Smůla
Začiatok Jari. Sotva osemročný chlapec sa prechádza na lúke neďaleko dediny Taserton, kým jeho matka zbiera liečivé rastliny. Vedel, že nemá chodiť ďaleko, no v ten deň ne-vydržal a vošiel do lesa. Strach nemal. Odjakživa bol naučený chodiť s niekým z dospelých po okolí a poznal to tam. V ten deň sa však zatúlal o kúsok ďalej a zakopol o niečo. O niečo, čo mu navždy radikálne zmenilo život.
Po hodine, keď ho išla matka hľadať, ju už z diaľky cítil, no nevedel si to vysvetliť. Otvoril tmavomodré oči a keď sa spamätal po páde a zistil, že cíti matku, postavil sa. Z hrôzou sa obzrel po okolí. Hlavou s párom rohov na nádhernom labuťom krku si obzrel šupinaté telo s párom dlhých krídel na chrbte. Vôbec nerozumel, čo sa to okolo neho deje.
O niekoľko minút sa konečne upokojil a vyšiel z lesa. Inštinktívne roztiahol krídla, vzlietol a nemotorne letel v smere matkinho pachu. Nevedel presne, ako dlho je tam daný pach, no cítil, z ktorého smeru ide. Po niekoľkých minútach pristal pred plačúcou ženou, ktorá prestala plakať, keď si ho všimla. Mladý drak opatrne zložil krídla a mierne dunivejším hla-som povedal: „Hľadal som ťa, mami. Prepáč mi ten útek. Vôbec nechápem, čo sa to tu so mnou deje.“
Ešte stále mladá dáma sa upokojila a zareagovala: „Prosím, sadni si. Myslím, že je najvyšší čas povedať ti pravdu, aj keď ju akurát smola, že si sa premenil akurát dnes.“ Dračí mladík sa posadil s miernym úsmevom. Matka ho jemne pohladkala na sivých šupinách na tlame postupne prechádzajúcich do ohnivočervených, posadila sa pred neho a začala rozprávať: „Pred desiatimi rokmi som spoznala chalana. O rok staršieho. Okamžite sme si padli do oka a trávili sme spolu voľný čas. Občas mi pomáhal zbierať bylinky. Moji rodičia boli nadšení, že mám niekoho, kto mi pomáha v práci a záleží mu na mne.“ Na chvíľu s odmlčí, než pokračuje: „O rok sme mali krásnu malú svadbu. Vtedy som zhodou okolností zistila, odkiaľ má tak úžasné vedomosti o rastlinách, jedoch, prírode a kam pravidelne odchádza. V ten deň večer pristal predo mnou v dračej podobe a priznal všetko, čo tajil. Až doteraz som bola jediná, kto vedel pravdu o jeho pôvodne a vedomostiach.“
„Síce zvláštne a zaujímavé, no ako si zareagovala, keď si ho prvýkrát videla premene-ného?“ opýtal sa drak. „Bola som dosť prekvapená, no aj rada, že mi povedal pravdu. Po poďakovaní za vypočutie mi dovolil preletieť sa. Doteraz to považujem za jeden z najkrajších zážitkov v mojom živote. Odvtedy sme spolu pravidelne lietali, až dokým si sa narodil ty. Nechal ma, nech sa starám o teba, dokým on bude pracovať,“ odpovedala matka.
Dráčik kývol hlavou a opýtal sa: „Dobre. Čo sa stalo potom a akú súvislosť to má práve s dnešným dňom?“ „Až doteraz sa o tebe spolu staráme. Súvislosť s dneškom to má veľmi jednoduchú. Pred pár dňami si oslávil ôsme narodeniny a s otcom sme boli zvedaví, kedy a či sa u teba prejaví schopnosť meniť sa do dračej podoby. Inštinkt ťa práve dnes zaviedol na miesto, kde si objavil danú schopnosť. A že som sa o teba bála... Prirodzený strach matky o dieťa,“ dokončia rozprávania matka. Dračí syn poďakoval s poznámkou: „Sľubujem, že sa budem učiť byť čo najlepší drak.“ Mama kývla hlavou a jemne sa k nemu pritúlila.
