopírovala skalnatý terén a tesne nad úpätím kopca som zamávala krídlami aby som sa dostala hore. V dostatočnej výške som sa zastavila. Chcela som si najprv len obzrieť vojsko, ktoré táborilo kúsok pred mojou jaskyňou, ale z pravej strany som zacítila zvláštny pach. Pudovo som zavrčala a okamžite som sa vybrala tým smerom. Môj hnev sa zvyšoval každým mávnutím krídel. To, čo by bežný človek prešiel za dva dni, som preletela za hodinu. Na moje zdesenie sa stalo presne to, čoho som sa obávala. Trpaslíci odhalili lesť a vydali sa naproti ľudským vojskám. Pochod im mohol trvať zhruba nejaké 1-2 dni. Trpaslíci na rozdiel od ľudí vidia aj v tme, čiže im nerobí problém prechádzať v noci cez les, tak aby narobili čo najmenej hluku. A aj viac vydržia.
Hrdelne som zavrčala, čo som si mohla dovoliť, vzhľadom na výšku, v ktorej som sa nachádzala. Tak dobre...pôjdem ešte pozrieť na ľudí a uvidím. Ale s týmto už musím niečo robiť. Rozhodne nechcem aby mi nejaká vojna rovno mne pred ňufákom narušila život...
No samozrejme... Ľudia sa za zvyšok dňa zase posunuli o kus dopredu a teraz boli v zalesnenej časti hôr. Ich vojsko sa pohybovalo pomaly a ťažko a na noc si museli oddýchnuť. No aj tak som odhadovala, že cesta k zbytku ich armády im bude trvať asi dva dni. Ak nechcú nájsť svojich druhov zmasakrovaných v kaluži krvi, mali by sa poponáhľať. No tento problém ma vôbec netrápil. Jednoducho som nechcela aby sa mi pred domovom rozpútala nezmyselná vojna. Netúžila som aby to tu vyzeralo tak, ako to po vojne obvykle býva – vyrúbané stromy, všade krv a mŕtvoly, dym... Nie, toto proste nedovolím. Nech sa idú sekať niekde inde, ale tu nie... Zaťala som zuby. Ale už som sa rozhodla. Skúsim sa porozprávať s trpaslíkmi. Neviem, či ste sa niekedy pokúšali prehovoriť trpaslíka. V každom prípade to je úplne zbytočné Majú tvrdé hlavy... Ale v tomto prípade som to proste musela skúsiť. Tak som znovu rozprestrela krídla a vydala sa na západ za pochodujúcim trpasličím vojskom. Hlboko to doráňalo moju dračiu hrdosť, ale nič iné mi nezostávalo.
Keď som ich našla, boli o kus popredu, než predtým. Dvakrát som okolo nich zakrúžila vo vzduchu, kým som sa úplne rozhodla. Spustila som krídla, vnorila sa do tieňa ihličnatých stromov a zlietla som priamo pred vodcu ich klanu. Ozvali sa výkriky a razom som bola obkľúčená hromadou trpaslíkov, pričom vzadu ich boli stovky. Každý na mňa vytasil sekerku, až som sa musela uškrnúť. Keby som chcela, zmietla by som ich jediným úderom chvosta a žiadna zbraň by im nepomohla. Zatiaľ len stáli a čakali čo spravím. Pozrela som sa na ich vodcu, ktorý stál predo mnou. Na ramenách mal hustú vlčiu kožušinu a inak okrem normálneho oblečenia nebol nijak zvlášť chránený. Brnenie mal len na hrudi a hlavu mu pokrývala strieborná prilba s kožušinou. Tiež na mňa vytiahol sekeru, ktorú mal v pravej ruke. Ľavú držal od tela a naznačoval svojím druhom nech ešte neútočia. Vzdychla som si a zložila krídla aby som dala najavo, že nemám zlé úmysly. Potom som sa dostala do jeho mysle. Bohužiaľ, rozprávať neviem, tak som musela využiť túto metódu. Cítila som jemný odpor, ale ten nakoniec povolil. Vzápätí moju myseľ zaplnilo jediné slovo. Thor. Doslova ma to meno odrovnalo. Rovnako ako jeho prekvapilo moje. Rýchlo som to zakryla a videla som, že on sa snaží o to isté. Radšej som to „zahovorila“ myšlienkami.
