Poklad v hore
Neďaleko vysokej hory porastenej hustými lesmi sa nachádzala menšia osada. Dlho sa v nej dobre darilo no čas hojnosti vystriedal čas biedy a psoty. Na poliach nič nerástlo a kravy miesto mlieka dojili krv. Obyvatelia boli nespokojní a len krútili hlavou nad tým ako sa im prestalo dariť. Ba aj mladí osadu začali opúšťať a šli do sveta hľadať si lepšie miesto pre život. Iní sa nevzdávali a hútali čo urobia keď ani obchodovať nie je s čím a ak to takto pôjde ďalej, tak v osade nik nezostane.
Takto večer pri posledných dúškoch chmeľového moku, bavili sa piati mládenci o tom ako by mohli osadu zachrániť od biedy.
- Ej bratia! Neviem ja prečo nejdeme tam do tej hory! – udrel päsťou po stole najmladší z nich – Veď už dávno sa hovorí, že tam žije zmaj, ktorý vo svojom brlohu poklady skrýva!
- Horúca hlava si ty braček. Ale máš pravdu. Spomínam si ako nám stará mať vyprávala o onom zmajovi.
- Aj my sme túto povesť sluchali a nie raz. A že tam tých pokladov musí byť.
- Nože vyberme sa mi nad ránom do hory! Stretneme sa pred bránou. – povedal najstarší a zároveň najmocnejší z nich.
Junáci sa teda pobrali do svojich pelechov aby aspoň čo to naspali pretože ich čakala dlhá cesta. Nad ránom ešte keď len Slnko začínalo vykúkať už boli všetci piati na ceste smerom k hore. Niektorí frfľali aký to bol zlý nápad a mohli radšej ešte spať no najmladší im stále hovoril ako zmaja porazí a všetka sláva pripadne len jemu. V tom sa jeho starší druhovia začali odúvať až im nakoniec povedal, že ho musia poraziť spoločne.
Popri hádaní a doberania si jeden druhého si ani nevšimli, že už čoskoro vstúpia do lesa a Slnko už hľadelo z ponad východného obzoru. Zrazu všetci zvážneli pretože si uvedomili, že čoskoro budú mať možnosť predviesť ako kto z nich zmaja skolí.
- Dávajte pozor bratia. V lese je ešte tma a kadejaká zrada tu môže číhať za rohom. – varoval svojich druhov najstarší z nich.
- Zastavme že teda na chvíľu. Slnko čoskoro vyjde vyššie a lepšie uvidíme. Aspoň si zajeme.
- Pravda. Tiež som ešte nejedol a už mi žaby v bruchu brekotajú.
Dohodli sa teda, že chvíľu posedia a zajedia si aby nabrali viac síl. Zdalo sa, že pred odchodom to nikto z nich nestihol. Len najmladší bol stále netrpezlivý.
- Jesť môžeme aj potom keď zmaja porazíme. Za tie poklady čo tam skrýva sa budeme môcť najesť až do prasknutia! – ako dopovedal, podkol sa o koreň stromu a zaboril sa do ostružín.
- Tak vidíš! Malínčia si nazbieraj! – smiali sa mu keď ho vyťahovali z pichľavých kríkov.
- Takto by si zmaja neporazil ani keby sa neviem čo stalo. – padali ďalšie výsmešky na hlavu najmladšieho. Ten len urazene mlčal.
Po pár chvíľach sa Slnečné lúče už dotýkali kmeňov stromov. Niektorí už uvažovali, že si ešte pospia no najstarší ich pobádal aby ostali bdelí bo potom budú unavení ešte viac. Pokračovali teda v ceste. Predierali sa cez prales. Presekávali si cestu cez húštiny. Kde tu sa objavil aj vystrašený srnec alebo stádo jeleníc, ktoré prezradil dupot keď sa ich vyľakali a utiekli pred nimi. Trvalo im dlho kým sa dorezaný a došľahaný od kriakov konečne dostali ku skale na, ktorej vraj žil onen zmaj. Na okolo však nebolo žiadnych známok toho, že by tak malo byť.
- Čujte a čo ak to všetko sú naozaj len báchorky?
- Myslíš si, že stará mať by sa mýlila? – najmladší z nich podozrieval svojho brata
- Má pravdu. Ak by tu žil zmaj, už by sme to zrejme vedeli.
- Ej vy hlupáci! No len vy netárajte a šplhajte hore! Tá povesť je pravdivá vám hovorím. – popohnal ich najstarší z nich a už si medlil ruky nad pokladom, ktorý by mohol získať.
