7. kolo Maraton Smrť?
„Zomrel som.“
Poslucháči sa nervózne zavrteli a začali sa rozhliadať okolo seba, Tvor sa v duchu uškrnul – takú reakciu čakal. Strach.
Hlas sa ozval odnikiaľ. Ako keby ho nepočuli ušami, ale celým telom, ako keby to bol olej uľpievajúci na ich koži, ktorý sa nedá ničím zmyť, vzduch, ktorý dýchali, zem, na ktorej sedeli.
„Nebojte sa,“ Stále ešte cítia strach. Zaujímavé. „nie som tu preto, aby som vám ublížil, som tu preto, aby som vám porozprával svoj príbeh.“
Malá čistina. Bola mesačná noc, tieň stromov stojacich obďaleč dopadal priamo na nich a kreslil zvláštne linky na ich telách. Nedôverčivo si sadli na zem, nevideli nikoho, kto by mohol byť tým hlasom. Na povrchu tela cítili jemný chlad, ktorý ich obklopoval, ale zároveň dodával akúsi istotu, že sa im nič nestane. Okolo hláv cítili jemný vánok. Vánok ustal vždy, keď sa ozval ten hlas a zafúkal vždy, keď bolo ticho. Bolo to ako keby im zo všetkých strán šepkal ten hlas do uší, ale inokedy než sa ozývali slová.
Poslali ich sem... ak áno, kto vlastne? Napadlo ich samých sem prísť? Alebo ich volal nejaký tichý hlások? Prosba o pomoc? Alebo príkaz ich vlastnej bytosti?
Čakal na nich dlho... Možno až pridlho, ale sám nevedel koľko času uplynulo. Netrápil ho čas...
Tvora v tomto okamihu nezaujímali ich boje, ich strany Svetla a Temnoty, mal pre nich posolstvo, ktoré mohol predať len im.
Títo traja tvorovia tu boli preto, aby zažili niečo, čo nikto iný zažiť nemôže. Táto skúsenosť, ktorú som na nich pripravil z nich urobí niečo viac než boli doteraz. Mám svoju úlohu. Ale môžem si s nimi v podstate robiť čo chcem.
„Vo svete je veľa vecí, učili vás pozorovať všetko a odnášať si skúsenosti z každého okamihu. Lenže z jedného okamihu si skúsenosť odniesť nemôžete – zo smrti.“
Ozval sa jeden z nich. Ťažko povedať, či bol odvážny alebo len zvedavý, vypustil však z úst otázku, ktorá sa podvedome drala na myseľ všetkým. „Ehm, kto ste?“
„Kto som? Lepšia otázka by bola čo som... Som mŕtvy, to je zatiaľ to jediné, čo musíte vedieť.“
„Ale ak ste mŕtvy ako to, že hovoríte?“
Ten sa mi páči. V svojom vnútri sa trasie ako myš pred sokolom, ale jeho zvedavosť vie zatieniť strach. Aspoň na pár okamihov.
Ozval sa smiech. Najprv tichý a ledva badateľný, potom zosilňoval viac a viac až ho cítili v každej bunke, prestupoval nimi skrz-naskrz. Potom v jednom jedinom okamihu zmizol.
Dosť bolo rozptyľovania, mám svoju úlohu.
„To, kde sa nachádzate je vo vašom svete a nie je vo vašom svete. Je to priestor z mojej mysle a môjho vedomia. Platia tu moje pravidlá a moje zákony.“
Každé slovo ich znehybňovalo viac a viac. S každou slabikou boli bezmocnejší a v mysli začínali panikáriť. Slová „pravidlá a zákony“ ich znehybneli úplne.
„Je len jeden spôsob ako vás naučiť smrti. A vy sa naučíte.“
A bolo ticho. Ticho tak úplné, že bolo cítiť všade. Vánok vial do korún stromov, ale nepočuli to známe šušťanie listu o list. Po konári sa šplhal chrobák a zletel naňho vtáčik, aby ho zožral... to všetko ako v nemom filme, ako keby niekto vymazal zvuk zo sveta. Niekto?
Tvor sa v duchu uškrnul. Teraz ty odvážlivček, budeš prvý.
Ten, ktorý ako prvý oslovil Tvora, sa zmätene porozhliadol po spoločníkovi. A pocítil na hrudi škrabnutie. Pozrel sa na hruď a videl čepeľ trčiacu do priestoru. Čepeľ bola modrá a lesklá. Nikto nedržal rukoväť. Po čepeli začala stekať krv. Kvapkala na zem v tom mŕtvom silenciu. Kvap, kvap, na zemi narastala kaluž. V očiach sa mu objavil záblesk. Jemný záblesk pochopenia. Potom sa zosunul na zem s očami plnými prázdnoty.