O mesiac neskôr, keď sa mladík plne naučil ovládať premenu do dračej a ľudskej po-doby a naučil sa základy lietania, bol nesmierne nadšený. Na lúke, na ktorej pravidelne trénoval s rodičmi, v ten deň priletel o niečo skôr. Ďalej sa bál lietať sám. Keď rodičia neprichádzali ani dve hodiny po dohodnutom čase, znervóznel. Okamžite sa premení na človeka, sad-ne si a priebežne sleduje cestu z dediny a smer, kam a odkiaľ pravidelne lietajú. Začal sa báť, či sa im obom alebo len jednému z nich niečo nestalo. Bolo to prvýkrát, čo toľko meškali. Je zvyknutý pár minút čakať, no nie niekoľko hodín.
V tej chvíli prišli obaja rodičia akýsi nervózni. Po pozdrave matka poznamenala: „Pre-páč nám to meškanie, no niekto nám vykradol sklad zásob. Okamžite sme volali políciu. Na-šťastie trezor v pivnici nechal na pokoji. Keby ten vykradli, bolo by to oveľa horšie.“ Mladík kývol hlavou a zareagoval: „Nepríjemné. Mám vám s niečím pomôcť?“ „Zatiaľ sa len uč. Tým nám najviac pomôžeš,“ odvetil otec. Chlapec len kývol hlavou. Po večeri, keď otec umýval riad, matka pomohla synovi umyť sa. Bol však akosi potichu oproti iným dňom, keď stále rozprával. „Deje sa niečo?“ vyzvedala matka. „Ja len... Nechcem aby sa tebe a otcovi niečo stalo. Mám vás veľmi rád,“ zašepkal chlapec. Žena chvíľu mlčala, než ho upokojila: „Nemusíš myť o nás zbytočne strach. Vždy sa môže niečo stať, čo nemôžeme ovplyvniť. Môžeš sa pokojne uvoľniť, prosím. Tiež o teba nechceme prísť a máme ťa radi.“ Chlapec sa usmial a keď bol umytý a oblečený, nechal si hustým hrebeňom učesať mierne dlhšie čierne vlasy dozadu.
Na druhý deň si let nesmierne užíval. Výnimočne len s otcom leteli do rokliny, kde je plno prírodných prekážok. Najkrajší pohľad bol na kamenné útesy na konci. Zo začiatku sa mladíkovi nedarilo, no po obede zvládol danú trať síce dosť pomaly, no takmer bez chýb. Otec ho pochválil, podporil a pokračovali v tréningu o niečo rýchlejšie. Mladší drak sa na-priek obavám neustále snažil. Nechcel sklamať rodičov. Pri poslednom, stále však podprie-merne rýchlom, prelete už spravil len jednu chybu. O niečo horšie zvládol jednu z náročnejších zákrut.
Počas nasledujúceho dňa mal mladík voľno a išiel sa prejsť po dedine a kúsok za ňou. Potichu začal uvažovať nad tréningami: „Hmmm... Keby sa mi podarilo zvládnuť tú trať rýchlo a bezchybne, poteším rodičov a seba. Tá snaha sa začína vyplácať, aspoň čo hovoril otec. Alebo to len naznačoval? Ani neviem. Hlavne, aby som zvládol všetko potrebné.“ Na lúke sa premenil do dračej podoby, ľahol si a zadriemal. Zdal sa mu zvláštny sen.
Vychádzal z dediny v ľudskej podobe s poriadne zhrbeným chrbtom, keď zrazu pri ňom zastavila červená dodávka. Po chvíľke, keď sa snažil utiecť, ho niekto dobehol, naložil a odniesol na pre neho neznáme miesto. Keď sa ocitol v jednej z miestností v akejsi budove ďaleko za dedinou, prišiel k nemu neznámy pán. Vyzeral, ako keby bol neustále rozčúlený. Oblečený v športovom pozdravil mladíka a postavil sa za neho. Chlapec ho len nesmelo po-zdravil. Zo strachu sa nepohol ani o milimeter. Športovo oblečený muž mu bez jediného slova narovnal chrbát a dal mu lopatky k sebe. Mladík zafučal od bolesti a na tichý pokyn išiel s daným mužom.
