Moje malé tajomstvo
Zvuk školského zvončeka oznamoval koniec vyučovacieho dňa aj pre Tomáša, študenta 3. ročníka Strednej odbornej školy.
Návrat do dočasného domova musel samozrejme absolvovať spoločne so svojimi spolužiakmi. Na tom by však nebolo nič zlého keby v partií tiež nebol Vlado - osoba ktorá Tomáša vedela neskutočne nasrať. Keď už boli všetci na svojich miestach v emhádéčke, začala najdôležitejšia rozprava.
"Tá je to jasné, dneska máme štvrtok kto má čas piť tá nech dojde na štrnástku." Riekol jeden z Tomašovych spolužiakov so silno východniarským prízvukom. Izba číslo 14 bola povestná v takýchto štvrtkových párty. Tie sa konali preto lebo v piatok každý cestoval na víkend domov a taktiež piatky sa moc nebrali v škole vážne. Ako už bolo známe, išlo doslova o malú sobotu.
Náhle sa ozval hrubý hlas, nebol to nik iný ako Vlado. "Tak ja tipujem že náš historik piť zasa nebude."
Všetky pohľady namierili na Tomáša. Vedeli že nikdy moc nepil, a ešte lepšie vedeli že si radšej prečíta knihy o histórií, ako by mal s nimi absolvovať cestu k delíriu.
"Nemusíš sa báť, dnes vám tam moc oxidovať nebudem, len si vonku do večera niečo zariadím.“
"Tak predsa je to pravda !“
Tomáš náhle ožil, myslel si totiž že o tom vie len on.
Vlado s drzým úsmevom povie : "To tvoje akože rande je beztak len fór z jej strany, stavila sa ! Neveríš spýtaj sa jej !“
Tomáš mlčal.
Včerajšia noc na dievčenskej strane internátu bola bujará. V tomto nežné pohlavie nijako nezaostávalo. Omámené lacným alkoholom, a tak malým jointom že sa ledva dal chytiť, sa v záchvate smiechu navzájom hecovali.
"Ja sa stavím že to neurobíš !“
Monika alebo ako ju prezývali spolužiačky Monča bola celkom pekná bruneta, postava tak akurát ani úžasná ani hrozná.
S prižmúrenými očami a opretá o stenu tak aby nespadla riekla : "Koho máš na mysli ?“
"Toho najväčšieho chudáka z tretej triedy ! Tomáša !“
Monča na chvíľu zaváhala, ale aby neukázala že sa bojí odmerane odpovie : "Toho s popolníkmi a jebákmi ti kľudne pretiahnem, spravím aj fotku.“ Keď dohovorila pomaly odišla do kúpelne. V izbe nastalo ticho.
"Takže platí ? Ak ho ošukáš dám ti fľašu domácej !“
Zo sprchového kúta sa iba ozve : "Platí !“
Je noc, a chladný vietor sa pohráva s Mončinmi vlasmi. Pomalým krokom prichádza k veľkému dubu, ktorý sa nachádza rovno pri poslednej pouličnej lampe. Pozrie sa na pravo. Z temnej noci bola vidno v diaľke len hrubá silueta dlho nepouživaného železničného mostu.
Monča si v tej chvíli pre seba riekla : “Kde v piči je ?“ Na jej rečnícku otázku odpovedala temná noc hlasitým zašustením. Mončin tep náhle vystrelil.
Začala ustupovať čoraz bližšie k mohutnému dubu, až sa svojím chrbtom dotýkala drsnej kôry.
Obzerajúc sa stále okolo seba, netušiac že ju z hora koruny stromov niekto pozoruje. Tá vec neváha a pristáva na jej vlasoch. V tom okamihu zajačala ako nikdy predtým, snažiac sa strhnúť z hlavy slizký predmet. “Pomóóóóc ! Preboha pomoc !“ Krikom si myslela že vykašle pľúca.
Rukami sa silno snažila držať tu vec čo najďalej od svojej tváre, keďže sa neustále ta vec pokúšala svojimi šiestimi chápadlami presunúť nad jej tvár.
Od tej námahy a zúfalstva sa už iba sústredila na jedno. Nepustiť tu ohavnosť na svoju tvár. Avšak náhle si všimla namodralého záblesku, a ta slizká vec sa už len bezvládne zvalila z jej hlavy na asfaltovú cestu.
Od prekvapenia spadla na trávu a nemo pozerala na niečo čo vyzeralo ako prerastená spermia so šiestimi chápadlami a chvostom. Dokonca aj biela mliečna farba jej jasne pripomenulo na čo sa to podobá.
Cela udychčaná už chcela zobrať nohy na ramená, keď tu náhle uvidela pred sebou ruku ako jej ponúka pomoc vstať.
Jej pohľad rýchlo namieril na dotyčnú osobu ktorej ruka patrila. Váhavo sa chopila ruky a rázom bola na nohách, celá ešte roztrasená nechápajúc čo zažila zo seba iba vykokce : “Ja, ja neviem ako mam poďakovať.“
Pozerajúc sa na zamaskovanú tvár v čiernom a s hrubými okuliarmi ktoré vyzerali skôr ako pre zváračov, si nebola istá či to mala byť vôbec pomoc.
