Hranica
,,Kde sú moji rodičia?“
Na vyslovenú otázku odpovedali steny nemým mlčaním. Vzduch presýtený čiastočkami prachu páchol zatuchlinou . Na miestach kde stropom presvitali úzke lúče prenikavého bieleho svetla tancovali tisíce malých svetielok . Ožívali a zomierali na hraniciach s tieňom. Pohľad na ne bol hypnotizujúci a návykový
,,Keď vidím tvoj výraz, chce sa mi smiať. Je to len smiešny prach a pozeráš sa na to ako na zjavenie,“
V mieste, kde sa v tieni črtal tvar podobný dverám stálo, niečo čo bolo ešte tmavšie . Keď to vyšlo z najväčšej tmy začali nejasné skreslené tvary nadobúdať konkrétne línie. Čím viac sa postava približovala tým lepšie boli badateľné temne modré odlesky, celého jej povrchu .
,,Kto si ?“
,,Kto, že som ja ?“Smiech, ktorý naplnil miestnosť bol ako burácanie mora. Otriasala sa celá miestnosť, vibrovali drevené trámy a lúče boli zmietané metelicou častíc.
,,Za celé stáročia som nepočul takú prostoduchú otázku.“ Tvorova tvár bola popraskaná a rozdelená zložená s tisícov neustále sa meniacich kúsočku . Práve teraz nadobúdali tvar, z ktorého bolo evidentné pobavenie . Zastal tesne pred hranicou svetla a skúmavo si ju prezeral .
,,Svetlo, no nieje to nádhera?“ nedočkal sa odpovede.
,,Vlastne budem ťa musieť sklamať, to čo si tak hypnoticky skúmala nieje svetlo a dokonca ani tie vecičky, ktoré sa zdajú byť prachom ním nie sú, “ tvorovi z neustále sa meniacej tváre neschádzal pobavený úškrn. Temne modré oči sa mu chladne leskli aj v prítmí. V tme sa črtali ostré hrany proporcii tela, ktoré sa hoc v základe ponášalo na ľudské tak ním ani zďaleka nebolo .Rezkým krokom došiel až tesne na miesto, z ktorého sa na neho pozerala druhá bytosť .
,,Onemela si snáď Argcandra? Snáď tu nie si prvý krát ? Alebo, žeby áno ? Dobre teda, nech je po tvojom budem ti robiť tých rodičov, ktorých si tak bezmocne volala .
Argcandra sprvu nechápala, čo má vlastne robiť ale vedela, že musí vstať a ísť preč.
,,Takéto niečo tu naozaj už dlho nebolo.“ povedal, keď prechádzala popri ňom cez lúč rozmazavajúci sa v jej striebristej siluete. Kaskády sršiacich iskričiek odlietavali od jej prítomnosti .
,,Kto si ?“ spýtala sa znovu .
,,Som Limes istotne si to počula,“ povedal to bez toho aby prerušil svoju cestu späť do najtmavšieho zákutia toho miesta .
Obarená jeho odpoveďou sa na chvíľu rozpálila a chystala sa vypustiť spŕšku vyčítavých slov, no tie mohli prepalovať leda tak ticho. Striebro jej esencie pretínalo vzduch a zaháňalo tú najprenikavejšiu tmu do najvzdialenejšieho kúta, presne tam kadiaľ odišiel Limes.
Vidiac, že búranie podstaty tohto miesta by bolo holým nezmyslom odišla smerom ku vchodu .
Tma bola čoraz intenzívnejšia až sa zmenila v oslnivú belobu , do ktorej prenikali stuhy tmy .
,,Na čase, že si sa tu objavila, nepochybne vynikáš predovšetkým v tme ale pozri sa ako si oslepujúca tu .“ Vlny strieborného ohňa v zadúšajúcej záplave zahaľovali okolie už tak veľmi presýtené svetlom.
,,Kde to sme ?“ Zaznela znovu otázka .
,,Sme presne tam, kde chceš aby sme boli . A ak by si sa znova chcela pýtať, kto som tak sa zamysli, lebo to dobre vieš. Nebudem sa však zdržiavať zbytočnosťami a prejdeme rovno k veci ,“ opäť ten úškrn a hoci tvár nemala ústa či pery, bol evidentný .
,,Nevieš sa na seba vynadívať, čo?“ čakal a striebristé odlesky sa ako voda prelievalo po jeho členitom ale lesklom tele. Pláty tmavej hmoty sa vo svetelnej záplave menili na hladinu tekutej ocele .
,,Dobre pôjdeme teda ďalej a uvidíme ako sa rozhodneš .
,,Ardrian už poď je čas letieť na korunováciu nového kráľa .“
,,Kráľ sa zaobíde aj bez nás.“
,,V tom sa mýliš, kráľ a ľudia nás potrebujú a nezáleží na tom či si to uvedomujú.“ Ardrianina matka mala oči farby krvy, rovnako ako celé telo, šupiny a ostne .
Ardriana sa odmlčala, bola ešte príliš mladá na to aby chápala, učila sa mnohé veci ale mnohým vôbec nerozumela .
