Nečakané Stretnutie
„Stihnem ho, nestihnem ho. Ale áno stihnem, teraz čakám na vlak. Ale nie na obyčajný, ktorým ľudia kedysi chodili v dávnej minulosti. Toto je Hypervlak, ktorý patrí k Veľkej Slovenskej Vlakovej Hromadnej Doprave v skratke VSVHD. Prečo spomínam tu skratku? Jednoducho. Pod tou skratkou je známejšia a dosť často sa spomína hlavne vďaka Hypervlakom série Omega, ktoré už jazdia na Slovensku od Sivej Revolúcie, teda už šiesty rok. Tieto vlaky majú svoj charakteristický rys a to kvôli veľmi ostrému nosu, ktorý doslova pretína vzduch a je posielaný buď nad Hypervlak alebo pod ním. Boky má rovné a nič zbytočné nevytŕča. Okrem anténky, ktorá sa nachádza priamo nad kabínou a má tvar klinu, aby bol čo najlepšie aerodynamicky tvarovaný. A, samozrejme, malej pilotovej trubice na boku kabíny. Tieto drobnosti však museli prejsť veľkou zmenou, aby neovplyvňovali aerodynamiku Hypervlaku. No a už je aj tu. Tie vlaky sú tak tiché, že ich človek sotva postrehne.“ Zapíše si Lukáš do svojho zápisníka sediac na lavičke, v tom príde Hypervlak a bezhlučne zastaví.
Lukáš podíde k dverám, ktoré sa automaticky otvoria a s pokojom do Hypervlaku nastúpi. Otvorí dvere, ktoré delia medzi priestor pre nastupovanie a kabínu pre cestujúcich. Spokojne vojde, posadí sa na polstrované sedadlo a zapne si štvorbodový bezpečnostný pás. Klimatizácia ho príjemne ochladí. Vytiahne svoj zápisník a pokračuje. „Je neuveriteľné, aké sú tiché a to len vďaka elektrickému pohonu, ktorý berie energiu zo špeciálneho klzného koľajiska. Ale najzaujímavejšie je skôr to aké sú presné. Vždy ma prekvapí presnosť. Nie ako Hypervlaky zo série Alfa. Tie boli nedokonalé hlavne z dôvodu, že cestujúci cítili každé tri sekundy mierne vibrácie, čo veľa ľuďom prekážalo. Ale predsa tiež mali svoje čaro. Teraz už jazdia iba v krajinách tretieho sveta. Vlaky zo série Omega však boli omnoho presnejšie. Dokonca sú na ne tak hrdí, že na nose majú zapustený znak Omega z Gréckej abecedy, ktorý bol zhotovený z platiny. To, že boli presné, zapríčinilo aj hromadné vyraďovanie zastaraných Alfa vlakov, ale nič nie je dokonalé. Hypervlaky maximálne meškajú dve sekundy. Čas v železnici zohráva veľkú úlohu a práve čas mal za následok veľkej katastrofe. Asi pred štyrmi rokmi Hypervlak meškal neuveriteľných päť minút a vtedy nastal obrovský rozruch na stanici. A bohužiaľ zomrel aj jeden človek, ktorý si vlastne za to mohol sám. Videl totiž hypervlak, ktorý meškal ako prvý a celý naradostený bez seba začal skákať a behať po peróne. Lenže vtedy sa pošmykol a skončil v klznom koľajisku, tým pádom ho vlak prešiel. Už ste videli špagety s kečupom? Viem, Taliani by vás za to zlynčovali, ale vtedy na koľajisku to tak vyzeralo. Ľudia potom v tichosti nastúpili a Hypervlak odišiel. Ešte šťastie, že pršalo. Krv z vozňov sa zmyla. To, čo ostalo v koľajisku, pozbierali zamestnanci VSVHD a poriadne koľajisko vystriekali vysokotlakovými hadicami na umývanie súprav. Ale aj tak budú hypervlaky patriť medzi najlepšie dopravné prostriedky. Autá, alebo ako sa im teraz hovorí EMVO, čo v preklade znamená Elektrické Motorové Vozidlo, ktoré už málokto používa a ľudia ich aj tak považujú za zbytočné. Veď aj načo, keď sa hypervlakom dá ísť všade a ak vystúpite tak na stanici, majú EMVO na prenájom a ním sa dostanete potom na konkrétne miesto. Rad by som o tom však hovoril do svojho diktafónu, písanie ma celkom unavuje a bolia z toho ruky ale sú tu ľudia a určite by sa čudovali kto sa rozprava sám so sebou.“
V tom okamihu si Lukáš všimol, ako sa Hypervlak pohol. „Toto ma vždy prekvapí. Stačí len chvíľa nepozornosti a vôbec neviete, či už vlak vyrazil. Moja cesta netrvá dlho.“ Na chvíľu prestane písať a pozrie sa na display nad dverami prechodu do druhého vozňa, kde bol uvedený presný čas, teplota vo vozni a rýchlosť.
