Zakázaná láska (1.)
***
Štyri dni som nejedla. Na týchto výpravách som nikdy nebola dlhšie než jeden deň a noc, ale tentoraz sa niečo pokazilo. Bola som na úteku pred lovcami z dediny, kde som zahryzla jednu ovcu. Čo som mala robiť? Z lesa som musela utiecť, inak by ma to dostalo. Neviem, čo to bolo, viem len, že to bol obrovský tvor, ktorého sa všetci Prieskumníci v dosahu báli. Myslím, že sa ho báli dokonca aj Stráže, pretože Oblačné hliadky som nikde nevidela ani necítila. Keď som vybehla z lesa, narazila som na nejakú farmu. Vyzeralo to, že ľudia tam nie sú. Aspoň vtedy tam neboli. Ukrývala som sa nablízku, vždy v noci som aspoň odpila vody zo žľabu, ale do lesa som sa vrátiť nemohla. Bolo tam také hrozné ticho, aké som v živote nepočula. Nikde v dosahu žiadny Prieskumník. Sama sa vrátiť nemôžem, pretože vlastne ani nepoznám cestu. Vždy sme sa vracali po skupinách – jeden Prieskumník čakal na druhého, strážili sme sa navzájom.
Ako vždy nás vtedy ráno, lepšie povedané neskoro v noci, Kňazi premenili. Raz mi jeden z nich vravel, že nás vlastne nemenia, ale oslobodzujú. Nechápem to. Priznávam, že vo vlčej podobe sa cítim dobre, ale bude to tým, že keď som v tej ľudskej, tak s nami zaobchádzajú horšie než so zvieratami. Držia nás v priestoroch pod hradbami – je to niečo medzi väzenskou celou a norou. Vchod je tam pre mňa len jeden, vždy keď prídem vo svojej vlčej podobe, musím sa ním prepchať, lebo je primalý. Sú tam aj dvere, ale sú zamknuté zvonka, a ktovie, či vôbec je na nich zámok, tade prichádzajú Kňazi. Do ľudskej podoby ma premieňa jedna žena, do tej vlčej vždy nejaký muž. Rade by sa asi nepáčilo keby nejaký Kňaz pozeral na nahú ženu. Pokiaľ viem, tak nás takto premieňajú všetkých, dokonca aj Oblačné hliadky – jediný rozdiel medzi nami je, že ich premieňajú na vtáky a vždy na pol dňa, takže celý deň i noc majú oči na oblohe.
Zaobchádzajú s nami vážne ako s väzňami. Dostávame najesť a nejaké to oblečenie, ale to skôr len preto, aby sme pred vojakmi nepodávali hlásenia nahí. Úlohou Prieskumníkov je zistiť, či nie sú v lesoch ľudia a ak sú, tak kde. Tiež občas napádame karavány zásob a vyháňame ich dobytok do hôr. Využívajú toho, že nás môžu premeniť na zvieratá. Väčšinou som videla líšky a vlkov, aj keď žiadny z nich nie je tak veľký ako ja. Povráva sa, že kedysi mali aj iné podoby, ale myslím, že to je len výmysel.
Prieskumníci sú tí prví, ktorí by sa dozvedeli o nebezpečenstve. A samozrejme aj tí prví, ktorí by dostali zásah. Každá vojna má svoje obete. Prečo to musíme byť práve my? Veď Kňazi, Stráže a samotná Rada majú magické schopnosti, tie ich kúzla mohli ochrániť celé mesto lepšie než naše záškodnícke prieskumy.
Tak som zahryzla ovcu. Bola to nutnosť, umierala som od hladu. V noci som si vyhliadla jednu starú a na prvý pohľad už nevládnu a potichu som ju v spánku zahryzla. Nevydala ani hlásku. Potom som ju odtiahla do vysokej trávy a ani neviem, čo som chcela urobiť. Asi moje vlčie inštinkty prebrali kontrolu, pretože si pamätám akurát to, ako som sa po chvíli prebudila, papuľu lepkavú od krvi a to prvé, čo som počula boli výkriky. Musela som utiecť.
Vybehla som do kopcov, ale nohy ma akosi neposlúchali. Lovci sa blížili a mne neostávalo nič iné, než sa pustiť po kamenistých cestičkách vyššie. Vtom som uvidela medzi skalami vchod do jaskyne. Určite bola neobývaná, lebo som necítila žiadneho vlka alebo medveďa. Dúfala som, že je dosť veľká, aby som sa v nej stratila, pri troche šťastia by mohla viesť na druhú stranu kopca. V jaskyni bol tieň a cítila som vo vzduchu vlhkosť a pach machu. Vchod mal trojuholníkový tvar, vo vnútri boli nejaké spadnuté kamene zo stropu. Vbehla som dovnútra a skočila za najbližší kameň.
Cítila som ako sa lovci blížia. Boli tak blízko, že som cítila ich pot, dokonca aj pach vlákna na tetivách lukov, ich kožené rukavice a plátené košele.