,,Ľudia sú poverčivý a symboly sú mocným nástrojom .“
,,Takže, my sme symbolom?“ Ardriana sa rozbehla za matkou kráčajúcou chodbou lemovanou červenými kryštálmi .
,,To sme.“ Matka prikývla a pokračovala . Spolu mierili ku veľké mu oblúku na konci, kde sa modrela obloha.
,,Nieje to klamstvo?“ tá otázka bola plná pochybnosti smerom k rodičovským praktikám.
,,Je to klamstvo, nebudem to nazývať inak,“ pozrela sa na svoju dcérku a okrem intenzívneho dračieho pohľadu ukrývali jej oči dlhé poznanie .
,,Prečo?“
,,Existujú určité hranice .Nemenné hranice za prekročenie, ktorých sa platí.“ Matkin hlas bol hlboký tak ako to u drakov býva ale napriek tomu v ňom vynikali jemnejšie odtiene zafarbenia slov zdôrazňujúc jej príslušnosť k druhému pohlaviu.
Ardriana chcela vyjsť s ďalšou otázkou .
,,Nateraz by stačilo, rozsah surovosti pravdy spoznáš sama, ešte máš chvíľku užívaj si ju ale zostávaj v strehu. “
,,Sme hádankári, hovoríme v náznakoch a prirovnaniach.“
,,Tak presne, a teraz letíme.“
,,Sme tu vieš o tom ?“
,,Pozri sa okolo seba a uvidíš nefalšovaný rozklad a deštrukciu?“ Limesov členitý povrch sa blikotavo leskol od ohňov čo naokolo horeli .
,,Samozrejme je to tvoja záležitosť .“
,,Moja?“ otázka letela zdevastovaným miestom ako ničivá vlna.
,,Bravo!“ zaznel potlesk. Ktorý mal mierne posmešný charakter . Škodoradosť v ňom ukrytá z neho však pučala podobne ako burina z čerstvo okopanej zeme.
,,Páči sa ti to všakže?“
,,Je to podozrivo ľudské ale stačí to.“ Vykračoval si po rozpukanej cestičke bezstarostným krokom prekračujúc kaluže horiacej smoly a nekonečné praskliny.
,,Je tu pekne, čo povieš? Chceš tu ostať?“ Tentoraz to bola v celku nevtieravá otázka a zloba sršiaca z toho miesta pôsobila kontrastne voči tým slovám .
Argcandra v tom momente len pokojne blkotala . Provokatívne vystupovanie Limesa ju však strašne dráždilo. Nedokázala sa sústrediť na nič iné.
,,Ty“ vykríkla vypustiac spleť čiernych chápadiel na bezstarostne si poskakujúcu postavičku. Už boli takmer pri ňom . Otočil sa.
,,Opatrne, nie sme u teba,“ chápadlá zadržala neviditeľná sila roztrieštiac ich na kusy ako sklo.
To čo spravil ju zaskočilo a strata predsunutých končatín bola sprevádzaná desivým škrekom.Opäť vychladla a kľudne blbotala skromnými plamienkami.
,,Čo chceš ?“ v otázke bolo cítiť mierne váhanie .
,,Čo chcem ja? Ja nikdy nič nechcem, to stále o do mňa niečo chcú a ja im to dávam “ až teraz bolo cítiť naplno aký prenikavý je pohľad, ktorého tvrdosť sa rovnala úderom kladiva na nepoddajný kov.
,,Poď, uvidíš všetko čo máš“
Odmietavá myšlienka, ktorá Argcandre preletela mysľou sa roztavila v nevysvetliteľnej potrebe ísť za ním . Bola naliehavá a z ľahkosťou trhala puto k tomuto miestu .
Ešte chvíľu vyčkávala ale potom šla, nasledovala Limesa, ktorí sa stále vzďaľoval. Necítila však dotyk nôh no predsa sa hýbala . Niesla sa bezútešnou pustatinou a cítila sa dobre . Jeden bod bol iný v mieste kde žeravá láva vytekala zo skalného previsu bola otrasná páľava. Spaľovala všetko na blízku. No v jej najprenikavejšom mieste bola žeravá až do biela . Cítila na celom tele ako jej surová energia preniká cez kožu až do duše . Musela vstúpiť presne do toho najjasnejšieho miesta. Uvedomila si, že ju láka viac než čiernota devastovanej pustatiny.
Vstúpila.
Zelené návršie s tu tam vyrastajúcim stromom bolo krutým kontrastom ku predchádzajúcej scenérii. Cítila sa nesvoja a najpríjemnejší bol pohľad na odumretý strom .
Nečakaným potleskom prerušil Limes nitky myšlienok smerujúcich k tomuto miestu.
,,Ako dieťa, ktorému zoberú jeho hračku.“
Jeho smiech sa niesol lesom. Tvrdý a krutý ako jeho telo.
,,Toto nieje dobré miesto.“ Odpoveď bola tým na čo čakal .
,,To mi je jasné, ale predsa je to to najlepšie miesto pre teba. Povedz, keby si bola temnou kráľovnou zosobnením samotného zla, kde by si vynikala viac ? Na temných spustnutých a dezolátnych miestach alebo takýchto.
