Koniec koncaa a začiatok začia
Koniec konca a začiatok začiatku
1.Úsvit
Keď si na to pomyslím, na to čo sa stalo stále to neviem pochopiť, stále neviem prečo sa to stalo. Temnota zahaľujúca moju myseľ ma úplne omamovala . Na okamih som sa pozrel na svoju hruď. Vidieť som nevidel nič ale cítil som sa zle ale až, keď som prstom prešiel do hladkej plôške a strčil prst do úst zistil som, že som potečený krvou . Krv, zrejme moja vlastná . Keď som sa snažil nájsť zdroj krvácania tak som si prešiel rukou nižšie v oblasti brucha . Nahmatal som preliačinu v kove. Podľa veľkosti to vyzeralo na dieru po masívnej kopiji.
Len tak zo zvedavosti som sa skúsil zodvihnúť, no okamžite som pocítil ako sa mi do brucha zarazil odseknutý kus brnenia. Zakvílil som bolesťou a zvalil sa na bok . Aká to slasť môcť si poležať v mláke vlastnej krvi. A vlastne je to jedno zabudol som prečo som tu . Nič tu nevidno iba temnotu .Všade som cítil pach mojej krvi . Nevedel som či mám oči otvorené alebo zatvorené . Úprimne povedané bolo mi to jedno aspoň som nemusel vidieť tu spúšť čo som narobil . Keď som si tak ležal a krvácal prišlo mi to do určitej miery vtipné . No nieje to vtipné ? Topím sa tu vo vlastnej krvi. Začal som sa smiať koľko som len mohol, tak aby mi ohnuté kusy brnenia nerozpárali žalúdok a ja som nemusel zomrieť prípadne na otravu krvi .Tak som sa smial do takej mieri až som cítil kov, vstupujúci do partii kde bola bránica . Bol nezabudnuteľný pocit . Rád by som kričal ale už som ani nevedel či kričím naozaj ale si iba myslím, že kričím od bolesti . Teraz som si uvedomil, že asi vykrvácam a asi zomriem. No nič . Ak mám zomrieť tak zomriem . Kto vie čo bude potom či bude vôbec niečo . Asi by som si mal užiť posledné okamihy sveta a poriadne si pripomenúť , že som ešte nezomrel .
Odrazu ma prepadol veľký strach .Precitol som . Aha tak asi som vážne iba myslel, že vreštím ako šialený od tej krutej ale reálnej bolesti . Dlažba sa mi predtým zdala dosť chladná ale teraz bola trochu teplejšia . Aha, dôvod som si čochvíľa uvedomil, keď som pomaly zodvihol ruku .Ruka sa neochotne odlepovala od podlahy z tiahlym zvukom podobnému mľaskaniu . Ktovie čo to malo byť . Hm aha no teraz to chápem. Tá mláčka krvi trochu oschla a spolu zo špinou na zemi vytvorili lepivú kašu. Toto nebolo múdre . V okamihu keď som pomyslel na toto začal sami dvíhať žalúdok ale nemohol som ďalej, lebo som zase ucítil ako sa mi kov zarezáva do mojich vnútorností . Chcel som si prikryť rukou ústa ale vybral som si nesprávnu . Ten pocit a tá pachuť bola neskutočná . Už sa to nedalo udržať . Miklo ma celým mojím telom a ja som zároveň cítil kov prerezávajúci sa mojím vnútrom a môj posledný obed vytekajúci von z môjho žalúdka . Bolo to spojenie nespojiteľného . Ovalila ma ťažoba a všetko sa ponáralo . Drvil ma neskutočný strach, umieral som a ešte takým krutým spôsobom . Už mi bolo všetko jedno, všetko sa rozmazávalo v nejasných siluetách až ....
Anjel Azriel pomaly stúpal pozdĺž mĺkveho tela vojaka. Pozrel na jeho strašné zranenie veľmi to ním nepohlo videl už tisíce takýchto podobných, vždy si však povzdychol, keď videl ľudskú bytosť na pokraji prechodu do druhého sveta . Zohol sa o pozrel sa na jeho strhanú tvár a potom na to okolité prostredie . Chudák tak ďaleko od domova, tak ďaleko od ženy a detí , na chladnej podlahe hlbokej a temnej pevnosti ponorenej v tme . Padol tu, podľahol zraneniam a vykrvácal . Nikto ho nebude oslavovať, žiadne piesne na jeho počesť, žiadne pamätníky nič iba zabudnutie a možno že to je tak lepšie .
2.Západ
Brr jediné čo viem isto je to, že mi je zima . Je mi ukrutná zima a vlastne je to jediná vec, ktorú dokážem vnímať . Hmat som už akoby úplne stratil . Už si vôbec necítim nohy . Ono cez deň svietilo slnko a dodávalo aspoň trochu tepla ale teraz už zapadalo a bolo to cítiť . Zima sa pomaly plazila po mojích končatinách . Momentálne preklínam plechový nákrčník ku ktorému sa prilepilo kus kože na krku a potom pekne primrzla .Už som ani nemyslel na to ako som sa dopracoval do tejto situácie, bolo to jedno teraz som bol už iba sám za seba . Ja a toto prekliate brnenie . Táto prekliata plechovka . Štít, ktorým som kryl pred vetrom stratil pokojnú polohu a prevrhával sa na bok. Mal by som rukami opraviť ale to riskujem, že odhalím svoje torzo, ktoré je zahalené plášťom . Nemal som na výber a tak som vybral ruky von spod plášťa . Keď som ich uvidel strašne som sa zľakol, lebo namiesto prstov som mal čierne zamrznuté pahýle . Čiernota už bola v pol dlani . Už tak dlho som nimi nepohol, že som si ani neuvedomil, že mi zamrzli . Zúfalstvo bolo to prvé čo mi prišli na um .
