Komisia pt.3
Part III: Konverzácia a riešenie
Michal sa zobudí na stoličke v malej miestnosti kde bolo zopár kartoték, stôl na ktorom bola lampa a ktorá naňho svietila a nepriemne ho oslepovala. V tom zhasla a za lampou sa objavi riaditeľ komisie. Michal sa chytí za hlavu a bolesťou zavzdychá, v tom riaditeľ povie „ešte stále lepšie ako odrezaná však“ pousmeje sa a podá Michalovi sako čím mu dal na znamenie aby šiel s ním. Keď sa otvorili dvere zistil že nebol v budove v ktorej pracoval bol úplne inde, budova vyzerá ako hotel dokonca na chodbách pobehovali ľudia, bez slova nasleduje riaditeľa ktorý ho vedie až do záhrady.
„Tak milý Michal určite sa čuduješ prečo si práve tu, len ti pripomeniem vďaka mne teraz nesedíš v smradľavom väzení“
„A čo...čo je s mojím..“
„S tvojím priateľom ? No bohužiaľ ten je vo väzení ale dlho nebude“
Michal nechápavo pozrie na riaditeľa „ako to myslíte?“
Riaditeľ sa iba pousmeje a v prechádzke záhradou pokračuje „všetko sa dozvieš len teraz po poriadku, čo si to preboha spravil!“
„V tom klube som si len dal jedno pivo...“
„Nemyslím ten klub ale tomu chlapíkovi, ako sa len volá ?... Jozef ! Zbláznil si sa ?“ Nahnevaným tónom hovorí na Michala.
„Dobre, dobre tak som mu pomohol no a čo“
V tom sa zastaví a nahnevané sa pozrie na Michala „od-tr-hol-si-mu-hla-vu“ rozčúlene hláskoval jednotlivé slová „prečo si to urobil ?“
„Bol to cynik, teraz už nie je„ odpovie stručne Michal
V tom prídu k veľkému opustenému kostolu s vysokou vežou
„Poď pôjdeme tam hore“ povie riaditeľ a ukáže do výšky na vežu
„Prečo?“
„Chcem aby sme boli osamote“ povie riaditeľ a potom ešte dodá „hádam sa nebojíte výšok?“ Michal iba pokrúti hlavou a poslušne riaditeľa následuje.
Dvojica otvorila dvere a vystúpila po schodoch ktoré sa špirálovito točili do výšky.
„Tak pozri, to čo si spravil sa nerobí jasné, nemôžeš len tak trhať ľuďom hlavy“
„Ale veď žije, prišil som mu ju, len je teraz niekto iný, je lepší“ hovorí na svoju obhajobu Michal kráčajúc po točitých schodoch.
„To je jedno, je protizákonné ubližovať ľuďom“
„A to že ubližoval aj on ľuďom to je v poriadku?“
„Viem, všetko viem čo predtým robil, nemaj strach také veci sa už diať nebudú“
„Ako to myslíte?“
„Ty vieš veľmi dobre čo myslím...povstanie“ To slovo povedal výraznejšie ako ktorékoľvek iné pred tým. V tom otvorí riaditeľ dvere ktoré vedú na samotný vrchol veže, obidvaja sa oprú o hrdzavé ošúchané zábradlie a pozerajú sa na krajinu.
„Takže, takže bude sloboda ? Sloboda v hudbe, v literatúre a v umení? Sloboda v niečom čo má človek najradšej ?“ Hovorí Michal rozrušeným hlasom.
„Áno, priateľu bude lepšia doba, diktatúra padne, komisia padne...ja padnem“ povzdychne si riaditeľ pri poslednom slove.
Tie posledné slová však Michala vystrašili veď aj on je súčasťou komisie „A čo ja? Čo bude so mnou?“
„Ty prežiješ, zariadil som ti dom ďaleko od ľudí, môžeš okamžite odísť aj so svojou priateľkou“
V tom sa pozrie na riaditeľa s otázkou „prečo to robíte?“
„Lebo si výnimočný a nie si jediný komu som vybavil bezpečnejšie miesto, vieš možno bude krajšia doba ale ľudia sa nemenia, sú takí istý, boja sa nezvyčajných vecí, boja sa iných vecí, ľudí, vieš kedysi žili draci ale ľudia ich vyhubili len preto lebo boli múdrejší a nevyznávali boha“
„Ja viem, ale čo teraz?“
„Teraz sa vrátime späť do hotela a ty aj s priateľkou odídeš na túto adresu, svoje auto tam už máš odparkované“ povie riaditeľ a dá Michalovi papierik s adresou.