Argcandra si uvedomovala aká kontrastná je . Pozrela sa na svoje končatiny, rozmazané záplavami potemnelej šede. Žiadalo sa jej ničiť a plieniť, premeniť to tu vo svoj obraz. Jej čierny tieň sa vpíjal do zelenej trávy a začínal otravovať krajinku .
,,Pomaly maličká, nie si doma, tak sa podľa toho správaj.“ upozornil ju.
,,Tak to tu na svoj domov premením a ty s tým nič nenarobíš .“ desivá zloba čiernej aury sa rozletela ako príliv.
,,Omyl Argcandra, “ slová vyslovil takmer šeptom ale účinok bol okamžitý. Neviditeľná bariéra zomkýnala černastý príliv. Zloba sa vo zdroji menila na šialený hnev, kŕmiaci silou prúdy čiernej hmoty útočiacej proti bariéram.
,,Nemôžeš, nič a ešte doteraz si nepochopila aká si bezmocná,“ kráčal spolu s bariérou a znižoval okruh. Obracal proces skazenia na ruby a obnovoval to čo bolo zničené .
Už vedela, že sa snaží márne ale napriek tomu pokračovala.
,,Si tak podobná ľuďom,“ tón s akým narážky vyslovoval boli čím ďalej posmešnejšie a krutejšie .
,,Tak úbohá len sa seba pozri, myslíš, že si zostala nedotknutá človečenstvom.“
Bariéra ju už takmer úplne uzatvorila nahustiac čierňavu na jednu mieste, kde sa kumulovala a zlovestne otáčala ale nedokázala preniknúť.
,,Kto si?!“ vyštekla. Z toho čo videla nevedela povedať, kým tento tvor je a prečo to vlastne robí.
Draci stáli v dvojiciach hlavami oproti sebe pozdĺž cesty vedúcej ku kráľovskému palácu. Bola to tradícia. Napriek tomu, že sa k palácu tlačilo množstvo ľudí nikto sa neodvážil až k nim. Boli ako obrovské sochy, ktoré niekto vytesal aby mohli v deň korunovácie ešte viacej zosobniť vznešenosť úradu, ktorým je kráľ .
Ardriandra stála medzi mladšími drakmi skoro priam pod palácom. Aj keď nemala matku pri sebe boli spojený myšlienkami .
,,Z čoho vyplýva vznešenosť kráľa?“
,,Na tom byť kráľom nieje nič vznešené. To je tým, čo prestavuje tento dojem.“
Sprievod už dosiahol úroveň drakov a prechádzal v celej svojej pompéznosti a majestáte pomedzi nich. Bolo však jasné, že práve tu je okázalosť ľudského vládcu zdrvená prítomnými drakmi .
,,Ak nieje vznešený kráľ tak, kto?“
,,Niektorí sú vskutku tým, čím by mali byť ale väčšina nie, sú to len masky . Na nás si však nikdy nezvyknú, nedokážu držať svoju oponu ani keď na nich nepozeráme .“
Ardriana si myslela, že tá veta bude plná pohŕdania ale nebola .
,,Prečo nimi nepohŕdaš?“ tá otázka bola tak opovážlivá, že sa matkine myšlienky citeľne zostrili.
,,Ty nimi snáď pohŕdaš? “
,,Neviem,“ zachvátil ju záchvev zúfania si nad šlamastikou do ktorej sa dostala.
,,No, hovor chcem to počuť, tak áno alebo nie?“slovo za slovom bolo intenzívnejšie . Sprievod sa zatiaľ posúval a bolo vidno ako pribúda nižšie postavených ľudí.
,,Hovor!!“ to nebolo naliehanie ale rozkaz.
,,Áno.“ Bola to myšlienka myšky tichá a maličká.
,,Mlč!.“z myšky ostal popol .
,,Sú určité hranice za prekročenie, ktorých sa platí.“
Ardriana zúbožene mlčala po celý zvyšok korunovácie. Mlčanie porazeného a zahanbeného tvora.
Nik iný ich rozhovor nesledoval . Draci nemali vo zvyku sledovať cudzie rozhovory, nezaujímalo ich to, dobre vedeli čo všetko je možné aj nie .
Prach spustnutej roviny na tom mieste prebýval po stovky rokov nepohnutý a nedotknutý . Až teraz . Limesova kovovo kamenná silueta kráčajúca rozrývajúc hrubú vrstvu usadeného popolčeka .
,,Tak už vieš čo chceš ?“ Boli to slová výzvy tvrdé ako oceľ.
Nedokázala pochopiť čo chce. Ale niekde v hĺbke cítila odpoveď.
,,Čakám!“ I štekanie psa bolo v porovnaní s týmto hotovým zamatom . Otázky začali byť čo raz častejšie prudšie a nepríjemnejšie.
,,Neodpovedáš Argcandra?“
,,Dochádza ti čas maličká.“
Argcandra sa zľakla . Doteraz bol irelevantný, prázdna množina, ktorú nebolo treba plniť, skutočnosť však bola iná. Utekal preč rýchlosťou jastraba stíhajúceho korisť.