Ocitli sa v prijímacom sále, kde bolo ďalších jedenásť chlapcov. Diego stále nerozumel, čo sa deje okolo neho. Všimol si však menšie pódium na druhom konci poriadne osvetlenej miestnosti, na ktorom bol mikrofón a tri stoličky. Stredná z nich bola o niečo väčšia. Po príchode troch mužov na pódium stredný z nich prešiel pred mikrofón a v krátkosti oznámil: „Vitajte medzi nami. Som John Aster. Doteraz sme hľadali dvanásť chlapcov so zvláštnymi schopnosťami, ktoré by sme im plne rozvili a naučili ich používať. Výcvik trvajúci desať rokov sa vám začne okamžite. Veľa šťastia. Môžete ísť.“
V tej chvíli sa Diego prebral a vzdychol si: „Zvláštny sen. Akosi nechápem, čo mi tým kto chcel povedať. Že by som mal niekoho hľadať, kto je ako ja? Alebo sa niečo stane, čo mi znova zmení život? Zase smola možno len.“ Premenil sa do ľudskej podoby a cestou domov si nič zvláštne nevšimol. Po príchode domov sa poriadne navečeral, umyl a išiel spať.
Ešte v ten deň, keď prvýkrát trénoval chrlenie ohňa, takmer podpálil les. Síce sa snažil mieriť na sud s vodou, no raz tak nešťastne minul, že otec musel hasiť menší požiar. Diego sa z toho pomerne dosť rozplakal. Vedel, že by mohol mať kvôli tomu vážne problémy, pretože les a priľahlé lúky využívali ľudia na oddych a niektorí z nich aj kvôli práci.
Behom niekoľkých minút sa ho obaja rodičia snažili upokojiť, no nedarilo sa im to. Mladíka to trápilo tak, že nevedel, či má pokračovať ďalej alebo nie a či vôbec má zmysel žiť, keď robí také chyby, ktorým sa môže vyhnúť pravidelným tréningom. Nakoniec sa však po pol hodine upokojil, uvoľnil a pokračoval v tréningu, no mal strach. Našťastie už triafal buď sud s vodou alebo trávu v jeho okolí, dokým nevzniklo holé miesto.
Večer, keď už ležal v posteli a čítal si knihu o rastlinách, prišla k nemu mama a po objatí sa opýtala: „Tak čo, ako sa cítiš?“ „Je to zaujímavé byť drak. Len sa bojím, že zlyhám alebo spravím niečo, kvôli čomu by som mohol mať vážne problémy, o ktoré nestojím. Dá sa tomu predísť, mami?“ zareagoval pokojne chlapec. „Určite. Treba počítať, že chyby boli, sú aj budú a že niektorým sa aj pri najlepšej vôli nevyhneš. Inak sa stačí uvoľniť a prestať sa trápiť vecami, ktoré nemôžeš ovplyvniť,“ usmiala sa mama a pohladkala ho po hlave. „Dobre, mami. Budeš ma musieť ostrihať? Rád by som mal dlhé vlasy,“ nadýchne sa. „Raz ich môžeš skúsiť,“ súhlasí mama, rozlúčila a odíde. Diego už len po jej odchode odloží knihu, ľahne si a zaspí.
V tú noc sa mu zdal veľmi nepríjemný sen. Znova bol v sále, kam bol unesený. Stál tam sám v dračej podobe. Krídlami zviazanými ťažkými železnými reťazami vôbec nemohol pohnúť. Počas výcviku robil len minimálne chyby a správal sa príkladne. Vôbec nechápal, čo sa deje okolo neho.