„Lietadla síce idú rýchlejšie ako Mach 2, ale zďaleka nie sú také pohodlné ako Hypervlak. Aj keď dosahujú iba rýchlosť 900 kilometrov za hodinu. Stále sú vo veľkej obľube, ale ak sa hovorí o presnosti, tak nič nie je presnejšie ako hodiny vo vlakoch či na staniciach. Spoločnosť VSVHD si každý mesiac kontroluje čas v Ústave pre Jadrovú Fyziku, kde majú atómové hodiny a tie sú presne na stotiny nanosekúnd. Preto vzniklo aj porekadlo – Ak chceš vedieť presný čas, choď na vlakovú stanicu. A je to pravdivé porekadlo, na to vezmite jed.“
V tej chvíli ucítil Lukáš ako Hypervlak pomaly spomaľuje a z malého reproduktoru nad ním sa ozve ženský robotický hlas oznamujúc nasledujúcu stanicu. Lukáš spozornie, schová zápisník, odopne si pás a vydá sa k východu. Batoh si medzitým dáva na rameno. Vlak úplne zastaví na opustenom peróne. Dvere ticho zasyčia a otvoria sa. Lukáš vystupuje a vchádza na perón. Dvere sa okamžite hermeticky uzavrú, ba priam splynú s vozňom. Vlak ticho, ale rýchlo odchádza. Osamotený Lukáš sa nadýchne a pokračuje po asfaltovej a neskôr po štrkovej ceste až cez pole, kým nenarazí na lesnú cestu vedúcu do lesa. „Je škoda, že ľudia už do lesa nechodia. Mladí nemajú čas a starí zas naopak majú reumu alebo sa jednoducho boja, čo je azda najčastejšia výhovorka, ale je to určitá výhoda. V lese už nie je toľko odpadkov ako kedysi a drevo sa už vôbec neťaží. Papier je syntetický a knihy, ktoré sú vyrobene z pravého papiera sú vzácne. Môžem sa pochváliť tým, že mám takú knihu od Dobroslava Chrobáka – Drak sa vracia. Dostal som ju ako dedičstvo. Nábytok tiež už nie je z dreva. Používa sa buď plastik alebo ľahké kovy. Len na dekoráciu sa materiál natiera farbou, aby vyzerala ako drevo.“ Začne diktovať do diktafónu. Vtedy zbadá Lukáš ruiny vstupnej brány do hradu, ale jeho pozornosť upútalo ešte niečo iné. Iba kútikom oka, na krátky okamih zbadal akúsi tmavú neprirodzenú postavu. Rýchlo sa otočil za seba, ale videl iba stromy. Nevenoval tomu pozornosť a tak pokračoval v ceste rovno cez rozpadnutú bránu.
„Toto ma nikdy neomrzí. Nádherná príroda a nádherný hrad. Síce priznávam, doteraz som bol ako ostatní ľudia, kým som neobjavil istú reklamu na Trinete, čo je vlastne trojrozmerný internetový prehliadač. Aj keď sem už nikto nechodí okrem pamiatkárov, ktorí sa starajú o toto dávne dedičstvo. Nemyslím tým, že by ho chceli zrekonštruovať, ale skôr sa starajú o to, aby nezarástol krami a taktiež aj o jedinú príjazdovú cestu sem.“ Po chvíli sa odmlčal.