,,Dostanem, čo potrebujem!“ Vydral sa z nej strašlivý výkrik . A odhodlanie v jej očiach horelo ako oheň v rozdúchanej kováčskej vyhni .
,,To sa uvidí.“ jeho slová zrážali akýkoľvek odpor.
,,Viem, to!“ Strach-naháňajúci bol pohľad na čierneho draka s potemnelými krvavočervenými očami prepaľujúcimi modrú postavu pred nimi. Nohy odrazili telo o zem krídla zabrali unášajúc dračí trup do výšky. A potom útok. Strmhlavý nálet . Séria veľkých ohnivých gúľ ohnivých v neochvejnom predvoji hovorilo spoločnou rečou .
,,Hm,“ bola Limesova jediná poznámka tesne pred stretom . Oheň sa rozpustil . Zmizol ako rozfúkaný vetrom .
S vytasenými tesákmi vrazila do toho miesta . Tlaková vlna nárazu vytvorila prašnú guľu. Tá dusila všetko naokolo .Nasledovaná stenami zlovestnej žeravej hmoty . Za divokou clonou žeravej horniny stála dračica, neúnavne vrhajúca záplavy ohnivého dychu na jedno a to isté miesto. Mnoho z neho bolo odklonené a roztápalo zem naokolo. Rýchlosť prúdov ju strhávala a odvievala preč.
,,Musí preč, cítim to, musím ho zničiť.“
,,Si smiešna vieš o tom?“ pohybom očí naznačil čas zmeny. Pohyb zastal a s praskotom zomieral pohlcovaný silou myšlienky.
,,Nikdy neprestanem!“ Myšlienka na túto jedinú vec sa jej usadila v mysli ako parazit . Keby tá myšlienka bola mečom, nič by nedokázalo odolať. A vskutku sa ním stala.
Čiernota sa premenila na tekuté striebro so strieborným mečom . Meč zarazila do Limesa. Zlámal sa jak so skla rovnako ako zvyšok striebristých stúh okolo.
,,Tak zúfalé.“
,,Buď sa predvedieš alebo pôjdeš späť.“ To bolo ultimátum a ona to vedela . Striebro prerývané čiernymi vlnami sa čerilo a miešalo. Ani čierna zloba ani jagavá aura. Argcandra v šedi pristúpila k nemu a pomaly pohybovala svoju ruku k Limesovi. Jeho prechádzajúca bariéra tam nebola .
,,Výborne Argcandra.“ Ten istý moment jej chytil ruku a v zlomku sekundy jej ju vykrútil a zlomil v troch miestach pritiahnúc ju k sebe.
,,Pekný pokus maličká ale nemáš na to, ja do teba vidím , zmizni .“ Surovo ju odhodil ďaleko od sebe a na posledy sa zasmial .
,,Teším sa na budúce stretnutie.“
,,Matka?“ Bola to tá otázka dieťaťa, čo si myslí, že tým, že bude predstierať dospelého oklame rodiča.
,,Čo je maličká?“
,,Povedz mi o hviezdach .Chcela by som ísť k nim,“ matka nemohla prehliadnuť ligot jej očí, ktoré boli plné očakávania.
,,Sú tým najčistejším a najneskalenejším čo na tomto svete uvidíš a preto sa k nim nikto nedostane a nesmie dostať .“ Jej červené oči si pozorne premeriavali nočnú oblohu .
,,To nemá zmysel .“
,,Väčší než si myslíš . Raz pochopíš sama. Nepokúšaj sa o ne, nikdy.“ Viac už svojej dcérke na otázky neodpovedala len mlčky hľadela do nebies.
,,Aký smiešne patetický je každý, kto pozerá na nočnú oblohou, kŕmiac svoju dušu falošnou nádejou, že veci budú lepšie. Krása spútaná v temnote čiernej ako vypočítavosť ľudí, vedúcich túto vojnu. Ale stvoriteľ vedel čo robí .“ Takto chvíľu venovala úvahe nad podstatou hviezd .
Ľadový vietor svišťal naokolo ako besný. Mrazil tak strašne akoby sám držal v rukách dýky a bodal nimi . Pridala sa k nemu vlhká hmla, ktorá tiež nebolo obzvlášť príjemná. Vlhkosť vysávala Ardriane teplo z tela. Začala revať, rozopela krídla a získala rovnováhu . Nadobudla plné vedomie a smerovala tak kde mala . Za pachom krvi, bolesti a smrti .
,,Skvelá hra Limes.“
,,Dnes budeš mať prácu. “
,,Nič neobvyklé,“ Azrael sa uškrnul v posmešnom geste.