Keď prešla ďalšia minúta, vošiel do miestnosti riaditeľ, zastavil sa pri drakovi a obzeral si ho. Bez jediného slova mu odstránil reťaze a poznamenal: „Škoda, že ti krídla zviazali. Síce chcem mať dračieho spoločníka, no chcem, aby mal voľnosť v pohybe. Nie aby bol do-máce zviera, ktoré nič poriadne nevie. Teba chcem preto, že mi prídeš ako veľmi zaujímavý, chytrý, šikovný, talentovaný a veľmi pekný drak. Výcvik ti bude pokračovať, no budeš ho mať samostatne.“ Diego potichu poďakoval za uvoľnenie krídel a opýtal sa: „Čo budem pre vás robiť, pane?“ „Zatiaľ to, že budeš pokračovať vo výcviku cez deň a večer sa spolu budeme rozprávať. Chcem ťa bližšie spoznať,“ odvetil riaditeľ bez toho, aby mu povedal, že ho chce využiť aj ako osobného jazdeckého draka vo výnimočných prípadoch. Mladý drak sa zavrtel od prekvapenia a mierne nervózne sa usmial.
„Nemusíš byť nervózny. Len občas ma budeš musieť niekam nosiť. Nemáš sa čoho báť, len si budeš musieť zvyknúť na sedlo a že ho budeš mať poriadne upevnené,“ dodal riaditeľ, pohladkal Diega po tlame, rozlúčili sa a odišli za svojimi povinnosťami.
Mladík sa po skončení snu zobudil spotený a s plačom. Rýchlo sa posadil, obzrel sa okolo seba a schúlil sa do klbka. Bál sa, aby sa mu nestalo niečo, o čom sa mu už dva krát snívalo. O niekoľko minút sa našťastie upokojil a znova zaspal.
Nasledujúci týždeň, ak nebol doma, bol po celý čas v dračej podobe. Na striedačku trénoval lietanie a chrlenie ohňa. Síce sa zlepšoval pomaly, no boli postupne viditeľné pokro-ky. Počas jedného z dní, keď bol len s mamou, dostal návrh: „Dovolíš mi, aby som si zalietala spolu s tebou?“ Diego s miernymi obavami v hlase súhlasil: „Dobre, len... Prosím, neuťahuj sedlo tak, že nebudem môcť dýchať.“ Matka kývla hlavou a keď mal nasadené sedlo, mama nasadla.
Kým leteli, nič vážne sa nestalo. Obaja si let užili. Rovno tak aj leteli domov a než sa mladík premenil na človeka, mama mu zložila sedlo, poďakovala mu za ochotu a pohladkala ho po chrbte. Diego po premene na človek sčervenal v tvári ako rajčina, objal mamu a spolu vošli do menšieho rodinného domu.
Bohužiaľ, v čase večere ostalo otcovi veľmi zle. Manželka sa mu snažila pomôcť, no nedokázala to. Starší drak behom niekoľkých minút zomrel na infarkt. Diego sa rozplakal, keď si všimol mŕtveho otca a utiekol do svojej izby, v ktorej preplakal celú noc. Medzitým mama odniesla mŕtve telo do márnice.
Na druhý deň prišiel Diego s rudými očami za mamou. Po chvíľke tichého státia na mieste ju jemne objal a pritúlil sa k nej. Bolo na ňom vidieť, že strata milovaného dračieho otca ho veľmi ranila. Vedel, že v dedine je len jeden ďalší dospelý drak, no patril k tým, ktorí nejako viac nemuseli mládež. Matka objala syna a začala ho jemne hladkať po chrbte. Počas objatia len zašepkala: „Škoda, že si s ním nemohol stráviť viac času. Viem, že ste sa mali veľmi radi a že ste si neskutočne rozumeli.“ Mladík sotva kývol hlavou. Nakoniec v ten deň poprosil starého draka o pomoc rámci tréningu. Ten prekvapivo súhlasil.
