Poplach na nebi
Počas bežného letného dňa pobehovali niekoľko dvojnohých drakov po akomsi archeologickom nálezisku neďaleko skládky. Tá patrí mestu, v ktorom časť z nich žije. „O chvíľu majú prísť médiá. Čo im mám povedať?“ ozval sa jeden z drakov. „Že sme našli zrúcaninu hradu, o ktorom existujú ako o jedinom záznamy, že ho niekto zničil útočením zhora. Prekvapivo v zachovalom stave,“ ozval sa vedúci s detským úsmevom. Bol nadšený z toho, že sa podarilo objaviť niečo, o čom existovalo toľko legiend. Archeológ kývol hlavou, vypukal si všetkých desať prstov na rukách a krk a počkal si na novinárov. Tí sa ako komáre počas najhorúcejšej letnej noci zišli o dvadsať minút. Otázkami zahlcovali osloveného archeológa jedna radosť. Tomu nerobilo problém odpovedať na ne, no pri jednej ostal zarazený: „Čo ste mysleli tým, že či považujem ten hrad za odpad?“ „Len toľko, že bol nájdený na skládke,“ poznamenal flegmaticky novinár s výrazným tetovaním na ľavom ramene. „Aha. Nie, nie je to odpad. Nevidím dôvod, prečo by ním mal byť napriek lokalite nájdenia. Len tak mimochodom, skládka je tu len krátko, takže vašu poznámku začínam brať ako osobnú urážku,“ ukončil rozhovory archeológ. Novinári mu poďakovali a rozlúčili sa.
Zvyšok dňa prebehol bez väčších komplikácií. Určili približný rozsah hradu, zabezpečili a odniesli na analýzu prvé dokumenty a predmety ako rozbitá keramika na analýzy a preklady. Nemali v úmysle zbytočne strácať čas. Mali jeden nápad, ktorý mali zatiaľ len v podobe poznámok a nechceli o ňom hovoriť, ani keby ich mučili. Tú noc išli všetci domov.
Niekoľko dní im zabralo presné zameriavanie a zbieranie nálezov. „Šéfe, máme dať odstrániť tú skládku? Ako, dosť výrazne tu zavadzia,“ ozval sa jeden z čerstvo vyštudovaných archeológov s dredmi po ramená. „Áno. Primátor síce nebude nadšený, no musíme to spraviť, či sa mu to páči alebo nie,“ rozkázal vedúci.
O štyri dni neskôr bola skládka úplne odstránená. Čo sa dalo, bolo zrecyklované, dané do kompostu alebo poslané na skládky v okolí. Túto akciu výnimočne zaplatilo mesto z vlastného rozpočtu, nakoľko zo štátneho rozpočtu prišlo o niečo menšie množstvo peňazí na archeologický výskum. Vďaka tomu sa podarilo presne zamerať zrúcaninu hradu s najbližšími pozemkami. Aspoň teda s tými, ktoré sa podarilo zachovať. Bola tam jedna anomália, ktorú sa podarilo overiť až v ten deň, čo dokončili všetky zameriavania, dokumentáciu, fotografie a videodokumentáciu. Išlo o zvláštny kráter tridsať metrov Severne od hradu.
Archeológovia síce našli niekoľko teórií a jedno vojenské hlásenie, prečo a kedy kráter vznikol, no začínali byť unavení. Výnimočne ostali na mieste nálezisku v stanoch. Ráno ešte musia dokončiť časť výskumu, s ktorou mierne meškajú.
Hodinu trvalo, než celá skupina zaspala. Bola pokojná noc. Pár minút sa nič nedialo, než sa v štyroch stanoch objavila slabá modrá žiara na desať sekúnd.
Rok 1501. Vláda kráľa Eunucha Šiesteho. Skupina šiestich archeológov stála dva kilometre od mesta s nádherným výhľadom na hrad a stredoveké mesto. V okolí boli krásne husté lesy a ešte krajšie lúky s pasúcim sa dobytkom. Z mesta bolo počuť vravu, hoci z tej diaľky nič konkrétne. Vzduch bol čistý s jemným nádychom vône dymu z kovárne a miestneho hostinca. Mali menší problém - nie, že by bol pre nich problém komunikovať v jazyku tej doby, ale neboli vhodne oblečení. Eunuch Šiesty bol obzvlášť háklivý, keď v hlavnom meste niekto nebol oblečený podľa toho, kam patrí a aké je jeho postavenie. Jedinou výnimkou boli cestujúci, ktorí len prechádzali tadiaľ.