Lenže keď už boli na dosah, prisahala by som, že som počula ako im bijú srdcia, tak boli blízko. Naraz sa zastavili. Stáli a potom som len cítila závan vetra. V jaskyni? Naraz utiekli a ja som si uvedomila, že to nebol prievan. Počula som nejaký zvuk spoza chrbta. Niečo, ako keby sa otierala látka o kameň. Otočila som sa.
***
Prebral ma nejaký hluk. A to som si myslel, že aspoň v tejto jaskyni budem mať chvíľu pokoja. Je ťažké nájsť si vhodné miesto na spánok. S takýmto telom je ťažké sa ukrývať. Ale aspoň v tejto podobe nepotrebujem stravu, akú by potrebovalo ľudské telo.
Rada po mne už dávno nejde, buď si myslia, že som mŕtvy alebo že som zmizol niekam preč z ich dohľadu a dostali ma ľudia. A pre ľudí som netvor. Boja sa ma, tak ma zo spánku vyrušia len nejakí tí náhodní farmári, či dokonca vojaci, ktorí ma väčšinou nájdu. Je to celkom zábavné pozorovať to prekvapenie, keď ma objavia.
Ľudia sa ma už raz pokúsili zabiť a poslali na mňa drakobijcov. Lenže tie ich kuše a šípy mi ani v najmenšom nemohli ublížiť. Vtedy som sa radšej otočil a zmizol dohľadu. Nezabíjam. Chudáčikovia, mysleli si, že som utiekol. Počul som za chrbtom ich jasanie. Aspoň majú svoju legendu. Porazili netvora.
Prednedávnom som sa musel na ceste za novou skrýšou predierať lesom. Bol to risk, pretože ten les je v dosahu mesta, mohli ma vidieť, ale musel som sa vyhnúť jednej ľudskej osade. Tak som pristál na zem medzi stromy. Už som si tak navykol na túto podobu, že som sa nezmenil do tej ľudskej a nejak som sa krídlami zaplietol do konárov. Myslím, že som musel vystrašiť minimálne všetky veveričky v okolí. Polámal som pár stromov a radšej som zamieril sem do kopcov. Tá jaskyňa, čo som našiel, je priestranná a dobre ukrytá.
Do môjho dočasného úkrytu vbehla vlčica. Bola však väčšia než obyčajný vlk. Bolo mi jasné, že sa ukrýva pred lovcami. Len som vyfúkol vzduch a oni hneď zmizli. Zľakla sa toho zvuku a pomaly sa otočila. Chúďa, veď sa ma musí báť. Mal by som sa jej ukázať v inej podobe.
***
Čo to bolo za zvuk? A prečo utiekli? Čo to je, že ich to odradilo?
Ten zvuk znel ako šušťanie plášťa. Ako trenie koženého remienka o skalu. Pomaly som otočila hlavu. Zvuk ustal a tam stál... muž!
Mal na sebe plášť, z vonkajšej strany tmavosivý, zvnútra tmavočervený. Na zápästiach mal zvláštne náramky z čierneho kovu. Jeho oblečenie mi najviac pripomínalo niekoho z veliteľov Stráží – zároveň slúžilo brnenie ako aj krásny odznak vysokého postavenia, ale na nárameníkoch a na hrudi mal nejaké vzory, ktoré určite nepatrili k nášmu mestu – pripomínali mi totiž rybu, a tie určite v lesnom meste nie sú. Bol vysoký, na tvári mal zvláštne tmavozelené špirálovité ornamenty, jeho pokožka bola... mala modrý nádych! Jeho vlasy boli hrozne dlhé a sivé, leskli sa hnedou farbou. A tie oči! Také oči určite nikto od nás nemá. Boli to dve hlboké studne s farbou každej zelenej, ktorá svete existuje. Ak je niečo, na čo by som sa chcela pozerať viac než na celý svet, tak sú to tieto oči.
Priblížil sa ku mne a ja som vycerila zuby. To sú tie obranné pudy vlka. Neverila som im, nechcela by som mu ublížiť, ale nedokázala som pohnúť nohami. Stála som a cerila naňho zuby. On sa usmial a prikročil bližšie. Nevedela som, čo robiť. Pristúpil ku mne a ľavú ruku mi priložil k čelu. Zároveň si strhol plášť a hodil mi ho cez chrbát. Cítila som od čela brnenie, ktoré postupne prechádzalo do celého tela. Tento pocit by mi mal byť dôverne známy.
On je Kňaz?
***
Keď som ju premenil naspäť, triasla sa. Bolo vidieť, že je zničená, ale určite nie z toho ako ju naháňali lovci. V tom bolo niečo iné. Tak toto s nimi spravili? Zvieratami sa môžu stať, tak s nimi ako so zvieratami zaobchádzajú? Predtým to bola vyčerpaná vlčica a teraz je z nej žena... krásna, ale utrápená.
Bola štíhla, asi o pol hlavy menšia než ja, ale pôsobila dojmom veľkej vnútornej sily. Jej životná sila musela byť ohromná, to by vysvetľovalo, prečo je ako vlk taká veľká. Jej vlasy boli dlhé a čierne, leskli sa modrou, ledva som jej videl do tváre. Prvý raz sa na mňa pozrela, jej oči mali zlatistý nádych, ale povedal by som, že sa mi to len zdalo. Hnedé.