Michal zoberie papierik a pozorne si prečíta adresu, nakoniec povie „Ďakujem vám mnohokrát“
„To je v poriadku len bežte ja tu ešte chvíľu zostanem“ Riaditeľ na veži zostal pozerajúc sa na slnko ktoré zachvílu zapadne.
Michal sa vráti do hotela a povie ešte svojej ešte stále rozrušenej priateľke aby zbalila všetky potrebné veci.
„Kde pôjdeme vlastne?“ Spýta sa ho
Michal strčil ruku do vrecka a vytiahol malý pokrčený papierik ktorý dá svojej priateľke, ta sa pozrie na papierik a podala ho späť svojmu priateľovi
„Dobre, idem nás odhlásiť na recepciu počkaj ma s kufrom v hale“
„V poriadku“
Po chvíli čakania v hale bol Michal trochu nervózny „Nepátrajú po mne?“ Hovorí si v duchu Michal, všímal si ľudí až napokon ho z nervozity vyviedol hlas jeho priateľky „Tak a môžeme ísť“
Obidvaja vyjdu na parkovisko a po chvíli hľadania najdu svoje auto, nasadli a odštartovali na malú opustenú asfaltovú cestu okolo lesa kde bolo znova počuť spev vtákov a žblnkajúcej vody. Michal sledoval rýchlo sa mihotajúce stromy okolo svojho okna a potom sa pozrie na svoju priateľku ktorá sa usmiala a milým hlasom povedala „zapni si pás, cestá bude dlhá“
Michal si zapne pás a zatvára oči s pocitom že svet bude možno krajší a cesta nebude tak dlhá.
Koniec
Michal sa zobudí na stoličke v malej miestnosti kde bolo zopár kartoték, stôl na ktorom bola lampa a ktorá naňho svietila a nepriemne ho oslepovala. V tom zhasla a za lampou sa objavi riaditeľ komisie. Michal sa chytí za hlavu a bolesťou zavzdychá, v tom riaditeľ povie „ešte stále lepšie ako odrezaná však“ pousmeje sa a podá Michalovi sako čím mu dal na znamenie aby šiel s ním. Keď sa otvorili dvere zistil že nebol v budove v ktorej pracoval bol úplne inde, budova vyzerá ako hotel dokonca na chodbách pobehovali ľudia, bez slova nasleduje riaditeľa ktorý ho vedie až do záhrady.
„Tak milý Michal určite sa čuduješ prečo si práve tu, len ti pripomeniem vďaka mne teraz nesedíš v smradľavom väzení“
„A čo...čo je s mojím..“
„S tvojím priateľom ? No bohužiaľ ten je vo väzení ale dlho nebude“
Michal nechápavo pozrie na riaditeľa „ako to myslíte?“
Riaditeľ sa iba pousmeje a v prechádzke záhradou pokračuje „všetko sa dozvieš len teraz po poriadku, čo si to preboha spravil!“
„V tom klube som si len dal jedno pivo...“
„Nemyslím ten klub ale tomu chlapíkovi, ako sa len volá ?... Jozef ! Zbláznil si sa ?“ Nahnevaným tónom hovorí na Michala.
„Dobre, dobre tak som mu pomohol no a čo“
V tom sa zastaví a nahnevané sa pozrie na Michala „od-tr-hol-si-mu-hla-vu“ rozčúlene hláskoval jednotlivé slová „prečo si to urobil ?“
„Bol to cynik, teraz už nie je„ odpovie stručne Michal
V tom prídu k veľkému opustenému kostolu s vysokou vežou
„Poď pôjdeme tam hore“ povie riaditeľ a ukáže do výšky na vežu
„Prečo?“
„Chcem aby sme boli osamote“ povie riaditeľ a potom ešte dodá „hádam sa nebojíte výšok?“ Michal iba pokrúti hlavou a poslušne riaditeľa následuje.