Lukáš vyšiel na hradný múr, aby videl lepšie na krajinu. Avšak prírodou bol tak očarený, že sa na jednom kameni pošmykol a z nečakanej situácie už nestihol nijako zareagovať. Padal dolu 6 metrov, ale preňho to bolo len krátky okamih. Po dopade na zem sa jeho bezvládne telo kotúľalo po svahu. Celý pád nevydal ani hláska. Na zemi už ležal v bezvedomí, v rukách zvierajúc diktafón. Nie však na dlho, Lukáš sa po dlhšej chvíli prebudil, avšak na takom mieste, ktoré v živote nečakal. Miesto, kde ležal, bola jaskyňa. Nemohol odhadnúť, aká bola veľká, keďže všade bola temnota. Len cez vchod jaskyne lenivo svietilo slnko a aj to len osvetľovalo priestor okolo Lukáša. Zanedlho začal rozmýšľať nad tým, čo sa stalo. Chvíľu sa rozpomínal a spomenul si na pád. Už pri tej spomienke ho rozbolela hlava, ktorú si napokon od bolesti chytil. Sediac na kameni, zmätený a s boľavým telom rozmýšľal nad svojim šťastím, že až na malé zranenie na nohe si nič nezlomil. Ale viac ho zaujímalo, kto ho sem odniesol? Najprv si myslel, že to musela byť zver, ale potom si uvedomil, že by už bol zožratý. Avšak z jeho myšlienok ho vyrušil dunivý hlas.
„Vidím, že si sa konečne prebral. Bolo na čase a teraz vypadni!“ Ten dunivý hlas vychádzal z tmy, takže Lukáš nevedel, kto to je. S bolesťami sa pomaly postaví a pozrie do miest, skadiaľ hlas vychádzal.
„Neodídem, dokiaľ mi nepovieš kto si,“ povie vzpurne so založenými rukami.
„Typický človek. Hlúpy a tvrdohlavý. Ver mi, mňa by si vidieť nechcel.“
„Ale ja chcem, zachránil si mi život.“
„Len som ťa odniesol sem. Nič viac, nič menej. A teraz už choď.“
„Nikam nepôjdem!“ povie Lukáš a sadne si na studený kameň. V tom bolo počuť hlboké povzdychnutie.
„Dobre, ale je to tvoje rozhodnutie,“ zavetí a pomaly kráča do svetla. Lukáš so zatajeným dychom pozeral do tmy. Najprv sa objavil ňufák a po chvíli aj celé telo čierneho šupinatého draka. Lukášovi zabehla od prekvapenia slina, rozkašlal sa a následne spadol z kameňa na zem.
„To snáď nie je možné! Určite mám po tom náraze do hlavy halucinácie!“ hovorí si pre seba a celý čas zmätený pozerá na draka. Po chvíli sa upokojí a šok vystriedal strach.
„Myslel som si, že sa vystrašíš. Istá výhoda pre mňa,“ povie pokojným, dunivým hlasom drak. Lukáš hľadá slová, ako začať. Dokonca chcel už chcel utiecť, ale uvedomil si, že by tým nič nedosiahol. Keby ho chcel zožrať, tak to spraví dávno. Taktiež mal ešte poranenú nohu, takže by ďaleko neutiekol.
„Neviem, čo na to povedať...ja len... bohajeho, veď ty neexistuješ, si len mýtus! “ povie hlasno, rozhodí rukami a posadí sa znova na kameň. Drak sa iba usmeje.
„Je zábavné ťa sledovať, aj keď mi stále vŕta hlavou ,čo ťa viedlo prísť sem do lesa. Ľudia tu skoro vôbec nechodia.“
„Ty sa čuduješ? A čo mám hovoriť ja! Vidím niečo, čo neexistuje. Ty si drak!“
Drak prevráti očami, sadne si oproti Lukášovi a iba ticho povie: „Pred chvíľou som bol mýtus a teraz som drakom. Je zvláštne, aký vy ľudia všetkému dávate názvy. Mimochodom, volám sa Lothar a aké je tvoje meno? “
Lukáš stále neveril svojimi očami a iba automaticky povie: „Volám sa Lukáš a musím priznať, že máš divné meno na draka,“ potom si náhle uvedomí že mu niečo chýba, „dočerta môj diktafón, kde je! „
„A ty zase na človeka, mimochodom tu čudnú vec máš tam,“ odvrkne Lothar , ukáže tlapou na neďaleké miesto na zemi a usmeje sa, až mu je vidno nažltlé zuby.