Otočil som sa jej chrbtom. Je celkom neslušné, aby som sa na ňu takto pozeral.
***
Než som si poriadne uvedomila, že ma práve premenil do ľudskej podoby, otočil sa mi chrbtom a poodstúpil o pár krokov. Potom mi to došlo.
„Myslím, že by si si mala ten plášť radšej zapnúť.“ Jeho hlas sa ozýval jaskyňou, ale bolo v ňom niečo, čo znelo ako úsmev.
Do tváre sa mi nahrnula krv, ale pozapínala som plášť všetkými gombíkmi, čo som nahmatala od krku až po kolená. Bol ľahučký, ale nesmierne pevný, takú látku som v živote nevidela ani na oblečení členov Rady.
Hlavou sa mi hrnuli všetky tie historky a príbehy, ktoré sa ozývali pod hradbami. O tom, ako Rada vyhnala a zničila hrozbu zvnútra mesta, o premieňajúcich sa čarodejníkoch, o tých, ktorí sa menili na hrozivé tvory, nie na vlkov či medvede.
Slová mi vyleteli z úst, sčasti zo zvedavosti, sčasti aj strachom. Muselo to tak byť.
„Ty si... jeden zo Starobylých!“
Usmial sa a otočil sa ku mne. „To znie ako by som bol hrozne starý.“
„My...myslela som, že vás všetkých Rada zabila.“
„Zabiť? Tak toto vám tvrdia? To bolo inak.“ Zhlboka sa nadýchol. „Asi je toho veľa, čo nevieš.“
***
Rozprával mi o tom všetkom. O tom, že v lese pred štyrmi dňami to bol on. O tom, ako Rada kedysi skutočne zabíjala ich Starobylých, že museli utiecť z mesta, ale väčšinu ich dostali.
Vysvetlil mi, že Starobylí sú tí talentovaní, ktorí dokážu využívať mágiu i elementy nielen k ničeniu, ale aj k tvoreniu. Naznačil mi niečo o svojich schopnostiach, že tetovanie je ako označenie, kedykoľvek používa mágiu, tak svieti mesačným svitom.
Starobylí využívali mágiu a premenu do mocnejších tvorov – drakov – lenže Rade ich schopnosti nevyhovovali. Starobylým išlo o mier, Rada chcela ľudí zničiť. Chceli ich využiť, tak ako teraz využívajú nás. Chceli ich prinútiť, aby im predali ich mágiu a keď sa Starobylí vzpriečili, bez milosti ich radšej zabíjali, dúfajúc, že sa ich mágia vráti v nasledujúcich generáciách. Niekoľkí sa skutočne objavili, teraz sú to najvyšší členovia Rady.
Nás Prieskumníkov a Oblačné hliadky používajú nie na škodenie ľuďom, ale na pátranie po Starobylých. Je totiž možné, že sa objavia aj medzi ľuďmi.
Klamstvá, ktorými nás kŕmili, nás mali udržať poslušných. Že to tak musí byť, že sme služobníci vyššieho záujmu dobra.
Celý čas som sa mu pozerala do očí. Do tých zelených, hlbokých očí.
Bolo toho na mňa veľa. Zabíjanie, vydieranie, únosy a dokonca aj pokusy na rodinách. V hlave sa mi všetko točilo. Už štyri dni som nič nejedla.
***
Keď som sa zobudila, vonku už bola noc. On sedel pri ohni a ja som bola na lôžku z ihličia, plášť stále na sebe.
„Mala by si aspoň niečo zjesť a potom by si sa mala vrátiť do mesta.“
Na lôžku boli nejaké maliny, červené bobule a myslím že dokonca jablko. Zjedla som z hladu aj ovocie.
Povedal mi ako sa dostanem naspäť do mesta a že na okolí nie je nikto nebezpečný. Vedel, tak ako ja, že nemusí nič vravieť. Obaja sme chceli jeden druhého vidieť. Cítili sme, že naše stretnutie nie je len náhoda. Sľúbil, že sa pokúsi zostať nablízku, niekde v kopcoch. Keď ho budem chcieť nájsť, mám hľadať vetvičku malín.
Vrátila som sa do mesta, pod hradbami bol celý ten čas pekný zmätok, tak ma šťastne privítali, premenili a dostala som najesť. Väčšina Prieskumníkov dostala vtedy záchvat paniky – zvieracie inštinkty ich všetkých zahnali do bezpečia a než prišli k zdravému rozumu, boli už z dosahu hliadok. Doteraz sa vrátila asi polovica stratených Prieskumníkov a po ostatných sa stále pátralo.
Takže v tom zmätku si len pripísali o jeden návrat viac.
***
Odišla a ja som mal naozaj pocit, že jej hrozí nebezpečenstvo. Nemohol som ostať v tejto skrýši dlho, lebo hrozí, že ma opäť nájdu ľudia a v zo strachu by ma mohli aj zasypať. Nevýhoda tejto jaskyne je, že je pod skalou prameň, takže keby chceli, tak sa im to podarí.