Však nemám ruky. Chcel som kričať ale nemal som síl . Odrazu začal fúkať mrazivý vietor zadúšajúci všetko chladom a smrťou ostrého skryštalizovaného mrazu . Mrazivý vietor mi fúkal ostrý sneh rovno do tváre . Rezal ako tisíce drobných ihiel dopadajúcich na moju tvár. Už nebol schopný ani sa pohnúť Už dlhšie som mal strach ale zima a bolesť zamestnávala moje myšlienky natoľko, že som nemyslel na strach . Teraz sa vrátil a úplne ma ničil . Mal som strach zomrieť, strašný strach. Ale bolo to nevyhnutné ale aj tak som sa s tým nechcel zmieriť nechcel som zomrieť uprostred tejto ľadovej pustatiny s tejto smrtonosnej bielobe prosím nie . Sneh ma začal zafúkavať . Vietor mrazivými prstami vrazil do miest kde sa mi ako tak podarilo udržať teplotu . Prečo musím práve ja zomrieť takto . V duchu som plakal a kričal . Už som to nemohol vydržať bolo to ako mučenie, už som úplne rezignoval nechal som nech si zima zoberie čo už začala brať . Už som sa nebránil nechal som život zo seba unikať . Napriek všetkému začínal som mať zvláštny pocit .
Akoby zima ochabovala a vietor ustával . Áno prichádzalo teplo a všetko s ponorilo do čistého jasného svetla . Všetko sa bola také príjemné . Zaspával som, začínal sa mi snívať sen, sen ponorený do všetkej tej nádhery . A potom ....
Jemné kroky zanechá valy v snehu len plytké stopy. Anjel Azriel sa pomaly priblížil k mŕtvemu . Konečne sa ustal a dočkal sa odpočinku . Pozeral ľútostivo na vojaka, ktorého zmrznutá a zhrbená postava sa groteskne krčila pri stromčeku a prikrývala sa štítom .
Azriel si povzdychol ako pri každom, hoci ich už zažil tisíce . „Si ďaleko od domova, ďaleko od svojej rodiny ďaleko od svojej milej . Zabudli na teba, pochod cez zasneženú a mrznúcu krajinu si vyberá obete a ty si jednou z nich . Nezazrel si oči nepriateľa kvôli ktorému si prišiel, zočil si iba zúfalstvo a uložil si sa do chladného bieleho hrobu. “
3.Horizont
Asi som v samom pekle, lebo horúčava zo mňa vysala takmer všetku silu môj jazyk je ako neohobľovaný doska a keď si obliznem podnebie skôr doráňam ako sa obliznem už chvíľu
ma prenasledujú vidiny jazera. Je len chvíľku cesty ale nedokážem sa postaviť . Podarilo sa mi sňať drôtenú košeľu a náramenníky . Odhodil som ich, lebo iba zintenzívňovali tú odpornú horúčavu . Teraz som sa krčil v rozpálenom piesku . Tá diabolská vidina neďalekého jazera ma mučila ešte viacej akoby tam nič nebolo . Ani som si neskúšal predstavovať si akúkoľvek vodu ani málo ani veľa, lebo ma to napĺňalo iba zúfalosťou . Hrdlo som mal také vyschnuté, že som mal pocit, že dýcham namiesto vzduchu kŕdle ôs bodajúcich a hryzúcich celé moje vnútro . To nebolo všetko . Hoci som bol prikrytý šatami na väčšine tela odkryté časti som mal také spálené, že každý dotyk do tých miest boli muky rovnako ako keď sa rany dostali do kontaktu s pieskom . Tisíce ihličiek pichajúcich do pokožky boli neľudské. No ja som iba bezmocne ležal neschopný sa pohnúť trochu som sa nadvihol oprúc sa o spálené ruky. Bolesť bola nekonečne prenikavá . Keď som sa ako tak nadvihol vrhol som nenávistný pohľad smerom na slnko na tú prekliatu ohnivú guľu, ktorá posieva túto prekliatu krajinu smrtonosnými lúčmi vysávajúc vodu . Bože to je asi tá najzázračnejšia vec na svete . Iba jeden dúšok čírej chladivej kvality. To som sa prebudil na to ako som srkal kôpku piesku . Fŕkal som a kašlal ako zmyslov zbavený len aby som sa zbavil piesku zachyteného celom podnebí . Už som proste nemohol . Zvalil som sa a hlavu som mal vytočenú na jeden bok . Bola tam piesočná duna . Nie príliš veľká ani príliš mála, bola dosť veľká aby som všetok piesok čo sfúkaval horúci vzduch schytával rovno do tváre. Po chvíli vietor ustal . Aspoň to . Zase som bezvládne ležal . Odrazu som zočil postavu vynárajúcu sa spoza kopčeka . Nerozoznal som ju iba siluetu. Držala v ruke džbán a v druhej pohár . Keď prišla bližšie uvidel som, že je to mladé dievča. Pristúpila ku mne a položila ku mne pohár asi meter a pol predo mňa . Naliala ho plný vody . Potom džbán hodila do zadu a on sa z rachotom rozbil . Všetka tá voda . Potom odišla a pohár nechala predo mnou . Nie !!! vykríkol som v agónii . Skúšal som natiahnuť ruku slabo som hrabal v piesku ale bolo to príliš ďaleko . Zatratil som vedomie . Precitol som keď prichádzal tieň . Bolo to tak osviežujúce a chladivé. Ale po chvíli eufórie som zočil vlnu piesku a prachu ako sa valí cez piesočné duny a už je takmer pri mne . Prišla. V momente som nebol schopný dýchať kŕčovito som kašlal a zadrhával sa až do chvíle keď som už iba kŕčovito stonal . Silne mi zovrelo hrudník zvalil som sa na bok a všade iba mútna hnedá farba
Kŕčovito som kašlal suchým kašľom a každý raz čo som sa nadýchol akoby mi stiahlo celý hrudník. Ako vo zväzkoch lán .Asi som omdlieval od bolesti , lebo sa všetko rozplývalo ....