“Nemala si chodiť !“ Ozvalo sa spod čiernej šatky. Okamžite ten hlas spoznala, a spadla by ešte raz keby ju Tomáš ihneď nechytil.
Netrvalo však dlho a z mdlôb sa pomerne rýchlo dostala. “A ty ma nemáš nechávať tak dlho čakať !“
“Ticho !“ Okamžite ju zarazí, “ešte stále nieje koniec !“
Okamžite sa pozrie na mŕtvolu divného tvora, a nechápavo krúti hlavou. “Čo to do riti je ? Nikdy som nepočula o tom že by tie potvory z Votrelca existovali !“
Tomáš si stiahne šatku z úst a mohutne okuliare si stiahne na čelo. Povzdychne si : “Väčšina takýchto filmov ma základ v realite. Tento konkrétny tvor je obyčajný parazit, pochádzajúci z vesmíru. Pred storočiami sa nejaký obchodník rozhodol navštíviť vašu planétu, a zaniesol vajíčka toho parazita na toto miesto.“ Tomáš rád vysvetľoval, bol to jeho zlozvyk a vďaka Mončinmu nechápavému pohľadu si neskoro uvedomil že povedal príliš mnoho. „Ja sa ospravedlňujem, určite som ťa rozrušil.“
Monča sa na neho zamračí : “Rozrušil ? Parazit z vesmíru ? Vy ľudia ? Ja som rozrušená ? Ty tu hovoríš ako keby si bol nejaký pojebaný emzák !“
V okamihu ako započul Tomáš ten výraz na em, radšej poodstúpil a šeptom riekne : “Bude dobre keď sa otočíš a pôjdeš preč. Mám tu ešte prácu.“ Hovoril pozerajúc sa do Mončinych očí s vážnym výrazom v tvári.
Tá si založí ruky v bok a rázne odpovie: “Nikam nejdem !“
Tomáš sa zmohne len na hlasný povzdych a rezignovane odpovie: “Fajn tak sa aspoň otoč, idem tu zdochlinu zlikvidovať, alebo sa kľudne dívaj ak chceš mať svoje oči rozpustené !“ Vyberie si pritom z popod dlhého koženého kabáta lesklú kovovú trubičku a namieri ju na zdochlinu parazita. Jedným pohľadom sa pozrie na ňu a tá spraví presne to, čo Tomáš prikázal. Akonáhle už bola otočená svetlo biely záblesk jej osvetlí trávu pred ňou a na chvíľu zbadá svoj tieň.
“Hotovo.“ Ticho riekne Tomáš a schová trubičku pod svoj kabát.
Monča sa opatrne pozrie a na asfaltke kde ležal tvor nebolo zhola nič, ani vypálené miesto, či popol.
„A..ako ?“
“Som predsa pojebaný emzák.“ Odpovie nonšalantne a pomaly kráča smerom pod most.
Chvíľu ho pozoruje ako mizne v tme, napokon premôže svoj strach a uteká za ním.
“Počkaj !“
“Ticho !“ Šepotom ju upozorní: “Hovoril som ti že ešte nieje koniec !“ Zasyčí cez zuby.
Monča snažiac sa byť čo najtichšie riekne :“ Tak mi povedz ako to je !“
Tomáš si povzdychne a povie : “Nemá asi cenu pred tebou niečo skrývať... Môj domov je neďaleko Rigelu. Ja som povolaním likvidátor. Mame za úlohu udržiavať poriadok na takých planétach, na ktorých je inteligentný život, ktorý nieje tak rozvinutý aby sa ochránil sám. Chránime ho pred skazou, pričom sa do vašej politiky a dejín samozrejme nemiešame. Na to máme určene špeciálne pravidlá kde siahajú naše právomoci, napríklad Kennedyho sme museli zlikvidovať, lebo bol prenášač kozmického moru.“
“Stále to znie ako od blázna, prečo vyzeráš tak mlado a navyše ako človek !“
Tomáš náhle zastane a ukáže na zem : “Pozri na ten kanálový poklop. Prečo sú poklopy okrúhle? Lebo kruh je najdokonalejší geometrický útvar, je to jediný útvar ktorý neprepadne cez svoj vlastný totožný útvar.“ Riekol. “Preto ti poklop nikdy nespadne do kanála. Podobný princíp je prečo vyzerám ako človek. Na vašej planéte je to najdokonalejší tvar aký tu môžem mať.“
Pomalou chôdzou sa už dostali pod most kde zastali. Monča sa znovu ozvala :“Je to stále neuveriteľné, ja neviem stále ti nemôžem uveriť.“
Tomáš sa pousmial, nasadil si svoje okuliare a obzrel sa všade okolo seba, aj nad seba. Potichu pri tom skonštatoval : “Teraz musíš byť statočná. Choď čo najbližšie k mostnému pilieru, nech sa tvoj chrbát opiera o stenu.“
Monča ihneď uposlúchne a s ustráchaným výrazom v tvári sa oprie o stenu. Šeptom riekne :“Čo sa deje ?“
“Zatiaľ nič, len nad našimi hlavami visia na mostnej konštrukcií tie biele kurvy. Len tam ostaň, a nepomáhaj mi.“
Mladík vrhol pohľad smerom hore a z pod kabáta vybral krátku pištoľ, avšak s veľkým kalibrom. Jediným výstrelom smerom hore spôsobil záblesk a zároveň ohlušujúci tresk, keď granát s približovacím zapaľovačom explodoval par centimetrov od mostnej konštrukcie, na ktorej viseli dve desiatky slizkých parazitov.