Vyšiel som vyššie do kopcov, dúfal som, že nájdem podobný úkryt. Našiel som jaskyňu o hodný kus vyššie, až tam, kde sa mraky dotýkajú kopcov. Pred vchod som dal vetvičku malín ako som sľúbil. Ale pretože to bolo dosť vysoko, zliezol som nižšie a potrel malinami kameň, o kus nižšie ďalší a ešte jeden pod kopcom. So svojim vlčím čuchom by to mala nájsť.
Ale nevydržal som v novom úkryte dlho. Vyletel som nad kopce, stúpal som stále vyššie a vyššie. Zamieril som nad mesto. Bol som tak vysoko, že ma nemohli vidieť ani Oblačné hliadky.
Už dlho som nepoužil schopnosť očí, ale musel som ju vidieť. Vznášal som sa vysoko nad oblakmi, ale môj zrak klesal až nad mesto. Preletel okolo hradieb, prenikol cez steny. Zrakom som prešiel asi dvadsať úkrytov Prieskumníkov, kým som ju našiel. Stál u nej Kňaz a veliteľ Stráží. Niečo jej vraveli, ale svojim zrakom som ich už nevidel jasne.
Zrak sa mi vrátil. Bol som opäť nad mrakmi a bolela ma hlava. Aspoň viem, že jej neublížili. Ešte som sa potichu zniesol do lesa a v ľudskej podobe som v noci ukradol z jednej osady pár kusov oblečenia. Zaletel som naspäť do úkrytu a zaspal som. Počkám na teba.
***
Prebral som sa, keď som ju počul ňuchať okolo. Nemohol to byť nikto iný. Premenil som sa do ľudskej podoby a zavolal som ju dovnútra. Na rozdiel od nášho posledného stretnutia sa teraz správala skôr ako pes, než ako nebezpečný vlk. Usmial som sa sa znovu som cez ňu prehodil plášť.
„Máš tu niečo na oblečenie, aby sme sa vyhli tomu, že sa budeš červenať.“
Premenil som ju, ale tentoraz bolo niečo inak. Vstala a ani si nevšímala plášť, ktorý jej držal len na ramenách.
„Ja sa nebudem pred tebou červenať.“
Chytila ma za ruky. Stála u mňa tak blízko, že sme sa dotýkali celou plochou tela, od ramien až ku kolenám. Skoro bez zaváhania sa ku mne pritiahla a pobozkala ma. Bozk som jej oplatil. Zdalo sa mi, akoby sme tam stáli v objatí celú večnosť.
„Myslím, že plášť nebudem potrebovať.“ A zhodila ho z nahých ramien.
Ako sme tam potom do noci ležali a ja som jej rozprával o tom, ako sme kedysi žili, v harmónii s našou mágiou a že ešte kedysi dávno predtým žili čarodejníci a ľudia v mieri, nedokázal som si predstaviť, že by mala odo mňa odísť. Ale nesmeli sme sa prezradiť.
Odišla a sľúbila, že sa opäť uvidíme. Viem, že sa uvidíme.
***
Takto sme sa stretávali asi mesiac, vždy v nepravidelných intervaloch. Rozprávala mi, ako predáva moje príbehy ostatným, rozpráva ich do noci a ostatní v úkrytoch počúvajú. Samozrejme im nevraví všetko, obaľuje to tým, že počula od niekoho vravieť niekomu príbeh. Ale zdá sa, že Stráže si z týchto rozprávok nič nerobia a že to nehlásia. Možno sa tým bavia, ktovie?
Ja som ju pomaly začal učiť to, ako by sa mohla premeniť sama a niečo z boja. Vedeli sme, že nemáme na výber - buď obaja utečieme niekam ďaleko, kde nás nikto nenájde, alebo oslobodíme Prieskumníkov.
Jedného dňa však pribehla taká rozrušená, že som mal problém ju premeniť a keď sa mi to podarilo, hneď skríkla: „Musíme utiecť! Vedia o tebe!“
„Obleč sa, tvoja výbava leží tamto.“
Pokradol som jej celkom slušnú výzbroj, nikdy nie z toho istého miesta, a nikomu tých pár kúskov chýbať nebude.
Obliekla sa, na chrbát si pripla luk a tulec, k opasku pripla krátky meč.
„Niekto ma musel sledovať. Už asi dlhší čas.“ Medzitým si zapínala všetky pracky a uťahovala remene na topánkach a kontroloval puzdrá na dýky. „Museli to byť Hliadky, lebo som necítila vlkov ani nikoho podobného.“
„Premením sa. Vysadneš mi na chrbát a odletíme.“
„A keď nás nájdu?“
„Tak skoro nás nenájdu.“
„Ešte niečo by som ti chcela povedať...“
Otočil som sa.
„Som tehotná.“
***
Alchymista sa usmial, ale úsmev mu vydržal na tvári len zlomok sekundy. Cez ľavé oko sa mu tiahla jazva, v ten okamih úsmevu sa mierne zvraštila. Prešiel po miestnosti a pozrel sa Osudu priamo do tváre.