,,Ona sa nevzdá, “
,,Mal si jej rovno povedať, že je to pohrebisko. Kam si myslíš, že pôjde? “
,,Tam k tej červenej .“
,,Nakazený ľudským sentimentom aké patetické.“
,,Vidím obe strany ty iba jednu .“
,,Idem teda, dnes to bude rušné, uvidíme, či sú tvoje metódy účinné.“
,,Bude žiť.“
,,Možno.“
Na vyslovenú otázku odpovedali steny nemým mlčaním. Vzduch presýtený čiastočkami prachu páchol zatuchlinou . Na miestach kde stropom presvitali úzke lúče prenikavého bieleho svetla tancovali tisíce malých svetielok . Ožívali a zomierali na hraniciach s tieňom. Pohľad na ne bol hypnotizujúci a návykový
,,Keď vidím tvoj výraz, chce sa mi smiať. Je to len smiešny prach a pozeráš sa na to ako na zjavenie,“
V mieste, kde sa v tieni črtal tvar podobný dverám stálo, niečo čo bolo ešte tmavšie . Keď to vyšlo z najväčšej tmy začali nejasné skreslené tvary nadobúdať konkrétne línie. Čím viac sa postava približovala tým lepšie boli badateľné temne modré odlesky, celého jej povrchu .
,,Kto si ?“
,,Kto, že som ja ?“Smiech, ktorý naplnil miestnosť bol ako burácanie mora. Otriasala sa celá miestnosť, vibrovali drevené trámy a lúče boli zmietané metelicou častíc.
,,Za celé stáročia som nepočul takú prostoduchú otázku.“ Tvorova tvár bola popraskaná a rozdelená zložená s tisícov neustále sa meniacich kúsočku . Práve teraz nadobúdali tvar, z ktorého bolo evidentné pobavenie . Zastal tesne pred hranicou svetla a skúmavo si ju prezeral .
,,Svetlo, no nieje to nádhera?“ nedočkal sa odpovede.
,,Vlastne budem ťa musieť sklamať, to čo si tak hypnoticky skúmala nieje svetlo a dokonca ani tie vecičky, ktoré sa zdajú byť prachom ním nie sú, “ tvorovi z neustále sa meniacej tváre neschádzal pobavený úškrn. Temne modré oči sa mu chladne leskli aj v prítmí. V tme sa črtali ostré hrany proporcii tela, ktoré sa hoc v základe ponášalo na ľudské tak ním ani zďaleka nebolo .Rezkým krokom došiel až tesne na miesto, z ktorého sa na neho pozerala druhá bytosť .
,,Onemela si snáď Argcandra? Snáď tu nie si prvý krát ? Alebo, žeby áno ? Dobre teda, nech je po tvojom budem ti robiť tých rodičov, ktorých si tak bezmocne volala .
Argcandra sprvu nechápala, čo má vlastne robiť ale vedela, že musí vstať a ísť preč.
,,Takéto niečo tu naozaj už dlho nebolo.“ povedal, keď prechádzala popri ňom cez lúč rozmazavajúci sa v jej striebristej siluete. Kaskády sršiacich iskričiek odlietavali od jej prítomnosti .
,,Kto si ?“ spýtala sa znovu .
,,Som Limes istotne si to počula,“ povedal to bez toho aby prerušil svoju cestu späť do najtmavšieho zákutia toho miesta .
Obarená jeho odpoveďou sa na chvíľu rozpálila a chystala sa vypustiť spŕšku vyčítavých slov, no tie mohli prepalovať leda tak ticho. Striebro jej esencie pretínalo vzduch a zaháňalo tú najprenikavejšiu tmu do najvzdialenejšieho kúta, presne tam kadiaľ odišiel Limes.
Vidiac, že búranie podstaty tohto miesta by bolo holým nezmyslom odišla smerom ku vchodu .
Tma bola čoraz intenzívnejšia až sa zmenila v oslnivú belobu , do ktorej prenikali stuhy tmy .
,,Na čase, že si sa tu objavila, nepochybne vynikáš predovšetkým v tme ale pozri sa ako si oslepujúca tu .“ Vlny strieborného ohňa v zadúšajúcej záplave zahaľovali okolie už tak veľmi presýtené svetlom.
,,Kde to sme ?“ Zaznela znovu otázka .
,,Sme presne tam, kde chceš aby sme boli . A ak by si sa znova chcela pýtať, kto som tak sa zamysli, lebo to dobre vieš. Nebudem sa však zdržiavať zbytočnosťami a prejdeme rovno k veci ,“ opäť ten úškrn a hoci tvár nemala ústa či pery, bol evidentný .
,,Nevieš sa na seba vynadívať, čo?“ čakal a striebristé odlesky sa ako voda prelievalo po jeho členitom ale lesklom tele. Pláty tmavej hmoty sa vo svetelnej záplave menili na hladinu tekutej ocele .
,,Dobre pôjdeme teda ďalej a uvidíme ako sa rozhodneš .
,,Ardrian už poď je čas letieť na korunováciu nového kráľa .“
,,Kráľ sa zaobíde aj bez nás.“
,,V tom sa mýliš, kráľ a ľudia nás potrebujú a nezáleží na tom či si to uvedomujú.“ Ardrianina matka mala oči farby krvy, rovnako ako celé telo, šupiny a ostne .
Ardriana sa odmlčala, bola ešte príliš mladá na to aby chápala, učila sa mnohé veci ale mnohým vôbec nerozumela .