O dva roky neskôr už mal Diego ukončený výcvik ako drak. Od rodičov, zo školy a z kníh vedel všetko, čo sa mohol naučiť a vyskúšať si. Cítil sa byť istejší, sebavedomejší a samostatnejší. Napriek tomu neprestal byť milý, príjemný a pokojný. Bohužiaľ, mal smolu v jednej drobnosť - ostal sám bez kamarátov a priateľov takmer až do dospelosti, keď si vďaka akejsi zábave v dedine našiel partnerku.
Po hodine, keď ho išla matka hľadať, ju už z diaľky cítil, no nevedel si to vysvetliť. Otvoril tmavomodré oči a keď sa spamätal po páde a zistil, že cíti matku, postavil sa. Z hrôzou sa obzrel po okolí. Hlavou s párom rohov na nádhernom labuťom krku si obzrel šupinaté telo s párom dlhých krídel na chrbte. Vôbec nerozumel, čo sa to okolo neho deje.
O niekoľko minút sa konečne upokojil a vyšiel z lesa. Inštinktívne roztiahol krídla, vzlietol a nemotorne letel v smere matkinho pachu. Nevedel presne, ako dlho je tam daný pach, no cítil, z ktorého smeru ide. Po niekoľkých minútach pristal pred plačúcou ženou, ktorá prestala plakať, keď si ho všimla. Mladý drak opatrne zložil krídla a mierne dunivejším hla-som povedal: „Hľadal som ťa, mami. Prepáč mi ten útek. Vôbec nechápem, čo sa to tu so mnou deje.“
Ešte stále mladá dáma sa upokojila a zareagovala: „Prosím, sadni si. Myslím, že je najvyšší čas povedať ti pravdu, aj keď ju akurát smola, že si sa premenil akurát dnes.“ Dračí mladík sa posadil s miernym úsmevom. Matka ho jemne pohladkala na sivých šupinách na tlame postupne prechádzajúcich do ohnivočervených, posadila sa pred neho a začala rozprávať: „Pred desiatimi rokmi som spoznala chalana. O rok staršieho. Okamžite sme si padli do oka a trávili sme spolu voľný čas. Občas mi pomáhal zbierať bylinky. Moji rodičia boli nadšení, že mám niekoho, kto mi pomáha v práci a záleží mu na mne.“ Na chvíľu s odmlčí, než pokračuje: „O rok sme mali krásnu malú svadbu. Vtedy som zhodou okolností zistila, odkiaľ má tak úžasné vedomosti o rastlinách, jedoch, prírode a kam pravidelne odchádza. V ten deň večer pristal predo mnou v dračej podobe a priznal všetko, čo tajil. Až doteraz som bola jediná, kto vedel pravdu o jeho pôvodne a vedomostiach.“
„Síce zvláštne a zaujímavé, no ako si zareagovala, keď si ho prvýkrát videla premene-ného?“ opýtal sa drak. „Bola som dosť prekvapená, no aj rada, že mi povedal pravdu. Po poďakovaní za vypočutie mi dovolil preletieť sa. Doteraz to považujem za jeden z najkrajších zážitkov v mojom živote. Odvtedy sme spolu pravidelne lietali, až dokým si sa narodil ty. Nechal ma, nech sa starám o teba, dokým on bude pracovať,“ odpovedala matka.
Dráčik kývol hlavou a opýtal sa: „Dobre. Čo sa stalo potom a akú súvislosť to má práve s dnešným dňom?“ „Až doteraz sa o tebe spolu staráme. Súvislosť s dneškom to má veľmi jednoduchú. Pred pár dňami si oslávil ôsme narodeniny a s otcom sme boli zvedaví, kedy a či sa u teba prejaví schopnosť meniť sa do dračej podoby. Inštinkt ťa práve dnes zaviedol na miesto, kde si objavil danú schopnosť. A že som sa o teba bála... Prirodzený strach matky o dieťa,“ dokončia rozprávania matka. Dračí syn poďakoval s poznámkou: „Sľubujem, že sa budem učiť byť čo najlepší drak.“ Mama kývla hlavou a jemne sa k nemu pritúlila.