Šiesti archeológovia sa po krátkej tichej porade rozhodli ísť do mesta, hoci riskovali zatknutie. Cestou stretli len pár odchádzajúcich farmárov, ktorí na nich pozerali ako na potomkov diabla. Rok 1501 sa vyznačoval obzvlášť silnou vierou. Až po Severnú bránu prešli bez nejakých väčších komplikácií. Až do momentu príchodu k okraju mesta nevedeli, či ich niekto bude kontrolovať alebo nie. Na ich šťastie prešli zatiaľ bez jediného povšimnutia. Strážcovia museli riešiť akýsi problém s troma hádajúcimi sa sedliakmi s vyšším promile alkoholu v krvi.
V meste sa snažili byť čo najviac skrytí v bočných uličkách. Mali šťastie, že po celý čas mali šancu si obzrieť aspoň časť hradu a doplniť ich nákresy. Keď sa začali vracať na hlavnú ulicu, ostali v tieni. Nikto si ich tam nevšimol, hoci s nimi bol kolega s dredmi. Po prechode hliadky počkali dve minúty, než vyšli na hlavnú ulicu a opatrne odbočili k hradu. To ešte netušili, čo ich čaká za prekvapenie.
„Hej, vy!“ oslovil ich jeden z členov druhej dvojice strážcov hliadkujúcich na hlavnej ulici. Skupina šiestich archeológov sa zastavila a otočila sa k dvojici strážcov v plátovom brnení a prilbami na hlavách. „Čo tu robíte a ako to vyzeráte?“ „Len sme sa chceli pozrieť na hrad zblízka, pane,“ snažil sa vysvetľovať druhý najmladší kolega, dračica s výrazne zelenými očami. Bola to chyba, ktorú si uvedomila až príliš neskoro. Ako dračica nemohla povedať skôr, než by jej to povolil jeden zo samcov z ich skupiny. Strážcovia ich okamžite zatkli a odviedli do väzenia v hrade. Hoci sa tam dostali, nebolo to podľa ich predstáv. Pôvodne chceli ísť za kráľom ako bežní draci s prosbou o povolenie na učenie mladšej generácie.
Súd mali o hodinu neskôr. Kráľ mal výnimočne čas a náladu na vybavovanie súdnych procesov, ktoré sa mu nechcelo za bežných dní riešiť okamžite. Archeológovia mali šancu si obzrieť aspoň časť hradu zvnútra. Väzenie bolo ako každé iné stredoveké - páchlo, bolo neskutočne špinavé a bolo v ňom niekoľko väzňov prosiacich o milosť. Po vypočutí im dal kráľ doživotné väzenie. Neveril im a porušili jedno z pravidiel. Boli oblečení v rifľoch a tričkách a nie v modrých habitoch učiteľov. „Máte posledné želanie?“ oslovil ich kráľ tesne pred odvedením do väzenia. Mlčali takmer minútu, keď prehovoril jeden zo samcov: „Áno, Vaša kráľovská výsosť. Radi by sme mali výhľad na okolie, keď už máme stráviť zvyšok života vo väzení, prosím.“ „Nech sa tak stane,“ dodal kráľ a poslal ich do jednej zo Severných celí, ktoré ako jediné mali dostatočný výhľad na okolie.
V cele strávili pár hodín, keď sa ozval krik z vonku. Všetci šiesti sa pozreli v rámci možností cez pomerne veľké okno. Videli modrý portál, cez ktorý preletela stíhačka. Pilot spustil dve nálože. Spôsobili kráter. Stíhačka o chvíľu zmizla v ďalšom portáli. Tie zmizli dve sekundy po odlete stíhačky.
Celá táto situácia spôsobila poplach nielen na zemi, ale aj na nebi. Vzdušné sily kráľovskej armády skúšali zničiť stíhačku kúzlami, šípmi a kopijami, no neúspešne. Stíhačka bola vyrobená zo supermoderných materiálov, ktorým stredoveké zbrane nemohli konkurovať ani zďaleka. Hlavne vojaci z toho boli nervózni. Nevedeli, čo majú čakať. Ešte aj strážcovia z väzenia museli ísť do ulíc upokojiť dav zhromaždený námestí. Jednému z vojakov vypadli kľúče z ruky. Mal smolu. Nestihol si ich nasadiť na opasok. Väzni využili šancu a skúšali ich zobrať. Jedine dračica zo skupiny archeológov mala šťastie, že na ne dočiahla. V tej chvíli sa objavilo modré svetlo. Slečne kľúče vypadli z ruky a so skupinou piatich samcov, ktorí s ňou prišli sa presunuli späť do ich doby, do roku 2349.