„Dal by aj život za trochu vody a predsa tu neprišiel po vodu . “ povedal pre seba Azriel .
Vojak ležal vystretý ako žaba na piesku . Bolo vidno ako ho trhalo, keď zomieral .
„Keď si zomieral najradšej zo všetkého by si prelieval vodu, nevedel by si sa jej nabažiť ale
na začiatku nebola voda tým najcennejším. Ďaleko od domova, od rodiny ďaleko od vody a chládku. Púšť je nemilosrdná asi rovnako ako tí čo ťa tu nechali . Pochod cez púšť z nedostatkom vody s rovná smrti ako v tvojom prípade. “ povedal a pomaly kráčal okolo
skúmajúc mŕtvolu..
4.Súmrak noci
Všetci muži stáli mĺkvo vedľa seba v neveľkom polkruhu. Stáli tam tak ako si seba pamätali. Obklopovala ich tma a hoci bola všade oni z nej trčali. Ich postavy s ňou kontrastovali až v neskutočnej ostrosti. Nik z nich nepohol ani brvou, nespravil ani náznak pohybu. Stále iba bezducho pozorovali tmu pred sebou .Možno povedať, že nemálo bytostí by sa pri dlhšom pozorovaní týchto mužov asi zbláznilo.
Ozvali sa kroky, a hoci nik z prítomných na to nereagoval ich ozveny pripomínali zvuk kožených sandálov dopadajúcich na kamennú dlážku .Boli čoraz bližšie a bližšie až sa z tmi pred polkruhom mužov vynorila postava .Vystúpila z tmy asi rovnakým spôsobom akoby sa tam proste objavila. Bol to muž oblečený v bielom rúchu, s ostro rysovanými črtami tváre, výraznými sivými očami a dlhými zlatými vlasmi . Výraz na jeho tvári sa nedá popísať, nebol to výraz, proste tam bol . Nevyjadroval nič, žiadne emócie . Kráčal vyrovnane, bez toho aby telom niečo naznačoval. Od chvíle ako sa objavil v priestore pre mužmi kráčal smerom k nim .Až sa dostal na dva kroky od prvého muža pokračoval popri ďalšom a ďalšom až sa dostal ku poslednému . Posledného obišiel a pokračoval v rovnakom odstupe ďalej za nimi .
„Kto som?“ spýtal spôsobom akoby sa pýtal seba ale bolo viac ako evidentné, že mieri na okolostojacich.
„Viete, na prahu poznania by ste mali prestať tváriť sa tak bezducho.“ dodal s istou dávkou nádeje, že to niečo spraví .
„Som Ezriel. Viac nie je podstatné .“ako to dopovedal prechádzal poza posledného a teraz smeroval na miesto, ktoré bolo presne v strede kde ho všetci videli .
Náhle tu bola zmena . Prvý muž sprvu zodvihol svoju visiacu ruku a smeroval ju na svoju hruď, rukou si ohmatal veľkú preliačinu v brnení.
„Prekvapivé? Vlastne možno, áno ale vlastne nemalo by byť . No ale v podstate o tom väčšina nemá jasnú predstavu.“
Hneď vedľa vojaka z prerazeným hrudníkom stál vojak, ktorého brnenie bolo pokryté vrstvičkou inoväti . Nerobil nejaké neobvyklé pohyby len z určitou dávkou prekvapenia ohol ruky v lakťoch .
„Chápem je ťažké tomu veriť. Prestavovali ste si to inak? Viacej svetla? Menej svetla? Musím sa priznať, že je zaujímavé až smutné čo všetko si ľudia vedia vymyslieť.“
Všetci odskúšali to zjavné, čo chceli a vrátili sa k svojmu nepríčetnému postoju.
„Vidím, že sa vám niečo zrejme nepozdáva. Možno to budem ja .“
Bielo odetá postava zmizla tak náhle ako sa objavila.
Chvíľu sa nedialo nič a potom sa z tmy začalo ozývať rinčanie kovu. Pred mužmi sa objavila vysoká postava odetá do blýskavého zlatého brnenia, s kapucňou prehodenou cez hlavu. V meste kde mala byť tvár bola tma. V jednej z rúk držala dlhý meč strieborno-šedej farby, vyžaroval z neho chlad. Keď pristúpil bližšie z poza chrbta jej vystúpili krídla, boli v zahalené v prenikavej žiare.
„Kto ste?“ spýtal sa a namieril svoj meč na prvého muža.
„Kto si ti?“ tentoraz na druhého.
„Kto si ti? A ti?“
„Stratili ste jazyk?“ opýtal sa.