O mesiac neskôr, keď sa mladík plne naučil ovládať premenu do dračej a ľudskej po-doby a naučil sa základy lietania, bol nesmierne nadšený. Na lúke, na ktorej pravidelne trénoval s rodičmi, v ten deň priletel o niečo skôr. Ďalej sa bál lietať sám. Keď rodičia neprichádzali ani dve hodiny po dohodnutom čase, znervóznel. Okamžite sa premení na človeka, sad-ne si a priebežne sleduje cestu z dediny a smer, kam a odkiaľ pravidelne lietajú. Začal sa báť, či sa im obom alebo len jednému z nich niečo nestalo. Bolo to prvýkrát, čo toľko meškali. Je zvyknutý pár minút čakať, no nie niekoľko hodín.
V tej chvíli prišli obaja rodičia akýsi nervózni. Po pozdrave matka poznamenala: „Pre-páč nám to meškanie, no niekto nám vykradol sklad zásob. Okamžite sme volali políciu. Na-šťastie trezor v pivnici nechal na pokoji. Keby ten vykradli, bolo by to oveľa horšie.“ Mladík kývol hlavou a zareagoval: „Nepríjemné. Mám vám s niečím pomôcť?“ „Zatiaľ sa len uč. Tým nám najviac pomôžeš,“ odvetil otec. Chlapec len kývol hlavou. Po večeri, keď otec umýval riad, matka pomohla synovi umyť sa. Bol však akosi potichu oproti iným dňom, keď stále rozprával. „Deje sa niečo?“ vyzvedala matka. „Ja len... Nechcem aby sa tebe a otcovi niečo stalo. Mám vás veľmi rád,“ zašepkal chlapec. Žena chvíľu mlčala, než ho upokojila: „Nemusíš myť o nás zbytočne strach. Vždy sa môže niečo stať, čo nemôžeme ovplyvniť. Môžeš sa pokojne uvoľniť, prosím. Tiež o teba nechceme prísť a máme ťa radi.“ Chlapec sa usmial a keď bol umytý a oblečený, nechal si hustým hrebeňom učesať mierne dlhšie čierne vlasy dozadu.
Na druhý deň si let nesmierne užíval. Výnimočne len s otcom leteli do rokliny, kde je plno prírodných prekážok. Najkrajší pohľad bol na kamenné útesy na konci. Zo začiatku sa mladíkovi nedarilo, no po obede zvládol danú trať síce dosť pomaly, no takmer bez chýb. Otec ho pochválil, podporil a pokračovali v tréningu o niečo rýchlejšie. Mladší drak sa na-priek obavám neustále snažil. Nechcel sklamať rodičov. Pri poslednom, stále však podprie-merne rýchlom, prelete už spravil len jednu chybu. O niečo horšie zvládol jednu z náročnejších zákrut.
Počas nasledujúceho dňa mal mladík voľno a išiel sa prejsť po dedine a kúsok za ňou. Potichu začal uvažovať nad tréningami: „Hmmm... Keby sa mi podarilo zvládnuť tú trať rýchlo a bezchybne, poteším rodičov a seba. Tá snaha sa začína vyplácať, aspoň čo hovoril otec. Alebo to len naznačoval? Ani neviem. Hlavne, aby som zvládol všetko potrebné.“ Na lúke sa premenil do dračej podoby, ľahol si a zadriemal. Zdal sa mu zvláštny sen.
Vychádzal z dediny v ľudskej podobe s poriadne zhrbeným chrbtom, keď zrazu pri ňom zastavila červená dodávka. Po chvíľke, keď sa snažil utiecť, ho niekto dobehol, naložil a odniesol na pre neho neznáme miesto. Keď sa ocitol v jednej z miestností v akejsi budove ďaleko za dedinou, prišiel k nemu neznámy pán. Vyzeral, ako keby bol neustále rozčúlený. Oblečený v športovom pozdravil mladíka a postavil sa za neho. Chlapec ho len nesmelo po-zdravil. Zo strachu sa nepohol ani o milimeter. Športovo oblečený muž mu bez jediného slova narovnal chrbát a dal mu lopatky k sebe. Mladík zafučal od bolesti a na tichý pokyn išiel s daným mužom.