Ľudí je desaťkrát viac než vás
„Pochybuješ o našej sile?!“ povedal nahlas, hoci mi mohol taktiež odpovedať v myšlienkach.
To nie. Ide o samotnú bitku. Nedovolím aby ste mi zničili môj domov
„Si drak, myslíš len na seba. My myslíme na svoje domovy a príbuzných a práve preto si to budeme brániť!“ zaburácal Thor.
Keď to dopovedal, všetci trpaslíci zdvihli zbrane a zrevali.
Musím uznať, že na tej reči niečo bolo. Ja by som určite urobila to isté, len jediný problém bol v tom, že som nikdy nemala nikoho blízkeho. Teda... Spomenula som si na tie krásne hnedé oči ako na mňa s dôverou hľadia a potom pád do tmy... Prebudil sa vo mne starý hnev a ľútosť. Najhoršie bolo, že Thor to všetko videl, lebo sme stále neprerušili sieť myšlienok. Rýchlo som to vytlačila z hlavy. Ale jemu už bolo všetko jasné.
„Chápeme ťa“, povedal už miernejšie, „ale skús pochopiť aj ty nás.“
Vtedy sa stalo niečo zvláštne. Naozaj som to pochopila. A vtedy mi došla aj iná vec. Ak ľudia zvíťazia nad trpaslíkmi, zoberú domov aj mne.
Thor si zastrčil sekeru za opasok a ostatní urobili to isté, aj keď dosť váhavo.
„Ak chceš, môžeš bojovať za svoj domov s nami“, dodal.
Moja reakcia bola takmer zhodná s reakciou ostatných trpaslíkov. Zostala som meravo pozerať s otvorenou papuľou, akurát trpaslíci na rozdiel odo mňa, spustili aj hlasný protest.
Toto som vôbec nečakala. Znelo mi to ako prosba... ale od trpaslíka?! Nešlo to dokopy. Netušila som čo na to povedať. Moja dračia povaha sa búrila proti spolčovaniu sa s niekým, na kom mi nezáleží... Ale v stávke bolo všetko, čo som mala rada – pokojná noc, chladný vánok, trblietavé hviezdy na nebi, nočný let, lovenie v lese, ... A to rozhodlo.
Sklonila som hlavu a hlesla „Bude mi cťou“, načo sa trpaslíci ešte viac pobúrili a jeden mi dokonca kopol do chvosta. Radšej som to ignorovala.
Thor sa však, naopak, tiež uklonil a usmial sa.
„Dvaja bohovia idú skrotiť ľudské plemeno.“
Nikto samozrejme nechápal okrem nás dvoch. No ja som sa zasmiala tomu prirovnaniu a vycerila som zuby. Možno to nebude až také zlé.
Opatrne som vyliezla z jaskyne a začala som sa driapať hore po strmej skale. Nechcela som použiť krídla aby som nebola príliš nápadná. Aj keď... Pochybovala som, že by ma niekto zbadal. Ale istota je istota. Už som bola skoro na vrchole, keď som sa otočila a obzrela na krajinu pod sebou. Naskytla sa mi úžasná panoráma. Po pravej strane sa tiahlo majestátne pohorie, priamo predo mnou bola rovina popretkávaná jazerami, na ľavo sa pohorie pomaly končilo a prechádzalo do krásnych zalesnených hôr. A za horami...Vyliezla som úplne na vrchol a ten výhľad mi skoro vyrazil dych. Myslela som si, že to pred mojou jaskyňou je celé vojsko... Ale asi to bola len výzvedná jednotka, pretože tu ich boli tisíce. Toľko ľudí pokope som ešte nikdy nevidela. Zamračila som sa. Chcú obísť pohorie a zaskočiť trpaslíkov z opačnej strany. Tí totiž obývali to isté pohorie čo ja, akurát na jeho opačnom konci. Myslím, že o mne nevedeli, ale ja o nich áno. Z času na čas sa sem nejaký zatúlal, ale to mi až tak neprekážalo. Vrátila som sa do jaskyne a premýšľala. V noci určite pôjdem obhliadnuť vojenské stany. Nie žeby ma to zaujímalo... No začala ma znepokojovať ich prítomnosť.