,,Ľudia sú poverčivý a symboly sú mocným nástrojom .“
,,Takže, my sme symbolom?“ Ardriana sa rozbehla za matkou kráčajúcou chodbou lemovanou červenými kryštálmi .
,,To sme.“ Matka prikývla a pokračovala . Spolu mierili ku veľké mu oblúku na konci, kde sa modrela obloha.
,,Nieje to klamstvo?“ tá otázka bola plná pochybnosti smerom k rodičovským praktikám.
,,Je to klamstvo, nebudem to nazývať inak,“ pozrela sa na svoju dcérku a okrem intenzívneho dračieho pohľadu ukrývali jej oči dlhé poznanie .
,,Prečo?“
,,Existujú určité hranice .Nemenné hranice za prekročenie, ktorých sa platí.“ Matkin hlas bol hlboký tak ako to u drakov býva ale napriek tomu v ňom vynikali jemnejšie odtiene zafarbenia slov zdôrazňujúc jej príslušnosť k druhému pohlaviu.
Ardriana chcela vyjsť s ďalšou otázkou .
,,Nateraz by stačilo, rozsah surovosti pravdy spoznáš sama, ešte máš chvíľku užívaj si ju ale zostávaj v strehu. “
,,Sme hádankári, hovoríme v náznakoch a prirovnaniach.“
,,Tak presne, a teraz letíme.“
,,Sme tu vieš o tom ?“
,,Pozri sa okolo seba a uvidíš nefalšovaný rozklad a deštrukciu?“ Limesov členitý povrch sa blikotavo leskol od ohňov čo naokolo horeli .
,,Samozrejme je to tvoja záležitosť .“
,,Moja?“ otázka letela zdevastovaným miestom ako ničivá vlna.
,,Bravo!“ zaznel potlesk. Ktorý mal mierne posmešný charakter . Škodoradosť v ňom ukrytá z neho však pučala podobne ako burina z čerstvo okopanej zeme.
,,Páči sa ti to všakže?“
,,Je to podozrivo ľudské ale stačí to.“ Vykračoval si po rozpukanej cestičke bezstarostným krokom prekračujúc kaluže horiacej smoly a nekonečné praskliny.
,,Je tu pekne, čo povieš? Chceš tu ostať?“ Tentoraz to bola v celku nevtieravá otázka a zloba sršiaca z toho miesta pôsobila kontrastne voči tým slovám .
Argcandra v tom momente len pokojne blkotala . Provokatívne vystupovanie Limesa ju však strašne dráždilo. Nedokázala sa sústrediť na nič iné.
,,Ty“ vykríkla vypustiac spleť čiernych chápadiel na bezstarostne si poskakujúcu postavičku. Už boli takmer pri ňom . Otočil sa.
,,Opatrne, nie sme u teba,“ chápadlá zadržala neviditeľná sila roztrieštiac ich na kusy ako sklo.
To čo spravil ju zaskočilo a strata predsunutých končatín bola sprevádzaná desivým škrekom.Opäť vychladla a kľudne blbotala skromnými plamienkami.
,,Čo chceš ?“ v otázke bolo cítiť mierne váhanie .
,,Čo chcem ja? Ja nikdy nič nechcem, to stále o do mňa niečo chcú a ja im to dávam “ až teraz bolo cítiť naplno aký prenikavý je pohľad, ktorého tvrdosť sa rovnala úderom kladiva na nepoddajný kov.
,,Poď, uvidíš všetko čo máš“
Odmietavá myšlienka, ktorá Argcandre preletela mysľou sa roztavila v nevysvetliteľnej potrebe ísť za ním . Bola naliehavá a z ľahkosťou trhala puto k tomuto miestu .
Ešte chvíľu vyčkávala ale potom šla, nasledovala Limesa, ktorí sa stále vzďaľoval. Necítila však dotyk nôh no predsa sa hýbala . Niesla sa bezútešnou pustatinou a cítila sa dobre . Jeden bod bol iný v mieste kde žeravá láva vytekala zo skalného previsu bola otrasná páľava. Spaľovala všetko na blízku. No v jej najprenikavejšom mieste bola žeravá až do biela . Cítila na celom tele ako jej surová energia preniká cez kožu až do duše . Musela vstúpiť presne do toho najjasnejšieho miesta. Uvedomila si, že ju láka viac než čiernota devastovanej pustatiny.
Vstúpila.
Zelené návršie s tu tam vyrastajúcim stromom bolo krutým kontrastom ku predchádzajúcej scenérii. Cítila sa nesvoja a najpríjemnejší bol pohľad na odumretý strom .
Nečakaným potleskom prerušil Limes nitky myšlienok smerujúcich k tomuto miestu.
,,Ako dieťa, ktorému zoberú jeho hračku.“
Jeho smiech sa niesol lesom. Tvrdý a krutý ako jeho telo.
,,Toto nieje dobré miesto.“ Odpoveď bola tým na čo čakal .
,,To mi je jasné, ale predsa je to to najlepšie miesto pre teba. Povedz, keby si bola temnou kráľovnou zosobnením samotného zla, kde by si vynikala viac ? Na temných spustnutých a dezolátnych miestach alebo takýchto.