Hlasitý výbuch prinútil Monču aby si rukami zapchala uši, v drepe ďalej sledovala to čo nikdy ešte nevidela.
Ako nastal výbuch začali jeden po druhom padať parazity rovno na Tomáša. Prv než sa zmohol akýkoľvek parazit na nejakú akciu, bol zlikvidovaný Tomášovými zbraňami ktoré si už pred tým stihol pripraviť.
S dvojicou pištolí ktoré nepochádzali zo Zeme, sa oháňal presne koordinovanými pohybmi. Každý jeden postoj pri ktorom Tomáš vystrelil bol odlišný ale s rovnakým cieľom. Stopercentnej likvidácií.
Okamžite bolo Monči jasné že toto nebola žiadna amatérčina, ale výsledky dlhoročného výcviku a skúseností.
V momente ako Tomáš skončil, tmavomodré záblesky z lúčometov prestali osvetľovať priestor okolo dvojice, a až vtedy si uvedomila že mala celý čas rukami zapchaté uši. Pomaly sa postavila, pridržiavajúc sa steny.
“Už je hotovo, môžeš prísť.“
Ticho ktoré po Tomášovych slovách nasledovalo prerušil zvuk rýchlych krokov, až sa napokon ocitla tvárou v tvár Tomášovi.
“Kto skutočne si ?“ Riekne nahnevane, zadržiavajúc slzy.
Tomáš si jedným pohybom vyhrnul rukáv a odhalil na zápästí pripnutú obrazovku. Stlačením do tmavej obrazovky sa rozsvietila a ukázala všetky informácie, ktoré však boli písane pre Monču neznámym jazykom. Našťastie pre ňu tam boli aj obrázky.
“Toto sú moje údaje, a toto moja fotka pred transformáciou.“ Nasledoval ďalší ťah prsta po obrazovke, na ktorej sa v zápätí ukázala postava vyzerajúca ako humanoidná jašterica.
“Ty si reptilián ! Tak predsa to niesu konšpirácie !“
Tomáš znova prevrátil očami a s povzdychom riekol :“Ako som povedal, veľa historiek, filmov či konšpiracii majú základ v realite.“
Pozrie sa mu do jeho očí. “Ja stále neverím, si tak ľudský.“ Snažila sa ho pohladiť po tvári. Ale Tomáš sa odvrátil.
“Ver mi, pravda je pre teba momentálne to najhoršie čo ťa mohlo stretnúť.“
“Dokáž to ! Chcem vidieť tvoje pravé ja.“ Riekla vážne a pozerala sa pri tom do jeho očí.
Ten chvíľu váhal, ale napokon zdvihol ruku na ktorej mal obrazovku. Mončin zrak sa uprel na jeho ruku.
O chvíľu na to sa na ružovej pokožke začali objavovať mal zelenkasté šupiny s krémovo žltým mierny sfarbením. V tom momente odvráti ihneď pohľad.
Tomáš ani nič iné nečakal a začal dávať zdochliny parazitov na jednú kopu. Bez jediného slova mu začala s tým pomáhať
“Ďakujem za pomoc, a teraz sa otoč !“
Už vedela čo príde a poslušne spravila to, čo Tomáš prikázal.
“Takže na Zem si priletel pred dvoma storočiami ? Teba už nenudí prežívať ľudské životy ?“ Spýta sa ho, kráčajúc medzitým popri brehu rieky.
“Spočiatku aj áno ale po prvej svetovej vojne, som si uvedomil že ľudské životy sú vlastne fascinujúce zážitky. Možno ťa to vystraší, ale sú organizácie u nás ktoré doslova robia zážitkové zájazdy na také planéty ako Zem. Vtedy sa dobrovolné vzdajú svojej podoby a príjmu podobu obyvateľov konkrétnej planéty, no a žijú tak dlho také životy, dokiaľ si ich predplatili. Čo som počul tak jeden ľudsky život stojí jednu výplatu bežného občana mojej planéty, takže si toto dovolia len tí z lepšej vrstvy, alebo my – Likvidátori.“
“Takže vás je tu viac ?“ Spýta sa zhrozene.
Tomáš s úsmevom riekne :“Samozrejme ! Zvykajte si, za pár storočí aj ľudstvo spozná pojem mimoplanetárna turistika !“
“A čo rodina ? Známy ? Si tam ženatý ?“
“To čo vy ľudia máte za samozrejmosť, u nás inak funguje. Nebudem vysvetľovať je to na dlho.“
“Ale určite máte niečo ako lásku. Za tie roky čo si tu, nezamiloval si sa snáď do nejakej ženy ?“
Ostro pokrútil hlavou, “To máme zakázané. Pravda môžeme využiť naše ľudské telo čo ponúka a tak, ale väčšine mojich kolegov čo sú na Zemi sa sexu so ženami vyhýba. Radšej budu udržiavať vzájomný pomer, myslím že vy to nazývate homosexuálny pomer.“
“Panebože to je nechutné !“
“No je, ale čo sa dá robiť ?“
Dvojica zastavila pri opustenej reštaurácií, ktorá sa nachádzala na brehu rieky. Tomáš si dal na oči svoje okuliare, rozhliadol sa a po chvíli riekne : “ Tam máme tepelnú stopu !“ Ukáže prstom na miesto kde rástli kríky.