Slnko už dávno vystúpalo vyššie na oblohe keď už boli dobrý kus nad zemou. Cesta bola stŕma a raz museli šplhať a inokedy zas šliapať. Boli aj miesta kde si všetci piati museli povrazom pomáhať aby vytiahli jeden druhého. Boli však ťažký a tak museli niektoré veci poodhadzovať. Nechali si len veci potrebné pre boj. Štíty a zbroj zhodili aby im neprekážali. Nikde na okolo však nebolo vidno žiadne stopy po tom, že by tu žil zmaj alebo iný jemu podobný tvor. Aj najstarší z junákov začal už trochu pochybovať. Ale keď nič iné aspoň sa presvedčia, že to všetko bol len výmysel. A možno nebol. O ďalší kus vyššie našli roztrhanú kozu. Nebolo to však nič neobyčajné nakoľko v týchto končinách žili aj orly, ktoré zvykli loviť horské kozy. Mládenci sa však nezastavovali a pokračovali ďalej až kým nenatrafili na ďalšiu roztrhanú zver.
- Čujte. Založme oheň a upečme si toho kozla. Začínam byť z toho neustáleho šľapania vysilený a znovu na mňa ide hlad.
Zdalo sa, že kozel nebol dlho mŕtvy a tak nedbali. Založili oheň a začali opekať. Nepremýšľali príliš nad tým kde je ten čo ho ulovil. Zrejme orol čo ho zhodil, nestihol k nemu priletieť aby sa na ňom nakŕmil. Preto bolo mäso ešte čerstvé a tak si povedali, že ho môžu jesť aj polosurové aby nestrácali čas. Na to im prišlo ťažko a tak najmladší z nich pozbieral nejaké byliny čo tu na skalách rástli a zajedli si aby im lepšie vytrávilo a pokračovali ďalej v ceste.
- Aha pozrite tam! – ukazoval jeden z mládencov kamsi hore na skalnaté bralá.
- Kde?
- Tam! Nevidíš? – ukázal znovu.
- Veru ja asi vidím! – povedal najstarší z nich.
- Vyzerá to ako vstup do zmajovho brlohu. Mali ste pravdu bratia!
Nabudení, že našli čo hľadali, pridali do kroku aby tam boli čím skôr pretože to bolo ešte hodný kus vysoko a Slnko už bolo tiež vysoko na oblohe. V zhone sa im však nedarilo nájsť vždy vhodnú cestu a tak sa niekedy museli o kúsok vrátiť a skúsiť to inakadiaľ. Vždy však boli bližšie a bližšie a ba už nemuseli toľko šplhať. Len cestička sa niekedy zužovala, že niektorým sa zle robilo z toľkej výšky a takmer stuhli na mieste keby ich ten posledný nepopohnal, že mu zavadzajú a zhodí ich ak sa neposunú ďalej.
- Tá cesta je hádam nekonečná! – sťažoval sa jeden z mládencov a nahnevane hodil sekeru do kosodreviny pred sebou.
- Nevzdávaj sa bratku. Do večera sme späť doma aj s pokladom.
- To teda nie! Ak zmaja skolíme, tak prenocujeme v jeho jaskyni a až potom zlezieme. Ešte sa mi z vysilenia noha šmykne a sa zdrúzgam dole!
- Ej aspoň by si potom toľko nefrfľal! Čo bude ďalej sa dohodneme potom. Teraz je ešte priskoro nad tým uvažovať. – prehovoril najstarší z nich a ostatní súhlasili.
Čím boli bližšie k zmajovmu brlohu, tým viac kostí sa povaľovalo po skalách ba niekde sa objavila priamo do skaly vyrazená trojprstá stopa. Niektorých to zastrašilo no niektorým to vhnalo do hlavy ešte väčšiu vidinu slávy keď si predstavili akého veľkého zmaja porazia.
Slnko ešte stále svietilo keď už stáli pred vstupom do zmajovho brlohu. Vošli dnu a hneď videli, že z vnútra je menší než ako sa zdal. Nič v ňom však nenašli. Už to chceli vzdať a ísť späť. Ba už, takmer začali aj pľuť a nadávať keď v tom si zrazu najmladší z nich všimol, že vzadu v brlohu preniká cez úzku štrbinu úzky pramienok svetla. Začali teda hrabať a odhadzovať skaly, že hádam za stenou nájdu poklad. No čudovali sa ešte viac keď sa prehrabali na druhú stranu. Na vzdialenej skalnej stene bol ďalší vchod do brlohu a viedla k nemu úzka cestička. Vydali sa teda ta.