Konečne noc... Nadýchla som sa čerstvého vzduchu a vzápätí skočila do tmy. Chvíľku som svojím plachtením kopírovala skalnatý terén a tesne nad úpätím kopca som zamávala krídlami aby som sa dostala hore. V dostatočnej výške som sa zastavila. Chcela som si najprv len obzrieť vojsko, ktoré táborilo kúsok pred mojou jaskyňou, ale z pravej strany som zacítila zvláštny pach. Pudovo som zavrčala a okamžite som sa vybrala tým smerom. Môj hnev sa zvyšoval každým mávnutím krídel. To, čo by bežný človek prešiel za dva dni, som preletela za hodinu. Na moje zdesenie sa stalo presne to, čoho som sa obávala. Trpaslíci odhalili lesť a vydali sa naproti ľudským vojskám. Pochod im mohol trvať zhruba nejaké 1-2 dni. Trpaslíci na rozdiel od ľudí vidia aj v tme, čiže im nerobí problém prechádzať v noci cez les, tak aby narobili čo najmenej hluku. A aj viac vydržia.
Hrdelne som zavrčala, čo som si mohla dovoliť, vzhľadom na výšku, v ktorej som sa nachádzala. Tak dobre...pôjdem ešte pozrieť na ľudí a uvidím. Ale s týmto už musím niečo robiť. Rozhodne nechcem aby mi nejaká vojna rovno mne pred ňufákom narušila život...
No samozrejme... Ľudia sa za zvyšok dňa zase posunuli o kus dopredu a teraz boli v zalesnenej časti hôr. Ich vojsko sa pohybovalo pomaly a ťažko a na noc si museli oddýchnuť. No aj tak som odhadovala, že cesta k zbytku ich armády im bude trvať asi dva dni. Ak nechcú nájsť svojich druhov zmasakrovaných v kaluži krvi, mali by sa poponáhľať. No tento problém ma vôbec netrápil. Jednoducho som nechcela aby sa mi pred domovom rozpútala nezmyselná vojna. Netúžila som aby to tu vyzeralo tak, ako to po vojne obvykle býva – vyrúbané stromy, všade krv a mŕtvoly, dym... Nie, toto proste nedovolím. Nech sa idú sekať niekde inde, ale tu nie... Zaťala som zuby. Ale už som sa rozhodla. Skúsim sa porozprávať s trpaslíkmi. Neviem, či ste sa niekedy pokúšali prehovoriť trpaslíka. V každom prípade to je úplne zbytočné Majú tvrdé hlavy... Ale v tomto prípade som to proste musela skúsiť. Tak som znovu rozprestrela krídla a vydala sa na západ za pochodujúcim trpasličím vojskom. Hlboko to doráňalo moju dračiu hrdosť, ale nič iné mi nezostávalo.