Tomáš sa nebojácne vydal k miestu a Monča kráčala opatrne za ním.
“Vidíš niečo ?“ Šepla za jeho chrbtom, Tomáš súhlasne pokýve hlavou a vyberie malý lampáš. Okolie rozžiari červené svetlo a odhalí veľký kus lepenky pod kríkom.
Dvojica zastane rovno pri lepenke.
“Svieť mi, prosím ťa.“ Riekne a podá jej lampáš.
Monča aj tak spraví a Tomaš medzitým vytiahne lesklú trubičku.
“V poriadku keď ti poviem, odkryješ to miesto a otočíš sa chrbtom od tohto miesta. Rozumieš ?“
Monča prikývne, so strachom opatrne chytí roh lepenky a Tomáš jej pokývaním hlavou dá znamenie aby miesto odkryla. Tak rýchlo ako sa len dá aj tak urobila, avšak ten pohľad ktorý sa jej vyjavil pod červeným svetlom ju skoro donútil zvracať.
Lepenka odhalila mŕtveho muža z ktorého sa rojili, ba priam vylievali milióny parazitov vyzerajúce ako biele pulce.
“Znič to !“ Vykríkne a otočí sa od toho miesta. Tomáš neváha a svojou zbraňou necháva vypariť všetko z toho miesta.
“Hotovo.“
Monča sa pomaly odhodlá zasvietiť na to miesto, ale nenájde už nič. Ani popol, ani ohorenú trávu.
Otočí sa k Tomášovi a riekne : “Už to skončilo ? Hotovo ?“
“Pre dnešok hotovo.“
Prv než to dopovedal, ucítil vo svojich ústach Mončin jazyk, snažil sa ju odtlačiť ale ľudske pudy ho prinútili urobiť pravý opak.
“Tomáš. Ja....ja ťa nechcem.“ Monča sa na chvíľu pozrie do jeho očí a potom kľudne, ale so zrejmou nervozitou prehovorí : “Ja ťa nechcem ako človeka !“
“Nemusí sa ti to páčiť, “usmeje sa Tomáš. Jeho ruka pomaly hladila Mončino lono.
Monča ho chytila za golier a stiahla so sebou na studenú zem pokrytú lístím. “To nemôžeš vedieť.“ Dychtivo riekne a rukami mu hladí hruď pod tričkom.
Nad ňou sklonený Tomáš ju bozka zatiaľ čo jeho tvár a pokožka sa začne pomaly meniť do svojej prirodzenej podoby. V tej chvíli dvojica stratila pojem o čase.
“Tomáš,“ riekla spotená Monča obliekajúc si nohavice, “ja ti budem veriť že si ma nenabúchal, ale pre istotu ak hej, je ti jasne že prípadný mutant by vzbudil veľkú pozornosť !“
“Naše gény niesu kompatibilné s génmi človeka,“ odpovie automaticky, “preto nikdy nedôjde k oplodneniu. Viac menej je to dobre, vaša čistota rasy ako aj naša ostane neporušená.“
“Teraz hovoríš ako nejaký nacista !“
“Ale je to pravda.“ zaškerí sa.
“Áno, viac menej máš pravdu. Aspoň sa nemusím pri tebe starať o antikoncepciu.“
Tomáš ktorý už vyzeral opäť ako človek sa usmial : “Hotová ?“
“Hej, môžme ísť.“
Dvojica sa vybrala späť po ceste, kde sa pre Monču začalo najväčšie dobrodružstvo a pre ženu s najlepším koncom.
Netrvalo dlho a boli na kľudnom predmestí mesta. Tomáš zastal a riekol : “Tam ďalej je náš internát, ja sa však musím odstrojiť.“ Ukáže na svoju výstroj, “a to robím na inom mieste.“
“Nemôžem ísť s tebou ?“
“Nie, už teraz vieš príliš veľa. Môže mi to narobiť veľké problémy.“
“Prepáč, ja...“ Náhle jej Tomáš dal prst na pery.
Usmial sa na ňu a povie : “Vy ľudia ste iný ako my, okúzľujúci a úžasný. Dnes to bol pre mňa najlepší večer. Neospravedlňuj sa mi.“
Monča ho so slzami v očiach silno objala, “zachránil si mi život.“
“Nikdy nedovolím aby sa ti niečo stalo.“
Naposledy ju pobozkal a odstúpil od nej, “vidíme sa zajtra v škole ! Zatiaľ sa maj.“ Riekol a zrýchleným krokom sa vyberie opačným smerom, akým sa vydala Monča.