Lukáš sa obzrel za seba a uvidel svoj diktafón, okamžite ho zobral : „Veľmi pekne ďakujem Lothar, píšem príbeh o sebe a táto strata by ma mrzela. Takže, môžeš mi povedať niečo o sebe? “
„Samozrejme. Aj tak sa nemám s kým porozprávať. Ten medveď čo tu býval, moc výrečný nebol a ani vtedy, keď som mu zlomil väzy. To si môžeš tiež zapísať do svojho príbehu, “ zasmial sa Lothar.
Lukáš trochu znechutene a s dávkou adrenalínu pozorne počúval Lothara. V tuto chvíľu radšej iba počúval. „Ale ako vidím, až taký strach nemáš. No dobre. Žijem už dobrých 247 rokov.“ Lothar sa nachvíľu zamyslí a potom pokračuje: „Áno, v piatok to bude 247 rokov. Prvé roky života si nepamätám, ale za to preletel som celý svet a videl mnoho vecí. A čo ty? Viem, že vy ľudia máte hektický život, ale aj tak som zvedavý.“
Lukáš sa poškriabe na hlave a chvíľu rozmýšľa, ako vlastne začať. Napokon si povzdychne a povie: „Na rozdiel od teba ja mám 20 rokov, neprešiel som celý svet a môj život je, ako si hovoril, hektický, a preto som dal v práci výpoveď a prijal prácu ako strážca pamiatok. V poslednej dobe rôzni vandali ničia a robia bordel na týchto miestach. Lenže problém je, že nie sú ľudia, ktorí by sa našli na stráženie a sledovať hrady kamerami je drahé a zbytočné, keďže ich môžu nájsť a zničiť.“
„Tak preto som ťa videl na hrade a následne aj pod hradom. Ale nemyslím si, že by tu niekto prišiel. Som tu ešte ja, takže môžeš odísť a vrátiť sa k svojmu nudnému životu.“
„Až také ľahké to nebude. K tejto oblasti ma pridelili a určite sa budú pýtať, prečo som odišiel a určite po mojom odchode príde ďalší, ktorý nebude ako ja. A čo je hlavné, domov už nemám, za čo si môžem trochu sám a trochu aj politický systém. Takže budeš si musieť zvyknúť, že tu nebudeš sám,“ povie Lukáš so samoľúbym úsmevom hovoriac ďalej: „Bude celkom fajn tu mať niekoho. Bývať v chate uprostred lesa s pocitom, že nikto iný tu nie je, ma desí zo všetkého najviac.“
„Nemohol som si nevšimnúť, že ma už nepokladáš za halucináciu, čo mi trochu lichotí a ako som zistil, asi ťa už neprehovorím. Len dúfam, že ma nebudeš rušiť. Alebo vieš čo. Mne je to jedno. Som zvyknutý žiť sám a toto je pre mňa nové.“
„Takže dohodnuté. Ja idem teda do svojho nového domova a možno večer sa stretneme,“ povie Lukáš, vstane, zoberie svoj batoh a už bol na odchode, keď zrazu vykríkne Lothar: „Počkaj!“
Lukáš prudko zastavil a otočí sa k drakovi Lotharovi. „Čo potrebuješ? “ opýta sa zvedavo.
Lothar si povzdychne a trochu hanblivo zajachtá: „No...vieš...mam taký návrh... No proste, či by si ty nemohol bývať tu, u mňa. O tom, že by ti tu bola zima, nemaj strach. Viem chrliť oheň, takže môžem jaskyňu zahriať. Čo na to hovoríš?“ Lukáš chvíľu pozeral na draka a potom vyprskol od smiechu.
„Ty draku šupinatý! Samozrejme, že ostanem. To nie je žiadny problém,“ povie Lukáš hladiac rukou Lothara po ňufáku.
„Tak to som rád... Potom by sme mohli... no vieš zalietať si, čo ty na to? “ povie Lothar so šibalským úsmevom. Lukášovi zažiarili oči.
„To vážne by som mohol zalietať si na tebe? To by bolo super! Určite lepšie, ako jazda Hypervlakom.“ Pri vyslovení posledného slova Lukáš prevrátil očami, dal si batoh z chrbta dole a so svojím novým spoločníkom si začali rozprávať rôzne príhody.