Nik zo stojacich sa ani nepohol, meravo stáli ako dovtedy . Napriek tomu, že nejavili známky účasti, v hlavách začalo odvíjať myšlienky. Ozývali sa im v mysliach, každá myšlienka rezonovala podobne ako rezonuje každý jeden úder na zvon .
Anjel zastal znova uprostred, hlavu otočil akoby prechádzal skúmavým pohľadom po všetkých stojacich . Nedalo sa povedať, či sa naozaj pozerá, lebo pod kapucňou nebolo nič okrem tmy.
„Tak odhodlá sa niekto z vás začať ? Kde sa podeli tí bojovníci, kde sa podela vaša odvaha. Kde je povedzte mi. Alebo sa už vytratila, nebudú ani silácke reči aké majú ľudia, keď sú v bezpečí alebo sa necítite v bezpečí ? Vyzerám snáď nebezpečne? Ležia tu tisíce mŕtvych? Sú snáď vaše manželky znásilňované a mučenú, sú vaše deti zotročené?“ Dopovedal a zabodol meč do meč pred seba . Anjelova reč prenikala hlboko a ranila spôsobom akým nedokázali zbrane a ani zlovoľná príroda. Pomaly ich mysle zbierali myšlienky, všetko si pamätali a o všetkom teraz premýšľali. Premýšľali a ich myšlienky prúdili tak ako nikdy.
„Kto si ty aby si nás súdil?“ ozval sa muž zo zamrznutým brnením.
„Kto si aby si sa nás pýtal, kto sme?“ povedal iný.
„Kto si ty?“
Anjel nejavil zmenu, nič . Stál akoby skamenel. Ale potom začal.
„Kto ste vy? Máte právo sa ma niečo pýtať? Myslíte, že ste dosiahli niečo tým, že ste zomreli tak ako ste zomreli? Myslíte, ste si svojím utrpením niečo zaslúžili? Myslíte si, že sa o vás niekto stará, že si niekto vôbec spomenie na nejakých chudákov naozaj si to myslíte?“
Anjel podišiel až prvému, podišiel blízko. Muž cítil jeho prenikavý pohľad aj keď hľadel do tmy.
„Povedz mi človeče, príde tam po teba niekto aby ťa v úcte priniesol domov, muža, čo šiel verne zo svojím pánom a padol hrdinsky v boji? “ a potom sa obrátil ku zvyšku a zopakoval
„Povedzte mi, kto z vás si to myslí?“
Nik neodpovedal, jeho slová ich prikovali k zemi .
„A čo povedia vaším rodinám, čo povie vaša žena vaším deťom ?.“
Bolo isté, že to miesto nemalo čas, čas tu nehral úlohu . Nehral úlohu a možno, že tým trom zatiaľ nedošlo, lebo sa zaoberali inými myšlienkami. Hovoriaci sekal hlboko do ich duchov. Pomaly to v nich začínalo vrieť, a hoci sa nedá povedať, že by im začínala vrieť krv.
Napätie rástlo sa nech už to bolo čokoľvek, čo vyplňovalo ten priestor tak to začínalo hustnúť.
Anjel sa otočil spravil pár krokov a zmizol .
Vzápätí sa ozvalo ľahké našľapovanie. Z tmy sa vynorila ohyzdná postava . Mala dlhé čierne vlasy, temné červené plamenné oči vytŕčajúce z tmavej popolavej pokožky. Zahalená bola to roztrhaného plášťa , čiernej farby popísaná červenými znakmi . Už samotný pohľad naň bol odpudivý a otrhané krídla z čiernymi perami iba umocňovali celkový zjav tohto tvora .
Tento zjav bol tvrdým úderom, lebo jej vzhľad bol ničím v porovnaný zo zlobou, čo z nej sršala . Ovíjala sa okolo mužov ako chápadlá. Všetci na okamih zaváhali ale znovu upriamili svoje myšlienky. Ohyzdný tvor sa škrekľavo zarehotal . Bránilo sa tomu ale ten rehot sa im zarezával do myslí.
„Úbožiaci, akí ste úbožiaci, akí smiešní!“
„Čokoľvek by ste mi chceli povedať, nič nezmení. Ste iba čísla, iba častice, iba čiastočky energie. Ste bezvýznamné nič . Ste iba štatistika. “
„Môžete sa ukľudniť tu vám to nič nepomôže.“
Postava sa pomaly pohybovala každým pohybom zvýrazňujúc svoju zlobu. Kráčala smerom k mužom . Prišiel až úplne k nim .
„Jeden zabudnutý temnote.“
„Jeden zabudnutý v mraze.“
„Jeden zabudnutý v horúčave.“
„Už prestaňte a poddajte sa. Zabudnite a už sa netrápte. Zanechajte ten svet, čo je vás po ňom. Dal vám niečo? Pýtam sa dal vám niečo?“
Muži mlčali, nič absolútne nič nepovedali a nemysleli. Stratila sa všetka sila, čo predtým naplňovala ten priestor. Nenaplňovalo ju nič.
„Áno poddajte sa , straťte sa, rozplyňte sa a upadnite do zabudnutia.“
Na tvári démona sa objavilo uspokojenie. Keď sa už dosť nabažil pohľadu na mužov. Pristúpil bližšie vystrel svoju ruku k prvému. Svoju pokrivenú a vyziabnutú dlaň držal tesne pod jeho bradou . Do dlane mu spadla žiarivá kvapka svetla. Podišiel k druhému z toho odletela planúca kvapka a z tretieho jasná modrá kvapka. Zatvoril svoju dlaň .
A otočil sa a povedal :,,Zbohom.“
Odišiel a nechal ich tam .
