Tvorba - Texty

V snoch, ktoré temnota mi dala,
kde sa cítim tak bezvíznamne malá,
v tých snoch som na vrchu hory stála
a na horiaci svet sa z výšky pozerala.

Všade vôkol ticho... i ohnivé plamene
vyzneli akosi inak, tlmene.
Akoby báli sa rušiť ticho, ktoré nastalo,
akoby sa ešte na niečo čakalo.

Už plamene sa k mojim nohám plýžia,
nebojím sa. Viem, že mi neublýžia.
Pristúpim k nim nech zhorí staré telo,
ktoré dušu utláčalo, keď lietať nevedelo.

Ako Fénix z popola sa zrodím - prvý tvor.
(V každej báji o stvorení sveta bol!)
Ešte cítim teplý popol vo svojich šupinách
a duša moja viac nepozná strach.

Roztiahnem krídla a obletím svet.
Vidím, okrem mňa tu nikoho niet.
Zosadnem teda na vrchole hory,
kde ešte posledný plamienok horí.

Skloním sa, vezmem ho do dlane.
Z toho plamienka nový svet povstane.
Od tejto doby bude mať každý živý tvor
plamienok v srdci, aby zabudnúť nemohol,
čím kedysi bol.

Ešte stále stojím, na vrchu tej hory,
no podomnou oheň viac nehorí.
Pomedzi popol už rastú kvety
a na oblohe len jasné slnko svieti.

Zrazu všetko je krajšie ako bolo vtedy,
keď svet bol plný krutostí a biedy.
To všetko spálili ohnivé plamene,
ktoré zneli mojim ušiam tak tlmene.

Teraz už znova bdiem
a jednu vec na isto viem.
Viem, že pokým nezahasí čas
plamienky, ktoré horia v nás,
môžeme svet spraviť aký ho chceme.
A som si istá, že to dokážeme.