„A takto som sa spriatelil s drakom Lotharom, ktorý bol sám a to jediné, čo mu v živote chýbalo, bol skutočný priateľ, ktorý by stál pri ňom aj na smrteľnej posteli, na ktorej ležím teraz ja. S mojím drakom sme precestovali kopu miest na svete, aby som si mohol aj ja užiť tú nádhernú slobodu. Lothar už vie, čo sa so mnou deje a je na to pripravený tak isto, ako aj ja. Možno sa vrátim práve v podobe draka a možno sa nevrátim vôbec. Každopádne, raz každé leto života skončí a nastane chladná zima, ktorá je síce krutá, ale trvá krátko. Preto nevynechajte ani jednu chvíľu v živote a prežívajte ho naplno, ako som ho prežíval s Lotharom.“
Koniec !
Lukáš podíde k dverám, ktoré sa automaticky otvoria a s pokojom do Hypervlaku nastúpi. Otvorí dvere, ktoré delia medzi priestor pre nastupovanie a kabínu pre cestujúcich. Spokojne vojde, posadí sa na polstrované sedadlo a zapne si štvorbodový bezpečnostný pás. Klimatizácia ho príjemne ochladí. Vytiahne svoj zápisník a pokračuje. „Je neuveriteľné, aké sú tiché a to len vďaka elektrickému pohonu, ktorý berie energiu zo špeciálneho klzného koľajiska. Ale najzaujímavejšie je skôr to aké sú presné. Vždy ma prekvapí presnosť. Nie ako Hypervlaky zo série Alfa. Tie boli nedokonalé hlavne z dôvodu, že cestujúci cítili každé tri sekundy mierne vibrácie, čo veľa ľuďom prekážalo. Ale predsa tiež mali svoje čaro. Teraz už jazdia iba v krajinách tretieho sveta. Vlaky zo série Omega však boli omnoho presnejšie. Dokonca sú na ne tak hrdí, že na nose majú zapustený znak Omega z Gréckej abecedy, ktorý bol zhotovený z platiny. To, že boli presné, zapríčinilo aj hromadné vyraďovanie zastaraných Alfa vlakov, ale nič nie je dokonalé. Hypervlaky maximálne meškajú dve sekundy. Čas v železnici zohráva veľkú úlohu a práve čas mal za následok veľkej katastrofe. Asi pred štyrmi rokmi Hypervlak meškal neuveriteľných päť minút a vtedy nastal obrovský rozruch na stanici. A bohužiaľ zomrel aj jeden človek, ktorý si vlastne za to mohol sám. Videl totiž hypervlak, ktorý meškal ako prvý a celý naradostený bez seba začal skákať a behať po peróne. Lenže vtedy sa pošmykol a skončil v klznom koľajisku, tým pádom ho vlak prešiel. Už ste videli špagety s kečupom? Viem, Taliani by vás za to zlynčovali, ale vtedy na koľajisku to tak vyzeralo. Ľudia potom v tichosti nastúpili a Hypervlak odišiel. Ešte šťastie, že pršalo. Krv z vozňov sa zmyla. To, čo ostalo v koľajisku, pozbierali zamestnanci VSVHD a poriadne koľajisko vystriekali vysokotlakovými hadicami na umývanie súprav. Ale aj tak budú hypervlaky patriť medzi najlepšie dopravné prostriedky. Autá, alebo ako sa im teraz hovorí EMVO, čo v preklade znamená Elektrické Motorové Vozidlo, ktoré už málokto používa a ľudia ich aj tak považujú za zbytočné. Veď aj načo, keď sa hypervlakom dá ísť všade a ak vystúpite tak na stanici, majú EMVO na prenájom a ním sa dostanete potom na konkrétne miesto. Rad by som o tom však hovoril do svojho diktafónu, písanie ma celkom unavuje a bolia z toho ruky ale sú tu ľudia a určite by sa čudovali kto sa rozprava sám so sebou.“
V tom okamihu si Lukáš všimol, ako sa Hypervlak pohol. „Toto ma vždy prekvapí. Stačí len chvíľa nepozornosti a vôbec neviete, či už vlak vyrazil. Moja cesta netrvá dlho.“ Na chvíľu prestane písať a pozrie sa na display nad dverami prechodu do druhého vozňa, kde bol uvedený presný čas, teplota vo vozni a rýchlosť.