Jeho spoločníci sa nehýbali. To bol posledný obraz, ktorý zachytil.
Prvý krok. Ktovie, čo všetko mu došlo. Ale musí prísť na všetko. Bude to ešte chvíľku trvať.
Opäť bol na čistine. Pamätal si čepeľ. Alebo to bola len ilúzia? Sen? Prečo sa tí dvaja nehýbali?
Čistinu zaplavilo behom okamihu jasné svetlo. Svetlo oslepovalo a pálilo. Pálilo mrazom, mrazilo horúčavou, celá koža kričala revom bolesti, zmietal sa v kŕčoch, počul ako mu praskajú jeho vlastné kosti. Stihol vysloviť len jedno slovo: „Prečo?“ V poslednom kŕči počul najsilnejšie prasknutie. Zlomil si väz.
Druhý krok. Iný smer.
Čistina. Spomienka. Sen? Kde je?
Zotmelo sa. Tma bola teplučká a mäkká a vábivá. Lenže... v tme je nebezpečenstvo. Napäl svaly. Bojuje. Konečne. Lenže nevedel proti čomu stojí. Toto je moje miesto, moje pravidlá. Tma ho pohltila, prenikla do úst a do hrdla. Začal sa dusiť, široko otvoril oči. Svaly nakoniec ochabli, v očiach sa zatmelo.
Takže tma. Začiatok.
Objavil sa znovu na čistine. Znovu ho pohltila temnota. Tentokrát bojoval, švihal okolo seba, celé telo používal ako baranidlo. Bez výsledku. Ostrý predmet mu rozbil lebku.
Opäť bol v tme. Nestačil ani zaujať polohu pre boj a rozštvrtili ho čepele ukryté v čiernom plášti.
Prestal počítať koľkokrát zomrel. Koľkokrát bojoval a prehral. Došlo mu že je to buď ilúzia alebo, a to sa mu zdalo pravdepodobnejšie, že je to učenie. Ale učenie nikdy nekončilo. Učenie mohlo skončiť, ale nie odpoveďou na otázku, ale otázkou. V každej smrti dokázal vysloviť len jedno slovo. Dokopy poskladal len jednu vetu. „Čoho... sa... bojím?“
Boli na čistine. Všetci traja. Všetci traja živí a nezranení. Ale niečo na nich bolo iné. Niečo v nich bolo iné. Čistina bola ako predtým, len vánok chýbal. Noc bola opäť jasná a mesačná, bolo počuť zvuky nočného vtáctva a hmyzu.
„Výborne. Pochopili ste. Smrť vás oslabuje strachom a strach má korene len na jednej strane sveta – buď v Temnote alebo vo Svetle. Každý z vás má v sebe zakorenený smrteľný strach s ktorým podvedome bojuje.“
Tentokrát sa ozval jeden z tých dvoch, ktorí sa nehýbali. „Ale čo sa to teda stalo? Prečo som bojoval proti zbraniam zo svetla?“ Pridal sa aj ten druhý: „Aj ja... prečo?“
„Si na strane Temnoty. Máš strach zo Svetla. Ja som ťa prinútil postaviť sa strachu. Zabúdaš, že toto je moje miesto. Môžem vás prinútiť zomrieť, môžem vás prinútiť bojovať. A urobil som to, pretože to je jediný spôsob ako vás naučiť nebáť sa smrti. Bojovali ste proti svojim najväčším strachom.
Na začiatku ste bojovali proti trom vybraným strachom – rýdza smrť, smrť Temnotou a smrť Svetlom. Bol to test, pri ktorom som videl z čoho pramení váš strach. V okamihu smrti poznám všetko o bytosti ktorá je tu, na mojom mieste.“
Ozval sa odvážlivec: „Ja sa bojím Temnoty. Otázka znie, čoho sa bojím. Odpoveď je – strachu, nie smrti.“
„Koniec. Vaša lekcia je u konca.“
Roztiahli krídla a odleteli – každý svojim smerom, každý za svojím osudom.
Draci. Prečo som to musel učiť práve ich? Myslia si, že som ich naučil bohviečo. keby len tušili... Sám pre seba sa usmial. Úloha je splnená, zistil som ich strachy. Viem ako ich zničiť. Sami mi dali do rúk túto zbraň.
Zhmotnil sa do podoby akú mal, keď ešte bol živý – čierny drak s fialovými krídlami a krvavými rohmi. Keď odlietal k horám,kde bolo vidieť akúsi sadistickú napodobeninu hradu, prebehla mu hlavou myšlienka akú radosť urobí svojmu pánovi.