Ocitli sa v prijímacom sále, kde bolo ďalších jedenásť chlapcov. Diego stále nerozumel, čo sa deje okolo neho. Všimol si však menšie pódium na druhom konci poriadne osvetlenej miestnosti, na ktorom bol mikrofón a tri stoličky. Stredná z nich bola o niečo väčšia. Po príchode troch mužov na pódium stredný z nich prešiel pred mikrofón a v krátkosti oznámil: „Vitajte medzi nami. Som John Aster. Doteraz sme hľadali dvanásť chlapcov so zvláštnymi schopnosťami, ktoré by sme im plne rozvili a naučili ich používať. Výcvik trvajúci desať rokov sa vám začne okamžite. Veľa šťastia. Môžete ísť.“
V tej chvíli sa Diego prebral a vzdychol si: „Zvláštny sen. Akosi nechápem, čo mi tým kto chcel povedať. Že by som mal niekoho hľadať, kto je ako ja? Alebo sa niečo stane, čo mi znova zmení život? Zase smola možno len.“ Premenil sa do ľudskej podoby a cestou domov si nič zvláštne nevšimol. Po príchode domov sa poriadne navečeral, umyl a išiel spať.
Ešte v ten deň, keď prvýkrát trénoval chrlenie ohňa, takmer podpálil les. Síce sa snažil mieriť na sud s vodou, no raz tak nešťastne minul, že otec musel hasiť menší požiar. Diego sa z toho pomerne dosť rozplakal. Vedel, že by mohol mať kvôli tomu vážne problémy, pretože les a priľahlé lúky využívali ľudia na oddych a niektorí z nich aj kvôli práci.
Behom niekoľkých minút sa ho obaja rodičia snažili upokojiť, no nedarilo sa im to. Mladíka to trápilo tak, že nevedel, či má pokračovať ďalej alebo nie a či vôbec má zmysel žiť, keď robí také chyby, ktorým sa môže vyhnúť pravidelným tréningom. Nakoniec sa však po pol hodine upokojil, uvoľnil a pokračoval v tréningu, no mal strach. Našťastie už triafal buď sud s vodou alebo trávu v jeho okolí, dokým nevzniklo holé miesto.
Večer, keď už ležal v posteli a čítal si knihu o rastlinách, prišla k nemu mama a po objatí sa opýtala: „Tak čo, ako sa cítiš?“ „Je to zaujímavé byť drak. Len sa bojím, že zlyhám alebo spravím niečo, kvôli čomu by som mohol mať vážne problémy, o ktoré nestojím. Dá sa tomu predísť, mami?“ zareagoval pokojne chlapec. „Určite. Treba počítať, že chyby boli, sú aj budú a že niektorým sa aj pri najlepšej vôli nevyhneš. Inak sa stačí uvoľniť a prestať sa trápiť vecami, ktoré nemôžeš ovplyvniť,“ usmiala sa mama a pohladkala ho po hlave. „Dobre, mami. Budeš ma musieť ostrihať? Rád by som mal dlhé vlasy,“ nadýchne sa. „Raz ich môžeš skúsiť,“ súhlasí mama, rozlúčila a odíde. Diego už len po jej odchode odloží knihu, ľahne si a zaspí.
V tú noc sa mu zdal veľmi nepríjemný sen. Znova bol v sále, kam bol unesený. Stál tam sám v dračej podobe. Krídlami zviazanými ťažkými železnými reťazami vôbec nemohol pohnúť. Počas výcviku robil len minimálne chyby a správal sa príkladne. Vôbec nechápal, čo sa deje okolo neho.