Argcandra si uvedomovala aká kontrastná je . Pozrela sa na svoje končatiny, rozmazané záplavami potemnelej šede. Žiadalo sa jej ničiť a plieniť, premeniť to tu vo svoj obraz. Jej čierny tieň sa vpíjal do zelenej trávy a začínal otravovať krajinku .
,,Pomaly maličká, nie si doma, tak sa podľa toho správaj.“ upozornil ju.
,,Tak to tu na svoj domov premením a ty s tým nič nenarobíš .“ desivá zloba čiernej aury sa rozletela ako príliv.
,,Omyl Argcandra, “ slová vyslovil takmer šeptom ale účinok bol okamžitý. Neviditeľná bariéra zomkýnala černastý príliv. Zloba sa vo zdroji menila na šialený hnev, kŕmiaci silou prúdy čiernej hmoty útočiacej proti bariéram.
,,Nemôžeš, nič a ešte doteraz si nepochopila aká si bezmocná,“ kráčal spolu s bariérou a znižoval okruh. Obracal proces skazenia na ruby a obnovoval to čo bolo zničené .
Už vedela, že sa snaží márne ale napriek tomu pokračovala.
,,Si tak podobná ľuďom,“ tón s akým narážky vyslovoval boli čím ďalej posmešnejšie a krutejšie .
,,Tak úbohá len sa seba pozri, myslíš, že si zostala nedotknutá človečenstvom.“
Bariéra ju už takmer úplne uzatvorila nahustiac čierňavu na jednu mieste, kde sa kumulovala a zlovestne otáčala ale nedokázala preniknúť.
,,Kto si?!“ vyštekla. Z toho čo videla nevedela povedať, kým tento tvor je a prečo to vlastne robí.
Draci stáli v dvojiciach hlavami oproti sebe pozdĺž cesty vedúcej ku kráľovskému palácu. Bola to tradícia. Napriek tomu, že sa k palácu tlačilo množstvo ľudí nikto sa neodvážil až k nim. Boli ako obrovské sochy, ktoré niekto vytesal aby mohli v deň korunovácie ešte viacej zosobniť vznešenosť úradu, ktorým je kráľ .
Ardriandra stála medzi mladšími drakmi skoro priam pod palácom. Aj keď nemala matku pri sebe boli spojený myšlienkami .
,,Z čoho vyplýva vznešenosť kráľa?“
,,Na tom byť kráľom nieje nič vznešené. To je tým, čo prestavuje tento dojem.“
Sprievod už dosiahol úroveň drakov a prechádzal v celej svojej pompéznosti a majestáte pomedzi nich. Bolo však jasné, že práve tu je okázalosť ľudského vládcu zdrvená prítomnými drakmi .
,,Ak nieje vznešený kráľ tak, kto?“
,,Niektorí sú vskutku tým, čím by mali byť ale väčšina nie, sú to len masky . Na nás si však nikdy nezvyknú, nedokážu držať svoju oponu ani keď na nich nepozeráme .“
Ardriana si myslela, že tá veta bude plná pohŕdania ale nebola .
,,Prečo nimi nepohŕdaš?“ tá otázka bola tak opovážlivá, že sa matkine myšlienky citeľne zostrili.
,,Ty nimi snáď pohŕdaš? “
,,Neviem,“ zachvátil ju záchvev zúfania si nad šlamastikou do ktorej sa dostala.
,,No, hovor chcem to počuť, tak áno alebo nie?“slovo za slovom bolo intenzívnejšie . Sprievod sa zatiaľ posúval a bolo vidno ako pribúda nižšie postavených ľudí.
,,Hovor!!“ to nebolo naliehanie ale rozkaz.
,,Áno.“ Bola to myšlienka myšky tichá a maličká.
,,Mlč!.“z myšky ostal popol .
,,Sú určité hranice za prekročenie, ktorých sa platí.“
Ardriana zúbožene mlčala po celý zvyšok korunovácie. Mlčanie porazeného a zahanbeného tvora.
Nik iný ich rozhovor nesledoval . Draci nemali vo zvyku sledovať cudzie rozhovory, nezaujímalo ich to, dobre vedeli čo všetko je možné aj nie .
Prach spustnutej roviny na tom mieste prebýval po stovky rokov nepohnutý a nedotknutý . Až teraz . Limesova kovovo kamenná silueta kráčajúca rozrývajúc hrubú vrstvu usadeného popolčeka .
,,Tak už vieš čo chceš ?“ Boli to slová výzvy tvrdé ako oceľ.
Nedokázala pochopiť čo chce. Ale niekde v hĺbke cítila odpoveď.
,,Čakám!“ I štekanie psa bolo v porovnaní s týmto hotovým zamatom . Otázky začali byť čo raz častejšie prudšie a nepríjemnejšie.
,,Neodpovedáš Argcandra?“
,,Dochádza ti čas maličká.“
Argcandra sa zľakla . Doteraz bol irelevantný, prázdna množina, ktorú nebolo treba plniť, skutočnosť však bola iná. Utekal preč rýchlosťou jastraba stíhajúceho korisť.