Tá pomalým krokom pokračovala v ceste k internátu a prehráva si v hlave všetky udalosti ktoré s Tomášom zažila.
Návrat do dočasného domova musel samozrejme absolvovať spoločne so svojimi spolužiakmi. Na tom by však nebolo nič zlého keby v partií tiež nebol Vlado - osoba ktorá Tomáša vedela neskutočne nasrať. Keď už boli všetci na svojich miestach v emhádéčke, začala najdôležitejšia rozprava.
"Tá je to jasné, dneska máme štvrtok kto má čas piť tá nech dojde na štrnástku." Riekol jeden z Tomašovych spolužiakov so silno východniarským prízvukom. Izba číslo 14 bola povestná v takýchto štvrtkových párty. Tie sa konali preto lebo v piatok každý cestoval na víkend domov a taktiež piatky sa moc nebrali v škole vážne. Ako už bolo známe, išlo doslova o malú sobotu.
Náhle sa ozval hrubý hlas, nebol to nik iný ako Vlado. "Tak ja tipujem že náš historik piť zasa nebude."
Všetky pohľady namierili na Tomáša. Vedeli že nikdy moc nepil, a ešte lepšie vedeli že si radšej prečíta knihy o histórií, ako by mal s nimi absolvovať cestu k delíriu.
"Nemusíš sa báť, dnes vám tam moc oxidovať nebudem, len si vonku do večera niečo zariadím.“
"Tak predsa je to pravda !“
Tomáš náhle ožil, myslel si totiž že o tom vie len on.
Vlado s drzým úsmevom povie : "To tvoje akože rande je beztak len fór z jej strany, stavila sa ! Neveríš spýtaj sa jej !“
Tomáš mlčal.
Včerajšia noc na dievčenskej strane internátu bola bujará. V tomto nežné pohlavie nijako nezaostávalo. Omámené lacným alkoholom, a tak malým jointom že sa ledva dal chytiť, sa v záchvate smiechu navzájom hecovali.
"Ja sa stavím že to neurobíš !“
Monika alebo ako ju prezývali spolužiačky Monča bola celkom pekná bruneta, postava tak akurát ani úžasná ani hrozná.
S prižmúrenými očami a opretá o stenu tak aby nespadla riekla : "Koho máš na mysli ?“
"Toho najväčšieho chudáka z tretej triedy ! Tomáša !“
Monča na chvíľu zaváhala, ale aby neukázala že sa bojí odmerane odpovie : "Toho s popolníkmi a jebákmi ti kľudne pretiahnem, spravím aj fotku.“ Keď dohovorila pomaly odišla do kúpelne. V izbe nastalo ticho.
"Takže platí ? Ak ho ošukáš dám ti fľašu domácej !“
Zo sprchového kúta sa iba ozve : "Platí !“
Je noc, a chladný vietor sa pohráva s Mončinmi vlasmi. Pomalým krokom prichádza k veľkému dubu, ktorý sa nachádza rovno pri poslednej pouličnej lampe. Pozrie sa na pravo. Z temnej noci bola vidno v diaľke len hrubá silueta dlho nepouživaného železničného mostu.
Monča si v tej chvíli pre seba riekla : “Kde v piči je ?“ Na jej rečnícku otázku odpovedala temná noc hlasitým zašustením. Mončin tep náhle vystrelil.
Začala ustupovať čoraz bližšie k mohutnému dubu, až sa svojím chrbtom dotýkala drsnej kôry.
Obzerajúc sa stále okolo seba, netušiac že ju z hora koruny stromov niekto pozoruje. Tá vec neváha a pristáva na jej vlasoch. V tom okamihu zajačala ako nikdy predtým, snažiac sa strhnúť z hlavy slizký predmet. “Pomóóóóc ! Preboha pomoc !“ Krikom si myslela že vykašle pľúca.
Rukami sa silno snažila držať tu vec čo najďalej od svojej tváre, keďže sa neustále ta vec pokúšala svojimi šiestimi chápadlami presunúť nad jej tvár.
Od tej námahy a zúfalstva sa už iba sústredila na jedno. Nepustiť tu ohavnosť na svoju tvár. Avšak náhle si všimla namodralého záblesku, a ta slizká vec sa už len bezvládne zvalila z jej hlavy na asfaltovú cestu.
Od prekvapenia spadla na trávu a nemo pozerala na niečo čo vyzeralo ako prerastená spermia so šiestimi chápadlami a chvostom. Dokonca aj biela mliečna farba jej jasne pripomenulo na čo sa to podobá.
Cela udychčaná už chcela zobrať nohy na ramená, keď tu náhle uvidela pred sebou ruku ako jej ponúka pomoc vstať.
Jej pohľad rýchlo namieril na dotyčnú osobu ktorej ruka patrila. Váhavo sa chopila ruky a rázom bola na nohách, celá ešte roztrasená nechápajúc čo zažila zo seba iba vykokce : “Ja, ja neviem ako mam poďakovať.“
Pozerajúc sa na zamaskovanú tvár v čiernom a s hrubými okuliarmi ktoré vyzerali skôr ako pre zváračov, si nebola istá či to mala byť vôbec pomoc.