Keď prešla ďalšia minúta, vošiel do miestnosti riaditeľ, zastavil sa pri drakovi a obzeral si ho. Bez jediného slova mu odstránil reťaze a poznamenal: „Škoda, že ti krídla zviazali. Síce chcem mať dračieho spoločníka, no chcem, aby mal voľnosť v pohybe. Nie aby bol do-máce zviera, ktoré nič poriadne nevie. Teba chcem preto, že mi prídeš ako veľmi zaujímavý, chytrý, šikovný, talentovaný a veľmi pekný drak. Výcvik ti bude pokračovať, no budeš ho mať samostatne.“ Diego potichu poďakoval za uvoľnenie krídel a opýtal sa: „Čo budem pre vás robiť, pane?“ „Zatiaľ to, že budeš pokračovať vo výcviku cez deň a večer sa spolu budeme rozprávať. Chcem ťa bližšie spoznať,“ odvetil riaditeľ bez toho, aby mu povedal, že ho chce využiť aj ako osobného jazdeckého draka vo výnimočných prípadoch. Mladý drak sa zavrtel od prekvapenia a mierne nervózne sa usmial.
„Nemusíš byť nervózny. Len občas ma budeš musieť niekam nosiť. Nemáš sa čoho báť, len si budeš musieť zvyknúť na sedlo a že ho budeš mať poriadne upevnené,“ dodal riaditeľ, pohladkal Diega po tlame, rozlúčili sa a odišli za svojimi povinnosťami.
Mladík sa po skončení snu zobudil spotený a s plačom. Rýchlo sa posadil, obzrel sa okolo seba a schúlil sa do klbka. Bál sa, aby sa mu nestalo niečo, o čom sa mu už dva krát snívalo. O niekoľko minút sa našťastie upokojil a znova zaspal.
Nasledujúci týždeň, ak nebol doma, bol po celý čas v dračej podobe. Na striedačku trénoval lietanie a chrlenie ohňa. Síce sa zlepšoval pomaly, no boli postupne viditeľné pokro-ky. Počas jedného z dní, keď bol len s mamou, dostal návrh: „Dovolíš mi, aby som si zalietala spolu s tebou?“ Diego s miernymi obavami v hlase súhlasil: „Dobre, len... Prosím, neuťahuj sedlo tak, že nebudem môcť dýchať.“ Matka kývla hlavou a keď mal nasadené sedlo, mama nasadla.
Kým leteli, nič vážne sa nestalo. Obaja si let užili. Rovno tak aj leteli domov a než sa mladík premenil na človeka, mama mu zložila sedlo, poďakovala mu za ochotu a pohladkala ho po chrbte. Diego po premene na človek sčervenal v tvári ako rajčina, objal mamu a spolu vošli do menšieho rodinného domu.
Bohužiaľ, v čase večere ostalo otcovi veľmi zle. Manželka sa mu snažila pomôcť, no nedokázala to. Starší drak behom niekoľkých minút zomrel na infarkt. Diego sa rozplakal, keď si všimol mŕtveho otca a utiekol do svojej izby, v ktorej preplakal celú noc. Medzitým mama odniesla mŕtve telo do márnice.
Na druhý deň prišiel Diego s rudými očami za mamou. Po chvíľke tichého státia na mieste ju jemne objal a pritúlil sa k nej. Bolo na ňom vidieť, že strata milovaného dračieho otca ho veľmi ranila. Vedel, že v dedine je len jeden ďalší dospelý drak, no patril k tým, ktorí nejako viac nemuseli mládež. Matka objala syna a začala ho jemne hladkať po chrbte. Počas objatia len zašepkala: „Škoda, že si s ním nemohol stráviť viac času. Viem, že ste sa mali veľmi radi a že ste si neskutočne rozumeli.“ Mladík sotva kývol hlavou. Nakoniec v ten deň poprosil starého draka o pomoc rámci tréningu. Ten prekvapivo súhlasil.
O dva roky neskôr už mal Diego ukončený výcvik ako drak. Od rodičov, zo školy a z kníh vedel všetko, čo sa mohol naučiť a vyskúšať si. Cítil sa byť istejší, sebavedomejší a samostatnejší. Napriek tomu neprestal byť milý, príjemný a pokojný. Bohužiaľ, mal smolu v jednej drobnosť - ostal sám bez kamarátov a priateľov takmer až do dospelosti, keď si vďaka akejsi zábave v dedine našiel partnerku.