Pred druhým brlohom už vedeli, že zmaj je skutočný. Počuli tlkot jeho srdca a čoskoro sa im sám ukázal. Z temnoty brlohu pomaličky vyliezla obrovská zmajová hlava. Unavene si prezrel junákov.
- Chlapci. Hybajte domov.
Ako to zmaj unaveným hlasom dopovedal, ľahol si na brucho a takmer zaspal. Mládenci sa otočili a šli späť.
Takto večer pri posledných dúškoch chmeľového moku, bavili sa piati mládenci o tom ako by mohli osadu zachrániť od biedy.
- Ej bratia! Neviem ja prečo nejdeme tam do tej hory! – udrel päsťou po stole najmladší z nich – Veď už dávno sa hovorí, že tam žije zmaj, ktorý vo svojom brlohu poklady skrýva!
- Horúca hlava si ty braček. Ale máš pravdu. Spomínam si ako nám stará mať vyprávala o onom zmajovi.
- Aj my sme túto povesť sluchali a nie raz. A že tam tých pokladov musí byť.
- Nože vyberme sa mi nad ránom do hory! Stretneme sa pred bránou. – povedal najstarší a zároveň najmocnejší z nich.
Junáci sa teda pobrali do svojich pelechov aby aspoň čo to naspali pretože ich čakala dlhá cesta. Nad ránom ešte keď len Slnko začínalo vykúkať už boli všetci piati na ceste smerom k hore. Niektorí frfľali aký to bol zlý nápad a mohli radšej ešte spať no najmladší im stále hovoril ako zmaja porazí a všetka sláva pripadne len jemu. V tom sa jeho starší druhovia začali odúvať až im nakoniec povedal, že ho musia poraziť spoločne.
Popri hádaní a doberania si jeden druhého si ani nevšimli, že už čoskoro vstúpia do lesa a Slnko už hľadelo z ponad východného obzoru. Zrazu všetci zvážneli pretože si uvedomili, že čoskoro budú mať možnosť predviesť ako kto z nich zmaja skolí.
- Dávajte pozor bratia. V lese je ešte tma a kadejaká zrada tu môže číhať za rohom. – varoval svojich druhov najstarší z nich.
- Zastavme že teda na chvíľu. Slnko čoskoro vyjde vyššie a lepšie uvidíme. Aspoň si zajeme.
- Pravda. Tiež som ešte nejedol a už mi žaby v bruchu brekotajú.
Dohodli sa teda, že chvíľu posedia a zajedia si aby nabrali viac síl. Zdalo sa, že pred odchodom to nikto z nich nestihol. Len najmladší bol stále netrpezlivý.
- Jesť môžeme aj potom keď zmaja porazíme. Za tie poklady čo tam skrýva sa budeme môcť najesť až do prasknutia! – ako dopovedal, podkol sa o koreň stromu a zaboril sa do ostružín.
- Tak vidíš! Malínčia si nazbieraj! – smiali sa mu keď ho vyťahovali z pichľavých kríkov.
- Takto by si zmaja neporazil ani keby sa neviem čo stalo. – padali ďalšie výsmešky na hlavu najmladšieho. Ten len urazene mlčal.
Po pár chvíľach sa Slnečné lúče už dotýkali kmeňov stromov. Niektorí už uvažovali, že si ešte pospia no najstarší ich pobádal aby ostali bdelí bo potom budú unavení ešte viac. Pokračovali teda v ceste. Predierali sa cez prales. Presekávali si cestu cez húštiny. Kde tu sa objavil aj vystrašený srnec alebo stádo jeleníc, ktoré prezradil dupot keď sa ich vyľakali a utiekli pred nimi. Trvalo im dlho kým sa dorezaný a došľahaný od kriakov konečne dostali ku skale na, ktorej vraj žil onen zmaj. Na okolo však nebolo žiadnych známok toho, že by tak malo byť.
- Čujte a čo ak to všetko sú naozaj len báchorky?
- Myslíš si, že stará mať by sa mýlila? – najmladší z nich podozrieval svojho brata
- Má pravdu. Ak by tu žil zmaj, už by sme to zrejme vedeli.
- Ej vy hlupáci! No len vy netárajte a šplhajte hore! Tá povesť je pravdivá vám hovorím. – popohnal ich najstarší z nich a už si medlil ruky nad pokladom, ktorý by mohol získať.