„Ich osud bude šťastný i smutný. Ich láska je tak krásna. A vidím vlákna ich osudu. Sú už skoro neviditeľné. Ale medzi ich vláknami sa splieta jedno nové. Bude sa volať Imala.“ Povzdychol si. „Keby len vedela...“
Štyri dni som nejedla. Na týchto výpravách som nikdy nebola dlhšie než jeden deň a noc, ale tentoraz sa niečo pokazilo. Bola som na úteku pred lovcami z dediny, kde som zahryzla jednu ovcu. Čo som mala robiť? Z lesa som musela utiecť, inak by ma to dostalo. Neviem, čo to bolo, viem len, že to bol obrovský tvor, ktorého sa všetci Prieskumníci v dosahu báli. Myslím, že sa ho báli dokonca aj Stráže, pretože Oblačné hliadky som nikde nevidela ani necítila. Keď som vybehla z lesa, narazila som na nejakú farmu. Vyzeralo to, že ľudia tam nie sú. Aspoň vtedy tam neboli. Ukrývala som sa nablízku, vždy v noci som aspoň odpila vody zo žľabu, ale do lesa som sa vrátiť nemohla. Bolo tam také hrozné ticho, aké som v živote nepočula. Nikde v dosahu žiadny Prieskumník. Sama sa vrátiť nemôžem, pretože vlastne ani nepoznám cestu. Vždy sme sa vracali po skupinách – jeden Prieskumník čakal na druhého, strážili sme sa navzájom.
Ako vždy nás vtedy ráno, lepšie povedané neskoro v noci, Kňazi premenili. Raz mi jeden z nich vravel, že nás vlastne nemenia, ale oslobodzujú. Nechápem to. Priznávam, že vo vlčej podobe sa cítim dobre, ale bude to tým, že keď som v tej ľudskej, tak s nami zaobchádzajú horšie než so zvieratami. Držia nás v priestoroch pod hradbami – je to niečo medzi väzenskou celou a norou. Vchod je tam pre mňa len jeden, vždy keď prídem vo svojej vlčej podobe, musím sa ním prepchať, lebo je primalý. Sú tam aj dvere, ale sú zamknuté zvonka, a ktovie, či vôbec je na nich zámok, tade prichádzajú Kňazi. Do ľudskej podoby ma premieňa jedna žena, do tej vlčej vždy nejaký muž. Rade by sa asi nepáčilo keby nejaký Kňaz pozeral na nahú ženu. Pokiaľ viem, tak nás takto premieňajú všetkých, dokonca aj Oblačné hliadky – jediný rozdiel medzi nami je, že ich premieňajú na vtáky a vždy na pol dňa, takže celý deň i noc majú oči na oblohe.
Zaobchádzajú s nami vážne ako s väzňami. Dostávame najesť a nejaké to oblečenie, ale to skôr len preto, aby sme pred vojakmi nepodávali hlásenia nahí. Úlohou Prieskumníkov je zistiť, či nie sú v lesoch ľudia a ak sú, tak kde. Tiež občas napádame karavány zásob a vyháňame ich dobytok do hôr. Využívajú toho, že nás môžu premeniť na zvieratá. Väčšinou som videla líšky a vlkov, aj keď žiadny z nich nie je tak veľký ako ja. Povráva sa, že kedysi mali aj iné podoby, ale myslím, že to je len výmysel.
Prieskumníci sú tí prví, ktorí by sa dozvedeli o nebezpečenstve. A samozrejme aj tí prví, ktorí by dostali zásah. Každá vojna má svoje obete. Prečo to musíme byť práve my? Veď Kňazi, Stráže a samotná Rada majú magické schopnosti, tie ich kúzla mohli ochrániť celé mesto lepšie než naše záškodnícke prieskumy.
Tak som zahryzla ovcu. Bola to nutnosť, umierala som od hladu. V noci som si vyhliadla jednu starú a na prvý pohľad už nevládnu a potichu som ju v spánku zahryzla. Nevydala ani hlásku. Potom som ju odtiahla do vysokej trávy a ani neviem, čo som chcela urobiť. Asi moje vlčie inštinkty prebrali kontrolu, pretože si pamätám akurát to, ako som sa po chvíli prebudila, papuľu lepkavú od krvi a to prvé, čo som počula boli výkriky. Musela som utiecť.
Vybehla som do kopcov, ale nohy ma akosi neposlúchali. Lovci sa blížili a mne neostávalo nič iné, než sa pustiť po kamenistých cestičkách vyššie. Vtom som uvidela medzi skalami vchod do jaskyne. Určite bola neobývaná, lebo som necítila žiadneho vlka alebo medveďa. Dúfala som, že je dosť veľká, aby som sa v nej stratila, pri troche šťastia by mohla viesť na druhú stranu kopca. V jaskyni bol tieň a cítila som vo vzduchu vlhkosť a pach machu. Vchod mal trojuholníkový tvar, vo vnútri boli nejaké spadnuté kamene zo stropu. Vbehla som dovnútra a skočila za najbližší kameň.
Cítila som ako sa lovci blížia. Boli tak blízko, že som cítila ich pot, dokonca aj pach vlákna na tetivách lukov, ich kožené rukavice a plátené košele.
Lenže keď už boli na dosah, prisahala by som, že som počula ako im bijú srdcia, tak boli blízko. Naraz sa zastavili. Stáli a potom som len cítila závan vetra. V jaskyni? Naraz utiekli a ja som si uvedomila, že to nebol prievan. Počula som nejaký zvuk spoza chrbta. Niečo, ako keby sa otierala látka o kameň. Otočila som sa.