Poslucháči sa nervózne zavrteli a začali sa rozhliadať okolo seba, Tvor sa v duchu uškrnul – takú reakciu čakal. Strach.
Hlas sa ozval odnikiaľ. Ako keby ho nepočuli ušami, ale celým telom, ako keby to bol olej uľpievajúci na ich koži, ktorý sa nedá ničím zmyť, vzduch, ktorý dýchali, zem, na ktorej sedeli.
„Nebojte sa,“ Stále ešte cítia strach. Zaujímavé. „nie som tu preto, aby som vám ublížil, som tu preto, aby som vám porozprával svoj príbeh.“
Malá čistina. Bola mesačná noc, tieň stromov stojacich obďaleč dopadal priamo na nich a kreslil zvláštne linky na ich telách. Nedôverčivo si sadli na zem, nevideli nikoho, kto by mohol byť tým hlasom. Na povrchu tela cítili jemný chlad, ktorý ich obklopoval, ale zároveň dodával akúsi istotu, že sa im nič nestane. Okolo hláv cítili jemný vánok. Vánok ustal vždy, keď sa ozval ten hlas a zafúkal vždy, keď bolo ticho. Bolo to ako keby im zo všetkých strán šepkal ten hlas do uší, ale inokedy než sa ozývali slová.
Poslali ich sem... ak áno, kto vlastne? Napadlo ich samých sem prísť? Alebo ich volal nejaký tichý hlások? Prosba o pomoc? Alebo príkaz ich vlastnej bytosti?
Čakal na nich dlho... Možno až pridlho, ale sám nevedel koľko času uplynulo. Netrápil ho čas...
Tvora v tomto okamihu nezaujímali ich boje, ich strany Svetla a Temnoty, mal pre nich posolstvo, ktoré mohol predať len im.
Títo traja tvorovia tu boli preto, aby zažili niečo, čo nikto iný zažiť nemôže. Táto skúsenosť, ktorú som na nich pripravil z nich urobí niečo viac než boli doteraz. Mám svoju úlohu. Ale môžem si s nimi v podstate robiť čo chcem.
„Vo svete je veľa vecí, učili vás pozorovať všetko a odnášať si skúsenosti z každého okamihu. Lenže z jedného okamihu si skúsenosť odniesť nemôžete – zo smrti.“
Ozval sa jeden z nich. Ťažko povedať, či bol odvážny alebo len zvedavý, vypustil však z úst otázku, ktorá sa podvedome drala na myseľ všetkým. „Ehm, kto ste?“
„Kto som? Lepšia otázka by bola čo som... Som mŕtvy, to je zatiaľ to jediné, čo musíte vedieť.“
„Ale ak ste mŕtvy ako to, že hovoríte?“
Ten sa mi páči. V svojom vnútri sa trasie ako myš pred sokolom, ale jeho zvedavosť vie zatieniť strach. Aspoň na pár okamihov.
Ozval sa smiech. Najprv tichý a ledva badateľný, potom zosilňoval viac a viac až ho cítili v každej bunke, prestupoval nimi skrz-naskrz. Potom v jednom jedinom okamihu zmizol.
Dosť bolo rozptyľovania, mám svoju úlohu.
„To, kde sa nachádzate je vo vašom svete a nie je vo vašom svete. Je to priestor z mojej mysle a môjho vedomia. Platia tu moje pravidlá a moje zákony.“
Každé slovo ich znehybňovalo viac a viac. S každou slabikou boli bezmocnejší a v mysli začínali panikáriť. Slová „pravidlá a zákony“ ich znehybneli úplne.
„Je len jeden spôsob ako vás naučiť smrti. A vy sa naučíte.“
A bolo ticho. Ticho tak úplné, že bolo cítiť všade. Vánok vial do korún stromov, ale nepočuli to známe šušťanie listu o list. Po konári sa šplhal chrobák a zletel naňho vtáčik, aby ho zožral... to všetko ako v nemom filme, ako keby niekto vymazal zvuk zo sveta. Niekto?
Tvor sa v duchu uškrnul. Teraz ty odvážlivček, budeš prvý.
Ten, ktorý ako prvý oslovil Tvora, sa zmätene porozhliadol po spoločníkovi. A pocítil na hrudi škrabnutie. Pozrel sa na hruď a videl čepeľ trčiacu do priestoru. Čepeľ bola modrá a lesklá. Nikto nedržal rukoväť. Po čepeli začala stekať krv. Kvapkala na zem v tom mŕtvom silenciu. Kvap, kvap, na zemi narastala kaluž. V očiach sa mu objavil záblesk. Jemný záblesk pochopenia. Potom sa zosunul na zem s očami plnými prázdnoty.