Dvojica otvorila dvere a vystúpila po schodoch ktoré sa špirálovito točili do výšky.
„Tak pozri, to čo si spravil sa nerobí jasné, nemôžeš len tak trhať ľuďom hlavy“
„Ale veď žije, prišil som mu ju, len je teraz niekto iný, je lepší“ hovorí na svoju obhajobu Michal kráčajúc po točitých schodoch.
„To je jedno, je protizákonné ubližovať ľuďom“
„A to že ubližoval aj on ľuďom to je v poriadku?“
„Viem, všetko viem čo predtým robil, nemaj strach také veci sa už diať nebudú“
„Ako to myslíte?“
„Ty vieš veľmi dobre čo myslím...povstanie“ To slovo povedal výraznejšie ako ktorékoľvek iné pred tým. V tom otvorí riaditeľ dvere ktoré vedú na samotný vrchol veže, obidvaja sa oprú o hrdzavé ošúchané zábradlie a pozerajú sa na krajinu.
„Takže, takže bude sloboda ? Sloboda v hudbe, v literatúre a v umení? Sloboda v niečom čo má človek najradšej ?“ Hovorí Michal rozrušeným hlasom.
„Áno, priateľu bude lepšia doba, diktatúra padne, komisia padne...ja padnem“ povzdychne si riaditeľ pri poslednom slove.
Tie posledné slová však Michala vystrašili veď aj on je súčasťou komisie „A čo ja? Čo bude so mnou?“
„Ty prežiješ, zariadil som ti dom ďaleko od ľudí, môžeš okamžite odísť aj so svojou priateľkou“
V tom sa pozrie na riaditeľa s otázkou „prečo to robíte?“
„Lebo si výnimočný a nie si jediný komu som vybavil bezpečnejšie miesto, vieš možno bude krajšia doba ale ľudia sa nemenia, sú takí istý, boja sa nezvyčajných vecí, boja sa iných vecí, ľudí, vieš kedysi žili draci ale ľudia ich vyhubili len preto lebo boli múdrejší a nevyznávali boha“
„Ja viem, ale čo teraz?“
„Teraz sa vrátime späť do hotela a ty aj s priateľkou odídeš na túto adresu, svoje auto tam už máš odparkované“ povie riaditeľ a dá Michalovi papierik s adresou.
Michal zoberie papierik a pozorne si prečíta adresu, nakoniec povie „Ďakujem vám mnohokrát“
„To je v poriadku len bežte ja tu ešte chvíľu zostanem“ Riaditeľ na veži zostal pozerajúc sa na slnko ktoré zachvílu zapadne.
Michal sa vráti do hotela a povie ešte svojej ešte stále rozrušenej priateľke aby zbalila všetky potrebné veci.
„Kde pôjdeme vlastne?“ Spýta sa ho
Michal strčil ruku do vrecka a vytiahol malý pokrčený papierik ktorý dá svojej priateľke, ta sa pozrie na papierik a podala ho späť svojmu priateľovi
„Dobre, idem nás odhlásiť na recepciu počkaj ma s kufrom v hale“
„V poriadku“
Po chvíli čakania v hale bol Michal trochu nervózny „Nepátrajú po mne?“ Hovorí si v duchu Michal, všímal si ľudí až napokon ho z nervozity vyviedol hlas jeho priateľky „Tak a môžeme ísť“
Obidvaja vyjdu na parkovisko a po chvíli hľadania najdu svoje auto, nasadli a odštartovali na malú opustenú asfaltovú cestu okolo lesa kde bolo znova počuť spev vtákov a žblnkajúcej vody. Michal sledoval rýchlo sa mihotajúce stromy okolo svojho okna a potom sa pozrie na svoju priateľku ktorá sa usmiala a milým hlasom povedala „zapni si pás, cestá bude dlhá“
Michal si zapne pás a zatvára oči s pocitom že svet bude možno krajší a cesta nebude tak dlhá.
Koniec