Duša ohňovlada
V diali na vzdialenej veži
ma vrcholku, ktorej si trôni,
ohňovlad, sám, iba sám ako osamelé lekno v tôni,
hľadí v diaľ a hľadá, hľadá, miesto kde časť jeho leží.
Stojí jak stĺp, jak socha nehybná
upiera oči do tmy, akoby za vidna.
Neodváži sa hnúť, sedieť či v posteľ spočinúť
nezažmúri oka ani na chvíľku
Ustatý je a hoc už ledva stojí´,
únavu mu sila jeho zvnútra hojí.
Horí v ňom a celého ho rozpaľuje
až únavu útočiť unavuje
Oči jasné noc si podrobujú,
priame a odhodlané.
No v hĺbke cítia, že smútok mohol preniknúť
do hĺbky svojich útrob, preniknúť a ublížiť.
A tak v duši teraz planúcej
vyslovuje svoje slová ohňovlad tu stanúci.
Duchovia, vy čo ste mi v tejto chvíli
svojej moci čo ste mi nadelili, útrapy a smútok vedno pripravili.
Vedzte, že hoc ste ušľachtilí aj tak vás preklínam,
ohňom čo dali ste mi spálil som všetko, čo miloval som,
spálil som to všetko, lebo hoc sú vaše plamene čisté i tak by ublížili.
Osud ten nezvolil som sám, ba čo zostal stáť pre prevysom.
Čujte ma teda duchovia znovu,
preč ste ste ma prekliali , pýtam sa zas.
Vy čo chrlíte oheň a čo sa kocháte v nebesiach krás
prečo ste chytili zver a potom sa zdali lovu .
Nedočkám sa odpovede, ale vidím vám ju na očiach
vidím tam blkotať oheň čo máloktorý zočil
a tí čo zočia tak, buď podľahnú alebo sa nami stanú.
Sme to mi, v ktorých vaše plamene planú.
Nuž nepýtam sa už, len plním to prečo bol som povolaný
viem, že hoci je to osud trpký ale nieje planý
Teraz z časti viem, že prečo sme boli,
prečo sme a prečo budem.
Ale i napriek všetkému správnemu čo sme urobili
napriek všetkému, čo sme pred zničením zachránili
a tomu čo vďaka nám zakvitlo krásou.
Neodpustím vám, nie nemôžem vám odpustiť ,
bo hoc som teraz ohňovlad nositeľ dračieho ohňa
stále som iba ten obyčajný človek a
navždy budem, ten, ktorí o všetko prišiel , ten biedny smrteľník.
ma vrcholku, ktorej si trôni,
ohňovlad, sám, iba sám ako osamelé lekno v tôni,
hľadí v diaľ a hľadá, hľadá, miesto kde časť jeho leží.
Stojí jak stĺp, jak socha nehybná
upiera oči do tmy, akoby za vidna.
Neodváži sa hnúť, sedieť či v posteľ spočinúť
nezažmúri oka ani na chvíľku
Ustatý je a hoc už ledva stojí´,
únavu mu sila jeho zvnútra hojí.
Horí v ňom a celého ho rozpaľuje
až únavu útočiť unavuje
Oči jasné noc si podrobujú,
priame a odhodlané.
No v hĺbke cítia, že smútok mohol preniknúť
do hĺbky svojich útrob, preniknúť a ublížiť.
A tak v duši teraz planúcej
vyslovuje svoje slová ohňovlad tu stanúci.
Duchovia, vy čo ste mi v tejto chvíli
svojej moci čo ste mi nadelili, útrapy a smútok vedno pripravili.
Vedzte, že hoc ste ušľachtilí aj tak vás preklínam,
ohňom čo dali ste mi spálil som všetko, čo miloval som,
spálil som to všetko, lebo hoc sú vaše plamene čisté i tak by ublížili.
Osud ten nezvolil som sám, ba čo zostal stáť pre prevysom.
Čujte ma teda duchovia znovu,
preč ste ste ma prekliali , pýtam sa zas.
Vy čo chrlíte oheň a čo sa kocháte v nebesiach krás
prečo ste chytili zver a potom sa zdali lovu .
Nedočkám sa odpovede, ale vidím vám ju na očiach
vidím tam blkotať oheň čo máloktorý zočil
a tí čo zočia tak, buď podľahnú alebo sa nami stanú.
Sme to mi, v ktorých vaše plamene planú.
Nuž nepýtam sa už, len plním to prečo bol som povolaný
viem, že hoci je to osud trpký ale nieje planý
Teraz z časti viem, že prečo sme boli,
prečo sme a prečo budem.
Ale i napriek všetkému správnemu čo sme urobili
napriek všetkému, čo sme pred zničením zachránili
a tomu čo vďaka nám zakvitlo krásou.
Neodpustím vám, nie nemôžem vám odpustiť ,
bo hoc som teraz ohňovlad nositeľ dračieho ohňa
stále som iba ten obyčajný človek a
navždy budem, ten, ktorí o všetko prišiel , ten biedny smrteľník.