***
Prebral ma nejaký hluk. A to som si myslel, že aspoň v tejto jaskyni budem mať chvíľu pokoja. Je ťažké nájsť si vhodné miesto na spánok. S takýmto telom je ťažké sa ukrývať. Ale aspoň v tejto podobe nepotrebujem stravu, akú by potrebovalo ľudské telo.
Rada po mne už dávno nejde, buď si myslia, že som mŕtvy alebo že som zmizol niekam preč z ich dohľadu a dostali ma ľudia. A pre ľudí som netvor. Boja sa ma, tak ma zo spánku vyrušia len nejakí tí náhodní farmári, či dokonca vojaci, ktorí ma väčšinou nájdu. Je to celkom zábavné pozorovať to prekvapenie, keď ma objavia.
Ľudia sa ma už raz pokúsili zabiť a poslali na mňa drakobijcov. Lenže tie ich kuše a šípy mi ani v najmenšom nemohli ublížiť. Vtedy som sa radšej otočil a zmizol dohľadu. Nezabíjam. Chudáčikovia, mysleli si, že som utiekol. Počul som za chrbtom ich jasanie. Aspoň majú svoju legendu. Porazili netvora.
Prednedávnom som sa musel na ceste za novou skrýšou predierať lesom. Bol to risk, pretože ten les je v dosahu mesta, mohli ma vidieť, ale musel som sa vyhnúť jednej ľudskej osade. Tak som pristál na zem medzi stromy. Už som si tak navykol na túto podobu, že som sa nezmenil do tej ľudskej a nejak som sa krídlami zaplietol do konárov. Myslím, že som musel vystrašiť minimálne všetky veveričky v okolí. Polámal som pár stromov a radšej som zamieril sem do kopcov. Tá jaskyňa, čo som našiel, je priestranná a dobre ukrytá.
Do môjho dočasného úkrytu vbehla vlčica. Bola však väčšia než obyčajný vlk. Bolo mi jasné, že sa ukrýva pred lovcami. Len som vyfúkol vzduch a oni hneď zmizli. Zľakla sa toho zvuku a pomaly sa otočila. Chúďa, veď sa ma musí báť. Mal by som sa jej ukázať v inej podobe.
***
Čo to bolo za zvuk? A prečo utiekli? Čo to je, že ich to odradilo?
Ten zvuk znel ako šušťanie plášťa. Ako trenie koženého remienka o skalu. Pomaly som otočila hlavu. Zvuk ustal a tam stál... muž!
Mal na sebe plášť, z vonkajšej strany tmavosivý, zvnútra tmavočervený. Na zápästiach mal zvláštne náramky z čierneho kovu. Jeho oblečenie mi najviac pripomínalo niekoho z veliteľov Stráží – zároveň slúžilo brnenie ako aj krásny odznak vysokého postavenia, ale na nárameníkoch a na hrudi mal nejaké vzory, ktoré určite nepatrili k nášmu mestu – pripomínali mi totiž rybu, a tie určite v lesnom meste nie sú. Bol vysoký, na tvári mal zvláštne tmavozelené špirálovité ornamenty, jeho pokožka bola... mala modrý nádych! Jeho vlasy boli hrozne dlhé a sivé, leskli sa hnedou farbou. A tie oči! Také oči určite nikto od nás nemá. Boli to dve hlboké studne s farbou každej zelenej, ktorá svete existuje. Ak je niečo, na čo by som sa chcela pozerať viac než na celý svet, tak sú to tieto oči.
Priblížil sa ku mne a ja som vycerila zuby. To sú tie obranné pudy vlka. Neverila som im, nechcela by som mu ublížiť, ale nedokázala som pohnúť nohami. Stála som a cerila naňho zuby. On sa usmial a prikročil bližšie. Nevedela som, čo robiť. Pristúpil ku mne a ľavú ruku mi priložil k čelu. Zároveň si strhol plášť a hodil mi ho cez chrbát. Cítila som od čela brnenie, ktoré postupne prechádzalo do celého tela. Tento pocit by mi mal byť dôverne známy.
On je Kňaz?
***
Keď som ju premenil naspäť, triasla sa. Bolo vidieť, že je zničená, ale určite nie z toho ako ju naháňali lovci. V tom bolo niečo iné. Tak toto s nimi spravili? Zvieratami sa môžu stať, tak s nimi ako so zvieratami zaobchádzajú? Predtým to bola vyčerpaná vlčica a teraz je z nej žena... krásna, ale utrápená.
Bola štíhla, asi o pol hlavy menšia než ja, ale pôsobila dojmom veľkej vnútornej sily. Jej životná sila musela byť ohromná, to by vysvetľovalo, prečo je ako vlk taká veľká. Jej vlasy boli dlhé a čierne, leskli sa modrou, ledva som jej videl do tváre. Prvý raz sa na mňa pozrela, jej oči mali zlatistý nádych, ale povedal by som, že sa mi to len zdalo. Hnedé.