Svetlo, oheň a voda .
1.Úsvit
Keď si na to pomyslím, na to čo sa stalo stále to neviem pochopiť, stále neviem prečo sa to stalo. Temnota zahaľujúca moju myseľ ma úplne omamovala . Na okamih som sa pozrel na svoju hruď. Vidieť som nevidel nič ale cítil som sa zle ale až, keď som prstom prešiel do hladkej plôške a strčil prst do úst zistil som, že som potečený krvou . Krv, zrejme moja vlastná . Keď som sa snažil nájsť zdroj krvácania tak som si prešiel rukou nižšie v oblasti brucha . Nahmatal som preliačinu v kove. Podľa veľkosti to vyzeralo na dieru po masívnej kopiji.
Len tak zo zvedavosti som sa skúsil zodvihnúť, no okamžite som pocítil ako sa mi do brucha zarazil odseknutý kus brnenia. Zakvílil som bolesťou a zvalil sa na bok . Aká to slasť môcť si poležať v mláke vlastnej krvi. A vlastne je to jedno zabudol som prečo som tu . Nič tu nevidno iba temnotu .Všade som cítil pach mojej krvi . Nevedel som či mám oči otvorené alebo zatvorené . Úprimne povedané bolo mi to jedno aspoň som nemusel vidieť tu spúšť čo som narobil . Keď som si tak ležal a krvácal prišlo mi to do určitej miery vtipné . No nieje to vtipné ? Topím sa tu vo vlastnej krvi. Začal som sa smiať koľko som len mohol, tak aby mi ohnuté kusy brnenia nerozpárali žalúdok a ja som nemusel zomrieť prípadne na otravu krvi .Tak som sa smial do takej mieri až som cítil kov, vstupujúci do partii kde bola bránica . Bol nezabudnuteľný pocit . Rád by som kričal ale už som ani nevedel či kričím naozaj ale si iba myslím, že kričím od bolesti . Teraz som si uvedomil, že asi vykrvácam a asi zomriem. No nič . Ak mám zomrieť tak zomriem . Kto vie čo bude potom či bude vôbec niečo . Asi by som si mal užiť posledné okamihy sveta a poriadne si pripomenúť , že som ešte nezomrel .
Odrazu ma prepadol veľký strach .Precitol som . Aha tak asi som vážne iba myslel, že vreštím ako šialený od tej krutej ale reálnej bolesti . Dlažba sa mi predtým zdala dosť chladná ale teraz bola trochu teplejšia . Aha, dôvod som si čochvíľa uvedomil, keď som pomaly zodvihol ruku .Ruka sa neochotne odlepovala od podlahy z tiahlym zvukom podobnému mľaskaniu . Ktovie čo to malo byť . Hm aha no teraz to chápem. Tá mláčka krvi trochu oschla a spolu zo špinou na zemi vytvorili lepivú kašu. Toto nebolo múdre . V okamihu keď som pomyslel na toto začal sami dvíhať žalúdok ale nemohol som ďalej, lebo som zase ucítil ako sa mi kov zarezáva do mojich vnútorností . Chcel som si prikryť rukou ústa ale vybral som si nesprávnu . Ten pocit a tá pachuť bola neskutočná . Už sa to nedalo udržať . Miklo ma celým mojím telom a ja som zároveň cítil kov prerezávajúci sa mojím vnútrom a môj posledný obed vytekajúci von z môjho žalúdka . Bolo to spojenie nespojiteľného . Ovalila ma ťažoba a všetko sa ponáralo . Drvil ma neskutočný strach, umieral som a ešte takým krutým spôsobom . Už mi bolo všetko jedno, všetko sa rozmazávalo v nejasných siluetách až ....
Anjel Azriel pomaly stúpal pozdĺž mĺkveho tela vojaka. Pozrel na jeho strašné zranenie veľmi to ním nepohlo videl už tisíce takýchto podobných, vždy si však povzdychol, keď videl ľudskú bytosť na pokraji prechodu do druhého sveta . Zohol sa o pozrel sa na jeho strhanú tvár a potom na to okolité prostredie . Chudák tak ďaleko od domova, tak ďaleko od ženy a detí , na chladnej podlahe hlbokej a temnej pevnosti ponorenej v tme . Padol tu, podľahol zraneniam a vykrvácal . Nikto ho nebude oslavovať, žiadne piesne na jeho počesť, žiadne pamätníky nič iba zabudnutie a možno že to je tak lepšie .
2.Západ
Brr jediné čo viem isto je to, že mi je zima . Je mi ukrutná zima a vlastne je to jediná vec, ktorú dokážem vnímať . Hmat som už akoby úplne stratil . Už si vôbec necítim nohy . Ono cez deň svietilo slnko a dodávalo aspoň trochu tepla ale teraz už zapadalo a bolo to cítiť . Zima sa pomaly plazila po mojích končatinách . Momentálne preklínam plechový nákrčník ku ktorému sa prilepilo kus kože na krku a potom pekne primrzla .Už som ani nemyslel na to ako som sa dopracoval do tejto situácie, bolo to jedno teraz som bol už iba sám za seba . Ja a toto prekliate brnenie . Táto prekliata plechovka . Štít, ktorým som kryl pred vetrom stratil pokojnú polohu a prevrhával sa na bok. Mal by som rukami opraviť ale to riskujem, že odhalím svoje torzo, ktoré je zahalené plášťom . Nemal som na výber a tak som vybral ruky von spod plášťa . Keď som ich uvidel strašne som sa zľakol, lebo namiesto prstov som mal čierne zamrznuté pahýle . Čiernota už bola v pol dlani . Už tak dlho som nimi nepohol, že som si ani neuvedomil, že mi zamrzli . Zúfalstvo bolo to prvé čo mi prišli na um .