Jeho spoločníci sa nehýbali. To bol posledný obraz, ktorý zachytil.
Prvý krok. Ktovie, čo všetko mu došlo. Ale musí prísť na všetko. Bude to ešte chvíľku trvať.
Opäť bol na čistine. Pamätal si čepeľ. Alebo to bola len ilúzia? Sen? Prečo sa tí dvaja nehýbali?
Čistinu zaplavilo behom okamihu jasné svetlo. Svetlo oslepovalo a pálilo. Pálilo mrazom, mrazilo horúčavou, celá koža kričala revom bolesti, zmietal sa v kŕčoch, počul ako mu praskajú jeho vlastné kosti. Stihol vysloviť len jedno slovo: „Prečo?“ V poslednom kŕči počul najsilnejšie prasknutie. Zlomil si väz.
Druhý krok. Iný smer.
Čistina. Spomienka. Sen? Kde je?
Zotmelo sa. Tma bola teplučká a mäkká a vábivá. Lenže... v tme je nebezpečenstvo. Napäl svaly. Bojuje. Konečne. Lenže nevedel proti čomu stojí. Toto je moje miesto, moje pravidlá. Tma ho pohltila, prenikla do úst a do hrdla. Začal sa dusiť, široko otvoril oči. Svaly nakoniec ochabli, v očiach sa zatmelo.
Takže tma. Začiatok.
Objavil sa znovu na čistine. Znovu ho pohltila temnota. Tentokrát bojoval, švihal okolo seba, celé telo používal ako baranidlo. Bez výsledku. Ostrý predmet mu rozbil lebku.
Opäť bol v tme. Nestačil ani zaujať polohu pre boj a rozštvrtili ho čepele ukryté v čiernom plášti.
Prestal počítať koľkokrát zomrel. Koľkokrát bojoval a prehral. Došlo mu že je to buď ilúzia alebo, a to sa mu zdalo pravdepodobnejšie, že je to učenie. Ale učenie nikdy nekončilo. Učenie mohlo skončiť, ale nie odpoveďou na otázku, ale otázkou. V každej smrti dokázal vysloviť len jedno slovo. Dokopy poskladal len jednu vetu. „Čoho... sa... bojím?“
Boli na čistine. Všetci traja. Všetci traja živí a nezranení. Ale niečo na nich bolo iné. Niečo v nich bolo iné. Čistina bola ako predtým, len vánok chýbal. Noc bola opäť jasná a mesačná, bolo počuť zvuky nočného vtáctva a hmyzu.
„Výborne. Pochopili ste. Smrť vás oslabuje strachom a strach má korene len na jednej strane sveta – buď v Temnote alebo vo Svetle. Každý z vás má v sebe zakorenený smrteľný strach s ktorým podvedome bojuje.“
Tentokrát sa ozval jeden z tých dvoch, ktorí sa nehýbali. „Ale čo sa to teda stalo? Prečo som bojoval proti zbraniam zo svetla?“ Pridal sa aj ten druhý: „Aj ja... prečo?“
„Si na strane Temnoty. Máš strach zo Svetla. Ja som ťa prinútil postaviť sa strachu. Zabúdaš, že toto je moje miesto. Môžem vás prinútiť zomrieť, môžem vás prinútiť bojovať. A urobil som to, pretože to je jediný spôsob ako vás naučiť nebáť sa smrti. Bojovali ste proti svojim najväčším strachom.
Na začiatku ste bojovali proti trom vybraným strachom – rýdza smrť, smrť Temnotou a smrť Svetlom. Bol to test, pri ktorom som videl z čoho pramení váš strach. V okamihu smrti poznám všetko o bytosti ktorá je tu, na mojom mieste.“
Ozval sa odvážlivec: „Ja sa bojím Temnoty. Otázka znie, čoho sa bojím. Odpoveď je – strachu, nie smrti.“
„Koniec. Vaša lekcia je u konca.“
Roztiahli krídla a odleteli – každý svojim smerom, každý za svojím osudom.
Draci. Prečo som to musel učiť práve ich? Myslia si, že som ich naučil bohviečo. keby len tušili... Sám pre seba sa usmial. Úloha je splnená, zistil som ich strachy. Viem ako ich zničiť. Sami mi dali do rúk túto zbraň.
Zhmotnil sa do podoby akú mal, keď ešte bol živý – čierny drak s fialovými krídlami a krvavými rohmi. Keď odlietal k horám,kde bolo vidieť akúsi sadistickú napodobeninu hradu, prebehla mu hlavou myšlienka akú radosť urobí svojmu pánovi.