„Lietadla síce idú rýchlejšie ako Mach 2, ale zďaleka nie sú také pohodlné ako Hypervlak. Aj keď dosahujú iba rýchlosť 900 kilometrov za hodinu. Stále sú vo veľkej obľube, ale ak sa hovorí o presnosti, tak nič nie je presnejšie ako hodiny vo vlakoch či na staniciach. Spoločnosť VSVHD si každý mesiac kontroluje čas v Ústave pre Jadrovú Fyziku, kde majú atómové hodiny a tie sú presne na stotiny nanosekúnd. Preto vzniklo aj porekadlo – Ak chceš vedieť presný čas, choď na vlakovú stanicu. A je to pravdivé porekadlo, na to vezmite jed.“
V tej chvíli ucítil Lukáš ako Hypervlak pomaly spomaľuje a z malého reproduktoru nad ním sa ozve ženský robotický hlas oznamujúc nasledujúcu stanicu. Lukáš spozornie, schová zápisník, odopne si pás a vydá sa k východu. Batoh si medzitým dáva na rameno. Vlak úplne zastaví na opustenom peróne. Dvere ticho zasyčia a otvoria sa. Lukáš vystupuje a vchádza na perón. Dvere sa okamžite hermeticky uzavrú, ba priam splynú s vozňom. Vlak ticho, ale rýchlo odchádza. Osamotený Lukáš sa nadýchne a pokračuje po asfaltovej a neskôr po štrkovej ceste až cez pole, kým nenarazí na lesnú cestu vedúcu do lesa. „Je škoda, že ľudia už do lesa nechodia. Mladí nemajú čas a starí zas naopak majú reumu alebo sa jednoducho boja, čo je azda najčastejšia výhovorka, ale je to určitá výhoda. V lese už nie je toľko odpadkov ako kedysi a drevo sa už vôbec neťaží. Papier je syntetický a knihy, ktoré sú vyrobene z pravého papiera sú vzácne. Môžem sa pochváliť tým, že mám takú knihu od Dobroslava Chrobáka – Drak sa vracia. Dostal som ju ako dedičstvo. Nábytok tiež už nie je z dreva. Používa sa buď plastik alebo ľahké kovy. Len na dekoráciu sa materiál natiera farbou, aby vyzerala ako drevo.“ Začne diktovať do diktafónu. Vtedy zbadá Lukáš ruiny vstupnej brány do hradu, ale jeho pozornosť upútalo ešte niečo iné. Iba kútikom oka, na krátky okamih zbadal akúsi tmavú neprirodzenú postavu. Rýchlo sa otočil za seba, ale videl iba stromy. Nevenoval tomu pozornosť a tak pokračoval v ceste rovno cez rozpadnutú bránu.
„Toto ma nikdy neomrzí. Nádherná príroda a nádherný hrad. Síce priznávam, doteraz som bol ako ostatní ľudia, kým som neobjavil istú reklamu na Trinete, čo je vlastne trojrozmerný internetový prehliadač. Aj keď sem už nikto nechodí okrem pamiatkárov, ktorí sa starajú o toto dávne dedičstvo. Nemyslím tým, že by ho chceli zrekonštruovať, ale skôr sa starajú o to, aby nezarástol krami a taktiež aj o jedinú príjazdovú cestu sem.“ Po chvíli sa odmlčal.
Lukáš vyšiel na hradný múr, aby videl lepšie na krajinu. Avšak prírodou bol tak očarený, že sa na jednom kameni pošmykol a z nečakanej situácie už nestihol nijako zareagovať. Padal dolu 6 metrov, ale preňho to bolo len krátky okamih. Po dopade na zem sa jeho bezvládne telo kotúľalo po svahu. Celý pád nevydal ani hláska. Na zemi už ležal v bezvedomí, v rukách zvierajúc diktafón. Nie však na dlho, Lukáš sa po dlhšej chvíli prebudil, avšak na takom mieste, ktoré v živote nečakal. Miesto, kde ležal, bola jaskyňa. Nemohol odhadnúť, aká bola veľká, keďže všade bola temnota. Len cez vchod jaskyne lenivo svietilo slnko a aj to len osvetľovalo priestor okolo Lukáša. Zanedlho začal rozmýšľať nad tým, čo sa stalo. Chvíľu sa rozpomínal a spomenul si na pád. Už pri tej spomienke ho rozbolela hlava, ktorú si napokon od bolesti chytil. Sediac na kameni, zmätený a s boľavým telom rozmýšľal nad svojim šťastím, že až na malé zranenie na nohe si nič nezlomil. Ale viac ho zaujímalo, kto ho sem odniesol? Najprv si myslel, že to musela byť zver, ale potom si uvedomil, že by už bol zožratý. Avšak z jeho myšlienok ho vyrušil dunivý hlas.