,,Dostanem, čo potrebujem!“ Vydral sa z nej strašlivý výkrik . A odhodlanie v jej očiach horelo ako oheň v rozdúchanej kováčskej vyhni .
,,To sa uvidí.“ jeho slová zrážali akýkoľvek odpor.
,,Viem, to!“ Strach-naháňajúci bol pohľad na čierneho draka s potemnelými krvavočervenými očami prepaľujúcimi modrú postavu pred nimi. Nohy odrazili telo o zem krídla zabrali unášajúc dračí trup do výšky. A potom útok. Strmhlavý nálet . Séria veľkých ohnivých gúľ ohnivých v neochvejnom predvoji hovorilo spoločnou rečou .
,,Hm,“ bola Limesova jediná poznámka tesne pred stretom . Oheň sa rozpustil . Zmizol ako rozfúkaný vetrom .
S vytasenými tesákmi vrazila do toho miesta . Tlaková vlna nárazu vytvorila prašnú guľu. Tá dusila všetko naokolo .Nasledovaná stenami zlovestnej žeravej hmoty . Za divokou clonou žeravej horniny stála dračica, neúnavne vrhajúca záplavy ohnivého dychu na jedno a to isté miesto. Mnoho z neho bolo odklonené a roztápalo zem naokolo. Rýchlosť prúdov ju strhávala a odvievala preč.
,,Musí preč, cítim to, musím ho zničiť.“
,,Si smiešna vieš o tom?“ pohybom očí naznačil čas zmeny. Pohyb zastal a s praskotom zomieral pohlcovaný silou myšlienky.
,,Nikdy neprestanem!“ Myšlienka na túto jedinú vec sa jej usadila v mysli ako parazit . Keby tá myšlienka bola mečom, nič by nedokázalo odolať. A vskutku sa ním stala.
Čiernota sa premenila na tekuté striebro so strieborným mečom . Meč zarazila do Limesa. Zlámal sa jak so skla rovnako ako zvyšok striebristých stúh okolo.
,,Tak zúfalé.“
,,Buď sa predvedieš alebo pôjdeš späť.“ To bolo ultimátum a ona to vedela . Striebro prerývané čiernymi vlnami sa čerilo a miešalo. Ani čierna zloba ani jagavá aura. Argcandra v šedi pristúpila k nemu a pomaly pohybovala svoju ruku k Limesovi. Jeho prechádzajúca bariéra tam nebola .
,,Výborne Argcandra.“ Ten istý moment jej chytil ruku a v zlomku sekundy jej ju vykrútil a zlomil v troch miestach pritiahnúc ju k sebe.
,,Pekný pokus maličká ale nemáš na to, ja do teba vidím , zmizni .“ Surovo ju odhodil ďaleko od sebe a na posledy sa zasmial .
,,Teším sa na budúce stretnutie.“
,,Matka?“ Bola to tá otázka dieťaťa, čo si myslí, že tým, že bude predstierať dospelého oklame rodiča.
,,Čo je maličká?“
,,Povedz mi o hviezdach .Chcela by som ísť k nim,“ matka nemohla prehliadnuť ligot jej očí, ktoré boli plné očakávania.
,,Sú tým najčistejším a najneskalenejším čo na tomto svete uvidíš a preto sa k nim nikto nedostane a nesmie dostať .“ Jej červené oči si pozorne premeriavali nočnú oblohu .
,,To nemá zmysel .“
,,Väčší než si myslíš . Raz pochopíš sama. Nepokúšaj sa o ne, nikdy.“ Viac už svojej dcérke na otázky neodpovedala len mlčky hľadela do nebies.
,,Aký smiešne patetický je každý, kto pozerá na nočnú oblohou, kŕmiac svoju dušu falošnou nádejou, že veci budú lepšie. Krása spútaná v temnote čiernej ako vypočítavosť ľudí, vedúcich túto vojnu. Ale stvoriteľ vedel čo robí .“ Takto chvíľu venovala úvahe nad podstatou hviezd .
Ľadový vietor svišťal naokolo ako besný. Mrazil tak strašne akoby sám držal v rukách dýky a bodal nimi . Pridala sa k nemu vlhká hmla, ktorá tiež nebolo obzvlášť príjemná. Vlhkosť vysávala Ardriane teplo z tela. Začala revať, rozopela krídla a získala rovnováhu . Nadobudla plné vedomie a smerovala tak kde mala . Za pachom krvi, bolesti a smrti .
,,Skvelá hra Limes.“
,,Dnes budeš mať prácu. “
,,Nič neobvyklé,“ Azrael sa uškrnul v posmešnom geste.
,,Ona sa nevzdá, “
,,Mal si jej rovno povedať, že je to pohrebisko. Kam si myslíš, že pôjde? “
,,Tam k tej červenej .“
,,Nakazený ľudským sentimentom aké patetické.“
,,Vidím obe strany ty iba jednu .“
,,Idem teda, dnes to bude rušné, uvidíme, či sú tvoje metódy účinné.“
,,Bude žiť.“
,,Možno.“