“Nemala si chodiť !“ Ozvalo sa spod čiernej šatky. Okamžite ten hlas spoznala, a spadla by ešte raz keby ju Tomáš ihneď nechytil.
Netrvalo však dlho a z mdlôb sa pomerne rýchlo dostala. “A ty ma nemáš nechávať tak dlho čakať !“
“Ticho !“ Okamžite ju zarazí, “ešte stále nieje koniec !“
Okamžite sa pozrie na mŕtvolu divného tvora, a nechápavo krúti hlavou. “Čo to do riti je ? Nikdy som nepočula o tom že by tie potvory z Votrelca existovali !“
Tomáš si stiahne šatku z úst a mohutne okuliare si stiahne na čelo. Povzdychne si : “Väčšina takýchto filmov ma základ v realite. Tento konkrétny tvor je obyčajný parazit, pochádzajúci z vesmíru. Pred storočiami sa nejaký obchodník rozhodol navštíviť vašu planétu, a zaniesol vajíčka toho parazita na toto miesto.“ Tomáš rád vysvetľoval, bol to jeho zlozvyk a vďaka Mončinmu nechápavému pohľadu si neskoro uvedomil že povedal príliš mnoho. „Ja sa ospravedlňujem, určite som ťa rozrušil.“
Monča sa na neho zamračí : “Rozrušil ? Parazit z vesmíru ? Vy ľudia ? Ja som rozrušená ? Ty tu hovoríš ako keby si bol nejaký pojebaný emzák !“
V okamihu ako započul Tomáš ten výraz na em, radšej poodstúpil a šeptom riekne : “Bude dobre keď sa otočíš a pôjdeš preč. Mám tu ešte prácu.“ Hovoril pozerajúc sa do Mončinych očí s vážnym výrazom v tvári.
Tá si založí ruky v bok a rázne odpovie: “Nikam nejdem !“
Tomáš sa zmohne len na hlasný povzdych a rezignovane odpovie: “Fajn tak sa aspoň otoč, idem tu zdochlinu zlikvidovať, alebo sa kľudne dívaj ak chceš mať svoje oči rozpustené !“ Vyberie si pritom z popod dlhého koženého kabáta lesklú kovovú trubičku a namieri ju na zdochlinu parazita. Jedným pohľadom sa pozrie na ňu a tá spraví presne to, čo Tomáš prikázal. Akonáhle už bola otočená svetlo biely záblesk jej osvetlí trávu pred ňou a na chvíľu zbadá svoj tieň.
“Hotovo.“ Ticho riekne Tomáš a schová trubičku pod svoj kabát.
Monča sa opatrne pozrie a na asfaltke kde ležal tvor nebolo zhola nič, ani vypálené miesto, či popol.
„A..ako ?“
“Som predsa pojebaný emzák.“ Odpovie nonšalantne a pomaly kráča smerom pod most.
Chvíľu ho pozoruje ako mizne v tme, napokon premôže svoj strach a uteká za ním.
“Počkaj !“
“Ticho !“ Šepotom ju upozorní: “Hovoril som ti že ešte nieje koniec !“ Zasyčí cez zuby.
Monča snažiac sa byť čo najtichšie riekne :“ Tak mi povedz ako to je !“
Tomáš si povzdychne a povie : “Nemá asi cenu pred tebou niečo skrývať... Môj domov je neďaleko Rigelu. Ja som povolaním likvidátor. Mame za úlohu udržiavať poriadok na takých planétach, na ktorých je inteligentný život, ktorý nieje tak rozvinutý aby sa ochránil sám. Chránime ho pred skazou, pričom sa do vašej politiky a dejín samozrejme nemiešame. Na to máme určene špeciálne pravidlá kde siahajú naše právomoci, napríklad Kennedyho sme museli zlikvidovať, lebo bol prenášač kozmického moru.“
“Stále to znie ako od blázna, prečo vyzeráš tak mlado a navyše ako človek !“
Tomáš náhle zastane a ukáže na zem : “Pozri na ten kanálový poklop. Prečo sú poklopy okrúhle? Lebo kruh je najdokonalejší geometrický útvar, je to jediný útvar ktorý neprepadne cez svoj vlastný totožný útvar.“ Riekol. “Preto ti poklop nikdy nespadne do kanála. Podobný princíp je prečo vyzerám ako človek. Na vašej planéte je to najdokonalejší tvar aký tu môžem mať.“
Pomalou chôdzou sa už dostali pod most kde zastali. Monča sa znovu ozvala :“Je to stále neuveriteľné, ja neviem stále ti nemôžem uveriť.“
Tomáš sa pousmial, nasadil si svoje okuliare a obzrel sa všade okolo seba, aj nad seba. Potichu pri tom skonštatoval : “Teraz musíš byť statočná. Choď čo najbližšie k mostnému pilieru, nech sa tvoj chrbát opiera o stenu.“
Monča ihneď uposlúchne a s ustráchaným výrazom v tvári sa oprie o stenu. Šeptom riekne :“Čo sa deje ?“
“Zatiaľ nič, len nad našimi hlavami visia na mostnej konštrukcií tie biele kurvy. Len tam ostaň, a nepomáhaj mi.“
Mladík vrhol pohľad smerom hore a z pod kabáta vybral krátku pištoľ, avšak s veľkým kalibrom. Jediným výstrelom smerom hore spôsobil záblesk a zároveň ohlušujúci tresk, keď granát s približovacím zapaľovačom explodoval par centimetrov od mostnej konštrukcie, na ktorej viseli dve desiatky slizkých parazitov.