„Vidím, že si sa konečne prebral. Bolo na čase a teraz vypadni!“ Ten dunivý hlas vychádzal z tmy, takže Lukáš nevedel, kto to je. S bolesťami sa pomaly postaví a pozrie do miest, skadiaľ hlas vychádzal.
„Neodídem, dokiaľ mi nepovieš kto si,“ povie vzpurne so založenými rukami.
„Typický človek. Hlúpy a tvrdohlavý. Ver mi, mňa by si vidieť nechcel.“
„Ale ja chcem, zachránil si mi život.“
„Len som ťa odniesol sem. Nič viac, nič menej. A teraz už choď.“
„Nikam nepôjdem!“ povie Lukáš a sadne si na studený kameň. V tom bolo počuť hlboké povzdychnutie.
„Dobre, ale je to tvoje rozhodnutie,“ zavetí a pomaly kráča do svetla. Lukáš so zatajeným dychom pozeral do tmy. Najprv sa objavil ňufák a po chvíli aj celé telo čierneho šupinatého draka. Lukášovi zabehla od prekvapenia slina, rozkašlal sa a následne spadol z kameňa na zem.
„To snáď nie je možné! Určite mám po tom náraze do hlavy halucinácie!“ hovorí si pre seba a celý čas zmätený pozerá na draka. Po chvíli sa upokojí a šok vystriedal strach.
„Myslel som si, že sa vystrašíš. Istá výhoda pre mňa,“ povie pokojným, dunivým hlasom drak. Lukáš hľadá slová, ako začať. Dokonca chcel už chcel utiecť, ale uvedomil si, že by tým nič nedosiahol. Keby ho chcel zožrať, tak to spraví dávno. Taktiež mal ešte poranenú nohu, takže by ďaleko neutiekol.
„Neviem, čo na to povedať...ja len... bohajeho, veď ty neexistuješ, si len mýtus! “ povie hlasno, rozhodí rukami a posadí sa znova na kameň. Drak sa iba usmeje.
„Je zábavné ťa sledovať, aj keď mi stále vŕta hlavou ,čo ťa viedlo prísť sem do lesa. Ľudia tu skoro vôbec nechodia.“
„Ty sa čuduješ? A čo mám hovoriť ja! Vidím niečo, čo neexistuje. Ty si drak!“
Drak prevráti očami, sadne si oproti Lukášovi a iba ticho povie: „Pred chvíľou som bol mýtus a teraz som drakom. Je zvláštne, aký vy ľudia všetkému dávate názvy. Mimochodom, volám sa Lothar a aké je tvoje meno? “
Lukáš stále neveril svojimi očami a iba automaticky povie: „Volám sa Lukáš a musím priznať, že máš divné meno na draka,“ potom si náhle uvedomí že mu niečo chýba, „dočerta môj diktafón, kde je! „
„A ty zase na človeka, mimochodom tu čudnú vec máš tam,“ odvrkne Lothar , ukáže tlapou na neďaleké miesto na zemi a usmeje sa, až mu je vidno nažltlé zuby.
Lukáš sa obzrel za seba a uvidel svoj diktafón, okamžite ho zobral : „Veľmi pekne ďakujem Lothar, píšem príbeh o sebe a táto strata by ma mrzela. Takže, môžeš mi povedať niečo o sebe? “
„Samozrejme. Aj tak sa nemám s kým porozprávať. Ten medveď čo tu býval, moc výrečný nebol a ani vtedy, keď som mu zlomil väzy. To si môžeš tiež zapísať do svojho príbehu, “ zasmial sa Lothar.