Však nemám ruky. Chcel som kričať ale nemal som síl . Odrazu začal fúkať mrazivý vietor zadúšajúci všetko chladom a smrťou ostrého skryštalizovaného mrazu . Mrazivý vietor mi fúkal ostrý sneh rovno do tváre . Rezal ako tisíce drobných ihiel dopadajúcich na moju tvár. Už nebol schopný ani sa pohnúť Už dlhšie som mal strach ale zima a bolesť zamestnávala moje myšlienky natoľko, že som nemyslel na strach . Teraz sa vrátil a úplne ma ničil . Mal som strach zomrieť, strašný strach. Ale bolo to nevyhnutné ale aj tak som sa s tým nechcel zmieriť nechcel som zomrieť uprostred tejto ľadovej pustatiny s tejto smrtonosnej bielobe prosím nie . Sneh ma začal zafúkavať . Vietor mrazivými prstami vrazil do miest kde sa mi ako tak podarilo udržať teplotu . Prečo musím práve ja zomrieť takto . V duchu som plakal a kričal . Už som to nemohol vydržať bolo to ako mučenie, už som úplne rezignoval nechal som nech si zima zoberie čo už začala brať . Už som sa nebránil nechal som život zo seba unikať . Napriek všetkému začínal som mať zvláštny pocit .
Akoby zima ochabovala a vietor ustával . Áno prichádzalo teplo a všetko s ponorilo do čistého jasného svetla . Všetko sa bola také príjemné . Zaspával som, začínal sa mi snívať sen, sen ponorený do všetkej tej nádhery . A potom ....
Jemné kroky zanechá valy v snehu len plytké stopy. Anjel Azriel sa pomaly priblížil k mŕtvemu . Konečne sa ustal a dočkal sa odpočinku . Pozeral ľútostivo na vojaka, ktorého zmrznutá a zhrbená postava sa groteskne krčila pri stromčeku a prikrývala sa štítom .
Azriel si povzdychol ako pri každom, hoci ich už zažil tisíce . „Si ďaleko od domova, ďaleko od svojej rodiny ďaleko od svojej milej . Zabudli na teba, pochod cez zasneženú a mrznúcu krajinu si vyberá obete a ty si jednou z nich . Nezazrel si oči nepriateľa kvôli ktorému si prišiel, zočil si iba zúfalstvo a uložil si sa do chladného bieleho hrobu. “
3.Horizont
Asi som v samom pekle, lebo horúčava zo mňa vysala takmer všetku silu môj jazyk je ako neohobľovaný doska a keď si obliznem podnebie skôr doráňam ako sa obliznem už chvíľu
ma prenasledujú vidiny jazera. Je len chvíľku cesty ale nedokážem sa postaviť . Podarilo sa mi sňať drôtenú košeľu a náramenníky . Odhodil som ich, lebo iba zintenzívňovali tú odpornú horúčavu . Teraz som sa krčil v rozpálenom piesku . Tá diabolská vidina neďalekého jazera ma mučila ešte viacej akoby tam nič nebolo . Ani som si neskúšal predstavovať si akúkoľvek vodu ani málo ani veľa, lebo ma to napĺňalo iba zúfalosťou . Hrdlo som mal také vyschnuté, že som mal pocit, že dýcham namiesto vzduchu kŕdle ôs bodajúcich a hryzúcich celé moje vnútro . To nebolo všetko . Hoci som bol prikrytý šatami na väčšine tela odkryté časti som mal také spálené, že každý dotyk do tých miest boli muky rovnako ako keď sa rany dostali do kontaktu s pieskom . Tisíce ihličiek pichajúcich do pokožky boli neľudské. No ja som iba bezmocne ležal neschopný sa pohnúť trochu som sa nadvihol oprúc sa o spálené ruky. Bolesť bola nekonečne prenikavá . Keď som sa ako tak nadvihol vrhol som nenávistný pohľad smerom na slnko na tú prekliatu ohnivú guľu, ktorá posieva túto prekliatu krajinu smrtonosnými lúčmi vysávajúc vodu . Bože to je asi tá najzázračnejšia vec na svete . Iba jeden dúšok čírej chladivej kvality. To som sa prebudil na to ako som srkal kôpku piesku . Fŕkal som a kašlal ako zmyslov zbavený len aby som sa zbavil piesku zachyteného celom podnebí . Už som proste nemohol . Zvalil som sa a hlavu som mal vytočenú na jeden bok . Bola tam piesočná duna . Nie príliš veľká ani príliš mála, bola dosť veľká aby som všetok piesok čo sfúkaval horúci vzduch schytával rovno do tváre. Po chvíli vietor ustal . Aspoň to . Zase som bezvládne ležal . Odrazu som zočil postavu vynárajúcu sa spoza kopčeka . Nerozoznal som ju iba siluetu. Držala v ruke džbán a v druhej pohár . Keď prišla bližšie uvidel som, že je to mladé dievča. Pristúpila ku mne a položila ku mne pohár asi meter a pol predo mňa . Naliala ho plný vody . Potom džbán hodila do zadu a on sa z rachotom rozbil . Všetka tá voda . Potom odišla a pohár nechala predo mnou . Nie !!! vykríkol som v agónii . Skúšal som natiahnuť ruku slabo som hrabal v piesku ale bolo to príliš ďaleko . Zatratil som vedomie . Precitol som keď prichádzal tieň . Bolo to tak osviežujúce a chladivé. Ale po chvíli eufórie som zočil vlnu piesku a prachu ako sa valí cez piesočné duny a už je takmer pri mne . Prišla. V momente som nebol schopný dýchať kŕčovito som kašlal a zadrhával sa až do chvíle keď som už iba kŕčovito stonal . Silne mi zovrelo hrudník zvalil som sa na bok a všade iba mútna hnedá farba
Kŕčovito som kašlal suchým kašľom a každý raz čo som sa nadýchol akoby mi stiahlo celý hrudník. Ako vo zväzkoch lán .Asi som omdlieval od bolesti , lebo sa všetko rozplývalo ....