Otočil som sa jej chrbtom. Je celkom neslušné, aby som sa na ňu takto pozeral.
***
Než som si poriadne uvedomila, že ma práve premenil do ľudskej podoby, otočil sa mi chrbtom a poodstúpil o pár krokov. Potom mi to došlo.
„Myslím, že by si si mala ten plášť radšej zapnúť.“ Jeho hlas sa ozýval jaskyňou, ale bolo v ňom niečo, čo znelo ako úsmev.
Do tváre sa mi nahrnula krv, ale pozapínala som plášť všetkými gombíkmi, čo som nahmatala od krku až po kolená. Bol ľahučký, ale nesmierne pevný, takú látku som v živote nevidela ani na oblečení členov Rady.
Hlavou sa mi hrnuli všetky tie historky a príbehy, ktoré sa ozývali pod hradbami. O tom, ako Rada vyhnala a zničila hrozbu zvnútra mesta, o premieňajúcich sa čarodejníkoch, o tých, ktorí sa menili na hrozivé tvory, nie na vlkov či medvede.
Slová mi vyleteli z úst, sčasti zo zvedavosti, sčasti aj strachom. Muselo to tak byť.
„Ty si... jeden zo Starobylých!“
Usmial sa a otočil sa ku mne. „To znie ako by som bol hrozne starý.“
„My...myslela som, že vás všetkých Rada zabila.“
„Zabiť? Tak toto vám tvrdia? To bolo inak.“ Zhlboka sa nadýchol. „Asi je toho veľa, čo nevieš.“
***
Rozprával mi o tom všetkom. O tom, že v lese pred štyrmi dňami to bol on. O tom, ako Rada kedysi skutočne zabíjala ich Starobylých, že museli utiecť z mesta, ale väčšinu ich dostali.
Vysvetlil mi, že Starobylí sú tí talentovaní, ktorí dokážu využívať mágiu i elementy nielen k ničeniu, ale aj k tvoreniu. Naznačil mi niečo o svojich schopnostiach, že tetovanie je ako označenie, kedykoľvek používa mágiu, tak svieti mesačným svitom.
Starobylí využívali mágiu a premenu do mocnejších tvorov – drakov – lenže Rade ich schopnosti nevyhovovali. Starobylým išlo o mier, Rada chcela ľudí zničiť. Chceli ich využiť, tak ako teraz využívajú nás. Chceli ich prinútiť, aby im predali ich mágiu a keď sa Starobylí vzpriečili, bez milosti ich radšej zabíjali, dúfajúc, že sa ich mágia vráti v nasledujúcich generáciách. Niekoľkí sa skutočne objavili, teraz sú to najvyšší členovia Rady.
Nás Prieskumníkov a Oblačné hliadky používajú nie na škodenie ľuďom, ale na pátranie po Starobylých. Je totiž možné, že sa objavia aj medzi ľuďmi.
Klamstvá, ktorými nás kŕmili, nás mali udržať poslušných. Že to tak musí byť, že sme služobníci vyššieho záujmu dobra.
Celý čas som sa mu pozerala do očí. Do tých zelených, hlbokých očí.
Bolo toho na mňa veľa. Zabíjanie, vydieranie, únosy a dokonca aj pokusy na rodinách. V hlave sa mi všetko točilo. Už štyri dni som nič nejedla.
***
Keď som sa zobudila, vonku už bola noc. On sedel pri ohni a ja som bola na lôžku z ihličia, plášť stále na sebe.
„Mala by si aspoň niečo zjesť a potom by si sa mala vrátiť do mesta.“
Na lôžku boli nejaké maliny, červené bobule a myslím že dokonca jablko. Zjedla som z hladu aj ovocie.
Povedal mi ako sa dostanem naspäť do mesta a že na okolí nie je nikto nebezpečný. Vedel, tak ako ja, že nemusí nič vravieť. Obaja sme chceli jeden druhého vidieť. Cítili sme, že naše stretnutie nie je len náhoda. Sľúbil, že sa pokúsi zostať nablízku, niekde v kopcoch. Keď ho budem chcieť nájsť, mám hľadať vetvičku malín.
Vrátila som sa do mesta, pod hradbami bol celý ten čas pekný zmätok, tak ma šťastne privítali, premenili a dostala som najesť. Väčšina Prieskumníkov dostala vtedy záchvat paniky – zvieracie inštinkty ich všetkých zahnali do bezpečia a než prišli k zdravému rozumu, boli už z dosahu hliadok. Doteraz sa vrátila asi polovica stratených Prieskumníkov a po ostatných sa stále pátralo.
Takže v tom zmätku si len pripísali o jeden návrat viac.
***
Odišla a ja som mal naozaj pocit, že jej hrozí nebezpečenstvo. Nemohol som ostať v tejto skrýši dlho, lebo hrozí, že ma opäť nájdu ľudia a v zo strachu by ma mohli aj zasypať. Nevýhoda tejto jaskyne je, že je pod skalou prameň, takže keby chceli, tak sa im to podarí.