Lukáš trochu znechutene a s dávkou adrenalínu pozorne počúval Lothara. V tuto chvíľu radšej iba počúval. „Ale ako vidím, až taký strach nemáš. No dobre. Žijem už dobrých 247 rokov.“ Lothar sa nachvíľu zamyslí a potom pokračuje: „Áno, v piatok to bude 247 rokov. Prvé roky života si nepamätám, ale za to preletel som celý svet a videl mnoho vecí. A čo ty? Viem, že vy ľudia máte hektický život, ale aj tak som zvedavý.“
Lukáš sa poškriabe na hlave a chvíľu rozmýšľa, ako vlastne začať. Napokon si povzdychne a povie: „Na rozdiel od teba ja mám 20 rokov, neprešiel som celý svet a môj život je, ako si hovoril, hektický, a preto som dal v práci výpoveď a prijal prácu ako strážca pamiatok. V poslednej dobe rôzni vandali ničia a robia bordel na týchto miestach. Lenže problém je, že nie sú ľudia, ktorí by sa našli na stráženie a sledovať hrady kamerami je drahé a zbytočné, keďže ich môžu nájsť a zničiť.“
„Tak preto som ťa videl na hrade a následne aj pod hradom. Ale nemyslím si, že by tu niekto prišiel. Som tu ešte ja, takže môžeš odísť a vrátiť sa k svojmu nudnému životu.“
„Až také ľahké to nebude. K tejto oblasti ma pridelili a určite sa budú pýtať, prečo som odišiel a určite po mojom odchode príde ďalší, ktorý nebude ako ja. A čo je hlavné, domov už nemám, za čo si môžem trochu sám a trochu aj politický systém. Takže budeš si musieť zvyknúť, že tu nebudeš sám,“ povie Lukáš so samoľúbym úsmevom hovoriac ďalej: „Bude celkom fajn tu mať niekoho. Bývať v chate uprostred lesa s pocitom, že nikto iný tu nie je, ma desí zo všetkého najviac.“
„Nemohol som si nevšimnúť, že ma už nepokladáš za halucináciu, čo mi trochu lichotí a ako som zistil, asi ťa už neprehovorím. Len dúfam, že ma nebudeš rušiť. Alebo vieš čo. Mne je to jedno. Som zvyknutý žiť sám a toto je pre mňa nové.“
„Takže dohodnuté. Ja idem teda do svojho nového domova a možno večer sa stretneme,“ povie Lukáš, vstane, zoberie svoj batoh a už bol na odchode, keď zrazu vykríkne Lothar: „Počkaj!“
Lukáš prudko zastavil a otočí sa k drakovi Lotharovi. „Čo potrebuješ? “ opýta sa zvedavo.
Lothar si povzdychne a trochu hanblivo zajachtá: „No...vieš...mam taký návrh... No proste, či by si ty nemohol bývať tu, u mňa. O tom, že by ti tu bola zima, nemaj strach. Viem chrliť oheň, takže môžem jaskyňu zahriať. Čo na to hovoríš?“ Lukáš chvíľu pozeral na draka a potom vyprskol od smiechu.
„Ty draku šupinatý! Samozrejme, že ostanem. To nie je žiadny problém,“ povie Lukáš hladiac rukou Lothara po ňufáku.
„Tak to som rád... Potom by sme mohli... no vieš zalietať si, čo ty na to? “ povie Lothar so šibalským úsmevom. Lukášovi zažiarili oči.
„To vážne by som mohol zalietať si na tebe? To by bolo super! Určite lepšie, ako jazda Hypervlakom.“ Pri vyslovení posledného slova Lukáš prevrátil očami, dal si batoh z chrbta dole a so svojím novým spoločníkom si začali rozprávať rôzne príhody.
„A takto som sa spriatelil s drakom Lotharom, ktorý bol sám a to jediné, čo mu v živote chýbalo, bol skutočný priateľ, ktorý by stál pri ňom aj na smrteľnej posteli, na ktorej ležím teraz ja. S mojím drakom sme precestovali kopu miest na svete, aby som si mohol aj ja užiť tú nádhernú slobodu. Lothar už vie, čo sa so mnou deje a je na to pripravený tak isto, ako aj ja. Možno sa vrátim práve v podobe draka a možno sa nevrátim vôbec. Každopádne, raz každé leto života skončí a nastane chladná zima, ktorá je síce krutá, ale trvá krátko. Preto nevynechajte ani jednu chvíľu v živote a prežívajte ho naplno, ako som ho prežíval s Lotharom.“
Koniec !