Ráno sa zobudili spotení. Okamžite nakreslili a napísali, čo videli, počuli, cítili a zažili. Kolegovia im nejakú dobu neverili, než im ukázali zdigitalizované historické a súčasné mapy, niekoľko historických správ, dva satelitné snímky, kráter a vojakovu správu. „Ty vole,“ prekvapene vedúci, „takže je to pravda.“
O týždeň vydali správu, v ktorej podali podrobný popis aktuálneho stavu hradu, čo a kedy sa stalo a aké sú plány. Hrad chceli nechať kompletne zrekonštruovať a dať ho ako múzeum a galériu. Celý ten nápad sa podarilo zrealizovať behom pár rokov. A čo vojaci, ktorí riešili poplach na nebi? Daná situácia sa už neopakovala a mohli sa venovať povinnostiam, ktoré v tej dobe zanedbali a museli ich robiť. Strážca, ktorý stratil kľúče, bol potrestaný vojenským väzením na týždeň.
Zvyšok dňa prebehol bez väčších komplikácií. Určili približný rozsah hradu, zabezpečili a odniesli na analýzu prvé dokumenty a predmety ako rozbitá keramika na analýzy a preklady. Nemali v úmysle zbytočne strácať čas. Mali jeden nápad, ktorý mali zatiaľ len v podobe poznámok a nechceli o ňom hovoriť, ani keby ich mučili. Tú noc išli všetci domov.
Niekoľko dní im zabralo presné zameriavanie a zbieranie nálezov. „Šéfe, máme dať odstrániť tú skládku? Ako, dosť výrazne tu zavadzia,“ ozval sa jeden z čerstvo vyštudovaných archeológov s dredmi po ramená. „Áno. Primátor síce nebude nadšený, no musíme to spraviť, či sa mu to páči alebo nie,“ rozkázal vedúci.
O štyri dni neskôr bola skládka úplne odstránená. Čo sa dalo, bolo zrecyklované, dané do kompostu alebo poslané na skládky v okolí. Túto akciu výnimočne zaplatilo mesto z vlastného rozpočtu, nakoľko zo štátneho rozpočtu prišlo o niečo menšie množstvo peňazí na archeologický výskum. Vďaka tomu sa podarilo presne zamerať zrúcaninu hradu s najbližšími pozemkami. Aspoň teda s tými, ktoré sa podarilo zachovať. Bola tam jedna anomália, ktorú sa podarilo overiť až v ten deň, čo dokončili všetky zameriavania, dokumentáciu, fotografie a videodokumentáciu. Išlo o zvláštny kráter tridsať metrov Severne od hradu.
Archeológovia síce našli niekoľko teórií a jedno vojenské hlásenie, prečo a kedy kráter vznikol, no začínali byť unavení. Výnimočne ostali na mieste nálezisku v stanoch. Ráno ešte musia dokončiť časť výskumu, s ktorou mierne meškajú.
Hodinu trvalo, než celá skupina zaspala. Bola pokojná noc. Pár minút sa nič nedialo, než sa v štyroch stanoch objavila slabá modrá žiara na desať sekúnd.
Rok 1501. Vláda kráľa Eunucha Šiesteho. Skupina šiestich archeológov stála dva kilometre od mesta s nádherným výhľadom na hrad a stredoveké mesto. V okolí boli krásne husté lesy a ešte krajšie lúky s pasúcim sa dobytkom. Z mesta bolo počuť vravu, hoci z tej diaľky nič konkrétne. Vzduch bol čistý s jemným nádychom vône dymu z kovárne a miestneho hostinca. Mali menší problém - nie, že by bol pre nich problém komunikovať v jazyku tej doby, ale neboli vhodne oblečení. Eunuch Šiesty bol obzvlášť háklivý, keď v hlavnom meste niekto nebol oblečený podľa toho, kam patrí a aké je jeho postavenie. Jedinou výnimkou boli cestujúci, ktorí len prechádzali tadiaľ.
Šiesti archeológovia sa po krátkej tichej porade rozhodli ísť do mesta, hoci riskovali zatknutie. Cestou stretli len pár odchádzajúcich farmárov, ktorí na nich pozerali ako na potomkov diabla. Rok 1501 sa vyznačoval obzvlášť silnou vierou. Až po Severnú bránu prešli bez nejakých väčších komplikácií. Až do momentu príchodu k okraju mesta nevedeli, či ich niekto bude kontrolovať alebo nie. Na ich šťastie prešli zatiaľ bez jediného povšimnutia. Strážcovia museli riešiť akýsi problém s troma hádajúcimi sa sedliakmi s vyšším promile alkoholu v krvi.