Hlasitý výbuch prinútil Monču aby si rukami zapchala uši, v drepe ďalej sledovala to čo nikdy ešte nevidela.
Ako nastal výbuch začali jeden po druhom padať parazity rovno na Tomáša. Prv než sa zmohol akýkoľvek parazit na nejakú akciu, bol zlikvidovaný Tomášovými zbraňami ktoré si už pred tým stihol pripraviť.
S dvojicou pištolí ktoré nepochádzali zo Zeme, sa oháňal presne koordinovanými pohybmi. Každý jeden postoj pri ktorom Tomáš vystrelil bol odlišný ale s rovnakým cieľom. Stopercentnej likvidácií.
Okamžite bolo Monči jasné že toto nebola žiadna amatérčina, ale výsledky dlhoročného výcviku a skúseností.
V momente ako Tomáš skončil, tmavomodré záblesky z lúčometov prestali osvetľovať priestor okolo dvojice, a až vtedy si uvedomila že mala celý čas rukami zapchaté uši. Pomaly sa postavila, pridržiavajúc sa steny.
“Už je hotovo, môžeš prísť.“
Ticho ktoré po Tomášovych slovách nasledovalo prerušil zvuk rýchlych krokov, až sa napokon ocitla tvárou v tvár Tomášovi.
“Kto skutočne si ?“ Riekne nahnevane, zadržiavajúc slzy.
Tomáš si jedným pohybom vyhrnul rukáv a odhalil na zápästí pripnutú obrazovku. Stlačením do tmavej obrazovky sa rozsvietila a ukázala všetky informácie, ktoré však boli písane pre Monču neznámym jazykom. Našťastie pre ňu tam boli aj obrázky.
“Toto sú moje údaje, a toto moja fotka pred transformáciou.“ Nasledoval ďalší ťah prsta po obrazovke, na ktorej sa v zápätí ukázala postava vyzerajúca ako humanoidná jašterica.
“Ty si reptilián ! Tak predsa to niesu konšpirácie !“
Tomáš znova prevrátil očami a s povzdychom riekol :“Ako som povedal, veľa historiek, filmov či konšpiracii majú základ v realite.“
Pozrie sa mu do jeho očí. “Ja stále neverím, si tak ľudský.“ Snažila sa ho pohladiť po tvári. Ale Tomáš sa odvrátil.
“Ver mi, pravda je pre teba momentálne to najhoršie čo ťa mohlo stretnúť.“
“Dokáž to ! Chcem vidieť tvoje pravé ja.“ Riekla vážne a pozerala sa pri tom do jeho očí.
Ten chvíľu váhal, ale napokon zdvihol ruku na ktorej mal obrazovku. Mončin zrak sa uprel na jeho ruku.
O chvíľu na to sa na ružovej pokožke začali objavovať mal zelenkasté šupiny s krémovo žltým mierny sfarbením. V tom momente odvráti ihneď pohľad.
Tomáš ani nič iné nečakal a začal dávať zdochliny parazitov na jednú kopu. Bez jediného slova mu začala s tým pomáhať
“Ďakujem za pomoc, a teraz sa otoč !“
Už vedela čo príde a poslušne spravila to, čo Tomáš prikázal.
“Takže na Zem si priletel pred dvoma storočiami ? Teba už nenudí prežívať ľudské životy ?“ Spýta sa ho, kráčajúc medzitým popri brehu rieky.
“Spočiatku aj áno ale po prvej svetovej vojne, som si uvedomil že ľudské životy sú vlastne fascinujúce zážitky. Možno ťa to vystraší, ale sú organizácie u nás ktoré doslova robia zážitkové zájazdy na také planéty ako Zem. Vtedy sa dobrovolné vzdajú svojej podoby a príjmu podobu obyvateľov konkrétnej planéty, no a žijú tak dlho také životy, dokiaľ si ich predplatili. Čo som počul tak jeden ľudsky život stojí jednu výplatu bežného občana mojej planéty, takže si toto dovolia len tí z lepšej vrstvy, alebo my – Likvidátori.“
“Takže vás je tu viac ?“ Spýta sa zhrozene.
Tomáš s úsmevom riekne :“Samozrejme ! Zvykajte si, za pár storočí aj ľudstvo spozná pojem mimoplanetárna turistika !“
“A čo rodina ? Známy ? Si tam ženatý ?“
“To čo vy ľudia máte za samozrejmosť, u nás inak funguje. Nebudem vysvetľovať je to na dlho.“
“Ale určite máte niečo ako lásku. Za tie roky čo si tu, nezamiloval si sa snáď do nejakej ženy ?“
Ostro pokrútil hlavou, “To máme zakázané. Pravda môžeme využiť naše ľudské telo čo ponúka a tak, ale väčšine mojich kolegov čo sú na Zemi sa sexu so ženami vyhýba. Radšej budu udržiavať vzájomný pomer, myslím že vy to nazývate homosexuálny pomer.“
“Panebože to je nechutné !“
“No je, ale čo sa dá robiť ?“
Dvojica zastavila pri opustenej reštaurácií, ktorá sa nachádzala na brehu rieky. Tomáš si dal na oči svoje okuliare, rozhliadol sa a po chvíli riekne : “ Tam máme tepelnú stopu !“ Ukáže prstom na miesto kde rástli kríky.