Vyšiel som vyššie do kopcov, dúfal som, že nájdem podobný úkryt. Našiel som jaskyňu o hodný kus vyššie, až tam, kde sa mraky dotýkajú kopcov. Pred vchod som dal vetvičku malín ako som sľúbil. Ale pretože to bolo dosť vysoko, zliezol som nižšie a potrel malinami kameň, o kus nižšie ďalší a ešte jeden pod kopcom. So svojim vlčím čuchom by to mala nájsť.
Ale nevydržal som v novom úkryte dlho. Vyletel som nad kopce, stúpal som stále vyššie a vyššie. Zamieril som nad mesto. Bol som tak vysoko, že ma nemohli vidieť ani Oblačné hliadky.
Už dlho som nepoužil schopnosť očí, ale musel som ju vidieť. Vznášal som sa vysoko nad oblakmi, ale môj zrak klesal až nad mesto. Preletel okolo hradieb, prenikol cez steny. Zrakom som prešiel asi dvadsať úkrytov Prieskumníkov, kým som ju našiel. Stál u nej Kňaz a veliteľ Stráží. Niečo jej vraveli, ale svojim zrakom som ich už nevidel jasne.
Zrak sa mi vrátil. Bol som opäť nad mrakmi a bolela ma hlava. Aspoň viem, že jej neublížili. Ešte som sa potichu zniesol do lesa a v ľudskej podobe som v noci ukradol z jednej osady pár kusov oblečenia. Zaletel som naspäť do úkrytu a zaspal som. Počkám na teba.
***
Prebral som sa, keď som ju počul ňuchať okolo. Nemohol to byť nikto iný. Premenil som sa do ľudskej podoby a zavolal som ju dovnútra. Na rozdiel od nášho posledného stretnutia sa teraz správala skôr ako pes, než ako nebezpečný vlk. Usmial som sa sa znovu som cez ňu prehodil plášť.
„Máš tu niečo na oblečenie, aby sme sa vyhli tomu, že sa budeš červenať.“
Premenil som ju, ale tentoraz bolo niečo inak. Vstala a ani si nevšímala plášť, ktorý jej držal len na ramenách.
„Ja sa nebudem pred tebou červenať.“
Chytila ma za ruky. Stála u mňa tak blízko, že sme sa dotýkali celou plochou tela, od ramien až ku kolenám. Skoro bez zaváhania sa ku mne pritiahla a pobozkala ma. Bozk som jej oplatil. Zdalo sa mi, akoby sme tam stáli v objatí celú večnosť.
„Myslím, že plášť nebudem potrebovať.“ A zhodila ho z nahých ramien.
Ako sme tam potom do noci ležali a ja som jej rozprával o tom, ako sme kedysi žili, v harmónii s našou mágiou a že ešte kedysi dávno predtým žili čarodejníci a ľudia v mieri, nedokázal som si predstaviť, že by mala odo mňa odísť. Ale nesmeli sme sa prezradiť.
Odišla a sľúbila, že sa opäť uvidíme. Viem, že sa uvidíme.
***
Takto sme sa stretávali asi mesiac, vždy v nepravidelných intervaloch. Rozprávala mi, ako predáva moje príbehy ostatným, rozpráva ich do noci a ostatní v úkrytoch počúvajú. Samozrejme im nevraví všetko, obaľuje to tým, že počula od niekoho vravieť niekomu príbeh. Ale zdá sa, že Stráže si z týchto rozprávok nič nerobia a že to nehlásia. Možno sa tým bavia, ktovie?
Ja som ju pomaly začal učiť to, ako by sa mohla premeniť sama a niečo z boja. Vedeli sme, že nemáme na výber - buď obaja utečieme niekam ďaleko, kde nás nikto nenájde, alebo oslobodíme Prieskumníkov.
Jedného dňa však pribehla taká rozrušená, že som mal problém ju premeniť a keď sa mi to podarilo, hneď skríkla: „Musíme utiecť! Vedia o tebe!“
„Obleč sa, tvoja výbava leží tamto.“
Pokradol som jej celkom slušnú výzbroj, nikdy nie z toho istého miesta, a nikomu tých pár kúskov chýbať nebude.
Obliekla sa, na chrbát si pripla luk a tulec, k opasku pripla krátky meč.
„Niekto ma musel sledovať. Už asi dlhší čas.“ Medzitým si zapínala všetky pracky a uťahovala remene na topánkach a kontroloval puzdrá na dýky. „Museli to byť Hliadky, lebo som necítila vlkov ani nikoho podobného.“
„Premením sa. Vysadneš mi na chrbát a odletíme.“
„A keď nás nájdu?“
„Tak skoro nás nenájdu.“
„Ešte niečo by som ti chcela povedať...“
Otočil som sa.
„Som tehotná.“
***
Alchymista sa usmial, ale úsmev mu vydržal na tvári len zlomok sekundy. Cez ľavé oko sa mu tiahla jazva, v ten okamih úsmevu sa mierne zvraštila. Prešiel po miestnosti a pozrel sa Osudu priamo do tváre.
„Ich osud bude šťastný i smutný. Ich láska je tak krásna. A vidím vlákna ich osudu. Sú už skoro neviditeľné. Ale medzi ich vláknami sa splieta jedno nové. Bude sa volať Imala.“ Povzdychol si. „Keby len vedela...“