V meste sa snažili byť čo najviac skrytí v bočných uličkách. Mali šťastie, že po celý čas mali šancu si obzrieť aspoň časť hradu a doplniť ich nákresy. Keď sa začali vracať na hlavnú ulicu, ostali v tieni. Nikto si ich tam nevšimol, hoci s nimi bol kolega s dredmi. Po prechode hliadky počkali dve minúty, než vyšli na hlavnú ulicu a opatrne odbočili k hradu. To ešte netušili, čo ich čaká za prekvapenie.
„Hej, vy!“ oslovil ich jeden z členov druhej dvojice strážcov hliadkujúcich na hlavnej ulici. Skupina šiestich archeológov sa zastavila a otočila sa k dvojici strážcov v plátovom brnení a prilbami na hlavách. „Čo tu robíte a ako to vyzeráte?“ „Len sme sa chceli pozrieť na hrad zblízka, pane,“ snažil sa vysvetľovať druhý najmladší kolega, dračica s výrazne zelenými očami. Bola to chyba, ktorú si uvedomila až príliš neskoro. Ako dračica nemohla povedať skôr, než by jej to povolil jeden zo samcov z ich skupiny. Strážcovia ich okamžite zatkli a odviedli do väzenia v hrade. Hoci sa tam dostali, nebolo to podľa ich predstáv. Pôvodne chceli ísť za kráľom ako bežní draci s prosbou o povolenie na učenie mladšej generácie.
Súd mali o hodinu neskôr. Kráľ mal výnimočne čas a náladu na vybavovanie súdnych procesov, ktoré sa mu nechcelo za bežných dní riešiť okamžite. Archeológovia mali šancu si obzrieť aspoň časť hradu zvnútra. Väzenie bolo ako každé iné stredoveké - páchlo, bolo neskutočne špinavé a bolo v ňom niekoľko väzňov prosiacich o milosť. Po vypočutí im dal kráľ doživotné väzenie. Neveril im a porušili jedno z pravidiel. Boli oblečení v rifľoch a tričkách a nie v modrých habitoch učiteľov. „Máte posledné želanie?“ oslovil ich kráľ tesne pred odvedením do väzenia. Mlčali takmer minútu, keď prehovoril jeden zo samcov: „Áno, Vaša kráľovská výsosť. Radi by sme mali výhľad na okolie, keď už máme stráviť zvyšok života vo väzení, prosím.“ „Nech sa tak stane,“ dodal kráľ a poslal ich do jednej zo Severných celí, ktoré ako jediné mali dostatočný výhľad na okolie.
V cele strávili pár hodín, keď sa ozval krik z vonku. Všetci šiesti sa pozreli v rámci možností cez pomerne veľké okno. Videli modrý portál, cez ktorý preletela stíhačka. Pilot spustil dve nálože. Spôsobili kráter. Stíhačka o chvíľu zmizla v ďalšom portáli. Tie zmizli dve sekundy po odlete stíhačky.
Celá táto situácia spôsobila poplach nielen na zemi, ale aj na nebi. Vzdušné sily kráľovskej armády skúšali zničiť stíhačku kúzlami, šípmi a kopijami, no neúspešne. Stíhačka bola vyrobená zo supermoderných materiálov, ktorým stredoveké zbrane nemohli konkurovať ani zďaleka. Hlavne vojaci z toho boli nervózni. Nevedeli, čo majú čakať. Ešte aj strážcovia z väzenia museli ísť do ulíc upokojiť dav zhromaždený námestí. Jednému z vojakov vypadli kľúče z ruky. Mal smolu. Nestihol si ich nasadiť na opasok. Väzni využili šancu a skúšali ich zobrať. Jedine dračica zo skupiny archeológov mala šťastie, že na ne dočiahla. V tej chvíli sa objavilo modré svetlo. Slečne kľúče vypadli z ruky a so skupinou piatich samcov, ktorí s ňou prišli sa presunuli späť do ich doby, do roku 2349.
Ráno sa zobudili spotení. Okamžite nakreslili a napísali, čo videli, počuli, cítili a zažili. Kolegovia im nejakú dobu neverili, než im ukázali zdigitalizované historické a súčasné mapy, niekoľko historických správ, dva satelitné snímky, kráter a vojakovu správu. „Ty vole,“ prekvapene vedúci, „takže je to pravda.“
O týždeň vydali správu, v ktorej podali podrobný popis aktuálneho stavu hradu, čo a kedy sa stalo a aké sú plány. Hrad chceli nechať kompletne zrekonštruovať a dať ho ako múzeum a galériu. Celý ten nápad sa podarilo zrealizovať behom pár rokov. A čo vojaci, ktorí riešili poplach na nebi? Daná situácia sa už neopakovala a mohli sa venovať povinnostiam, ktoré v tej dobe zanedbali a museli ich robiť. Strážca, ktorý stratil kľúče, bol potrestaný vojenským väzením na týždeň.