Slnko už dávno vystúpalo vyššie na oblohe keď už boli dobrý kus nad zemou. Cesta bola stŕma a raz museli šplhať a inokedy zas šliapať. Boli aj miesta kde si všetci piati museli povrazom pomáhať aby vytiahli jeden druhého. Boli však ťažký a tak museli niektoré veci poodhadzovať. Nechali si len veci potrebné pre boj. Štíty a zbroj zhodili aby im neprekážali. Nikde na okolo však nebolo vidno žiadne stopy po tom, že by tu žil zmaj alebo iný jemu podobný tvor. Aj najstarší z junákov začal už trochu pochybovať. Ale keď nič iné aspoň sa presvedčia, že to všetko bol len výmysel. A možno nebol. O ďalší kus vyššie našli roztrhanú kozu. Nebolo to však nič neobyčajné nakoľko v týchto končinách žili aj orly, ktoré zvykli loviť horské kozy. Mládenci sa však nezastavovali a pokračovali ďalej až kým nenatrafili na ďalšiu roztrhanú zver.
- Čujte. Založme oheň a upečme si toho kozla. Začínam byť z toho neustáleho šľapania vysilený a znovu na mňa ide hlad.
Zdalo sa, že kozel nebol dlho mŕtvy a tak nedbali. Založili oheň a začali opekať. Nepremýšľali príliš nad tým kde je ten čo ho ulovil. Zrejme orol čo ho zhodil, nestihol k nemu priletieť aby sa na ňom nakŕmil. Preto bolo mäso ešte čerstvé a tak si povedali, že ho môžu jesť aj polosurové aby nestrácali čas. Na to im prišlo ťažko a tak najmladší z nich pozbieral nejaké byliny čo tu na skalách rástli a zajedli si aby im lepšie vytrávilo a pokračovali ďalej v ceste.
- Aha pozrite tam! – ukazoval jeden z mládencov kamsi hore na skalnaté bralá.
- Kde?
- Tam! Nevidíš? – ukázal znovu.
- Veru ja asi vidím! – povedal najstarší z nich.
- Vyzerá to ako vstup do zmajovho brlohu. Mali ste pravdu bratia!
Nabudení, že našli čo hľadali, pridali do kroku aby tam boli čím skôr pretože to bolo ešte hodný kus vysoko a Slnko už bolo tiež vysoko na oblohe. V zhone sa im však nedarilo nájsť vždy vhodnú cestu a tak sa niekedy museli o kúsok vrátiť a skúsiť to inakadiaľ. Vždy však boli bližšie a bližšie a ba už nemuseli toľko šplhať. Len cestička sa niekedy zužovala, že niektorým sa zle robilo z toľkej výšky a takmer stuhli na mieste keby ich ten posledný nepopohnal, že mu zavadzajú a zhodí ich ak sa neposunú ďalej.
- Tá cesta je hádam nekonečná! – sťažoval sa jeden z mládencov a nahnevane hodil sekeru do kosodreviny pred sebou.
- Nevzdávaj sa bratku. Do večera sme späť doma aj s pokladom.
- To teda nie! Ak zmaja skolíme, tak prenocujeme v jeho jaskyni a až potom zlezieme. Ešte sa mi z vysilenia noha šmykne a sa zdrúzgam dole!
- Ej aspoň by si potom toľko nefrfľal! Čo bude ďalej sa dohodneme potom. Teraz je ešte priskoro nad tým uvažovať. – prehovoril najstarší z nich a ostatní súhlasili.
Čím boli bližšie k zmajovmu brlohu, tým viac kostí sa povaľovalo po skalách ba niekde sa objavila priamo do skaly vyrazená trojprstá stopa. Niektorých to zastrašilo no niektorým to vhnalo do hlavy ešte väčšiu vidinu slávy keď si predstavili akého veľkého zmaja porazia.
Slnko ešte stále svietilo keď už stáli pred vstupom do zmajovho brlohu. Vošli dnu a hneď videli, že z vnútra je menší než ako sa zdal. Nič v ňom však nenašli. Už to chceli vzdať a ísť späť. Ba už, takmer začali aj pľuť a nadávať keď v tom si zrazu najmladší z nich všimol, že vzadu v brlohu preniká cez úzku štrbinu úzky pramienok svetla. Začali teda hrabať a odhadzovať skaly, že hádam za stenou nájdu poklad. No čudovali sa ešte viac keď sa prehrabali na druhú stranu. Na vzdialenej skalnej stene bol ďalší vchod do brlohu a viedla k nemu úzka cestička. Vydali sa teda ta.
Pred druhým brlohom už vedeli, že zmaj je skutočný. Počuli tlkot jeho srdca a čoskoro sa im sám ukázal. Z temnoty brlohu pomaličky vyliezla obrovská zmajová hlava. Unavene si prezrel junákov.
- Chlapci. Hybajte domov.
Ako to zmaj unaveným hlasom dopovedal, ľahol si na brucho a takmer zaspal. Mládenci sa otočili a šli späť.