„Dal by aj život za trochu vody a predsa tu neprišiel po vodu . “ povedal pre seba Azriel .
Vojak ležal vystretý ako žaba na piesku . Bolo vidno ako ho trhalo, keď zomieral .
„Keď si zomieral najradšej zo všetkého by si prelieval vodu, nevedel by si sa jej nabažiť ale
na začiatku nebola voda tým najcennejším. Ďaleko od domova, od rodiny ďaleko od vody a chládku. Púšť je nemilosrdná asi rovnako ako tí čo ťa tu nechali . Pochod cez púšť z nedostatkom vody s rovná smrti ako v tvojom prípade. “ povedal a pomaly kráčal okolo
skúmajúc mŕtvolu..
4.Súmrak noci
Všetci muži stáli mĺkvo vedľa seba v neveľkom polkruhu. Stáli tam tak ako si seba pamätali. Obklopovala ich tma a hoci bola všade oni z nej trčali. Ich postavy s ňou kontrastovali až v neskutočnej ostrosti. Nik z nich nepohol ani brvou, nespravil ani náznak pohybu. Stále iba bezducho pozorovali tmu pred sebou .Možno povedať, že nemálo bytostí by sa pri dlhšom pozorovaní týchto mužov asi zbláznilo.
Ozvali sa kroky, a hoci nik z prítomných na to nereagoval ich ozveny pripomínali zvuk kožených sandálov dopadajúcich na kamennú dlážku .Boli čoraz bližšie a bližšie až sa z tmi pred polkruhom mužov vynorila postava .Vystúpila z tmy asi rovnakým spôsobom akoby sa tam proste objavila. Bol to muž oblečený v bielom rúchu, s ostro rysovanými črtami tváre, výraznými sivými očami a dlhými zlatými vlasmi . Výraz na jeho tvári sa nedá popísať, nebol to výraz, proste tam bol . Nevyjadroval nič, žiadne emócie . Kráčal vyrovnane, bez toho aby telom niečo naznačoval. Od chvíle ako sa objavil v priestore pre mužmi kráčal smerom k nim .Až sa dostal na dva kroky od prvého muža pokračoval popri ďalšom a ďalšom až sa dostal ku poslednému . Posledného obišiel a pokračoval v rovnakom odstupe ďalej za nimi .
„Kto som?“ spýtal spôsobom akoby sa pýtal seba ale bolo viac ako evidentné, že mieri na okolostojacich.
„Viete, na prahu poznania by ste mali prestať tváriť sa tak bezducho.“ dodal s istou dávkou nádeje, že to niečo spraví .
„Som Ezriel. Viac nie je podstatné .“ako to dopovedal prechádzal poza posledného a teraz smeroval na miesto, ktoré bolo presne v strede kde ho všetci videli .
Náhle tu bola zmena . Prvý muž sprvu zodvihol svoju visiacu ruku a smeroval ju na svoju hruď, rukou si ohmatal veľkú preliačinu v brnení.
„Prekvapivé? Vlastne možno, áno ale vlastne nemalo by byť . No ale v podstate o tom väčšina nemá jasnú predstavu.“
Hneď vedľa vojaka z prerazeným hrudníkom stál vojak, ktorého brnenie bolo pokryté vrstvičkou inoväti . Nerobil nejaké neobvyklé pohyby len z určitou dávkou prekvapenia ohol ruky v lakťoch .
„Chápem je ťažké tomu veriť. Prestavovali ste si to inak? Viacej svetla? Menej svetla? Musím sa priznať, že je zaujímavé až smutné čo všetko si ľudia vedia vymyslieť.“
Všetci odskúšali to zjavné, čo chceli a vrátili sa k svojmu nepríčetnému postoju.
„Vidím, že sa vám niečo zrejme nepozdáva. Možno to budem ja .“
Bielo odetá postava zmizla tak náhle ako sa objavila.
Chvíľu sa nedialo nič a potom sa z tmy začalo ozývať rinčanie kovu. Pred mužmi sa objavila vysoká postava odetá do blýskavého zlatého brnenia, s kapucňou prehodenou cez hlavu. V meste kde mala byť tvár bola tma. V jednej z rúk držala dlhý meč strieborno-šedej farby, vyžaroval z neho chlad. Keď pristúpil bližšie z poza chrbta jej vystúpili krídla, boli v zahalené v prenikavej žiare.
„Kto ste?“ spýtal sa a namieril svoj meč na prvého muža.
„Kto si ti?“ tentoraz na druhého.
„Kto si ti? A ti?“
„Stratili ste jazyk?“ opýtal sa.
Nik zo stojacich sa ani nepohol, meravo stáli ako dovtedy . Napriek tomu, že nejavili známky účasti, v hlavách začalo odvíjať myšlienky. Ozývali sa im v mysliach, každá myšlienka rezonovala podobne ako rezonuje každý jeden úder na zvon .