Keď som ich našla, boli o kus popredu, než predtým. Dvakrát som okolo nich zakrúžila vo vzduchu, kým som sa úplne rozhodla. Spustila som krídla, vnorila sa do tieňa ihličnatých stromov a zlietla som priamo pred vodcu ich klanu. Ozvali sa výkriky a razom som bola obkľúčená hromadou trpaslíkov, pričom vzadu ich boli stovky. Každý na mňa vytasil sekerku, až som sa musela uškrnúť. Keby som chcela, zmietla by som ich jediným úderom chvosta a žiadna zbraň by im nepomohla. Zatiaľ len stáli a čakali čo spravím. Pozrela som sa na ich vodcu, ktorý stál predo mnou. Na ramenách mal hustú vlčiu kožušinu a inak okrem normálneho oblečenia nebol nijak zvlášť chránený. Brnenie mal len na hrudi a hlavu mu pokrývala strieborná prilba s kožušinou. Tiež na mňa vytiahol sekeru, ktorú mal v pravej ruke. Ľavú držal od tela a naznačoval svojím druhom nech ešte neútočia. Vzdychla som si a zložila krídla aby som dala najavo, že nemám zlé úmysly. Potom som sa dostala do jeho mysle. Bohužiaľ, rozprávať neviem, tak som musela využiť túto metódu. Cítila som jemný odpor, ale ten nakoniec povolil. Vzápätí moju myseľ zaplnilo jediné slovo. Thor. Doslova ma to meno odrovnalo. Rovnako ako jeho prekvapilo moje. Rýchlo som to zakryla a videla som, že on sa snaží o to isté. Radšej som to „zahovorila“ myšlienkami.
Ľudí je desaťkrát viac než vás
„Pochybuješ o našej sile?!“ povedal nahlas, hoci mi mohol taktiež odpovedať v myšlienkach.
To nie. Ide o samotnú bitku. Nedovolím aby ste mi zničili môj domov
„Si drak, myslíš len na seba. My myslíme na svoje domovy a príbuzných a práve preto si to budeme brániť!“ zaburácal Thor.
Keď to dopovedal, všetci trpaslíci zdvihli zbrane a zrevali.
Musím uznať, že na tej reči niečo bolo. Ja by som určite urobila to isté, len jediný problém bol v tom, že som nikdy nemala nikoho blízkeho. Teda... Spomenula som si na tie krásne hnedé oči ako na mňa s dôverou hľadia a potom pád do tmy... Prebudil sa vo mne starý hnev a ľútosť. Najhoršie bolo, že Thor to všetko videl, lebo sme stále neprerušili sieť myšlienok. Rýchlo som to vytlačila z hlavy. Ale jemu už bolo všetko jasné.
„Chápeme ťa“, povedal už miernejšie, „ale skús pochopiť aj ty nás.“
Vtedy sa stalo niečo zvláštne. Naozaj som to pochopila. A vtedy mi došla aj iná vec. Ak ľudia zvíťazia nad trpaslíkmi, zoberú domov aj mne.
Thor si zastrčil sekeru za opasok a ostatní urobili to isté, aj keď dosť váhavo.
„Ak chceš, môžeš bojovať za svoj domov s nami“, dodal.
Moja reakcia bola takmer zhodná s reakciou ostatných trpaslíkov. Zostala som meravo pozerať s otvorenou papuľou, akurát trpaslíci na rozdiel odo mňa, spustili aj hlasný protest.
Toto som vôbec nečakala. Znelo mi to ako prosba... ale od trpaslíka?! Nešlo to dokopy. Netušila som čo na to povedať. Moja dračia povaha sa búrila proti spolčovaniu sa s niekým, na kom mi nezáleží... Ale v stávke bolo všetko, čo som mala rada – pokojná noc, chladný vánok, trblietavé hviezdy na nebi, nočný let, lovenie v lese, ... A to rozhodlo.
Sklonila som hlavu a hlesla „Bude mi cťou“, načo sa trpaslíci ešte viac pobúrili a jeden mi dokonca kopol do chvosta. Radšej som to ignorovala.
Thor sa však, naopak, tiež uklonil a usmial sa.
„Dvaja bohovia idú skrotiť ľudské plemeno.“
Nikto samozrejme nechápal okrem nás dvoch. No ja som sa zasmiala tomu prirovnaniu a vycerila som zuby. Možno to nebude až také zlé.