Tomáš sa nebojácne vydal k miestu a Monča kráčala opatrne za ním.
“Vidíš niečo ?“ Šepla za jeho chrbtom, Tomáš súhlasne pokýve hlavou a vyberie malý lampáš. Okolie rozžiari červené svetlo a odhalí veľký kus lepenky pod kríkom.
Dvojica zastane rovno pri lepenke.
“Svieť mi, prosím ťa.“ Riekne a podá jej lampáš.
Monča aj tak spraví a Tomaš medzitým vytiahne lesklú trubičku.
“V poriadku keď ti poviem, odkryješ to miesto a otočíš sa chrbtom od tohto miesta. Rozumieš ?“
Monča prikývne, so strachom opatrne chytí roh lepenky a Tomáš jej pokývaním hlavou dá znamenie aby miesto odkryla. Tak rýchlo ako sa len dá aj tak urobila, avšak ten pohľad ktorý sa jej vyjavil pod červeným svetlom ju skoro donútil zvracať.
Lepenka odhalila mŕtveho muža z ktorého sa rojili, ba priam vylievali milióny parazitov vyzerajúce ako biele pulce.
“Znič to !“ Vykríkne a otočí sa od toho miesta. Tomáš neváha a svojou zbraňou necháva vypariť všetko z toho miesta.
“Hotovo.“
Monča sa pomaly odhodlá zasvietiť na to miesto, ale nenájde už nič. Ani popol, ani ohorenú trávu.
Otočí sa k Tomášovi a riekne : “Už to skončilo ? Hotovo ?“
“Pre dnešok hotovo.“
Prv než to dopovedal, ucítil vo svojich ústach Mončin jazyk, snažil sa ju odtlačiť ale ľudske pudy ho prinútili urobiť pravý opak.
“Tomáš. Ja....ja ťa nechcem.“ Monča sa na chvíľu pozrie do jeho očí a potom kľudne, ale so zrejmou nervozitou prehovorí : “Ja ťa nechcem ako človeka !“
“Nemusí sa ti to páčiť, “usmeje sa Tomáš. Jeho ruka pomaly hladila Mončino lono.
Monča ho chytila za golier a stiahla so sebou na studenú zem pokrytú lístím. “To nemôžeš vedieť.“ Dychtivo riekne a rukami mu hladí hruď pod tričkom.
Nad ňou sklonený Tomáš ju bozka zatiaľ čo jeho tvár a pokožka sa začne pomaly meniť do svojej prirodzenej podoby. V tej chvíli dvojica stratila pojem o čase.
“Tomáš,“ riekla spotená Monča obliekajúc si nohavice, “ja ti budem veriť že si ma nenabúchal, ale pre istotu ak hej, je ti jasne že prípadný mutant by vzbudil veľkú pozornosť !“
“Naše gény niesu kompatibilné s génmi človeka,“ odpovie automaticky, “preto nikdy nedôjde k oplodneniu. Viac menej je to dobre, vaša čistota rasy ako aj naša ostane neporušená.“
“Teraz hovoríš ako nejaký nacista !“
“Ale je to pravda.“ zaškerí sa.
“Áno, viac menej máš pravdu. Aspoň sa nemusím pri tebe starať o antikoncepciu.“
Tomáš ktorý už vyzeral opäť ako človek sa usmial : “Hotová ?“
“Hej, môžme ísť.“
Dvojica sa vybrala späť po ceste, kde sa pre Monču začalo najväčšie dobrodružstvo a pre ženu s najlepším koncom.
Netrvalo dlho a boli na kľudnom predmestí mesta. Tomáš zastal a riekol : “Tam ďalej je náš internát, ja sa však musím odstrojiť.“ Ukáže na svoju výstroj, “a to robím na inom mieste.“
“Nemôžem ísť s tebou ?“
“Nie, už teraz vieš príliš veľa. Môže mi to narobiť veľké problémy.“
“Prepáč, ja...“ Náhle jej Tomáš dal prst na pery.
Usmial sa na ňu a povie : “Vy ľudia ste iný ako my, okúzľujúci a úžasný. Dnes to bol pre mňa najlepší večer. Neospravedlňuj sa mi.“
Monča ho so slzami v očiach silno objala, “zachránil si mi život.“
“Nikdy nedovolím aby sa ti niečo stalo.“
Naposledy ju pobozkal a odstúpil od nej, “vidíme sa zajtra v škole ! Zatiaľ sa maj.“ Riekol a zrýchleným krokom sa vyberie opačným smerom, akým sa vydala Monča.
Tá pomalým krokom pokračovala v ceste k internátu a prehráva si v hlave všetky udalosti ktoré s Tomášom zažila.