Anjel zastal znova uprostred, hlavu otočil akoby prechádzal skúmavým pohľadom po všetkých stojacich . Nedalo sa povedať, či sa naozaj pozerá, lebo pod kapucňou nebolo nič okrem tmy.
„Tak odhodlá sa niekto z vás začať ? Kde sa podeli tí bojovníci, kde sa podela vaša odvaha. Kde je povedzte mi. Alebo sa už vytratila, nebudú ani silácke reči aké majú ľudia, keď sú v bezpečí alebo sa necítite v bezpečí ? Vyzerám snáď nebezpečne? Ležia tu tisíce mŕtvych? Sú snáď vaše manželky znásilňované a mučenú, sú vaše deti zotročené?“ Dopovedal a zabodol meč do meč pred seba . Anjelova reč prenikala hlboko a ranila spôsobom akým nedokázali zbrane a ani zlovoľná príroda. Pomaly ich mysle zbierali myšlienky, všetko si pamätali a o všetkom teraz premýšľali. Premýšľali a ich myšlienky prúdili tak ako nikdy.
„Kto si ty aby si nás súdil?“ ozval sa muž zo zamrznutým brnením.
„Kto si aby si sa nás pýtal, kto sme?“ povedal iný.
„Kto si ty?“
Anjel nejavil zmenu, nič . Stál akoby skamenel. Ale potom začal.
„Kto ste vy? Máte právo sa ma niečo pýtať? Myslíte, že ste dosiahli niečo tým, že ste zomreli tak ako ste zomreli? Myslíte, ste si svojím utrpením niečo zaslúžili? Myslíte si, že sa o vás niekto stará, že si niekto vôbec spomenie na nejakých chudákov naozaj si to myslíte?“
Anjel podišiel až prvému, podišiel blízko. Muž cítil jeho prenikavý pohľad aj keď hľadel do tmy.
„Povedz mi človeče, príde tam po teba niekto aby ťa v úcte priniesol domov, muža, čo šiel verne zo svojím pánom a padol hrdinsky v boji? “ a potom sa obrátil ku zvyšku a zopakoval
„Povedzte mi, kto z vás si to myslí?“
Nik neodpovedal, jeho slová ich prikovali k zemi .
„A čo povedia vaším rodinám, čo povie vaša žena vaším deťom ?.“
Bolo isté, že to miesto nemalo čas, čas tu nehral úlohu . Nehral úlohu a možno, že tým trom zatiaľ nedošlo, lebo sa zaoberali inými myšlienkami. Hovoriaci sekal hlboko do ich duchov. Pomaly to v nich začínalo vrieť, a hoci sa nedá povedať, že by im začínala vrieť krv.
Napätie rástlo sa nech už to bolo čokoľvek, čo vyplňovalo ten priestor tak to začínalo hustnúť.
Anjel sa otočil spravil pár krokov a zmizol .
Vzápätí sa ozvalo ľahké našľapovanie. Z tmy sa vynorila ohyzdná postava . Mala dlhé čierne vlasy, temné červené plamenné oči vytŕčajúce z tmavej popolavej pokožky. Zahalená bola to roztrhaného plášťa , čiernej farby popísaná červenými znakmi . Už samotný pohľad naň bol odpudivý a otrhané krídla z čiernymi perami iba umocňovali celkový zjav tohto tvora .
Tento zjav bol tvrdým úderom, lebo jej vzhľad bol ničím v porovnaný zo zlobou, čo z nej sršala . Ovíjala sa okolo mužov ako chápadlá. Všetci na okamih zaváhali ale znovu upriamili svoje myšlienky. Ohyzdný tvor sa škrekľavo zarehotal . Bránilo sa tomu ale ten rehot sa im zarezával do myslí.
„Úbožiaci, akí ste úbožiaci, akí smiešní!“
„Čokoľvek by ste mi chceli povedať, nič nezmení. Ste iba čísla, iba častice, iba čiastočky energie. Ste bezvýznamné nič . Ste iba štatistika. “
„Môžete sa ukľudniť tu vám to nič nepomôže.“
Postava sa pomaly pohybovala každým pohybom zvýrazňujúc svoju zlobu. Kráčala smerom k mužom . Prišiel až úplne k nim .
„Jeden zabudnutý temnote.“
„Jeden zabudnutý v mraze.“
„Jeden zabudnutý v horúčave.“
„Už prestaňte a poddajte sa. Zabudnite a už sa netrápte. Zanechajte ten svet, čo je vás po ňom. Dal vám niečo? Pýtam sa dal vám niečo?“
Muži mlčali, nič absolútne nič nepovedali a nemysleli. Stratila sa všetka sila, čo predtým naplňovala ten priestor. Nenaplňovalo ju nič.
„Áno poddajte sa , straťte sa, rozplyňte sa a upadnite do zabudnutia.“
Na tvári démona sa objavilo uspokojenie. Keď sa už dosť nabažil pohľadu na mužov. Pristúpil bližšie vystrel svoju ruku k prvému. Svoju pokrivenú a vyziabnutú dlaň držal tesne pod jeho bradou . Do dlane mu spadla žiarivá kvapka svetla. Podišiel k druhému z toho odletela planúca kvapka a z tretieho jasná modrá kvapka. Zatvoril svoju dlaň .
A otočil sa a povedal :,,Zbohom.“
Odišiel a nechal ich tam .
Svetlo, oheň a voda .